Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 438/2010
PDF · 177.15 KB
No categories available
III. ÚS 438/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. F., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 23 Co 321/2009-202
z 21. decembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta
2010 doručená sťažnosť J. F. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 Co 321/2009-202 z 21. decembra 2009.
Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ bol
navrhovateľom v konaní proti odporcovi Z., s. r. o., T., o mimoriadne zvýšenie náhrady za
bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vyplývajúce z pracovného úrazu. V tejto
súvislosti sťažovateľ uviedol, že „Rozsudkom Okresného súdu v Trnave č. k. 27 C 52/2006-
162 zo dňa 18. 6. 2009, potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k.
23 Co 321/2009-202 zo dňa 21. 12. 2009 (doručeným sťažovateľovi dňa 26. 1. 2010) bolo
sťažovateľovi priznané zvýšenie náhrady za bolesť vo výške dvojnásobku základného
bodového ohodnotenia a za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške štvornásobku
základného bodového ohodnotenia.“. (Odporcovi bola uložená povinnosť zaplatiť
sťažovateľovi „sumu 7.603,05 €...“, pozn.)
Sťažovateľ 22. februára 2010 podal proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu
sp. zn. 23 Co 321/2009 z 21. decembra 2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) dovolanie.
Z jeho obsahu ústavný súd zistil, že dovolanie (ktoré sťažovateľ odôvodnil v podstate
zhodne s podanou sťažnosťou, pozn.) „navrhovateľ opiera o ustanovenie § 241 ods. 2
písm. a) a o ustanovenie § 237 písm. f) O. s. p... navrhovateľ považuje postup súdu...
za odmietnutie spravodlivosti, postupom súdu sa navrhovateľovi odňala možnosť konať
pred súdom“. Sťažovateľ navrhol, aby dovolací súd vydal tento rozsudok: „Rozsudok
Krajského súdu v Trnave č. k. 23 Co 321/2009-202 zo dňa 21. 12. 2009 sa zrušuje a vec sa
vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“
O podanom dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 4 Cdo 112/2010 z 26. mája 2010, ktorým dovolanie
odmietol ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok neprípustný.
Sťažovateľ zároveň 25. februára 2010 podal aj sťažnosť adresovanú ústavnému súdu,
ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutý rozsudkom krajského súdu. O tejto sťažnosti vedenej pod
sp. zn. I. ÚS 84/2010 rozhodol ústavný súd tak, že ju z dôvodu neprípustnosti odmietol
a zároveň v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná
sťažnosť považovaná za prípustnú až po negatívnom rozhodnutí o dovolaní sťažovateľa.
Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu napadnutému dovolaním sťažovateľa.“.
Ústavný súd z týchto dôvodov neposúdil sťažnosť ako oneskorene podanú, pričom
lehota podľa § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na jej podanie sa
v daných okolnostiach prípadu počíta od právoplatnosti rozhodnutia najvyššieho súdu
(uznesenie sp. zn. 4 Cdo 112/2010 z 26. mája 2010), ktorým došlo k vyčerpaniu opravných
prostriedkov v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Podľa názoru sťažovateľa „porušil Krajský súd v Trnave pri svojom rozhodovaní
v predmetnej veci článok 46 ods. 1 Ústavy..., článok 6 ods. 1 Dohovoru... a tým základné
právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie“. Sťažovateľ ďalej uviedol, že
„Moderným ústavným nepísaným pravidlom je princíp proporcionality, ktorý patrí medzi
všeobecné právne zásady, ktoré sa v európskej kultúre uplatňujú... Porušením pravidla
proporcionality môže dôjsť k zásahu do ústavných práv... súd nepremietal takýto princíp
proporcionality do svojho rozhodnutia, čoho výsledkom je priznanie sumy
nezodpovedajúcej následku vzniknutému sťažovateľovi ako ujma na zdraví.
Sťažovateľ je v dôsledku zranení celkom vylúčený z normálneho plnohodnotného
života a trpel aj obzvlášť výraznými bolesťami.
Zranenia sťažovateľa sú natoľko závažné, že po celý zvyšok života bude zdravotne
obmedzený v porovnaní so stavom pred vznikom zranenia. Jeho zranenia sú
nevyliečiteľné.“.
