Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 81/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť E. M., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou G., spol. s r.

o., B., v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. E. G., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa a 3 Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupmi Okresného súdu Bratislava IV v konaní

vedenom pod sp. zn. a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod

sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára

2011 faxom a následne 18. januára 2011 poštou doručená sťažnosť E. M. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a 3 (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi Okresného súdu Bratislava IV (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Dôvody vidí sťažovateľka v tom, že všeobecné súdy „v súdnom konaní nedostatočne

zistili skutkový stav veci v takej vážnej otázke ako je náhrada škody za ublíženie na zdraví

s doživotnými následkami a svoje rozhodnutie založili len na jedinej svedeckej výpovedi,

očitej svedkyne (ktorá mala bránené v komplexnom výhľade na miesto dopravnej nehody

v čase nehody), ktorá nemohla objektívne vyjadriť čo videla a jej výpoveď bola

sťažovateľkou spochybnená, rovnako ako bola spochybnená jej výpoveď aj obsahom

znaleckého posudku, pritom súdy ani v prvostupňovom ani v odvolacom konaní neposkytli

primeranú súčinnosť účastníkom konania, ktorú typické kontradiktórne konanie ako spor

o právo, predpokladá. Zo súdneho spisu je zrejmé, že výpovede jednotlivých účastníkov

konania, ako aj svedkov a obsah znaleckého posudku sú v mnohých ohľadoch protirečivé

alebo len pravdepodobné, a súdy nevyužili všetky procesné nástroje, ktoré mali ex lege

k dispozícii, aby navzdory tomu mohli dospieť k meritórnemu rozhodnutiu v zmysle práva

na spravodlivý súdny proces.“.

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom domáhala na

okresnom súde zaplatenia sumy 2 277 337,50 Sk „z titulu náhrady škody z ublíženia na

zdraví, ako aj mimoriadneho zvýšenia odškodnenia zo bolesť a sťaženie spoločenského

uplatnenia“, na základe tej skutočnosti, že 14. júna 2000 bola účastníčkou dopravnej

nehody na ... v B., keď pri prechádzaní cez priechod pre chodcov jej vozidlo idúce v pravom

jazdnom pruhu dalo prednosť (zastavením) a v ľavom jazdnom pruhu iné vozidlo značky ...,

ktoré bolo vedené odporcom, jej nedalo prednosť a došlo k zrážke, čím sťažovateľka utrpela

zranenia s dobou liečenia a práceneschopnosti v trvaní dvanásť mesiacov s doživotnými

trvalými následkami, ktoré jej ako mladej žene od základu zmenili život a sťažili jej

možnosť spoločenského uplatnenia.

Okresný súd rozhodol o jej žalobe až po ôsmich rokoch rozsudkom

sp. zn. z 25. novembra 2009 tak, že návrh sťažovateľky v celom rozsahu

zamietol a sťažovateľku zaviazal zaplatiť trovy konania v sume 794,71 €.

Proti rozsudku podala sťažovateľka v zákonom ustanovenej lehote odvolanie na

krajskom súde, o ktorom rozhodol rozsudkom sp. zn. z 8. septembra 2010

tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka sa domnieva, že okresný súd aj krajský súd „... nezisťovali prečo

odporca rovnako nezastavil svoje vozidlo, ak videl že protiidúce vozidlo zastavilo a dalo

prednosť chodkyni, hoci mu to zákon prikazoval, prečo nerešpektoval dopravné značenie

vyznačené na ceste, a nezamedzil stretu s chodkyňou ak aj vytvorenie náhlej prekážky na

danom úseku cesty kde sa dopravná nehoda stala mohol a mal podľa zákona očakávať...“.

Sťažovateľka prechádzala priamo cez priechod pre chodcov, pričom utrpela ťažký

úraz, ale okresný súd „považoval za dostatočne preukázanú svedeckú výpoveď svedkyne

nehody J. T., ktorá ako jediný priamy svedok, o dopravnej nehode vypovedala. Svedkyňa sa

nejaví ako plne dôveryhodný svedok, čo taktiež súd opomenul náležite vyhodnotiť, nakoľko

nevidela celý priebeh dopravnej nehody, teda od momentu keď sťažovateľka prišla pred

prechod pre chodcov, svedkyňa videla iba časť z dopravnej nehody a je pravdepodobné, že

uverila sama svojej verzii, ktorú si domyslením situácie na ceste vykonštruovala, čo je

pravdepodobné aj z jej výpovede, ktorú podala na ústnom pojednávaní v prvostupňovom

konaní a z výpovede v trestnom konaní zo dňa 22. 01. 2003“.

