Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 442/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. D. R. a R. R., obaja bytom M., zastúpených

advokátkou Mgr. R. Z., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa

a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť PhDr. D. R. a R. R. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného

súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2010

doručená sťažnosť PhDr. D. R. a R. R., obaja bytom M. (ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených advokátkou Mgr. R. Z., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných

práv podľa a (ďalej len „“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú:

„Do 20. 04. 2004 sme boli spoločníkmi obchodnej spoločnosti L., spol. s r. o. so

sídlom B., a to tak, že PhDr. D. R. sa na základnom imaní spoločnosti podieľala úplne

splateným peňažným vkladom vo výške 40 000,- Sk (14 % podiel na čistom obchodnom

imaní spoločnosti) a R. R. zase úplne splateným peňažným vkladom vo výške 160 000,- Sk

(67 % podiel na čistom obchodnom imaní spoločnosti). Tretím spoločníkom spoločnosti

bola spoločnosť V., spol. s r. o. so sídlom B., ktorá sa na podnikaní spoločnosti podieľala

nepeňažným vkladom vo výške 8 614 000,- Sk (19 % podiel na čistom obchodnom imaní

spoločnosti).

Dňa 20. 04. 2004 sme uzavreli s Mgr. V. S., B. zmluvu o pôžičke, na základe ktorej

sme si od neho požičali peňažnú čiastku vo výške 5 000 000,- Sk a s obchodnou

spoločnosťou O. s. r. o. so sídlom B. v zastúpení Mgr. V. S. ako konateľa spoločnosti ďalšiu

zmluvu o pôžičke, na základe ktorej sme si požičali peňažnú čiastku vo výške 2 000 000,- Sk.

Za účelom zabezpečenia oboch zmlúv sme, okrem iných zabezpečovacích

prostriedkov, poskytli na naliehanie Mgr. V. S. zabezpečenie pôžičiek aj obchodnými

podielmi, ktoré sme vlastnili v spoločnostiach L., spol. s r. o. a V., spol. s r.o.

Dňa 20. 04. 2004 sme preto s Mgr. V. S. uzavreli zmluvy o prevode obchodných

podielov v spoločnosti L., spol. s r. o. a v spoločnosti V., spol. s r. o., ktoré mali byť

schválené na základe rozhodnutí mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti L., spol.

s r. o. dňa 20. 04. 2004 a v ten istý deň na základe rozhodnutí mimoriadneho valného

zhromaždenia spoločnosti V., spol. s r. o.

Napriek dohode s Mgr. V. S. o tom, že zmluvy o prevodoch obchodných podielov

mali plniť len zabezpečovaciu funkciu, nie však uhradzovaciu (za týmto účelom všetky

vyhotovenia zmlúv, ako aj dokumentov, týkajúcich sa konaní mimoriadnych valných

zhromaždení spoločností L., spol. s r. o. a V., spol. s r. o. boli uložené v trezore Mgr. V. S.),

Mgr. V. S. zmluvy o prevodoch obchodných podielov v spoločnosti L., spol. s r. o. ako aj

v spoločnosti V., spol. s r. o. zaregistroval v Obchodom registri Okresného súdu Bratislava

I, a tak sa stal výlučným vlastníkom obchodných spoločností L., spol. s r. o. a V., spol. s r. o.

S takýmto postupom Mgr. V. S. sme nesúhlasili a žiadali sme od neho vrátenie

obchodných podielov. Mgr. V. S. nesúhlasil, a preto dňa 3. 8. 2004 sme podali na neho

trestné oznámenie. Na jeho podklade vyšetrovateľ PZ začal Mgr. V. S. ako obvineného

trestne stíhať za trestný čin podvodu podľa , (uznesenie č.

ČVS: PPZ-11/BOK-S-I-2004 zo dňa 1. 10. 2004; napokon trestné konanie bolo ukončené

zastavením).

Keďže mimoriadne valné zhromaždenia v spoločnostiach L., spol. s r. o. a V., spol. s

r. o. v skutočnosti neprebehli, a to z dôvodu, že cieľom a účelom uzavretia zmlúv o prevode

obchodných podielov nebolo nadobudnutie vlastníckeho práva k obchodným podielom Mgr.