V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal toto
rozhodnutie:
„Rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 23 Co 321/2009-202 zo dňa 21. 12. 2009
došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu
(aj porušenie článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd) a na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 23 Co 321/2009-202 zo dňa 21. 12. 2009 sa
zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“
Súčasne sťažovateľ vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania a požiadal
o priznanie náhrady trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej
neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne
napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Podstatou námietok sťažovateľa je postup a následné rozhodnutie krajského súdu
najmä z hľadiska rešpektovania jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) v
dôsledku nerešpektovania princípu proporcionality, ktorú odôvodnil neprimerane malým
násobkom základného bodového ohodnotenia za bolestné a sťaženie spoločenského
uplatnenia, priznaného napadnutým rozsudkom krajského súdu vo vzťahu k spôsobenému
zraneniu a k zmeneným spoločenským pomerom, keďže v prípade sťažovateľa sa zranenia
„odškodňovali“ podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia
spoločenského uplatnenia (ďalej len „vyhláška č. 32/1965 Zb.“), pričom podľa platnej
(novšej) právnej úpravy zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade
za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného
poistenia, o zriadení V. a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových
a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov by mu bolo priznané
viac. Sťažovateľ pritom vychádzal zo zmeny právneho predpisu v otázke stanovenia
hodnoty bodu.
Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj jemu
predchádzajúci rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 27 C 52/2006 z 18. júna 2009
(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne
neopodstatnená.
Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že väčšina poranení sťažovateľa
bola ohodnotená lekárom pri hornej hranici rozmedzia uvedeného v sadzbe, ďalej že
okresný súd stanovil výšku odškodnenia za bolesť vo výške dvojnásobku základného
bodového ohodnotenia a odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške
štvornásobku základného počtu bodov, a to aj napriek tomu, že v prípade sťažovateľa
(zamestnaním údržbár, pozn.) nešlo o špičkového športovca ani o kultúrne, politicky
či spoločensky angažovanú osobu.
Sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu uviedol, že súhlasí
so stanovenou výškou základného bodového ohodnotenia odškodnenia za bolesť
a za sťaženie spoločenského uplatnenia. Nesúhlasil však s násobkom (2 a 4-násobok, pozn.)
určeným rozsudkom okresného súdu. Trval na svojom pôvodnom návrhu a žiadal priznať
10-násobok určeného základného bodového ohodnotenia za bolesť a 25-násobok v prípade
sťaženia spoločenského uplatnenia s poukazom na princíp proporcionality.
Krajský súd preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu dôvodov uvedených
v odvolaní a potvrdil ho ako vecne správny. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa krajský
súd v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu, poukázal pritom
na obsah vyjadrení účastníkov, relevantné skutkové okolnosti prípadu a závery vyplývajúce
zo posudku znalca. V otázke primeranosti aplikácie príslušných na vec vzťahujúcich
predpisov a právnych záverov sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu. Krajský súd
na odvolacie námietky sťažovateľa týkajúce sa charakteru zranenia a jeho následkov
reagoval a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi primeraným spôsobom vysporiadal.
Preto podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom rozsudku zrozumiteľne a bez
zjavných logických protirečení vysvetlil svoje právne závery, čím ako súd odvolací poskytol
dostatočnú ochranu označeným právam sťažovateľa.
Napadnutý rozsudok krajského súdu už tak prima facie nenesie znaky svojvoľnosti
ani arbitrárnosti, nie je v nesúlade s platnou právnou úpravou ani nepopiera zmysel
interpretovaných a aplikovaných právnych noriem a obsahuje dostatok skutkových
a právnych záverov vo väzbe na jeho výrok. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden
dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu. Tvrdenia
sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho
konania, ktoré skončilo pre neho nedostatočne priaznivým výsledkom, čo však nemožno
spájať s porušením ním označených práv.
V tomto kontexte samotná skutočnosť, že si krajský súd neosvojil interpretáciu
výsledkov dokazovania a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže viesť
k záveru o porušení sťažovateľom označených práv zaručených v ústave a dohovore.
Ústavný súd sa vzhľadom na už uvedené nedomnieva, že by napadnutý rozsudok
krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľný
so sťažovateľom označenými článkami ústavy, listiny a dohovoru, teda že by zo strany
orgánov súdnej moci nebola sťažovateľovi ústavne konformným spôsobom poskytnutá
súdna ochrana tak, ako to vo svojej sťažnosti namietal.
Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. decembra 2010