Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 438/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. F., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -202

z 21. decembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta

2010 doručená sťažnosť J. F. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -202 z 21. decembra 2009.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ bol

navrhovateľom v konaní proti odporcovi Z., s. r. o., T., o mimoriadne zvýšenie náhrady za

bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vyplývajúce z pracovného úrazu. V tejto

súvislosti sťažovateľ uviedol, že „Rozsudkom Okresného súdu v Trnave č. k. 27 C 52/2006-

162 zo dňa 18. 6. 2009, potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k.

-202 zo dňa 21. 12. 2009 (doručeným sťažovateľovi dňa 26. 1. 2010) bolo

sťažovateľovi priznané zvýšenie náhrady za bolesť vo výške dvojnásobku základného

bodového ohodnotenia a za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške štvornásobku

základného bodového ohodnotenia.“. (Odporcovi bola uložená povinnosť zaplatiť

sťažovateľovi „sumu 7.603,05 €...“, pozn.)

Sťažovateľ 22. februára 2010 podal proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 21. decembra 2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) dovolanie.

Z jeho obsahu ústavný súd zistil, že dovolanie (ktoré sťažovateľ odôvodnil v podstate

zhodne s podanou sťažnosťou, pozn.) „navrhovateľ opiera o ustanovenie § 241 ods. 2

písm. a) a o ustanovenie .. navrhovateľ považuje postup súdu...

za odmietnutie spravodlivosti, postupom súdu sa navrhovateľovi odňala možnosť konať

pred súdom“. Sťažovateľ navrhol, aby dovolací súd vydal tento rozsudok: „Rozsudok

Krajského súdu v Trnave č. k. -202 zo dňa 21. 12. 2009 sa zrušuje a vec sa

vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

O podanom dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 26. mája 2010, ktorým dovolanie

odmietol ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný

prostriedok neprípustný.

Sťažovateľ zároveň 25. februára 2010 podal aj sťažnosť adresovanú ústavnému súdu,

ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutý rozsudkom krajského súdu. O tejto sťažnosti vedenej pod

sp. zn. rozhodol ústavný súd tak, že ju z dôvodu neprípustnosti odmietol

a zároveň v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná

sťažnosť považovaná za prípustnú až po negatívnom rozhodnutí o dovolaní sťažovateľa.

Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu napadnutému dovolaním sťažovateľa.“.

Ústavný súd z týchto dôvodov neposúdil sťažnosť ako oneskorene podanú, pričom

lehota podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na jej podanie sa

v daných okolnostiach prípadu počíta od právoplatnosti rozhodnutia najvyššieho súdu

(uznesenie sp. zn. z 26. mája 2010), ktorým došlo k vyčerpaniu opravných

prostriedkov v zmysle .

Podľa názoru sťažovateľa „porušil Krajský súd v Trnave pri svojom rozhodovaní

v predmetnej veci ..., Dohovoru... a tým základné

právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie“. Sťažovateľ ďalej uviedol, že

„Moderným ústavným nepísaným pravidlom je princíp proporcionality, ktorý patrí medzi

všeobecné právne zásady, ktoré sa v európskej kultúre uplatňujú... Porušením pravidla

proporcionality môže dôjsť k zásahu do ústavných práv... súd nepremietal takýto princíp

proporcionality do svojho rozhodnutia, čoho výsledkom je priznanie sumy

nezodpovedajúcej následku vzniknutému sťažovateľovi ako ujma na zdraví.

Sťažovateľ je v dôsledku zranení celkom vylúčený z normálneho plnohodnotného

života a trpel aj obzvlášť výraznými bolesťami.

Zranenia sťažovateľa sú natoľko závažné, že po celý zvyšok života bude zdravotne

obmedzený v porovnaní so stavom pred vznikom zranenia. Jeho zranenia sú

nevyliečiteľné.“.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal toto

rozhodnutie:

„Rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -202 zo dňa 21. 12. 2009

došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

(aj porušenie článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd) a na spravodlivé súdne

konanie podľa a článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. -202 zo dňa 21. 12. 2009 sa

zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

Súčasne sťažovateľ vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania a požiadal

o priznanie náhrady trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na odmietnutie návrhu podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej

neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne

napr. , , ).

