Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 446/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. Z., D., zastúpeného advokátom JUDr. D. I.,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu a inú právnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na zachovanie dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19

ods. 1 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 31. mája 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. Z. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra

2010 doručená sťažnosť Ing. M. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojich základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na zachovanie

dobrej povesti a na ochranu mena podľa (ďalej

len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 31. mája 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a príloh, ktoré sú k nej pripojené, vyplýva, že Okresný súd

Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. zo 7. júla 2008

vyhovel žalobe sťažovateľa a spoločnosti A., a. s., vo veci ochrany osobnosti proti

žalovanému Ing. Z. Š. tak, že žalovanému uložil povinnosť ospravedlniť sa v znení a za

podmienok uvedených vo výroku rozsudku, priznal žalobcom právo uverejniť na náklady

žalovaného ospravedlnenie v znení a za podmienok uvedených vo výroku rozsudku v

určených televíznych staniciach a denníkoch, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

sťažovateľovi sumu 300 000 Sk z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, vo zvyšnej časti žalobu

zamietol a uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcom trovy konania. Krajský súd v

Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) na odvolanie obidvoch strán sporu (žalobcovia

neskôr zobrali svoje odvolanie späť, pozn.) rozsudkom sp. zn. zo 4.

februára 2009 odvolacie konanie o odvolaní žalobcov zastavil, zmenil rozsudok súdu

prvého stupňa, pokiaľ ide o ospravedlnenie žalovaného na tlačovej konferencii, zmenil

rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o oprávnenie uverejniť ospravedlnenie na náklady

žalovaného v určených televíznych staniciach a denníkoch, v prevyšujúcej časti návrh

zamietol, zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o povinnosť žalovaného zaplatiť

sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a rozhodol, že žiadny z účastníkov

konania nemá právo na náhradu trov konania. Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 15

Co/222/2008 zo 4. februára 2009 podali dovolanie sťažovateľ a žalovaný. Najvyšší súd

napadnutým rozhodnutím (sp. zn. z 31. mája 2010) zrušil rozsudok

krajského súdu vo všetkých jeho výrokoch, okrem výroku, ktorým krajský súd v

prevyšujúcej časti návrh zamietol, a v rozsahu zrušenia mu vrátil vec na ďalšie konanie.

3. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd napadnutým rozhodnutím porušil jeho

„právo na spravodlivé súdne konanie ( ...) a... právo na zachovanie dobrej

povesti a na ochranu mena ( ...)“. Sťažovateľ v podstatnom (ratio

decidendi) namietal, že (i) najvyšší súd považoval dovolaním napadnutý rozsudok krajského

súdu za zmeňujúci [ v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)], v dôsledku čoho považoval dovolanie za

prípustné, hoci podľa názoru sťažovateľa nešlo o zmeňujúci rozsudok („dovolací súd tým,

že pripustil dovolanie žalovaného podané podľa v tomto konaní, porušil

moje základné právo na spravodlivé súdne konanie“). V ďalšom sťažovateľ namietal (ii)

právne závery napadnutého rozhodnutia, t. j. „rozhodnutie vo veci samej“, čím došlo

k porušeniu jeho „práva na zachovanie dobrej povesti a na ochranu mena“.

4. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález,

„v ktorom... vysloví, že napadnutým uznesením dovolacieho súdu bolo porušené... právo na

spravodlivé súdne konanie a... právo na zachovanie dobrej povesti a na ochranu mena...

zruší napadnuté uznesenie dovolacieho súdu v celom rozsahu a... uloží porušovateľovi

povinnosť nahradiť mi trovy konania pred Ústavným súdom“.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa každý

má právo na zachovanie... dobrej povesti a na ochranu mena.

8. Sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý považoval dovolaním napadnutý rozsudok krajského

súdu za zmeňujúci, v dôsledku čoho považoval dovolanie za prípustné, hoci podľa jeho

názoru nešlo o zmeňujúci rozsudok [pozri bod 3 (i)]. Sťažovateľ tiež namietal právne závery

napadnutého rozhodnutia, t. j. „rozhodnutie vo veci samej“ [pozri bod 3 (ii)].

