Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 442/2010
PDF · 212.95 KB
No categories available
IV. ÚS 442/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. D. R. a R. R., obaja bytom M., zastúpených
advokátkou Mgr. R. Z., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 22/2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť PhDr. D. R. a R. R. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2010
doručená sťažnosť PhDr. D. R. a R. R., obaja bytom M. (ďalej len „sťažovatelia“),
zastúpených advokátkou Mgr. R. Z., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Obo 22/2010.
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú:
„Do 20. 04. 2004 sme boli spoločníkmi obchodnej spoločnosti L., spol. s r. o. so
sídlom B., a to tak, že PhDr. D. R. sa na základnom imaní spoločnosti podieľala úplne
splateným peňažným vkladom vo výške 40 000,- Sk (14 % podiel na čistom obchodnom
imaní spoločnosti) a R. R. zase úplne splateným peňažným vkladom vo výške 160 000,- Sk
(67 % podiel na čistom obchodnom imaní spoločnosti). Tretím spoločníkom spoločnosti
bola spoločnosť V., spol. s r. o. so sídlom B., ktorá sa na podnikaní spoločnosti podieľala
nepeňažným vkladom vo výške 8 614 000,- Sk (19 % podiel na čistom obchodnom imaní
spoločnosti).
Dňa 20. 04. 2004 sme uzavreli s Mgr. V. S., B. zmluvu o pôžičke, na základe ktorej
sme si od neho požičali peňažnú čiastku vo výške 5 000 000,- Sk a s obchodnou
spoločnosťou O. s. r. o. so sídlom B. v zastúpení Mgr. V. S. ako konateľa spoločnosti ďalšiu
zmluvu o pôžičke, na základe ktorej sme si požičali peňažnú čiastku vo výške 2 000 000,- Sk.
Za účelom zabezpečenia oboch zmlúv sme, okrem iných zabezpečovacích
prostriedkov, poskytli na naliehanie Mgr. V. S. zabezpečenie pôžičiek aj obchodnými
podielmi, ktoré sme vlastnili v spoločnostiach L., spol. s r. o. a V., spol. s r.o.
Dňa 20. 04. 2004 sme preto s Mgr. V. S. uzavreli zmluvy o prevode obchodných
podielov v spoločnosti L., spol. s r. o. a v spoločnosti V., spol. s r. o., ktoré mali byť
schválené na základe rozhodnutí mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti L., spol.
s r. o. dňa 20. 04. 2004 a v ten istý deň na základe rozhodnutí mimoriadneho valného
zhromaždenia spoločnosti V., spol. s r. o.
Napriek dohode s Mgr. V. S. o tom, že zmluvy o prevodoch obchodných podielov
mali plniť len zabezpečovaciu funkciu, nie však uhradzovaciu (za týmto účelom všetky
vyhotovenia zmlúv, ako aj dokumentov, týkajúcich sa konaní mimoriadnych valných
zhromaždení spoločností L., spol. s r. o. a V., spol. s r. o. boli uložené v trezore Mgr. V. S.),
Mgr. V. S. zmluvy o prevodoch obchodných podielov v spoločnosti L., spol. s r. o. ako aj
v spoločnosti V., spol. s r. o. zaregistroval v Obchodom registri Okresného súdu Bratislava
I, a tak sa stal výlučným vlastníkom obchodných spoločností L., spol. s r. o. a V., spol. s r. o.
S takýmto postupom Mgr. V. S. sme nesúhlasili a žiadali sme od neho vrátenie
obchodných podielov. Mgr. V. S. nesúhlasil, a preto dňa 3. 8. 2004 sme podali na neho
trestné oznámenie. Na jeho podklade vyšetrovateľ PZ začal Mgr. V. S. ako obvineného
trestne stíhať za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 5 Trestného zákona (uznesenie č.
ČVS: PPZ-11/BOK-S-I-2004 zo dňa 1. 10. 2004; napokon trestné konanie bolo ukončené
zastavením).
Keďže mimoriadne valné zhromaždenia v spoločnostiach L., spol. s r. o. a V., spol. s
r. o. v skutočnosti neprebehli, a to z dôvodu, že cieľom a účelom uzavretia zmlúv o prevode
obchodných podielov nebolo nadobudnutie vlastníckeho práva k obchodným podielom Mgr.
