Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 443/2010
PDF · 174.58 KB
No categories available
III. ÚS 443/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. T., P., zastúpenej advokátkou JUDr. D. K., Advokátska
kancelária, P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Rob 140/2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. T. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. októbra 2010 doručená sťažnosť J. T. (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená písomným
podaním právnej zástupkyne sťažovateľky doručeným 8. novembra 2010, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu
Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Rob 140/2009.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom doručeným
24. marca 2009 okresnému súdu domáhala vydania platobného rozkazu. Konanie pred
okresným súdom o zaplatenie 11 254,56 € je vedené pod sp. zn. 21 Rob 140/2009.
Sťažovateľka písomným podaním požiadala okresný súd o oslobodenie od platenia súdneho
poplatku, o ktorom rozhodol okresný súd uznesením z 25. júna 2010 tak, že jej priznal
oslobodenie od súdneho poplatku nad 33 €.
Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Rob 140/2009 vydal 16. septembra
2010 platobný rozkaz.
Sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodnila tým, že „od podania návrhu na vydanie
platobného rozkazu do 27. 9. 2010 a od podania žiadosti o oslobodenie od súdnych
poplatkov do rozhodnutia súdu I. stupňa o jeho priznaní konanie neúmerne predlžuje (od
podania návrhu na vydanie platobného rozkazu do 27. 9. 2010 uplynula doba jeden a pol
roka, a od podania žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov do rozhodnutia súdu I.
stupňa o jeho priznaní uplynula doba viac ako jeden rok), čím porušil moje základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky“.
Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.: 21 Rob 140/2009 porušil
základné právo J. T., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
2. J. T. pri z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur
(slovom: desaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd v Prešove povinný vyplatiť jej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresnému súdu v Prešove prikazuje , aby v konaní vedenom pod
sp. zn.: 21 Rob 140/2009 konal bez zbytočných prieťahov.
4. Okresný súd v Prešove je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia J. T., ktoré je
povinný zaplatiť právnej zástupkyni sťažovateľky advokátke JUDr. D. K., P., vo výške
303,30 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Rob 140/2009.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že sťažovateľka podaním
17. augusta 2010 požiadala predsedníčku okresného súdu, aby zjednala vo veci vedenej pod
sp. zn. 21 Rob 140/2009 nápravu, „aby boli odstránené prieťahy v konaní a aby súd vo veci
meritórne rozhodol“.
Predsedníčka okresného súdu v oznámení zo 17. septembra 2010 uviedla, že
„v právnej veci na tunajšom súde pod sp. zn. 21 Rob 140/2009 bol vydaný platobný rozkaz
dňa 16.9.2010 a bude doručený...“.
Z uvedeného vyplýva, že od vybavenia sťažnosti predsedníčkou okresného súdu
(17. septembra 2010) do podania tejto sťažnosti (11. októbra 2010) neuplynul ani jeden
mesiac.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v
tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného
ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky
na konanie pred ním.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05), že účelom práva
účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je
poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav
zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou. Ústavný súd preto
o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že účinne vyčerpal právne prostriedky
na ochranu svojich práv (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), v danom prípade podľa § 62
a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažnosti a jej príloh dospel k názoru, že využitie
právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mala sťažovateľka právo podľa § 62 a nasl.
zákona o súdoch necelý mesiac pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, nepredstavuje
dostatočný časový priestor na poskytnutie možnosti napadnutému všeobecnému súdu, aby
sám odstránil protiprávny stav zapríčinený nečinnosťou okresného súdu. Ústavný súd
zastáva stanovisko, že predmetná sťažnosť bola v okolnostiach prípadu zo strany
sťažovateľky iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak
takáto sťažnosť mohla mať, ak by predsedníčka okresného súdu dostala primeranú lehotu
na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom v napadnutom konaní
(m. m. IV. ÚS 278/04).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva názor, že hoci sťažovateľka podala pred
tým, ako sa obrátila na ústavný súd, sťažnosť podľa zákona o súdoch, takéto formálne
využitie právneho prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
sťažovateľkou nemožno považovať za efektívny postup, ktorý by predstavoval splnenie
podmienky prípustnosti sťažnosti podľa označeného ustanovenia zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, a to v čase, keď ešte nebolo
možné dospieť k záveru, že by vyčerpanie právneho prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi
na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorého je
oprávnený podľa osobitných predpisov, bolo bezúspešné a neprinieslo ním sledovaný cieľ,
ani k záveru, že napriek jeho využitiu predsedníčka okresného súdu primerane nereagovala
a nevyužila príležitosť, aby sama urobila nápravu a odstránila protiprávny stav zapríčinený
nečinnosťou okresného súdu.
Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Nad rámec uvedeného odôvodnenia ústavný súd pripomína, že v súlade so svojou
judikatúrou (IV. ÚS 61/03, III. ÚS 41/07, II. ÚS 214/08) ústavný súd poskytuje ochranu
základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len
vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu
označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.
Sťažovateľka sama v podanej sťažnosti uviedla, že v právnej veci vedenej pod sp. zn.
21 Rob 140/2009 okresný súd rozhodol tak, že vydal platobný rozkaz 16. septembra 2010.
Sťažnosť na postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Rob 140/2009
bola ústavnému súdu doručená 11. októbra 2010, teda potom, ako okresný súd vo veci
meritórne rozhodol. Podľa zistení ústavného súdu platobný rozkaz bol expedovaný
a v súčasnosti sa platobný rozkaz doručuje už len odporcovi. V čase podania sťažnosti
okresný súd vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie
právnej neistoty sťažovateľky. Ďalšie úkony, okrem doručovania rozhodnutia, už okresný
súd v tomto štádiu nemôže vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom
na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní
právnej neistoty skončila rozhodnutím vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému
súdu, a to aj napriek tomu, že vec nie je právoplatne ukončená (m. m. II. ÚS 1/05).
Ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na ďalšie svoje zistenia a okolnosti
súvisiace s daným prípadom.
V prvom rade ústavný súd konštatuje, že dobu od podania návrhu sťažovateľky
na oslobodenie od platenia súdneho poplatku (26. marca 2009), resp. od doručenia tlačiva
používaného na zistenie majetkových pomerov navrhovateľky (6. apríla 2009)
do rozhodnutia okresného súdu o tomto návrhu (25. júna 2010) nemožno považovať
za primeranú, aj keď okresný súd v tomto období vykonal tiež ďalšie zisťovanie
majetkových pomerov navrhovateľky (v evidencii vozidiel a nehnuteľnosti).
Na druhej strane celková doba konania v danej veci na okresnom súde od podania
návrhu (24. marca 2009) do vydania platobného rozkazu (16. septembra 2010) v trvaní cca
18 mesiacov nevybočuje významným spôsobom z požiadavky na primeranú dĺžku súdneho
konania na jednom stupni, pričom je treba brať do úvahy aj ten objektívny fakt, že okresný
súd mohol účinne vo veci rozhodovať až po zaplatení súdneho poplatku sťažovateľkou
v sume 33 € (17. augusta 2010).
Napokon nie je bez právneho významu ani tá skutočnosť, že navrhovateľka k návrhu
na vydanie platobného rozkazu nepripojila vyplnené tlačivo platobného rozkazu tak, ako to
predpokladá ustanovenie § 172 ods. 8 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov, poskytujúce účastníkom výhodu zrýchleného konania (pri
splnení všetkých podmienok a zaplatení súdneho poplatku súd vydá platobný rozkaz do 10
dní).
Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe zistených skutočností považovať
postup okresného súdu za taký, ktorý by bolo možné najmä vzhľadom na doterajšiu dĺžku
konania (jeden rok a šesť mesiacov) kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle
citovaného článku ústavy. V postupe okresného súdu síce došlo k prieťahom pri uvedenom
rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov, ktorý však možno označiť za ojedinelý
prieťah.
Ústavný súd už vo svojej judikatúre uznal, že „nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov“ (IV. ÚS 203/03), pričom jednorazový prieťah v konaní súdu
nesignalizuje bez ďalšieho možnosť zbytočných prieťahov v konaní.
Z uvedených dôvodov mohol ústavný súd sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti (obdobne napr. III. ÚS 248/08, III. ÚS 238/09, III. ÚS 372/09).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľky nezaoberal.
Ústavný súd na záver dodáva, že pokiaľ by v budúcnosti v postupe okresného súdu
dochádzalo k ďalším prieťahom v konaní, sťažovateľke nič nebráni v tom, aby opätovne
podala sťažnosť ústavnému súdu pre porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 127
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. decembra 2010