Podľa sťažovateľky «„Fotografie z dopravnej nehody jasne ukazujú, že bilboard

blízko cesty tvoril zreteľnú prekážku vo výhľade svedkyne na celý prechod pre chodcov, čo

malo oslabiť dôveryhodnosť jej presvedčivej svedeckej výpovede", na túto skutočnosť však

súd neprihliadol.».

Prvostupňový súd sa tiež vecne nezaoberal otázkou náhrady škody na zdraví

a mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ale

na základe tejto svedeckej výpovede žalobu zamietol.

Okresný súd podľa názoru sťažovateľky nevyhodnotil všetky vykonané dôkazy bez

zreteľa na to, či potvrdzujú, alebo vyvracajú tvrdenia jednotlivých účastníkov, a tiež

neprihliadol na všetky svedecké výpovede v občianskoprávnom konaní a trestnom konaní.

Sťažovateľka je toho názoru, že zraziť osobu na priechode pre chodcov alebo tesne pred

ním, ak je takto výrazne označený, je hrubým porušením aj pravidiel cestnej premávky.

Sťažovateľka tiež tvrdí, že aj zo záverov súdneho znalca priamo nevyplýva, že by samotná

sťažovateľka zavinila dopravnú nehodu.

Sťažovateľka sa preto domnieva, že „pri absencii jednoznačných dôkazov by bolo na

mieste očakávať, že súd rozhodne v jej prospech alebo ustáli aspoň mieru spoluzavinenia

odporcu a ak nemá priame dôkazy nariadi znalecké dokazovanie znalcami z odboru

chirurgie a neurológie, pretože často z tohto posudku je zrejmé z akého smeru nárazu

a akou časťou vozidla bolo zranenie spôsobené a týmto je možné zistiť aj postavenie vozidla

k poškodenému v čase dopravnej nehody, čo súd neurobil. Pokiaľ teda neexistovali priame

dôkazy o skutku ako sa stal, sťažovateľka považuje rozhodnutie súdu za rozhodnutie

v rozpore s jej právom na spravodlivé súdne konanie.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze

vyslovil, že: „1.) Základné právo E. M. - právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a

3 SR, a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru…,

bolo postupom krajského súdu… v konaní vedenom pod sp. zn a postupom

Okresného súdu... pod sp. zn. porušené.

2.) Rozsudok Krajského súdu… v konaní vedenom pod sp. zn sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu… na ďalšie konanie.

3.) Nahradiť sťažovateľke E. M. trovy právneho zastúpenia za 2 úkony právnej

pomoci na účet právneho zástupcu A., spol. s r.o.…“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že postupmi okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. (a jeho rozsudkom z 25. novembra 2009) a krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (a jeho rozsudkom z 8. septembra 2010)

došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a 3 , ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Porušenie svojich práv vidí v tom, že všeobecné súdy jej zamietli žalobu „o náhradu škody

z ublíženia na zdraví, ako aj mimoriadneho zvýšenia odškodnenia zo bolesť a sťaženie

spoločenského uplatnenia“ bez riadneho odôvodnenia a bližšieho skúmania príčinnej

súvislosti medzi konaním odporcu a ťažkým úrazom sťažovateľky.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo na

spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (), t. j. právo na spravodlivý proces.

Avšak obsah týchto práv pritom nedáva účastníkovi konania záruku na úspech

v občianskoprávnom konaní a rovnako do týchto práv nepatrí ani právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných

právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces (, , ).

Navyše, otázka posúdenia priznania náhrady škody, zvýšenia odškodnenia za bolesť,

resp. sťaženia spoločenského uplatnenia je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže

v zásade viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (obdobne napr.

, , a ). Ústavný súd k tomu

dodáva, že nie je ani súdom skutkovým (m. m. ), aby tieto závery

prehodnocoval alebo menil, alebo prípadne, aby do nich zasahoval, aj keď aj niektoré

argumenty sťažovateľky z jej pohľadu mohli mať aj racionálny základ.

Úlohou ústavného súdu bolo v tejto veci iba posúdiť, či všeobecné súdy

v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené

a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv

a slobôd.

