Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 453/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., pre namietané porušenie jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a rozsudkom Okresného súdu Bardejov č. k. -89 z 18. marca 2009 a

postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -114, 14 Co/29/2010-

114 zo 17. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra

2010 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom

Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) č. k. -89 z 18. marca 2009

a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14

Co/28/2010-114, -114 zo 17. júna 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Bývala štátna organizácia – Okresný úrad práce v B. ma prakticky bez právneho

dôvodu dňa 16. II. 1995 zažalovala u súdu za príspevok na hmotné zabezpečenie

v nezamestnanosti, na čo tento úrad ex lege právny nárok nemal, čo bolo vzhľadom na jeho

status povinnosťou vedieť! Napriek tomu, že som sa proti tomuto bezpráviu v súdnom

konaní vedenom pod č. k. všemožne bránil, naše súdy, ako vždy, dali za pravdu

št. úradu a ja som tento súdny spor suverénne prehral, a to ich vynesenými rozsudkami,

zo dňa 15. III. 1995 a 13. IX. 1995 /KS-KE; sp. zn. -37, ktoré nadobudli

právoplatnosť dňom 15. XI. 1995. Táto svojvôľa a ich impertinencia ma natoľko pohla, že

hneď o dva dni od tohto dátumu som podal dňa 17. XI. 1995 dovolanie na Najvyšší súd SR,

ktorý v ňom zhliadol závažnú vadu konania a spočívajúcu v tom, že na danú vec nemali

naše všeobecné súdy zo zákona kompetenciu, a preto svojím konečným uznesením sp. zn.

, zo dňa 17. VI. 1998, mnou napadnuté nezákonné rozsudky nižších súdov

zrušil a celé toto konanie zastavil s tým, že „Vec postupuje Národnému úradu práce –

Okresnému úradu práce v B.“ na doriešenie v rámci správneho konania, čo sa nestalo

dodnes! A následne nehľadiac, kedy k tomu dôjde, som podnikal na súdnej pôde iné kroky v

mnohých iných súdnych konaniach... na vrátenie mi mojich neprávom odňatých peňazí, lebo

už neboli štátne, keďže ešte predtým a na zásah exekútora som ich musel v mesiaci januári

r. 1998 zaplatiť, lebo som sa obával, že pokiaľ to neurobím „vyrabuje mi môj byt“! Týmito

súdnymi konaniami som, medzitým hľadal pravého vinníka, resp. ten subjekt, ktorý sa na

môj úkor obohatil, keďže v tomto čase prebiehali v štátnej správe mnohé štrukturálne

a organizačné zmeny – rôzne reorganizácie, keď raz bol úrad štátny, potom s tým istým

poslaním, verejnoprávny, samosprávny, záujmový atď., medzi ktoré som zaraďoval aj

exekútora, ale ten na viacerých súdnych pojednávaniach prehlásil, že on síce peniaze odo

mňa zinkasoval, ale neponechal si ich pre seba. A to ma potom doviedlo k tomu, že som

podal na súd ďalší súdny návrh pod týmto č. k. dňa 21. VI. 01 (podaný súdu dňa

21. VI. 01) a spoliehal som sa, že súd aspoň v tomto konaní všetky uvedené okolnosti

prehodnotí a plne zohľadní, ale veľmi som sa sklamal, pretože Okresný súd v B. svojím

nesprávnym rozsudkom , zo dňa 18. III. 09, moju žalobu, zo dňa 21. VI. 09 v

plnom rozsahu zamietol a krajský v Prešove svojím rovnako nezákonným a konečným

rozsudkom sp. zn. -114 tiež ...29/10/ moju nádej pochoval, keď mnou napadnutý

rozsudok prvostupňového súdu svojím odvolaním, zo dňa 30. IV. 2009 bezvýhradne

potvrdil, keď rovnako nesprávne túto vec po právnej stránke posúdil! Preto za túto

skrivodlivosť musí nasledovať táto ďalšia ústavná sťažnosť, a to v nádeji, že náš ústavný

súd mi ušlé straty konečne spravodlivo raz vynahradí!...

Porušenie mojich základných a ľudských práv vidím predovšetkým v nesprávnom

právnom posúdení veci všeobecnými súdmi v tom, že môj uplatňovaný nárok na náhradu

škody titulom vydania mi bezdôvodného obohatenia nebol súdmi posúdený v intencií

občianskeho hmotného práva objektívne v zmysle a násl. ...»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom a rozsudkami

okresného súdu č. k. -89 z 18. marca 2009 a krajského súdu č. k. 14

Co/28/2010-114, -114 zo 17. júna 2010 bolo porušené jeho základné právo

podľa a právo podľa dohovoru, a aby sťažovateľovi priznal

primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj náhradu trov právneho

zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru postupom a rozsudkom okresného súdu č. k. -89 z 18. marca 2009

a postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. -114, -114

zo 17. júna 2010, a to z dôvodu, že všeobecné súdy jeho vec nesprávne právne posúdili.

1. Pokiaľ ide o námietku porušenia označených práv sťažovateľa okresným súdom,

ústavný súd uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z

nemá právomoc preskúmavať napadnutý rozsudok okresného súdu, keďže proti nemu bol

prípustný opravný prostriedok (odvolanie), ktorý sťažovateľ aj využil a krajský súd o ňom

rozhodol.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (podobne napr. , , ).

2. Z princípu subsidiarity vychádzal ústavný súd aj pri prerokovaní časti sťažnosti,

ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu, pričom

z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 3 C 468/01 zistil, že 13. septembra 2010

sťažovateľ podal proti napádanému rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom Najvyšší

súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dosiaľ nerozhodol.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej

ústavnému súdu, ako aj v dovolaní, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je

dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože

o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude rozhodovať

najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti ústavnému súdu

navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného

súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá

aplikácia , podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na

ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na

súdnu ochranu zaručeného , konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010