Podstatou námietok sťažovateľa je postup a následné rozhodnutie krajského súdu

najmä z hľadiska rešpektovania jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru) v

dôsledku nerešpektovania princípu proporcionality, ktorú odôvodnil neprimerane malým

násobkom základného bodového ohodnotenia za bolestné a sťaženie spoločenského

uplatnenia, priznaného napadnutým rozsudkom krajského súdu vo vzťahu k spôsobenému

zraneniu a k zmeneným spoločenským pomerom, keďže v prípade sťažovateľa sa zranenia

„odškodňovali“ podľa vyhlášky č. o odškodňovaní bolesti a sťaženia

spoločenského uplatnenia (ďalej len „“), pričom podľa platnej

(novšej) právnej úpravy o náhrade za bolesť a o náhrade

za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného

poistenia, o zriadení V. a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových

a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov by mu bolo priznané

viac. Sťažovateľ pritom vychádzal zo zmeny právneho predpisu v otázke stanovenia

hodnoty bodu.

Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj jemu

predchádzajúci rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. z 18. júna 2009

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne

neopodstatnená.

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že väčšina poranení sťažovateľa

bola ohodnotená lekárom pri hornej hranici rozmedzia uvedeného v sadzbe, ďalej že

okresný súd stanovil výšku odškodnenia za bolesť vo výške dvojnásobku základného

bodového ohodnotenia a odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške

štvornásobku základného počtu bodov, a to aj napriek tomu, že v prípade sťažovateľa

(zamestnaním údržbár, pozn.) nešlo o špičkového športovca ani o kultúrne, politicky

či spoločensky angažovanú osobu.

Sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu uviedol, že súhlasí

so stanovenou výškou základného bodového ohodnotenia odškodnenia za bolesť

a za sťaženie spoločenského uplatnenia. Nesúhlasil však s násobkom (2 a 4-násobok, pozn.)

určeným rozsudkom okresného súdu. Trval na svojom pôvodnom návrhu a žiadal priznať

10-násobok určeného základného bodového ohodnotenia za bolesť a 25-násobok v prípade

sťaženia spoločenského uplatnenia s poukazom na princíp proporcionality.

Krajský súd preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu dôvodov uvedených

v odvolaní a potvrdil ho ako vecne správny. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa krajský

súd v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu, poukázal pritom

na obsah vyjadrení účastníkov, relevantné skutkové okolnosti prípadu a závery vyplývajúce

zo posudku znalca. V otázke primeranosti aplikácie príslušných na vec vzťahujúcich

predpisov a právnych záverov sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu. Krajský súd

na odvolacie námietky sťažovateľa týkajúce sa charakteru zranenia a jeho následkov

reagoval a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi primeraným spôsobom vysporiadal.

Preto podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom rozsudku zrozumiteľne a bez

zjavných logických protirečení vysvetlil svoje právne závery, čím ako súd odvolací poskytol

dostatočnú ochranu označeným právam sťažovateľa.

Napadnutý rozsudok krajského súdu už tak prima facie nenesie znaky svojvoľnosti

ani arbitrárnosti, nie je v nesúlade s platnou právnou úpravou ani nepopiera zmysel

interpretovaných a aplikovaných právnych noriem a obsahuje dostatok skutkových

a právnych záverov vo väzbe na jeho výrok. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden

dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu. Tvrdenia

sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho

konania, ktoré skončilo pre neho nedostatočne priaznivým výsledkom, čo však nemožno

spájať s porušením ním označených práv.

V tomto kontexte samotná skutočnosť, že si krajský súd neosvojil interpretáciu

výsledkov dokazovania a ich právne posúdenie z pohľadu sťažovateľa, nemôže viesť

k záveru o porušení sťažovateľom označených práv zaručených v ústave a dohovore.

Ústavný súd sa vzhľadom na už uvedené nedomnieva, že by napadnutý rozsudok

krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľný

so sťažovateľom označenými článkami , listiny a dohovoru, teda že by zo strany

orgánov súdnej moci nebola sťažovateľovi ústavne konformným spôsobom poskytnutá

súdna ochrana tak, ako to vo svojej sťažnosti namietal.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa odmietol

sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010