1. Sťažovateľka namietala v prvom rade porušenie základného práva na

súdnu ochranu podľa a 3 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd vo vzťahu k postupu a rozsudku okresného súdu z 25. novembra 2009

zistil, že jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v ,

v zmysle ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľkiných práv

a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľka nemôže v súčasnosti a nebude

môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom

iných právnych prostriedkov, ktoré jej zákon na to poskytuje. Namietané porušenie

niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc

ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva

alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom

upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m.

, , , , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade namietaný postup, resp. rozsudok

okresného súdu podliehal podľa príslušných ustanovení

revíznej právomoci krajského súdu a po podaní riadneho opravného prostriedku (odvolania)

sťažovateľkou bol postup a rozsudok okresného súdu napokon preskúmaný aj krajským

súdom a vyústil do jeho rozsudku sp. zn. z 8. septembra 2010.

Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku okresného

súdu sa uplatňuje princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127

ods. 1 , a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti v súlade s zákona

o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (obdobne

napr. , , , ).

2. V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia svojich práv

postupom a rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 8. septembra 2010.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 8. septembra 2010 (s prihliadnutím i na obsah rozsudku súdu prvého stupňa

sp. zn. z 25. novembra 2009, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný)

dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej veci

nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že okresný súd zamietol žalobu

z dôvodu, že aj keď došlo k dopravnej nehode, pri ktorej navrhovateľka utrpela zranenia,

„odporca nemohol zabrániť nehode ani pri vynaložení všetkého úsilia“. Svoje rozhodnutie

okresný súd oprel najmä o svedeckú výpoveď jedinej priamej svedkyne, ktorá uviedla, že

sťažovateľka vbehla do vozovky šikmo na os vozovky mimo priechodu pre chodcov,

pričom sa nepozrela, či nejde nejaké vozidlo, a tiež aj o znalecký posudok znalca Ing. B.,

ako aj na znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva Ž., v ktorých sa konštatuje, že

stopy po brzdení nasvedčujú takej verzii nehody tak, ako ju podáva odporca. Preto súd

prvého stupňa musel prihliadnuť na skutočnosť, že odporca neporušil pri jazde osobným

motorovým vozidlom žiadny právny predpis a vzhľadom na to, že mu navrhovateľka vbehla

do jazdnej dráhy mimo priechodu pre chodcov, nemohol už zrážke v žiadnom prípade

zabrániť. Navyše, odporca nemohol túto skutočnosť predpokladať aj s ohľadom na to, že

k nehode došlo mimo priechodu pre chodcov. Svojím správaním sťažovateľka vytvorila

odporcovi v jazdnej dráhe náhlu prekážku a tento už nemohol stretu zabrániť.

Proti tomuto rozsudku v zákonom ustanovenej lehote podala odvolanie sťažovateľka,

ktorá namietala, že súd prvého stupňa nevykonal dôsledne navrhnuté dôkazy a svoje

rozhodnutie oprel takmer výlučne iba o jednu svedeckú výpoveď svedkyne J. T. Uviedla

tiež, že okresný súd sa otázkou náhrady škody na zdraví a mimoriadneho zvýšenia

odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia ako meritom návrhu vôbec

nezaoberal, hoci navrhovateľka utrpela závažné zranenia aj trvalé následky ju vážnym

spôsobom obmedzili do konca života.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh zistil, že krajský súd,

ktorým potvrdil výrok rozsudku okresného súdu z 25. novembra 2009, založil aj na

konkrétnych skutočnostiach, aj keď sa opieral najmä o skutkové a právne závery okresného

súdu. Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľky v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, pričom konštatoval, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu

vykonal dokazovanie (oboznámil sa s pripojeným obsahom trestného spisu, ktorého

súčasťou bol i znalecký posudok znalca Ing. T. B., vykonal v dostatočnom rozsahu

dokazovanie výsluchom svedkov, naviac v priebehu konania požiadal o vypracovanie

znaleckého posudku Ústav súdneho inžinierstva Ž. v Ž.) a na základe vykonaného

dokazovania vyvodil správny skutkový, ale aj právny záver.