V. S., žalobou zo dňa 12. 07. 2004 sme sa domáhali vyslovenia neplatnosti uznesení
mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti L., spol. s r.o. zo dňa 20. 04. 2004 a
žalobou zo dňa 12. 07. 2007 sme sa súbežne domáhali vyslovenia neplatnosti uznesení
mimoriadneho valného zhromaždenia aj spoločnosti V., spol. s r. o.“
V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia uvádzajú, že „Krajský súd v Bratislave
rozsudkom č. k. 9 Cbs 90/04-307 zo dňa 14. 02. 2006 určil, že žalobou napadnuté uznesenia
mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti L., spol. s r. o. zo dňa 20. 04. 2004,
ktorými došlo ku schváleniu prevodov obchodných podielov na Mgr. V. S., ako aj o tom, že
došlo k odvolaniu R. R. z funkcie konateľa spoločnosti a menovaniu Mgr. V. S. do funkcie
konateľa spoločnosti sú neplatné...
Mgr. V. S. ako štatutárny zástupca jediného spoločníka spoločnosti L., spol. s r. o.
dňa 13. 03. 2006, t. j. mesiac po tom, čo došlo k vyhláseniu citovaného rozsudku Krajského
súdu v Bratislave, rozhodol o tom, že spoločnosť L., spol. s r. o. zrušuje z dôvodu, že nemá
majetok, hoci v skutočnosti spoločnosť L., spol. s r. o. mala rozsiahle majetkové práva.
Dňa 25. 04. 2006 Obchodný register Okresného súdu Bratislava I bez nášho
vedomia vymazal obchodnú spoločnosť L., spol. s r. o. z Obchodného registra...
Podľa vyznačenej doložky právoplatnosti a vykonateľnosti, rozsudok Krajského súdu
v Bratislave č. k. 9 Cbs 90/04-307 zo dňa 14. 02. 2006 nadobudol právoplatnosť dňa 24. 4.
2006.
Predmetný rozsudok bol Krajským súdom v Bratislave podaný na pošte dňa 20. 04.
2006.
Bez akéhokoľvek kontaktu s nami, ako aj bez akejkoľvek korešpondencie, Najvyšší
súd Slovenskej republiky nám dňa 23. 04. 2007, t. j. takmer jeden rok po nadobudnutí
právoplatnosti a vykonateľnosti prvostupňového rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave,
nám doručil uznesenie č. k. 2 Obo 58/2007 zo dňa 28. 03. 2007, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 27. 04. 2007 a na základe ktorého, Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Cbs 90/04-307 zo dňa 14. 02.
2006 zrušil a konanie zastavil...
Z indícií samotného Mgr. V. S. sme získali podozrenie, že hoci súdne konanie vedené
Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 9 Cbs 90/04 bolo právoplatne skončené, Najvyšší
súd Slovenskej republiky vo veci koná. Preto najskôr telefonicky, potom písomne dňa 19.
03. 2007 sme žiadali, aby nám Najvyšší súd Slovenskej republiky umožnil nahliadnuť do
spisu. Najvyšší súd Slovenskej republiky nám to neumožnil z dôvodu, že spis sa nenachádza
v spisovni, ale u sudcu JUDr. J. Š., ktorý ho odmieta vydať. Z tohto dôvodu sme dňa 28. 03.
2007 podali sťažnosť, po tom, čo dňa 26. 03. 2007 sa PhDr. D. R. snažila priamo
telefonicky získať spis od sudcu JUDr. J. Š. (príloha č. 4). Po mimoriadne dramatickom
telefonáte sme získali podozrenie o nezaujatosti sudcu JUDr. J. Š. a preto podaním zo dňa
2. 4. 2007 sme podali proti nemu námietku zaujatosti. Predseda Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nám listom zo dňa 27. 4. 2007 oznámil, že našu sťažnosť obdržal až po
tom, čo bolo dňa 28. 3. 2007 vo veci rozhodnuté. K námietke zaujatosti sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky nevyjadril.
Do spisového materiálu sme sa dostali až na Krajskom súde v Bratislave, a to dňa
4. 5. 2007, z ktorého sme sa dozvedeli, že Najvyšší súd Slovenskej republiky listom zo dňa
01. 03. 2007 predložil Krajskému súdu v Bratislave list fyzickej osoby Mgr. V. S. zo dňa 04.