V. S., žalobou zo dňa 12. 07. 2004 sme sa domáhali vyslovenia neplatnosti uznesení

mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti L., spol. s r.o. zo dňa 20. 04. 2004 a

žalobou zo dňa 12. 07. 2007 sme sa súbežne domáhali vyslovenia neplatnosti uznesení

mimoriadneho valného zhromaždenia aj spoločnosti V., spol. s r. o.“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia uvádzajú, že „Krajský súd v Bratislave

rozsudkom č. k. -307 zo dňa 14. 02. 2006 určil, že žalobou napadnuté uznesenia

mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti L., spol. s r. o. zo dňa 20. 04. 2004,

ktorými došlo ku schváleniu prevodov obchodných podielov na Mgr. V. S., ako aj o tom, že

došlo k odvolaniu R. R. z funkcie konateľa spoločnosti a menovaniu Mgr. V. S. do funkcie

konateľa spoločnosti sú neplatné...

Mgr. V. S. ako štatutárny zástupca jediného spoločníka spoločnosti L., spol. s r. o.

dňa 13. 03. 2006, t. j. mesiac po tom, čo došlo k vyhláseniu citovaného rozsudku Krajského

súdu v Bratislave, rozhodol o tom, že spoločnosť L., spol. s r. o. zrušuje z dôvodu, že nemá

majetok, hoci v skutočnosti spoločnosť L., spol. s r. o. mala rozsiahle majetkové práva.

Dňa 25. 04. 2006 Obchodný register Okresného súdu Bratislava I bez nášho

vedomia vymazal obchodnú spoločnosť L., spol. s r. o. z Obchodného registra...

Podľa vyznačenej doložky právoplatnosti a vykonateľnosti, rozsudok Krajského súdu

v Bratislave č. k. -307 zo dňa 14. 02. 2006 nadobudol právoplatnosť dňa 24. 4.

2006.

Predmetný rozsudok bol Krajským súdom v Bratislave podaný na pošte dňa 20. 04.

2006.

Bez akéhokoľvek kontaktu s nami, ako aj bez akejkoľvek korešpondencie, Najvyšší

súd Slovenskej republiky nám dňa 23. 04. 2007, t. j. takmer jeden rok po nadobudnutí

právoplatnosti a vykonateľnosti prvostupňového rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave,

nám doručil uznesenie č. k. zo dňa 28. 03. 2007, ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 27. 04. 2007 a na základe ktorého, Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -307 zo dňa 14. 02.

2006 zrušil a konanie zastavil...

Z indícií samotného Mgr. V. S. sme získali podozrenie, že hoci súdne konanie vedené

Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. bolo právoplatne skončené, Najvyšší

súd Slovenskej republiky vo veci koná. Preto najskôr telefonicky, potom písomne dňa 19.

03. 2007 sme žiadali, aby nám Najvyšší súd Slovenskej republiky umožnil nahliadnuť do

spisu. Najvyšší súd Slovenskej republiky nám to neumožnil z dôvodu, že spis sa nenachádza

v spisovni, ale u sudcu JUDr. J. Š., ktorý ho odmieta vydať. Z tohto dôvodu sme dňa 28. 03.

2007 podali sťažnosť, po tom, čo dňa 26. 03. 2007 sa PhDr. D. R. snažila priamo

telefonicky získať spis od sudcu JUDr. J. Š. (príloha č. 4). Po mimoriadne dramatickom

telefonáte sme získali podozrenie o nezaujatosti sudcu JUDr. J. Š. a preto podaním zo dňa

2. 4. 2007 sme podali proti nemu námietku zaujatosti. Predseda Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky nám listom zo dňa 27. 4. 2007 oznámil, že našu sťažnosť obdržal až po

tom, čo bolo dňa 28. 3. 2007 vo veci rozhodnuté. K námietke zaujatosti sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky nevyjadril.

Do spisového materiálu sme sa dostali až na Krajskom súde v Bratislave, a to dňa

4. 5. 2007, z ktorého sme sa dozvedeli, že Najvyšší súd Slovenskej republiky listom zo dňa

01. 03. 2007 predložil Krajskému súdu v Bratislave list fyzickej osoby Mgr. V. S. zo dňa 04.

