Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 420/2010
PDF · 212.06 KB
No categories available
I. ÚS 420/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. K. J., S., zastúpeného JUDr. J. U., Advokátska
kancelária CH., s. r. o., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,
čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 47
Charty základných práv Európskej únie a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 2 To 97/2008 z 5. novembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. K. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 24. februára
2010 doručená sťažnosť MUDr. K. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len ,,ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie
(ďalej len „charta“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením
Krajského súd v Trenčíne sp. zn. 2 To 97/2008 z 5. novembra 2009 (ďalej len „krajský súd“
a „uznesenie krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 89/2005 z 3. júna 2008
uznaný vinným pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. l a 2 zákona
č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinný do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“)
na tom skutkovom základe, že napriek ukončenému vysokoškolskému vzdelaniu v odbore
medicína a lekárska prax, neposkytol v období od 8. augusta 2002 do 21. júna 2003
pacientke E. P., ktorá trpela onkologickým ochorením - zhubným nádorom ľavého prsníka,
odbornú lekársku pomoc a starostlivosť - lege artis ani uvedené zhubné ochorenie nehlásil
príslušnému oddeleniu klinickej onkológie, pacientku v uvedenom období opakovane vo
svojej ordinácii v T., vyšetroval a poskytoval jej svoju subjektívnu liečbu onkologického
ochorenia i napriek tomu, že nemal na liečbu onkologicky chorej pacientky odbornú
lekársku spôsobilosť, príslušnú atestáciu a vykonával lekársku prax v rozpore so
svojou špecializáciou všeobecného lekára, v dôsledku čoho došlo ku zhoršeniu jej
zdravotného stavu, ochorenie generalizovalo, následkom čoho 21. júna 2003 o 04.00
h v Nemocnici s poliklinikou v T. na onkologickom oddelení zomrela.
Za to bol odsúdený podľa § 224 ods. 2 Trestného zákona na trest odňatia slobody
v trvaní 6 mesiacov, výkon ktorého mu bol podľa § 58 ods. l písm. a) § 59 ods. l Trestného
zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 1 roka. Podľa § 49 ods. l a § 50
ods. l Trestného zákona bol sťažovateľovi uložený trest zákazu činnosti vykonávať lekársku
prax na dobu 2 rokov.
3. Krajský súd sa stotožnil so závermi rozsudku okresného súdu a napadnutým
uznesením odvolania sťažovateľa a okresnej prokurátorky zamietol.
4. Sťažovateľ k rozsudku okresného súdu a uzneseniu krajského súdu v podstatnom
uviedol: „Skutková veta rozsudku je nezrozumiteľná a nelogická, nevyjadruje konkrétne
všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu, najmä objektívnu stránku (konanie,
následok, kauzalitu) a subjektívnu stránku zavinenie z nedbanlivosti. ...
Okresný súd neuvádza v čom konkrétne bol môj spôsob liečby a liečebný postup
nesprávny, v čom sa prejavila neodbornosť v mojom liečebnom postupe a aký a v čom sa
prejavil kauzálny nexus medzi mojim postupom a rapídnym zhoršením zdravotného stavu a
úmrtím poškodenej a v čom som mal porušiť a akú konkrétnu povinnosť vyplývajúcu z
môjho povolania. ...
Krajský súd sa formálne stotožnil s nelogickou a rozpornou skutkovou vetou a
právnym posúdením skutku a s nie náležite zisteným skutkovým stavom veci. Krajský súd
v Trenčíne nedal odpovede na základné otázky trestného konania a to či som naplnil všetky
znaky skutkovej podstaty trestného činu podľa § 224 ods. 1 a 2 Tr. zák.
1. z hľadiska objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu (SPTČ), či moje
konanie bolo v príčinnej súvislosti s následkom – úmrtím pani E. P. a na základe akých
konkrétnych skutkových zistení dospel súd k svojim skutkovým a právnym záverom o
príčinnej súvislosti a akú konkrétnu povinnosť vyplývajúcu a môjho povolania som mal
porušiť
2. z hľadiska subjektívnej stránky SPTČ či v mojom prípade išlo o zavinenie z vedomej
alebo o zavinenie z nevedomej nedbanlivosti a na základe akých konkrétnych
skutkových zistení dospel súd k svojim právnym záverom.“
5. Porušenie označených základných práv napadnutým uznesením krajského súdu
sťažovateľ odôvodňuje takto: „Sťažovateľ namietam porušenie práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a
práva na spravodlivý proces (čl. 47 Charty) z dôvodov, že rozhodnutie krajského súdu
vzhľadom na neústavný a nezákonný postup je jednak skutkovo a právne nesprávne, je
nespravodlivé, nie je nestranné a jednak nie je riadne a zrozumiteľne, logicky, presvedčivo
odôvodnené.
