Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 81/2011
PDF · 247.08 KB
No categories available
III. ÚS 81/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť E. M., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou G., spol. s r.
o., B., v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. E. G., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupmi Okresného súdu Bratislava IV v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C 34/2003 a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod
sp. zn. 15 Co 55/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára
2011 faxom a následne 18. januára 2011 poštou doručená sťažnosť E. M. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi Okresného súdu Bratislava IV (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 34/2003 a Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 55/2010.
Dôvody vidí sťažovateľka v tom, že všeobecné súdy „v súdnom konaní nedostatočne
zistili skutkový stav veci v takej vážnej otázke ako je náhrada škody za ublíženie na zdraví
s doživotnými následkami a svoje rozhodnutie založili len na jedinej svedeckej výpovedi,
očitej svedkyne (ktorá mala bránené v komplexnom výhľade na miesto dopravnej nehody
v čase nehody), ktorá nemohla objektívne vyjadriť čo videla a jej výpoveď bola
sťažovateľkou spochybnená, rovnako ako bola spochybnená jej výpoveď aj obsahom
znaleckého posudku, pritom súdy ani v prvostupňovom ani v odvolacom konaní neposkytli
primeranú súčinnosť účastníkom konania, ktorú typické kontradiktórne konanie ako spor
o právo, predpokladá. Zo súdneho spisu je zrejmé, že výpovede jednotlivých účastníkov
konania, ako aj svedkov a obsah znaleckého posudku sú v mnohých ohľadoch protirečivé
alebo len pravdepodobné, a súdy nevyužili všetky procesné nástroje, ktoré mali ex lege
k dispozícii, aby navzdory tomu mohli dospieť k meritórnemu rozhodnutiu v zmysle práva
na spravodlivý súdny proces.“.
Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom domáhala na
okresnom súde zaplatenia sumy 2 277 337,50 Sk „z titulu náhrady škody z ublíženia na
zdraví, ako aj mimoriadneho zvýšenia odškodnenia zo bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia“, na základe tej skutočnosti, že 14. júna 2000 bola účastníčkou dopravnej
nehody na ... v B., keď pri prechádzaní cez priechod pre chodcov jej vozidlo idúce v pravom
jazdnom pruhu dalo prednosť (zastavením) a v ľavom jazdnom pruhu iné vozidlo značky ...,
ktoré bolo vedené odporcom, jej nedalo prednosť a došlo k zrážke, čím sťažovateľka utrpela
zranenia s dobou liečenia a práceneschopnosti v trvaní dvanásť mesiacov s doživotnými
trvalými následkami, ktoré jej ako mladej žene od základu zmenili život a sťažili jej
možnosť spoločenského uplatnenia.
Okresný súd rozhodol o jej žalobe až po ôsmich rokoch rozsudkom
sp. zn. 7 C 34/2003 z 25. novembra 2009 tak, že návrh sťažovateľky v celom rozsahu
zamietol a sťažovateľku zaviazal zaplatiť trovy konania v sume 794,71 €.
Proti rozsudku podala sťažovateľka v zákonom ustanovenej lehote odvolanie na
krajskom súde, o ktorom rozhodol rozsudkom sp. zn. 15 Co 55/2010 z 8. septembra 2010
tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľka sa domnieva, že okresný súd aj krajský súd „... nezisťovali prečo
odporca rovnako nezastavil svoje vozidlo, ak videl že protiidúce vozidlo zastavilo a dalo
prednosť chodkyni, hoci mu to zákon prikazoval, prečo nerešpektoval dopravné značenie
vyznačené na ceste, a nezamedzil stretu s chodkyňou ak aj vytvorenie náhlej prekážky na
danom úseku cesty kde sa dopravná nehoda stala mohol a mal podľa zákona očakávať...“.
Sťažovateľka prechádzala priamo cez priechod pre chodcov, pričom utrpela ťažký
úraz, ale okresný súd „považoval za dostatočne preukázanú svedeckú výpoveď svedkyne
nehody J. T., ktorá ako jediný priamy svedok, o dopravnej nehode vypovedala. Svedkyňa sa
nejaví ako plne dôveryhodný svedok, čo taktiež súd opomenul náležite vyhodnotiť, nakoľko
nevidela celý priebeh dopravnej nehody, teda od momentu keď sťažovateľka prišla pred
prechod pre chodcov, svedkyňa videla iba časť z dopravnej nehody a je pravdepodobné, že
uverila sama svojej verzii, ktorú si domyslením situácie na ceste vykonštruovala, čo je
pravdepodobné aj z jej výpovede, ktorú podala na ústnom pojednávaní v prvostupňovom
konaní a z výpovede v trestnom konaní zo dňa 22. 01. 2003“.
