Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 420/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. K. J., S., zastúpeného JUDr. J. U., Advokátska

kancelária CH., s. r. o., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa v spojení s , ,

a , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 47

Charty základných práv Európskej únie a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 5. novembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. K. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 24. februára

2010 doručená sťažnosť MUDr. K. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len ,,ústava“) v spojení s , , a ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie

(ďalej len „charta“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením

Krajského súd v Trenčíne sp. zn. z 5. novembra 2009 (ďalej len „krajský súd“

a „uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 3. júna 2008

uznaný vinným pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. l a 2 zákona

č. účinný do 31. decembra 2005 (ďalej len „“)

na tom skutkovom základe, že napriek ukončenému vysokoškolskému vzdelaniu v odbore

medicína a lekárska prax, neposkytol v období od 8. augusta 2002 do 21. júna 2003

pacientke E. P., ktorá trpela onkologickým ochorením - zhubným nádorom ľavého prsníka,

odbornú lekársku pomoc a starostlivosť - lege artis ani uvedené zhubné ochorenie nehlásil

príslušnému oddeleniu klinickej onkológie, pacientku v uvedenom období opakovane vo

svojej ordinácii v T., vyšetroval a poskytoval jej svoju subjektívnu liečbu onkologického

ochorenia i napriek tomu, že nemal na liečbu onkologicky chorej pacientky odbornú

lekársku spôsobilosť, príslušnú atestáciu a vykonával lekársku prax v rozpore so

svojou špecializáciou všeobecného lekára, v dôsledku čoho došlo ku zhoršeniu jej

zdravotného stavu, ochorenie generalizovalo, následkom čoho 21. júna 2003 o 04.00

h v Nemocnici s poliklinikou v T. na onkologickom oddelení zomrela.

Za to bol odsúdený podľa na trest odňatia slobody

v trvaní 6 mesiacov, výkon ktorého mu bol podľa § 58 ods. l písm. a) § 59 ods. l Trestného

zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 1 roka. Podľa § 49 ods. l a § 50

ods. l bol sťažovateľovi uložený trest zákazu činnosti vykonávať lekársku

prax na dobu 2 rokov.

3. Krajský súd sa stotožnil so závermi rozsudku okresného súdu a napadnutým

uznesením odvolania sťažovateľa a okresnej prokurátorky zamietol.

4. Sťažovateľ k rozsudku okresného súdu a uzneseniu krajského súdu v podstatnom

uviedol: „Skutková veta rozsudku je nezrozumiteľná a nelogická, nevyjadruje konkrétne

všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu, najmä objektívnu stránku (konanie,

následok, kauzalitu) a subjektívnu stránku zavinenie z nedbanlivosti. ...

Okresný súd neuvádza v čom konkrétne bol môj spôsob liečby a liečebný postup

nesprávny, v čom sa prejavila neodbornosť v mojom liečebnom postupe a aký a v čom sa

prejavil kauzálny nexus medzi mojim postupom a rapídnym zhoršením zdravotného stavu a

úmrtím poškodenej a v čom som mal porušiť a akú konkrétnu povinnosť vyplývajúcu z

môjho povolania. ...

Krajský súd sa formálne stotožnil s nelogickou a rozpornou skutkovou vetou a

právnym posúdením skutku a s nie náležite zisteným skutkovým stavom veci. Krajský súd

v Trenčíne nedal odpovede na základné otázky trestného konania a to či som naplnil všetky

znaky skutkovej podstaty trestného činu podľa § 224 ods. 1 a 2 Tr. zák.

1. z hľadiska objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu (SPTČ), či moje

konanie bolo v príčinnej súvislosti s následkom – úmrtím pani E. P. a na základe akých

konkrétnych skutkových zistení dospel súd k svojim skutkovým a právnym záverom o

príčinnej súvislosti a akú konkrétnu povinnosť vyplývajúcu a môjho povolania som mal

porušiť

2. z hľadiska subjektívnej stránky SPTČ či v mojom prípade išlo o zavinenie z vedomej

alebo o zavinenie z nevedomej nedbanlivosti a na základe akých konkrétnych

skutkových zistení dospel súd k svojim právnym záverom.“

5. Porušenie označených základných práv napadnutým uznesením krajského súdu

sťažovateľ odôvodňuje takto: „Sťažovateľ namietam porušenie práva na súdnu ochranu

( ) a práva na spravodlivé súdne konanie ( Dohovoru) a

práva na spravodlivý proces (čl. 47 Charty) z dôvodov, že rozhodnutie krajského súdu

vzhľadom na neústavný a nezákonný postup je jednak skutkovo a právne nesprávne, je

nespravodlivé, nie je nestranné a jednak nie je riadne a zrozumiteľne, logicky, presvedčivo

odôvodnené.