Sťažovateľ namietam porušenie práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia krajského
súdu, ktoré je po skutkovej stránke ako aj po právnej stránke arbitrárne, nelogické a
rozporné v záveroch, nevychádza z ústavne konformnej aplikácie na daný prípad použitých
právnych noriem (čo v danom prípade nespĺňa ani rozhodnutie okresného súdu), pričom nie
je jasné na základe akej skutkovej úvahy a aplikácie akých právnych noriem bol postup a
rozhodnutie krajského súdu v súlade s ústavou a so zákonom, rozhodnutie vykazuje značný
stupeň arbitrárnosti, keďže nemá žiadnu oporu ani v skutkovom stave, ani v aplikovaných
právnych normách.
Sťažovateľ domnievam sa, že rozhodnutie krajského súdu je neústavné a nezákonné z
dôvodu, že nespĺňa ústavou a medzinárodnými normami garantované požiadavky na
spravodlivé rozhodnutie, nie je presvedčivo, logicky a najmä nie riadne odôvodnené, a
preto v ňom vzhliadam porušenie ústavného práva na súdnu ochranu v spojení s ďalším
porušením ústavných povinností štátnych orgánov a v jeho rámci aj porušenie ústavného
práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie.“
6. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie označených základných práv podľa ústavy, dohovoru a charty uznesením
krajského súdu s tým, aby napadnuté uznesenie krajského súdu bolo zrušené a vec bola
vrátená na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ zároveň žiada priznanie náhrady trov
konania.
7. Sťažovateľ sa v závere sťažnosti domáha, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť
napadnutého uznesenia krajského súdu. Svoju žiadosť odôvodňuje tým, že: „Sťažovateľ
evidujem v dispenzári 180 pacientov s rakovinovým ochorením a tým, že mi bol uložený aj
trest zákazu činnosti vykonávať lekársku prax nemôžem ich liečiť. Chcem tým povedať, že
následky nespravodlivého rozhodnutia nepociťujem len ja, ale v oveľa väčšej miere moji
ťažko vyliečiteľní pacienti.“
II.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podstatu predloženej sťažnosti tvorí tvrdenie sťažovateľa, že k porušeniu
označených článkov ústavy, dohovoru a charty došlo tým, že krajský súd aplikoval
v predmetnom trestnom konaní zákon ústavne nekonformným spôsobom. Sťažovateľ
namieta, že krajský súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, najmä vykonané znalecké
dokazovanie, a zároveň že svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podobne aj
podľa čl. 47 Charty každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
13. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
ústavný súd predovšetkým skúmal, či napadnuté uznesenie nie je neodôvodnené alebo
arbitrárne v takom rozsahu, že by bolo možné hovoriť o sudcovskej svojvôli a porušení
základných práv sťažovateľa.
14. Krajský súd v odôvodnení uznesenia v podstatnom uviedol: „Krajský súd po
preskúmaní spisového materiálu a vyhodnotení vykonaných dôkazov zistil, že okresný súd
na hlavnom pojednávaní vykonal všetky potrebné dôkazy v záujme zistenia skutkového
stavu veci, objasnenia všetkých skutočností významných pre rozhodnutie a na podklade
vykonaných dôkazov správne zistil okolnosti, za ktorých obžalovaný spáchal skutok
uvedený vo výroku napadnutého rozsudku. V odôvodnení rozsudku v súlade s ustanovením
§ 125 Tr. por. vyložil, na základe akých skutočností k takémuto záveru dospel, o ktoré
dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení
dôkazov. ...
S poukazom na výpovede svedkov... má za preukázané, že poškodená E. P. sa liečila
u obžalovaného MUDr. K. J. na základe toho, že mu dôverovala, ktorý ju od začiatku
výslovne presvedčil, že poskytnutím jeho liečby sa jej nález a stav zlepší. Obžalovaný pri
prvotnom vyšetrení ju odhováral od klasickej liečby - diagnostikovanie liečenia ochorenia,
ktoré sa vykonáva punkciou na odobratie vzorky, ktorý postup môže byť ako rozbuška
rozšírenia choroby, pričom dával do popredia vlastné liečebné metódy a prognostikoval
úspešnosť liečby zo samotného vyliečenia v priebehu dvoch mesiacov. ...