01. 2007 (doručené 05. 01. 2007), ktorým žiadal zrušenie vyznačenia doložky

právoplatnosti na rozsudku Krajského súdu v Bratislave. Zároveň Najvyšší súd Slovenskej

republiky Krajskému súdu v Bratislave oznámil, že uvedené podanie Mgr. V. S. je potrebné

považovať za opravný prostriedok...

Dňa 22. 5. 2007 sme na Najvyšší súd Slovenskej republiky podali dovolanie proti

uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 28. 3. 2007

(príloha č. 6), a to podľa a . Prípustnosť

dovolania sme videli v tom, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. bez návrhu, t. j. pri absencii odvolania účastníkom konania a že

v tomto konaní nám odňal možnosť konať pred súdom.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

20. 8. 2009, Najvyšší súd Slovenskej republiky nášmu dovolaniu vyhovel a uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zrušil... Dospel k záveru, že

spoločnosť L. spol. s r.o. zanikla výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu,

teda stratila procesnú spôsobilosť a ak túto procesnú spôsobilosť stratila pred tým, ako

rozhodnutie súdu prvého stupňa nadobudlo právoplatnosť (§ 107 ods. 1, 4 Občianskeho

súdneho poriadku), v takom prípade súd prvého stupňa svoje rozhodnutie mal zrušiť a

konanie zastaviť.

Následne Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. -515 zo dňa 4. 12.

2009 svoj rozsudok č. k. -307 zo dňa 14. 2. 2006 zrušil a konanie zastavil,

a to z dôvodu, že pred nadobudnutím právoplatnosti rozsudku č. k. -307 došlo

k výmazu žalovanej spoločnosti L. spol. s r.o. ...

Proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sme dňa 1. 2. 2010 podali odvolanie,

nakoľko so zrušením rozsudku sme nesúhlasili...

Najvyšší súd Slovenskej republiky, sudca JUDr. J. Š., ako odvolací súd uznesenie

Krajského súdu v Bratislave uznesením sp. zn. potvrdil. Skutočnosť, že o

veci opätovne rozhodoval sudca JUDr. J. Š., hoci proti jeho osobe sme podali námietku

zaujatosti už dňa 2. 4. 2007..., ktorú predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

neriešil meritórne..., sme sa dozvedeli až doručením jeho uznesenia...“.

Sťažovatelia tvrdia, že najvyšší súd «potvrdením zrušenia právoplatného rozsudku

Krajského súdu v Bratislave tak postupoval v rozpore a neakceptujúc ustanovenie § 159

ods. 3 , podľa ktorého „Len čo sa o veci právoplatne

rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova“.».

Podľa názoru sťažovateľov „Najvyšší súd Slovenskej republiky spoločne s Krajským

súdom v Bratislave nesprávne aplikoval ustanovenia § 107 ods. 1 a ods. 4 Občianskeho

súdneho poriadku súdom, na základe ktorých bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zrušený a konanie zastavené.

V danom prípade ustanovenie a

je nevyhnutné aplikovať primerane a predovšetkým v súčinnosti s ustanoveniami § 1 a § 156

.“.

Sťažovatelia poukazujú na tú skutočnosť, že „k zrušeniu rozsudku Krajského súdu

v Bratislave došlo podľa ustanovenia a ,

ktoré ustanovenie zrušenie rozsudku vôbec neumožňujú.

Nielen ustanovenia a neumožňujú

zrušenie už raz vyhláseného rozsudku, ale bez zahájenia odvolacieho konania v danom

prípade žiadne z ustanovení neumožňujú zrušenie rozsudku

uznesením súdu, ktorý rozsudok vyhlásil.“.

Podľa tvrdenia sťažovateľov «zrušenie vyhláseného rozsudku bez toho, že by takýto

postup umožňovalo ustanovenie tak, ako sa to uskutočnilo

v danom prípade, je v príkrom rozpore s ustanovením Slovenskej

republiky, podľa ktorého „Štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach

a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Keďže súd medzi štátne orgány nepochybne

patrí, je zrejmé, že nie je prípustné, aby súd rozhodoval inak, ako v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanovuje (okrem iných právnych predpisov).».

Podľa názoru sťažovateľov uvedeným postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. bolo porušené ich základné právo na prístup k súdu podľa čl. 46

ods. 1 .