Sťažovateľ namietam porušenie práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia krajského

súdu, ktoré je po skutkovej stránke ako aj po právnej stránke arbitrárne, nelogické a

rozporné v záveroch, nevychádza z ústavne konformnej aplikácie na daný prípad použitých

právnych noriem (čo v danom prípade nespĺňa ani rozhodnutie okresného súdu), pričom nie

je jasné na základe akej skutkovej úvahy a aplikácie akých právnych noriem bol postup a

rozhodnutie krajského súdu v súlade s a so zákonom, rozhodnutie vykazuje značný

stupeň arbitrárnosti, keďže nemá žiadnu oporu ani v skutkovom stave, ani v aplikovaných

právnych normách.

Sťažovateľ domnievam sa, že rozhodnutie krajského súdu je neústavné a nezákonné z

dôvodu, že nespĺňa a medzinárodnými normami garantované požiadavky na

spravodlivé rozhodnutie, nie je presvedčivo, logicky a najmä nie riadne odôvodnené, a

preto v ňom vzhliadam porušenie ústavného práva na súdnu ochranu v spojení s ďalším

porušením ústavných povinností štátnych orgánov a v jeho rámci aj porušenie ústavného

práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie.“

6. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie označených základných práv podľa , dohovoru a charty uznesením

krajského súdu s tým, aby napadnuté uznesenie krajského súdu bolo zrušené a vec bola

vrátená na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ zároveň žiada priznanie náhrady trov

konania.

7. Sťažovateľ sa v závere sťažnosti domáha, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť

napadnutého uznesenia krajského súdu. Svoju žiadosť odôvodňuje tým, že: „Sťažovateľ

evidujem v dispenzári 180 pacientov s rakovinovým ochorením a tým, že mi bol uložený aj

trest zákazu činnosti vykonávať lekársku prax nemôžem ich liečiť. Chcem tým povedať, že

následky nespravodlivého rozhodnutia nepociťujem len ja, ale v oveľa väčšej miere moji

ťažko vyliečiteľní pacienti.“

II.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podstatu predloženej sťažnosti tvorí tvrdenie sťažovateľa, že k porušeniu

označených článkov , dohovoru a charty došlo tým, že krajský súd aplikoval

v predmetnom trestnom konaní zákon ústavne nekonformným spôsobom. Sťažovateľ

namieta, že krajský súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, najmä vykonané znalecké

dokazovanie, a zároveň že svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podobne aj

podľa čl. 47 Charty každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

13. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

ústavný súd predovšetkým skúmal, či napadnuté uznesenie nie je neodôvodnené alebo

arbitrárne v takom rozsahu, že by bolo možné hovoriť o sudcovskej svojvôli a porušení

základných práv sťažovateľa.

14. Krajský súd v odôvodnení uznesenia v podstatnom uviedol: „Krajský súd po

preskúmaní spisového materiálu a vyhodnotení vykonaných dôkazov zistil, že okresný súd

na hlavnom pojednávaní vykonal všetky potrebné dôkazy v záujme zistenia skutkového

stavu veci, objasnenia všetkých skutočností významných pre rozhodnutie a na podklade

vykonaných dôkazov správne zistil okolnosti, za ktorých obžalovaný spáchal skutok

uvedený vo výroku napadnutého rozsudku. V odôvodnení rozsudku v súlade s ustanovením

vyložil, na základe akých skutočností k takémuto záveru dospel, o ktoré

dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení

dôkazov. ...

S poukazom na výpovede svedkov... má za preukázané, že poškodená E. P. sa liečila

u obžalovaného MUDr. K. J. na základe toho, že mu dôverovala, ktorý ju od začiatku

výslovne presvedčil, že poskytnutím jeho liečby sa jej nález a stav zlepší. Obžalovaný pri

prvotnom vyšetrení ju odhováral od klasickej liečby - diagnostikovanie liečenia ochorenia,

ktoré sa vykonáva punkciou na odobratie vzorky, ktorý postup môže byť ako rozbuška

rozšírenia choroby, pričom dával do popredia vlastné liečebné metódy a prognostikoval

úspešnosť liečby zo samotného vyliečenia v priebehu dvoch mesiacov. ...