Krajský súd má tiež za preukázané, že obžalovaný MUDr. K. J. použil v prípade
pacientky poškodenej E. P. liečbu, ktorú publikoval vo svojej knihe „Liečba onkologických
ochorení blokádou metabolizmu nádorov" z roku 1997, ktorú publikoval ešte ako člen
lekárskej komory s tým, že za jej nesúlad s právnymi normami Slovenskej republiky, ktorá
nebola v súlade s jeho odbornou špecializáciou všeobecného lekára, bol potom neskôr
podmienečne vylúčený z lekárskej komory s konečnou platnosťou v roku 1999. Obžalovaný
napriek tomu, že nebol už členom lekárskej komory, vykonával naďalej činnosť lekára, o
čom svedčí, že na svojej ordinácii používal na príjem pacientov objekt označený ako
Ambulancia MUDr. K. J., ktorá zrejme vytvárala u každého z potencionálnych pacientov,
ktorí ho navštívili presvedčenie, že idú za odborným lekárom, ktorý sa venuje ich zdravotnej
problematike ako lekár a nie ako ľudový liečiteľ. O tej skutočnosti, že bol vylúčený zo
Slovenskej lekárskej komory v žiadnom prípade neinformoval svojich pacientov, a aj v
prípade poškodenej E. P. osvojoval si naďalej práva lekára tým, že pacientke indikoval
liečbu liekmi, z ktorých liek Trypsín bol nepovoleným na území SR a tieto jej boli podávané
injekčne, na čo už vôbec nemal oprávnenie. ...
Okresný súd nepochybil ani pri určení druhu trestu a jeho výmery, keď
obžalovanému MUDr. K. J. uložil trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, výkon ktorého
mu podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 1 roka a trest zákazu činnosti
vykonávať lekársku prax na dobu 2 rokov. Uložený trest zohľadňuje všetky okolnosti
prípadu, ako aj pomery obžalovaného, tak ako na ne poukázal v odôvodnení napadnutého
rozsudku okresný súd.“
15. Ústavný súd pri posudzovaní namietanej arbitrárnosti napadnutého uznesenia
predovšetkým poukazuje na ustálenú judikatúru a konštatuje, že pokiaľ ide o medze
zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, neprislúcha
ústavnému súdu hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel
a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
16. Nad rámec uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha
hodnotiť vykonané dôkazy (výsluch svedkov, znalecké dokazovanie a iné), tak ako to
požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen
v príkrom rozpore s vyššie uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú
zásadu ústnosti a základnú zásadu bezprostrednosti trestného konania, ktoré vytvárajú
najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy.
17. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje revíziu
uznesenia krajského súdu, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie proti odsudzujúcemu
rozsudku okresného súdu. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosťou napadnutého uznesenia
konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého
právneho predpisu a dôvodí svoje rozhodnutie. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
ústavný súd nezistil nič, čo by uznesenie krajského súdu robilo ústavne neakceptovateľným.
Sťažnosťou napadnuté uznesenie je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej
a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárne a zrozumiteľným
spôsobom podáva odpoveď na všetky otázky, prečo nebolo vyhovené predmetnému
odvolaniu. Ústavný súd poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný
úspech sťažovateľa vo veci (podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).
18. K namietanému porušeniu základného práva na účinný prostriedok nápravy podľa
čl. 13 dohovoru ústavný súd dodáva, že sťažovateľovi nebolo v konaní odňaté právo na
riadny opravný prostriedok, ktorý napokon aj využil a o ktorom rozhodol príslušný krajský
súd. Ústavný súd preto uzatvára, že ani z hľadiska dodržania procesných záruk nemožno
hovoriť o porušení sťažovateľom označených základných práv.
19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z už uvedených
dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
20. V závere ústavný súd konštatuje, že čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1
a čl. 144 ods. 1 ústavy, ktorých porušenie bolo v sťažnosti taktiež namietané, neobsahujú
konkrétnu garanciu základného práva a slobody, a preto nemôžu byť predmetom konania
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.
21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
22. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že
sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. novembra 2010