Sťažovatelia napadnutým postupom najvyššieho súdu v uvedenej veci súčasne

namietajú porušenie základného práva podľa , ku ktorému malo dôjsť

tým, že „postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Krajského súdu

v Bratislave nám bolo zamedzené vyjadriť sa k predmetu konania tak, aby sa Krajský súd

v Bratislave, ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberali nezákonným výmazom

spoločnosti L., spol. s r. o. z Obchodného registra.

Ako vyplýva z odôvodnení uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj

Krajského súdu v Bratislave konanie bolo zastavené z dôvodu, že registrový súd vymazal

spoločnosť L., spol. s r. o. z Obchodného registra. V dôsledku tejto skutočnosti, súdy

konštatovali, že spoločnosť L., spol. s r. o. stratila spôsobilosť byť účastníkom konania.

Keďže Krajský súd v Bratislave nám nedal žiadnu možnosť vyjadriť sa k predmetu

konania, neskúmal ani nezákonný výmaz spoločnosti L., spol. s r. o.“.

Podľa sťažovateľov k zamedzeniu prístupu k spravodlivému súdnemu konaniu

v danej veci došlo aj tým, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval

prostredníctvom sudcu JUDr. J. Š., proti ktorému sme dňa 2. 4. 2007 podali námietku

zaujatosti a ktorý bol navyše osobou, ktorá konala protizákonne, a podľa nášho názoru aj

protiústavne.“.

Sťažovatelia na základe uvedených skutočností navrhujú, aby ústavný súd o ich

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Práva sťažovateľky PhDr. D. R., bytom M. a práva sťažovateľa R. R., bytom M. na

prístup k súdu podľa a na spravodlivý proces

podľa boli postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republike vo veci vedenej pod sp. zn. porušené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný sťažovateľom zaplatiť primerané

finančné zadosťučinenie vo výške 33 000 €, a to do 30 dní odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti ústavného nálezu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania

vo výške podľa záverečného vyčíslenia na účet právnej zástupkyne do 3 dní odo dňa

nadobudnutia právoplatnosti ústavného nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojich základných práv

podľa a postupom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. . Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia

namietajú porušenie označených základných práv z dôvodu, že najvyšší súd ako odvolací

súd potvrdením uznesenia Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 4. decembra 2009 (krajský súd označeným uznesením zrušil vlastný

rozsudok zo 14. februára 2006 a konanie zastavil, pozn.) akceptoval zrušenie už raz

vyhláseného a právoplatného prvostupňového rozsudku uznesením toho istého súdu, ktorý

rozsudok vyhlásil, t. j. krajského súdu.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľov, podľa ktorej

nielen najvyšším súdom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádzané ustanovenia

a (ďalej aj „OSP“) neumožňujú zrušenie

už raz vyhláseného rozsudku, ale v danom prípade ani žiadne z ďalších ustanovení

bez začatia odvolacieho konania neumožňuje zrušenie

rozsudku uznesením súdu, ktorý rozsudok vyhlásil.

Ako vyplýva z odôvodnení uznesení najvyššieho súdu, ako aj krajského súdu,

konanie v právnej veci sťažovateľov (žalobcov) proti obchodnej spoločnosti L., s. r. o.,

Bratislava (ďalej len „žalovaná“), o neplatnosť uznesenia mimoriadneho valného

zhromaždenia žalovanej z 20. apríla 2004 bolo zastavené z dôvodu, že Okresný súd

Bratislava I (ďalej len „registrový súd“) vymazal žalovanú spoločnosť z obchodného

registra. V dôsledku tejto skutočnosti súdy konštatovali, že žalovaná stratila spôsobilosť byť

účastníkom konania (od 25. apríla 2006); k strate jej procesnej spôsobilosti teda došlo až

potom, keď vo veci rozhodol súd prvého stupňa (14. februára 2006).

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovatelia v sťažnosti síce podrobne

odôvodňujú pochybenie registrového súdu pri výmaze žalovanej spoločnosti z obchodného

registra, ale preskúmanie postupu registrového súdu v danej veci v konaní pred ústavným

súdom (v petite sťažnosti) nenamietajú.