Krajský súd má tiež za preukázané, že obžalovaný MUDr. K. J. použil v prípade

pacientky poškodenej E. P. liečbu, ktorú publikoval vo svojej knihe „Liečba onkologických

ochorení blokádou metabolizmu nádorov" z roku 1997, ktorú publikoval ešte ako člen

lekárskej komory s tým, že za jej nesúlad s právnymi normami Slovenskej republiky, ktorá

nebola v súlade s jeho odbornou špecializáciou všeobecného lekára, bol potom neskôr

podmienečne vylúčený z lekárskej komory s konečnou platnosťou v roku 1999. Obžalovaný

napriek tomu, že nebol už členom lekárskej komory, vykonával naďalej činnosť lekára, o

čom svedčí, že na svojej ordinácii používal na príjem pacientov objekt označený ako

Ambulancia MUDr. K. J., ktorá zrejme vytvárala u každého z potencionálnych pacientov,

ktorí ho navštívili presvedčenie, že idú za odborným lekárom, ktorý sa venuje ich zdravotnej

problematike ako lekár a nie ako ľudový liečiteľ. O tej skutočnosti, že bol vylúčený zo

Slovenskej lekárskej komory v žiadnom prípade neinformoval svojich pacientov, a aj v

prípade poškodenej E. P. osvojoval si naďalej práva lekára tým, že pacientke indikoval

liečbu liekmi, z ktorých liek Trypsín bol nepovoleným na území SR a tieto jej boli podávané

injekčne, na čo už vôbec nemal oprávnenie. ...

Okresný súd nepochybil ani pri určení druhu trestu a jeho výmery, keď

obžalovanému MUDr. K. J. uložil trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, výkon ktorého

mu podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 1 roka a trest zákazu činnosti

vykonávať lekársku prax na dobu 2 rokov. Uložený trest zohľadňuje všetky okolnosti

prípadu, ako aj pomery obžalovaného, tak ako na ne poukázal v odôvodnení napadnutého

rozsudku okresný súd.“

15. Ústavný súd pri posudzovaní namietanej arbitrárnosti napadnutého uznesenia

predovšetkým poukazuje na ustálenú judikatúru a konštatuje, že pokiaľ ide o medze

zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, neprislúcha

ústavnému súdu hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti (). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel

a význam zákonného predpisu (, , , ).

16. Nad rámec uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha

hodnotiť vykonané dôkazy (výsluch svedkov, znalecké dokazovanie a iné), tak ako to

požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen

v príkrom rozpore s vyššie uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú

zásadu ústnosti a základnú zásadu bezprostrednosti trestného konania, ktoré vytvárajú

najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy.

17. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje revíziu

uznesenia krajského súdu, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie proti odsudzujúcemu

rozsudku okresného súdu. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosťou napadnutého uznesenia

konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého

právneho predpisu a dôvodí svoje rozhodnutie. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

ústavný súd nezistil nič, čo by uznesenie krajského súdu robilo ústavne neakceptovateľným.

Sťažnosťou napadnuté uznesenie je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej

a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárne a zrozumiteľným

spôsobom podáva odpoveď na všetky otázky, prečo nebolo vyhovené predmetnému

odvolaniu. Ústavný súd poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný

úspech sťažovateľa vo veci (podobne , ).

18. K namietanému porušeniu základného práva na účinný prostriedok nápravy podľa

čl. 13 dohovoru ústavný súd dodáva, že sťažovateľovi nebolo v konaní odňaté právo na

riadny opravný prostriedok, ktorý napokon aj využil a o ktorom rozhodol príslušný krajský

súd. Ústavný súd preto uzatvára, že ani z hľadiska dodržania procesných záruk nemožno

hovoriť o porušení sťažovateľom označených základných práv.

19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z už uvedených

dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

20. V závere ústavný súd konštatuje, že čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1

a , ktorých porušenie bolo v sťažnosti taktiež namietané, neobsahujú

konkrétnu garanciu základného práva a slobody, a preto nemôžu byť predmetom konania

o sťažnosti podľa .

21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

22. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že

sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2010