Podľa sťažovateľky «„Fotografie z dopravnej nehody jasne ukazujú, že bilboard
blízko cesty tvoril zreteľnú prekážku vo výhľade svedkyne na celý prechod pre chodcov, čo
malo oslabiť dôveryhodnosť jej presvedčivej svedeckej výpovede", na túto skutočnosť však
súd neprihliadol.».
Prvostupňový súd sa tiež vecne nezaoberal otázkou náhrady škody na zdraví
a mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ale
na základe tejto svedeckej výpovede žalobu zamietol.
Okresný súd podľa názoru sťažovateľky nevyhodnotil všetky vykonané dôkazy bez
zreteľa na to, či potvrdzujú, alebo vyvracajú tvrdenia jednotlivých účastníkov, a tiež
neprihliadol na všetky svedecké výpovede v občianskoprávnom konaní a trestnom konaní.
Sťažovateľka je toho názoru, že zraziť osobu na priechode pre chodcov alebo tesne pred
ním, ak je takto výrazne označený, je hrubým porušením aj pravidiel cestnej premávky.
Sťažovateľka tiež tvrdí, že aj zo záverov súdneho znalca priamo nevyplýva, že by samotná
sťažovateľka zavinila dopravnú nehodu.
Sťažovateľka sa preto domnieva, že „pri absencii jednoznačných dôkazov by bolo na
mieste očakávať, že súd rozhodne v jej prospech alebo ustáli aspoň mieru spoluzavinenia
odporcu a ak nemá priame dôkazy nariadi znalecké dokazovanie znalcami z odboru
chirurgie a neurológie, pretože často z tohto posudku je zrejmé z akého smeru nárazu
a akou časťou vozidla bolo zranenie spôsobené a týmto je možné zistiť aj postavenie vozidla
k poškodenému v čase dopravnej nehody, čo súd neurobil. Pokiaľ teda neexistovali priame
dôkazy o skutku ako sa stal, sťažovateľka považuje rozhodnutie súdu za rozhodnutie
v rozpore s jej právom na spravodlivé súdne konanie.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že: „1.) Základné právo E. M. - právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a
3 Ústavy SR, a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru…,
bolo postupom krajského súdu… v konaní vedenom pod sp. zn 15Co 55/2010 a postupom
Okresného súdu... pod sp. zn. 7C 34/2003 porušené.
2.) Rozsudok Krajského súdu… v konaní vedenom pod sp. zn 15Co 55/2010 sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu… na ďalšie konanie.
3.) Nahradiť sťažovateľke E. M. trovy právneho zastúpenia za 2 úkony právnej
pomoci na účet právneho zástupcu A., spol. s r.o.…“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že postupmi okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C 34/2003 (a jeho rozsudkom z 25. novembra 2009) a krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 55/2010 (a jeho rozsudkom z 8. septembra 2010)
došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a 3 ústavy, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Porušenie svojich práv vidí v tom, že všeobecné súdy jej zamietli žalobu „o náhradu škody
z ublíženia na zdraví, ako aj mimoriadneho zvýšenia odškodnenia zo bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia“ bez riadneho odôvodnenia a bližšieho skúmania príčinnej
súvislosti medzi konaním odporcu a ťažkým úrazom sťažovateľky.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo na
spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním (IV. ÚS 233/04), t. j. právo na spravodlivý proces.
Avšak obsah týchto práv pritom nedáva účastníkovi konania záruku na úspech
v občianskoprávnom konaní a rovnako do týchto práv nepatrí ani právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných
právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 131/05, IV. ÚS 219/05).
Navyše, otázka posúdenia priznania náhrady škody, zvýšenia odškodnenia za bolesť,
resp. sťaženia spoločenského uplatnenia je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže
v zásade viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (obdobne napr.
IV. ÚS 35/02, IV. ÚS 205/07, III. ÚS 438/2010 a IV. ÚS 305/08). Ústavný súd k tomu
dodáva, že nie je ani súdom skutkovým (m. m. III. ÚS 27/2011), aby tieto závery
prehodnocoval alebo menil, alebo prípadne, aby do nich zasahoval, aj keď aj niektoré
argumenty sťažovateľky z jej pohľadu mohli mať aj racionálny základ.
Úlohou ústavného súdu bolo v tejto veci iba posúdiť, či všeobecné súdy
v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené
a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv
a slobôd.
