Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 453/2010
PDF · 144.58 KB
No categories available
III. ÚS 453/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., pre namietané porušenie jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a rozsudkom Okresného súdu Bardejov č. k. 3 C/468/2001-89 z 18. marca 2009 a
postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 14 Co/28/2010-114, 14 Co/29/2010-
114 zo 17. júna 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra
2010 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom
Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 C/468/2001-89 z 18. marca 2009
a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14
Co/28/2010-114, 14 Co/29/2010-114 zo 17. júna 2010.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«Bývala štátna organizácia – Okresný úrad práce v B. ma prakticky bez právneho
dôvodu dňa 16. II. 1995 zažalovala u súdu za príspevok na hmotné zabezpečenie
v nezamestnanosti, na čo tento úrad ex lege právny nárok nemal, čo bolo vzhľadom na jeho
status povinnosťou vedieť! Napriek tomu, že som sa proti tomuto bezpráviu v súdnom
konaní vedenom pod č. k. 7 C 77/95 všemožne bránil, naše súdy, ako vždy, dali za pravdu
št. úradu a ja som tento súdny spor suverénne prehral, a to ich vynesenými rozsudkami,
zo dňa 15. III. 1995 a 13. IX. 1995 /KS-KE; sp. zn. 16Co 265/95-37, ktoré nadobudli
právoplatnosť dňom 15. XI. 1995. Táto svojvôľa a ich impertinencia ma natoľko pohla, že
hneď o dva dni od tohto dátumu som podal dňa 17. XI. 1995 dovolanie na Najvyšší súd SR,
ktorý v ňom zhliadol závažnú vadu konania a spočívajúcu v tom, že na danú vec nemali
naše všeobecné súdy zo zákona kompetenciu, a preto svojím konečným uznesením sp. zn.
2 Cdo 53/98, zo dňa 17. VI. 1998, mnou napadnuté nezákonné rozsudky nižších súdov
zrušil a celé toto konanie zastavil s tým, že „Vec postupuje Národnému úradu práce –
Okresnému úradu práce v B.“ na doriešenie v rámci správneho konania, čo sa nestalo
dodnes! A následne nehľadiac, kedy k tomu dôjde, som podnikal na súdnej pôde iné kroky v
mnohých iných súdnych konaniach... na vrátenie mi mojich neprávom odňatých peňazí, lebo
už neboli štátne, keďže ešte predtým a na zásah exekútora som ich musel v mesiaci januári
r. 1998 zaplatiť, lebo som sa obával, že pokiaľ to neurobím „vyrabuje mi môj byt“! Týmito
súdnymi konaniami som, medzitým hľadal pravého vinníka, resp. ten subjekt, ktorý sa na
môj úkor obohatil, keďže v tomto čase prebiehali v štátnej správe mnohé štrukturálne
a organizačné zmeny – rôzne reorganizácie, keď raz bol úrad štátny, potom s tým istým
poslaním, verejnoprávny, samosprávny, záujmový atď., medzi ktoré som zaraďoval aj
exekútora, ale ten na viacerých súdnych pojednávaniach prehlásil, že on síce peniaze odo
mňa zinkasoval, ale neponechal si ich pre seba. A to ma potom doviedlo k tomu, že som
podal na súd ďalší súdny návrh pod týmto č. k. 3 C 468/01 dňa 21. VI. 01 (podaný súdu dňa
21. VI. 01) a spoliehal som sa, že súd aspoň v tomto konaní všetky uvedené okolnosti
prehodnotí a plne zohľadní, ale veľmi som sa sklamal, pretože Okresný súd v B. svojím
nesprávnym rozsudkom 3 C 468/01, zo dňa 18. III. 09, moju žalobu, zo dňa 21. VI. 09 v
plnom rozsahu zamietol a krajský v Prešove svojím rovnako nezákonným a konečným
rozsudkom sp. zn. 14Co/28/10-114 tiež ...29/10/ moju nádej pochoval, keď mnou napadnutý
rozsudok prvostupňového súdu svojím odvolaním, zo dňa 30. IV. 2009 bezvýhradne
potvrdil, keď rovnako nesprávne túto vec po právnej stránke posúdil! Preto za túto
skrivodlivosť musí nasledovať táto ďalšia ústavná sťažnosť, a to v nádeji, že náš ústavný
súd mi ušlé straty konečne spravodlivo raz vynahradí!...
Porušenie mojich základných a ľudských práv vidím predovšetkým v nesprávnom
právnom posúdení veci všeobecnými súdmi v tom, že môj uplatňovaný nárok na náhradu
škody titulom vydania mi bezdôvodného obohatenia nebol súdmi posúdený v intencií
občianskeho hmotného práva objektívne v zmysle § 100 a násl. Občianskeho zákonníka...»
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom a rozsudkami
okresného súdu č. k. 3 C/468/2001-89 z 18. marca 2009 a krajského súdu č. k. 14
Co/28/2010-114, 14 Co/29/2010-114 zo 17. júna 2010 bolo porušené jeho základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby sťažovateľovi priznal
primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj náhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom a rozsudkom okresného súdu č. k. 3 C/468/2001-89 z 18. marca 2009
a postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co/28/2010-114, 14 Co/29/2010-114
zo 17. júna 2010, a to z dôvodu, že všeobecné súdy jeho vec nesprávne právne posúdili.
1. Pokiaľ ide o námietku porušenia označených práv sťažovateľa okresným súdom,
ústavný súd uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy
nemá právomoc preskúmavať napadnutý rozsudok okresného súdu, keďže proti nemu bol
prípustný opravný prostriedok (odvolanie), ktorý sťažovateľ aj využil a krajský súd o ňom
rozhodol.
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú
v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny
prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre
nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde (podobne napr. I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02, III. ÚS 46/2010).
2. Z princípu subsidiarity vychádzal ústavný súd aj pri prerokovaní časti sťažnosti,
ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu, pričom
z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 3 C 468/01 zistil, že 13. septembra 2010
sťažovateľ podal proti napádanému rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom Najvyšší
súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dosiaľ nerozhodol.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej
ústavnému súdu, ako aj v dovolaní, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je
dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože
o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude rozhodovať
najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti ústavnému súdu
navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného
súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá
aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú
až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na
súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. decembra 2010