01. 2007 (doručené 05. 01. 2007), ktorým žiadal zrušenie vyznačenia doložky
právoplatnosti na rozsudku Krajského súdu v Bratislave. Zároveň Najvyšší súd Slovenskej
republiky Krajskému súdu v Bratislave oznámil, že uvedené podanie Mgr. V. S. je potrebné
považovať za opravný prostriedok...
Dňa 22. 5. 2007 sme na Najvyšší súd Slovenskej republiky podali dovolanie proti
uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Obo 58/2007 zo dňa 28. 3. 2007
(príloha č. 6), a to podľa § 237 písm. e) a f) Občianskeho súdneho poriadku. Prípustnosť
dovolania sme videli v tom, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 Obo 58/2007 bez návrhu, t. j. pri absencii odvolania účastníkom konania a že
v tomto konaní nám odňal možnosť konať pred súdom.
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Obdo V 43/2007 zo dňa
20. 8. 2009, Najvyšší súd Slovenskej republiky nášmu dovolaniu vyhovel a uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Obo 58/2007 zrušil... Dospel k záveru, že
spoločnosť L. spol. s r.o. zanikla výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu,
teda stratila procesnú spôsobilosť a ak túto procesnú spôsobilosť stratila pred tým, ako
rozhodnutie súdu prvého stupňa nadobudlo právoplatnosť (§ 107 ods. 1, 4 Občianskeho
súdneho poriadku), v takom prípade súd prvého stupňa svoje rozhodnutie mal zrušiť a
konanie zastaviť.
Následne Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 9 Cbs 90/2004-515 zo dňa 4. 12.
2009 svoj rozsudok č. k. 9 Cbs 90/2004-307 zo dňa 14. 2. 2006 zrušil a konanie zastavil,
a to z dôvodu, že pred nadobudnutím právoplatnosti rozsudku č. k. 9 Cbs 90/2004-307 došlo
k výmazu žalovanej spoločnosti L. spol. s r.o. ...
Proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sme dňa 1. 2. 2010 podali odvolanie,
nakoľko so zrušením rozsudku sme nesúhlasili...
Najvyšší súd Slovenskej republiky, sudca JUDr. J. Š., ako odvolací súd uznesenie
Krajského súdu v Bratislave uznesením sp. zn. 1 Obo 22/2010 potvrdil. Skutočnosť, že o
veci opätovne rozhodoval sudca JUDr. J. Š., hoci proti jeho osobe sme podali námietku
zaujatosti už dňa 2. 4. 2007..., ktorú predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
neriešil meritórne..., sme sa dozvedeli až doručením jeho uznesenia...“.
Sťažovatelia tvrdia, že najvyšší súd «potvrdením zrušenia právoplatného rozsudku
Krajského súdu v Bratislave tak postupoval v rozpore a neakceptujúc ustanovenie § 159
ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého „Len čo sa o veci právoplatne
rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova“.».
Podľa názoru sťažovateľov „Najvyšší súd Slovenskej republiky spoločne s Krajským
súdom v Bratislave nesprávne aplikoval ustanovenia § 107 ods. 1 a ods. 4 Občianskeho
súdneho poriadku súdom, na základe ktorých bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zrušený a konanie zastavené.
V danom prípade ustanovenie § 107 ods. 1 a ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku
je nevyhnutné aplikovať primerane a predovšetkým v súčinnosti s ustanoveniami § 1 a § 156
Občianskeho súdneho poriadku.“.
Sťažovatelia poukazujú na tú skutočnosť, že „k zrušeniu rozsudku Krajského súdu
v Bratislave došlo podľa ustanovenia § 107 ods. 1 a ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku,
ktoré ustanovenie zrušenie rozsudku vôbec neumožňujú.
Nielen ustanovenia § 107 ods. 1 a ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku neumožňujú
zrušenie už raz vyhláseného rozsudku, ale bez zahájenia odvolacieho konania v danom
prípade žiadne z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku neumožňujú zrušenie rozsudku
uznesením súdu, ktorý rozsudok vyhlásil.“.
Podľa tvrdenia sťažovateľov «zrušenie vyhláseného rozsudku bez toho, že by takýto
postup umožňovalo ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku tak, ako sa to uskutočnilo
v danom prípade, je v príkrom rozpore s ustanovením čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, podľa ktorého „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Keďže súd medzi štátne orgány nepochybne
patrí, je zrejmé, že nie je prípustné, aby súd rozhodoval inak, ako v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanovuje Občiansky súdny poriadok (okrem iných právnych predpisov).».