Dôvody rozhodnutia krajského súdu sa opierajú o platnú právnu úpravu zakotvenú

v , znalecké posudky, ale i o svedeckú výpoveď svedkyne,

ktorá sa nachádzala v relevantnom čase na mieste nehody. Podľa názoru ústavného súdu dal

krajský súd zrozumiteľnú a primeranú odpoveď na námietky sťažovateľky uvedené

v odvolaní týkajúce sa daného prípadu. Jeho podrobné závery sú uvedené najmä na s. 4 až 6

rozsudku a jeho argumenty sa nejavia ústavnému súdu ako arbitrárne a zjavne

neodôvodnené. Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu je zdôvodnený

riadne a krajský súd k zásadným pripomienkam sťažovateľky (uvedeným v jej odvolaní)

zaujal jasné stanovisko, a preto ho ústavný súd považuje za ústavne konformný, aj keď

sťažovateľka s jeho závermi nesúhlasí a tvrdí, že okresný súd aj krajský súd v napadnutých

konaniach nesprávne posúdili miery zavinenia odporcu v tejto veci, dokonca uvádza, že

v konaní nebola zaručená kontradiktórnosť konania a všeobecné súdy nesprávne vykonali

dokazovanie, pričom nebrali do úvahy ani niektoré svedecké výpovede a závery súdneho

znalca a tiež svoje rozhodnutie opreli len o jednu svedeckú výpoveď, ktorú sťažovateľka

považuje za nevierohodnú.

Po preskúmaní rozhodnutia krajského súdu ústavný súd tiež zistil, že všeobecné súdy

vychádzali aj z dôkazov, ktoré sa nachádzali v pripojenom trestnom spisu (uznesenia

Okresnej prokuratúry Bratislava IV č. k. -48 zo 6. júna 2003), ktorým bolo

trestné stíhanie proti odporcovi pre trestný čin ublíženia na zdraví zastavené, a vychádzali

tiež z výpovedí svedkov a účastníkov dopravnej nehody, ktoré výpovede sa v priebehu

konania najmä u sťažovateľky líšili.

Aj k poslednej námietke sťažovateľky (nesprávnemu zhodnoteniu miery zavinenia

oboch účastníkov dopravnej nehody) krajský súd poukázal na odôvodnenie rozhodnutia

okresného súdu, ktorý dostatočným spôsobom a jednoznačne konštatoval, že s poukazom na

znalecký posudok znalca Ing. B. a znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva „stopy po

brzdení nasvedčujú verzii nehody tak, ako ju podáva odporca a pri takomto prípade súd

prihliadol na skutočnosť, že odporca neporušil pri jazde osobným motorovým vozidlom

žiadny predpis z dôvodu, že navrhovateľka vbehla do jazdnej dráhy mimo prechodu pre

chodcov a preto odporca už nemohol zrážke v žiadnom prípade zabrániť. Súd konštatoval,

že práve navrhovateľka vytvorila odporcovi v jazdnej dráhe náhlu prekážku a tento už

nemohol stretu s navrhovateľkou zabrániť.“.

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka tiež tvrdí, že odvolací súd porušil princíp

kontradiktórnosti konania, pričom dôvody vidí v tom, že všeobecné súdy „neposkytli

súčinnosť účastníkom konania a nemali záujem, aby skutkové zistenia boli objasnené tak

aby nedošlo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov“, a tiež v tom, že

nezisťovali, prečo odporca nezastavil vozidlo, ak videl, že protiidúce vozidlo zastavilo

a dalo prednosť sťažovateľke, alebo tiež v tom, že odporca nerešpektoval dopravné

značenie.

K tomu ústavný súd poznamenáva, že v okolnostiach daného prípadu tieto

skutočnosti nie sú spôsobilé samy osobe alebo aj v kontexte s inými zisteniami spochybniť

ostatné skutkové závery všeobecných súdov opierajúce sa najmä o znalecké posudky a iné

dôkazy, a preto ústavný súd nezistil, že by tieto námietky mohli signalizovať svojvoľný

postup krajského súdu v tejto veci.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia teda vyplýva, že krajský súd (stotožňujúc sa

so závermi okresného súdu) sa zaoberal a vysporiadal s každou námietkou sťažovateľky

a samotné nevyhovenie odvolacím dôvodom, ako ani vyslovenie iného právneho názoru,

s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti

a nemôže viesť k záveru o porušení práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľka sťažnosťou

adresovanou ústavnému súdu domáhala.

Uvedené konštatovania považuje ústavný súd za rozhodujúce pri presvedčení,

že napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. z 8. septembra 2010 spĺňa

parametre ústavnosti a zákonnosti, z čoho plynie jednoznačný záver o zlučiteľnosti tohto

rozhodnutia s obsahom základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, a preto

v zmysle citovanej judikatúry odmietol jej sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

Keďže sťažovateľka navyše ani riadne neodôvodnila, v čom vidí porušenie svojho

základného práva podľa postupmi všeobecných súdov, ústavný súd sa

jej sťažnosťou v tejto časti osobitne už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2011