K námietkam uvedeným v bode 3(i)

9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, ). Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

10. Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť podanú sťažovateľom v tejto časti

považovať za zjavne neopodstatnenú.

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že obsahom

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa je umožniť

každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť

súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. , ), ako aj zabezpečiť

konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by

mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (). Vo všeobecnosti

úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť

občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi

do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnou zmluvou podľa ().

12. V relevantnej časti svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že: „... po zistení,

že ... ide o rozsudok, proti ktorému sú v zmysle v napadnutých výrokoch

(dovolania, pozn.) prípustné (výroky I. a II. rozsudku odvolacieho súdu formálne označené

za zmeňujúce bolo potrebné považovať za zmeňujúce aj vzhľadom na ich obsah

s prihliadnutím na skutočnosť, že v dôsledku konkretizácie petitu žaloby v tejto časti až

v odvolacom konaní ich nebolo možné porovnávať s výrokmi rozsudku súdu prvého stupňa

a nebolo možné z nich vyvodzovať záver a rovnakej úprave práv a povinností účastníkov

prvostupňovým a odvolacím súdom)... preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel

k záveru, že ho treba v napadnutej časti zrušiť... Z ustanovenia vyplýva,

že dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania ako aj uplatneným dovolacím dôvodom.

Obligatórne sa zaoberá len vadami konania uvedenými v a inými vadami

konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na túto zákonnú

povinnosť dovolací súd predovšetkým skúmal existenciu vád vymedzených v

a iných vád konania, pričom zistil, že konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté tzv.

inými vadami, na ktoré v dovolaní poukazoval žalovaný. Tieto vady spočívali v tom, že

odvolací súd napriek výzve adresovanej žalobcom o upresnenie a doplnenie petitu žaloby

konkretizáciou výrokov žalovaného nebol dôsledný, keď ich zároveň nevyzval aj na

upresnenie spôsobu realizácie žiadaného ospravedlnenia tak, aby nebolo viazané na

súčinnosť subjektu, ktorý účastníkom konania nebol a nevyzval ich ani na doplnenie petitu

určením výšky nákladov, resp. určením ich limitu, ktoré by za uverejnenie rozsudku mal

znášať žalovaný.

Uvedené vady konania však nebránili dovolaciemu súdu zaujať stanovisko

k právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom v otázke opodstatnenosti podanej žaloby

z hľadiska existencie neoprávneného zásahu, ktorý by bol objektívne spôsobilý zasiahnuť do

osobných práv žalobcu, resp. do dobrej povesti žalobkyne...

So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu vo výrokoch I., II.,

IV. a v súvisiacom výroku o trovách konania podľa zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Aj keď vo IV. výroku, ktorý dovolaním napadol žalobca, bola

žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy zamietnutá, považoval dovolací súd za potrebné zrušiť

rozsudok odvolacieho súdu aj v tejto časti. Zamietnutie žaloby žalobcu na náhradu

nemajetkovej ujmy bolo totiž odôvodnené nesplnením podmienok pre jej poskytnutie, keď

inak odvolací súd vychádzal z toho, že k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv

došlo. Zrušenie rozsudku odvolacieho súdu aj vo IV. výroku rešpektuje ústavnú požiadavku

vyplývajúcu z princípu právnej istoty, aby na tú istú otázku, navyše medzi tými istými

účastníkmi, bola daná súdom rovnaká odpoveď. Zamedzí sa tým existencii dvoch

právoplatných rozhodnutí, v ktorých by otázka danosti neoprávneného zásahu do

osobnostných práv v tej istej veci bola riešená rozdielne.“.

13. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že namietané porušenie

vyvodzuje sťažovateľ zo spôsobu, akým najvyšší súd v dovolacom konaní uplatňoval

ustanovenia , teda z jeho právneho názoru, na základe

ktorého dospel v danej veci k záveru, že dovolanie bolo v zmysle

prípustné [pozri bod 3 (i)]. Aj podľa názoru ústavného súdu sa posudzovaná vec javí tak, že

odvolacie rozhodnutie bolo v namietaných častiach zmeňujúce, pretože v uvedených

častiach rozhodol krajský súd nie totožne/inak ako okresný súd. Inými slovami, výrok

odvolacieho rozsudku nemožno považovať za potvrdzujúce rozhodnutie (v okolnostiach

danej veci myslené v súvislosti s posúdením práv a povinností v právnych vzťahoch

účastníkov konania). Sťažovateľovo poukazovanie na prax všeobecných súdov neobstojí už

len preto, že išlo o príklady odlišné od posudzovaného prípadu. V neposlednom rade

ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd prípustnosť dovolania neodvodzoval len

z ustanovenia , ale tiež z „iných vád konania“ (sťažovateľ tieto v rámci

podanej sťažnosti nenamietal, pozn.), ktoré „spočívali v tom, že odvolací súd napriek výzve

adresovanej žalobcom o upresnenie a doplnenie petitu žaloby konkretizáciou výrokov

žalovaného nebol dôsledný, keď ich zároveň nevyzval aj na upresnenie spôsobu realizácie

žiadaného ospravedlnenia tak, aby nebolo viazané na súčinnosť subjektu, ktorý účastníkom

konania nebol a nevyzval ich ani na doplnenie petitu určením výšky nákladov, resp. určením

ich limitu, ktoré by za uverejnenie rozsudku mal znášať žalovaný“ (pozri bod 12).

14. V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je

na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti,

dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti takýto návrh podať, právomoci o ňom konať

a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán,

ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh

týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre

konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. V tejto súvislosti ústavný súd

poznamenáva, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu na

začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod.

15. Podobne z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),

ktorú si osvojil ústavný súd aj v súvislosti s , vyplýva, že „právo na súd“,

ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať

rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca

k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej

podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý

garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď

existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin

c. Francúzsko, 1998). Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny

výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

16. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (, mutatis

mutandis ). Z obsahu sťažnosti v tejto časti vyplýva, že jej podstatou je

nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti

dovolania v danej veci, pričom najvyšší súd pripustil dovolanie (podané zúčastnenými

stranami sporu, teda aj sťažovateľom) proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 4. februára 2009 (ako odvolacieho súdu) s odôvodnením, že v danej veci

ide o zmeňujúci rozsudok ( ) a boli zistené aj iné vady konania (body 12

a 13).

17. Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. V citovanej časti odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré bolo treba považovať dovolanie sťažovateľa za prípustné, a vysporiadal

sa so skutkovou i právnou problematikou takto posudzovanej veci, a preto ho ústavný súd

považuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné.

18. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už

ani preto, že ústavný súd (ako už bolo uvedené) nie je opravným súdom právnych názorov

najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu

je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny

názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (), čo však,

ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľ neuviedol

žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho

zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených

práv sťažovateľa.

19. Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa

v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej

súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a označeným porušením práv

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

K námietkam uvedeným v bode 3(ii)

20. Sťažovateľ tiež namietal [bod 3 (ii)] právne závery napadnutého rozhodnutia, t. j.

„rozhodnutie vo veci samej“, čím došlo k porušeniu základného práva „na zachovanie

dobrej povesti a na ochranu mena“ podľa .

21. Keďže sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 19 ods. 1

len z dôvodu svojvoľnosti a arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným

článkom . Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu a možným porušením základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa , nemožno vzhľadom na to uvažovať ani

o porušení ďalších sťažovateľových práv podľa . Z uvedených

skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti namietajúcej porušenie čl. 19

ods. 1 zjavne neopodstatnená.

22. Aj keby sťažnosť v tejto časti nebola z dôvodov uvedených v bode 21 odmietnutá

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, musel by ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietnuť, pretože nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2

.

23. Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že v namietanom rozsahu

zrušil rozsudok krajského súdu (ako odvolacieho súdu) sp. zn. zo

4. februára 2009 a vec vrátil na ďalšie konanie, čo bez akýchkoľvek pochybností znamená,

že napadnutým rozhodnutím sa konanie o žalobe sťažovateľa neskončilo. V danom prípade

teda nejde o konečné rozhodnutie, ktorého dôsledkom by bolo právoplatné skončenie veci,

prípadne zastavenie súdneho konania.

24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Podľa k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko

sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2010