1. Sťažovateľka namietala v prvom rade porušenie základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 34/2003.
Ústavný súd vo vzťahu k postupu a rozsudku okresného súdu z 25. novembra 2009
zistil, že jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy,
v zmysle ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľkiných práv
a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľka nemôže v súčasnosti a nebude
môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom
iných právnych prostriedkov, ktoré jej zákon na to poskytuje. Namietané porušenie
niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc
ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva
alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom
upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m.
I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade namietaný postup, resp. rozsudok
okresného súdu podliehal podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
revíznej právomoci krajského súdu a po podaní riadneho opravného prostriedku (odvolania)
sťažovateľkou bol postup a rozsudok okresného súdu napokon preskúmaný aj krajským
súdom a vyústil do jeho rozsudku sp. zn. 15 Co 55/2010 z 8. septembra 2010.
Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku okresného
súdu sa uplatňuje princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127
ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (obdobne
napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).
2. V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia svojich práv
postupom a rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 15 Co 55/2010 z 8. septembra 2010.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Co/55/2010
z 8. septembra 2010 (s prihliadnutím i na obsah rozsudku súdu prvého stupňa
sp. zn. 7 C 34/2003 z 25. novembra 2009, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný)
dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej veci
nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že okresný súd zamietol žalobu
z dôvodu, že aj keď došlo k dopravnej nehode, pri ktorej navrhovateľka utrpela zranenia,
„odporca nemohol zabrániť nehode ani pri vynaložení všetkého úsilia“. Svoje rozhodnutie
okresný súd oprel najmä o svedeckú výpoveď jedinej priamej svedkyne, ktorá uviedla, že
sťažovateľka vbehla do vozovky šikmo na os vozovky mimo priechodu pre chodcov,
pričom sa nepozrela, či nejde nejaké vozidlo, a tiež aj o znalecký posudok znalca Ing. B.,
ako aj na znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva Ž., v ktorých sa konštatuje, že
stopy po brzdení nasvedčujú takej verzii nehody tak, ako ju podáva odporca. Preto súd
prvého stupňa musel prihliadnuť na skutočnosť, že odporca neporušil pri jazde osobným
motorovým vozidlom žiadny právny predpis a vzhľadom na to, že mu navrhovateľka vbehla
do jazdnej dráhy mimo priechodu pre chodcov, nemohol už zrážke v žiadnom prípade
zabrániť. Navyše, odporca nemohol túto skutočnosť predpokladať aj s ohľadom na to, že
k nehode došlo mimo priechodu pre chodcov. Svojím správaním sťažovateľka vytvorila
odporcovi v jazdnej dráhe náhlu prekážku a tento už nemohol stretu zabrániť.
Proti tomuto rozsudku v zákonom ustanovenej lehote podala odvolanie sťažovateľka,
ktorá namietala, že súd prvého stupňa nevykonal dôsledne navrhnuté dôkazy a svoje
rozhodnutie oprel takmer výlučne iba o jednu svedeckú výpoveď svedkyne J. T. Uviedla
tiež, že okresný súd sa otázkou náhrady škody na zdraví a mimoriadneho zvýšenia
odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia ako meritom návrhu vôbec
nezaoberal, hoci navrhovateľka utrpela závažné zranenia aj trvalé následky ju vážnym
spôsobom obmedzili do konca života.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh zistil, že krajský súd,
ktorým potvrdil výrok rozsudku okresného súdu z 25. novembra 2009, založil aj na
konkrétnych skutočnostiach, aj keď sa opieral najmä o skutkové a právne závery okresného
súdu. Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľky v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku, pričom konštatoval, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu
vykonal dokazovanie (oboznámil sa s pripojeným obsahom trestného spisu, ktorého
súčasťou bol i znalecký posudok znalca Ing. T. B., vykonal v dostatočnom rozsahu
dokazovanie výsluchom svedkov, naviac v priebehu konania požiadal o vypracovanie
znaleckého posudku Ústav súdneho inžinierstva Ž. v Ž.) a na základe vykonaného
dokazovania vyvodil správny skutkový, ale aj právny záver.