Podľa názoru sťažovateľov uvedeným postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Obo 22/2010 bolo porušené ich základné právo na prístup k súdu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy.
Sťažovatelia napadnutým postupom najvyššieho súdu v uvedenej veci súčasne
namietajú porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť
tým, že „postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Krajského súdu
v Bratislave nám bolo zamedzené vyjadriť sa k predmetu konania tak, aby sa Krajský súd
v Bratislave, ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberali nezákonným výmazom
spoločnosti L., spol. s r. o. z Obchodného registra.
Ako vyplýva z odôvodnení uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj
Krajského súdu v Bratislave konanie bolo zastavené z dôvodu, že registrový súd vymazal
spoločnosť L., spol. s r. o. z Obchodného registra. V dôsledku tejto skutočnosti, súdy
konštatovali, že spoločnosť L., spol. s r. o. stratila spôsobilosť byť účastníkom konania.
Keďže Krajský súd v Bratislave nám nedal žiadnu možnosť vyjadriť sa k predmetu
konania, neskúmal ani nezákonný výmaz spoločnosti L., spol. s r. o.“.
Podľa sťažovateľov k zamedzeniu prístupu k spravodlivému súdnemu konaniu
v danej veci došlo aj tým, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval
prostredníctvom sudcu JUDr. J. Š., proti ktorému sme dňa 2. 4. 2007 podali námietku
zaujatosti a ktorý bol navyše osobou, ktorá konala protizákonne, a podľa nášho názoru aj
protiústavne.“.
Sťažovatelia na základe uvedených skutočností navrhujú, aby ústavný súd o ich
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Práva sťažovateľky PhDr. D. R., bytom M. a práva sťažovateľa R. R., bytom M. na
prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivý proces
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky boli postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republike vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Obo 22/2010 porušené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný sťažovateľom zaplatiť primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 33 000 €, a to do 30 dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti ústavného nálezu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania
vo výške podľa záverečného vyčíslenia na účet právnej zástupkyne do 3 dní odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti ústavného nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 22/2010. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia
namietajú porušenie označených základných práv z dôvodu, že najvyšší súd ako odvolací
súd potvrdením uznesenia Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
9 Cbs 90/2004 zo 4. decembra 2009 (krajský súd označeným uznesením zrušil vlastný
rozsudok zo 14. februára 2006 a konanie zastavil, pozn.) akceptoval zrušenie už raz
vyhláseného a právoplatného prvostupňového rozsudku uznesením toho istého súdu, ktorý
rozsudok vyhlásil, t. j. krajského súdu.
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľov, podľa ktorej
nielen najvyšším súdom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádzané ustanovenia
§ 107 ods. 1 a ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) neumožňujú zrušenie
už raz vyhláseného rozsudku, ale v danom prípade ani žiadne z ďalších ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku bez začatia odvolacieho konania neumožňuje zrušenie
rozsudku uznesením súdu, ktorý rozsudok vyhlásil.
Ako vyplýva z odôvodnení uznesení najvyššieho súdu, ako aj krajského súdu,
konanie v právnej veci sťažovateľov (žalobcov) proti obchodnej spoločnosti L., s. r. o.,
Bratislava (ďalej len „žalovaná“), o neplatnosť uznesenia mimoriadneho valného
zhromaždenia žalovanej z 20. apríla 2004 bolo zastavené z dôvodu, že Okresný súd
Bratislava I (ďalej len „registrový súd“) vymazal žalovanú spoločnosť z obchodného
registra. V dôsledku tejto skutočnosti súdy konštatovali, že žalovaná stratila spôsobilosť byť
účastníkom konania (od 25. apríla 2006); k strate jej procesnej spôsobilosti teda došlo až
potom, keď vo veci rozhodol súd prvého stupňa (14. februára 2006).
Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovatelia v sťažnosti síce podrobne
odôvodňujú pochybenie registrového súdu pri výmaze žalovanej spoločnosti z obchodného
registra, ale preskúmanie postupu registrového súdu v danej veci v konaní pred ústavným
súdom (v petite sťažnosti) nenamietajú.
Ústavný súd pripomína, že namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo
slobôd nezakladá automaticky aj jeho právomoc na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa ochrany základného práva alebo
slobody môžu domôcť využitím im dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).