Ústavný súd pripomína, že namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo

slobôd nezakladá automaticky aj jeho právomoc na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa ochrany základného práva alebo

slobody môžu domôcť využitím im dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (, ).

Rozhodovanie ústavného súdu o sťažnostiach podľa je založené

na princípe subsidiarity sťažnosti, ktorého súčasťou je aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do činnosti všeobecných súdov. Z tohto vyplýva, že sťažnosť podľa

označeného článku nie je bežným prostriedkom na ochranu základných práv a slobôd

fyzických alebo právnických osôb; jej uplatnenie prichádza do úvahy až v prípade, keď

nápravu pred postupom alebo rozhodnutím týchto súdov už nemožno dosiahnuť

štandardným postupom. Ústavný súd stabilne judikuje, že ochrana ústavnosti nie je

a z povahy veci ani nemôže byť v demokratickom právnom štáte iba úlohou ústavného

súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým

všeobecných súdov. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade, ak zlyhá ochrana, ktorú môžu v rámci svojej

kompetencie poskytnúť všetky ostatné do úvahy prichádzajúce orgány verejnej moci (m. m.

, ). Sťažnosť podľa predstavuje ultima

ratio, teda je nástrojom ochrany základných práv nastupujúcich po vyčerpaní všetkých

dostupných efektívnych prostriedkov ochrany práv uplatniteľných v súlade so zákonom

v systéme orgánov verejnej moci (, ).

Vzhľadom na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv

a slobôd vyplývajúce z ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

právoplatné rozhodnutia, opatrenia alebo iné zásahy orgánov verejnej moci, ak nápravu

vo veci môže vykonať iný orgán verejnej moci na základe opravných alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na použitie ktorých sú oprávnení podľa osobitných predpisov (§ 53

ods. 1 ).

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, že odvolací súd potvrdil zrušenie právoplatného

rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 14. februára 2006, neakceptujúc tak

(podľa ktorého, len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova), a tým malo byť porušené ich základné právo na prístup k súdu,

zo sťažnosti ani z informácie získanej ústavným súdom z príslušného spisu krajského súdu

nevyplynulo, že by svoju námietku signalizujúcu porušenie označeného základného práva

uplatnili aj po druhýkrát v dovolacom konaní (sťažovatelia už v uvedenej právnej veci

napadli dovolaním uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. marca 2007;

dovolací súd predmetné uznesenie odvolacieho súdu zrušil uznesením sp. zn.

1 Obdo V 43/2007 z 20. augusta 2009, pozn.). Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľmi

namietané pochybenie odvolacieho súdu (aj prvostupňového súdu) je dôvodom na podanie

dovolania v zmysle a .

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Ústavný súd už uviedol, že realizácia základného práva na súdnu ochranu a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa a nasl. je zabezpečená aj v rámci

dovolacieho konania (). Práve preto jednotlivé dôvody prípustnosti

dovolania uvedené v sa musia vykladať tak, aby ich prostredníctvom bola

poskytnutá plná ochrana uvedeným článkom .

Ak boli sťažovatelia toho názoru, že krajský súd ako súd prvého stupňa nemohol

vlastným uznesením (autoremedúrou) zo 4. decembra 2009 zrušiť svoj rozsudok

zo 14. februára 2006 [nepochybne právoplatný, či už vyznačeným dňom 10. mája 2006,

alebo 24. apríla 2006 (podľa senátu krajského súdu 9 Cbs), pozn.], a napriek tomu najvyšší

súd ako odvolací súd tento právny záver krajského súdu potvrdil bez toho, aby im umožnil

vyjadriť sa k predmetu konania, mali možnosť domáhať sa nápravy porušenia označených

základných práv v rámci dovolacieho konania. Nevyužitie tohto prostriedku nápravy

sťažovateľmi proti namietanému uzneseniu najvyššieho súdu z 24. februára 2010 zakladá

dôvod na odmietnutie ich sťažnosti z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu (§ 25

ods. 2 v spojení s a zákona

o ústavnom súde, t. j. z dôvodu nevyčerpania „iných právnych prostriedkov, ktoré im zákon

na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie sú

sťažovatelia oprávnení podľa osobitných predpisov“).

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol

tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Vzhľadom na túto skutočnosť je bez ďalšieho právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi obsiahnutými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010