Rozhodovanie ústavného súdu o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založené
na princípe subsidiarity sťažnosti, ktorého súčasťou je aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do činnosti všeobecných súdov. Z tohto vyplýva, že sťažnosť podľa
označeného článku ústavy nie je bežným prostriedkom na ochranu základných práv a slobôd
fyzických alebo právnických osôb; jej uplatnenie prichádza do úvahy až v prípade, keď
nápravu pred postupom alebo rozhodnutím týchto súdov už nemožno dosiahnuť
štandardným postupom. Ústavný súd stabilne judikuje, že ochrana ústavnosti nie je
a z povahy veci ani nemôže byť v demokratickom právnom štáte iba úlohou ústavného
súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým
všeobecných súdov. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade, ak zlyhá ochrana, ktorú môžu v rámci svojej
kompetencie poskytnúť všetky ostatné do úvahy prichádzajúce orgány verejnej moci (m. m.
IV. ÚS 133/09, I. ÚS 341/09). Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predstavuje ultima
ratio, teda je nástrojom ochrany základných práv nastupujúcich po vyčerpaní všetkých
dostupných efektívnych prostriedkov ochrany práv uplatniteľných v súlade so zákonom
v systéme orgánov verejnej moci (IV. ÚS 62/08, I. ÚS 279/09).
Vzhľadom na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv
a slobôd vyplývajúce z čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
právoplatné rozhodnutia, opatrenia alebo iné zásahy orgánov verejnej moci, ak nápravu
vo veci môže vykonať iný orgán verejnej moci na základe opravných alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých sú oprávnení podľa osobitných predpisov (§ 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, že odvolací súd potvrdil zrušenie právoplatného
rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Cbs 90/2004 zo 14. februára 2006, neakceptujúc tak
§ 159 ods. 3 OSP (podľa ktorého, len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova), a tým malo byť porušené ich základné právo na prístup k súdu,
zo sťažnosti ani z informácie získanej ústavným súdom z príslušného spisu krajského súdu
nevyplynulo, že by svoju námietku signalizujúcu porušenie označeného základného práva
uplatnili aj po druhýkrát v dovolacom konaní (sťažovatelia už v uvedenej právnej veci
napadli dovolaním uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 58/2007 z 28. marca 2007;
dovolací súd predmetné uznesenie odvolacieho súdu zrušil uznesením sp. zn.
1 Obdo V 43/2007 z 20. augusta 2009, pozn.). Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľmi
namietané pochybenie odvolacieho súdu (aj prvostupňového súdu) je dôvodom na podanie
dovolania v zmysle § 237 písm. d) a f) OSP.
Podľa § 237 písm. d) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Ústavný súd už uviedol, že realizácia základného práva na súdnu ochranu a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a nasl. ústavy je zabezpečená aj v rámci
dovolacieho konania (IV. ÚS 186/2010). Práve preto jednotlivé dôvody prípustnosti
dovolania uvedené v § 237 OSP sa musia vykladať tak, aby ich prostredníctvom bola
poskytnutá plná ochrana uvedeným článkom ústavy.
Ak boli sťažovatelia toho názoru, že krajský súd ako súd prvého stupňa nemohol
vlastným uznesením (autoremedúrou) zo 4. decembra 2009 zrušiť svoj rozsudok
zo 14. februára 2006 [nepochybne právoplatný, či už vyznačeným dňom 10. mája 2006,
alebo 24. apríla 2006 (podľa senátu krajského súdu 9 Cbs), pozn.], a napriek tomu najvyšší
súd ako odvolací súd tento právny záver krajského súdu potvrdil bez toho, aby im umožnil
vyjadriť sa k predmetu konania, mali možnosť domáhať sa nápravy porušenia označených
základných práv v rámci dovolacieho konania. Nevyužitie tohto prostriedku nápravy
sťažovateľmi proti namietanému uzneseniu najvyššieho súdu z 24. februára 2010 zakladá
dôvod na odmietnutie ich sťažnosti z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, t. j. z dôvodu nevyčerpania „iných právnych prostriedkov, ktoré im zákon
na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie sú
sťažovatelia oprávnení podľa osobitných predpisov“).
Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol
tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Vzhľadom na túto skutočnosť je bez ďalšieho právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi obsiahnutými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2010