Dôvody rozhodnutia krajského súdu sa opierajú o platnú právnu úpravu zakotvenú
v Občianskom súdnom poriadku, znalecké posudky, ale i o svedeckú výpoveď svedkyne,
ktorá sa nachádzala v relevantnom čase na mieste nehody. Podľa názoru ústavného súdu dal
krajský súd zrozumiteľnú a primeranú odpoveď na námietky sťažovateľky uvedené
v odvolaní týkajúce sa daného prípadu. Jeho podrobné závery sú uvedené najmä na s. 4 až 6
rozsudku a jeho argumenty sa nejavia ústavnému súdu ako arbitrárne a zjavne
neodôvodnené. Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu je zdôvodnený
riadne a krajský súd k zásadným pripomienkam sťažovateľky (uvedeným v jej odvolaní)
zaujal jasné stanovisko, a preto ho ústavný súd považuje za ústavne konformný, aj keď
sťažovateľka s jeho závermi nesúhlasí a tvrdí, že okresný súd aj krajský súd v napadnutých
konaniach nesprávne posúdili miery zavinenia odporcu v tejto veci, dokonca uvádza, že
v konaní nebola zaručená kontradiktórnosť konania a všeobecné súdy nesprávne vykonali
dokazovanie, pričom nebrali do úvahy ani niektoré svedecké výpovede a závery súdneho
znalca a tiež svoje rozhodnutie opreli len o jednu svedeckú výpoveď, ktorú sťažovateľka
považuje za nevierohodnú.
Po preskúmaní rozhodnutia krajského súdu ústavný súd tiež zistil, že všeobecné súdy
vychádzali aj z dôkazov, ktoré sa nachádzali v pripojenom trestnom spisu (uznesenia
Okresnej prokuratúry Bratislava IV č. k. 1 Tv 798/02-48 zo 6. júna 2003), ktorým bolo
trestné stíhanie proti odporcovi pre trestný čin ublíženia na zdraví zastavené, a vychádzali
tiež z výpovedí svedkov a účastníkov dopravnej nehody, ktoré výpovede sa v priebehu
konania najmä u sťažovateľky líšili.
Aj k poslednej námietke sťažovateľky (nesprávnemu zhodnoteniu miery zavinenia
oboch účastníkov dopravnej nehody) krajský súd poukázal na odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu, ktorý dostatočným spôsobom a jednoznačne konštatoval, že s poukazom na
znalecký posudok znalca Ing. B. a znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva „stopy po
brzdení nasvedčujú verzii nehody tak, ako ju podáva odporca a pri takomto prípade súd
prihliadol na skutočnosť, že odporca neporušil pri jazde osobným motorovým vozidlom
žiadny predpis z dôvodu, že navrhovateľka vbehla do jazdnej dráhy mimo prechodu pre
chodcov a preto odporca už nemohol zrážke v žiadnom prípade zabrániť. Súd konštatoval,
že práve navrhovateľka vytvorila odporcovi v jazdnej dráhe náhlu prekážku a tento už
nemohol stretu s navrhovateľkou zabrániť.“.
Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka tiež tvrdí, že odvolací súd porušil princíp
kontradiktórnosti konania, pričom dôvody vidí v tom, že všeobecné súdy „neposkytli
súčinnosť účastníkom konania a nemali záujem, aby skutkové zistenia boli objasnené tak
aby nedošlo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov“, a tiež v tom, že
nezisťovali, prečo odporca nezastavil vozidlo, ak videl, že protiidúce vozidlo zastavilo
a dalo prednosť sťažovateľke, alebo tiež v tom, že odporca nerešpektoval dopravné
značenie.
K tomu ústavný súd poznamenáva, že v okolnostiach daného prípadu tieto
skutočnosti nie sú spôsobilé samy osobe alebo aj v kontexte s inými zisteniami spochybniť
ostatné skutkové závery všeobecných súdov opierajúce sa najmä o znalecké posudky a iné
dôkazy, a preto ústavný súd nezistil, že by tieto námietky mohli signalizovať svojvoľný
postup krajského súdu v tejto veci.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia teda vyplýva, že krajský súd (stotožňujúc sa
so závermi okresného súdu) sa zaoberal a vysporiadal s každou námietkou sťažovateľky
a samotné nevyhovenie odvolacím dôvodom, ako ani vyslovenie iného právneho názoru,
s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti
a nemôže viesť k záveru o porušení práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľka sťažnosťou
adresovanou ústavnému súdu domáhala.
Uvedené konštatovania považuje ústavný súd za rozhodujúce pri presvedčení,
že napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 15 Co 55/2010 z 8. septembra 2010 spĺňa
parametre ústavnosti a zákonnosti, z čoho plynie jednoznačný záver o zlučiteľnosti tohto
rozhodnutia s obsahom základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto
v zmysle citovanej judikatúry odmietol jej sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažovateľka navyše ani riadne neodôvodnila, v čom vidí porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy postupmi všeobecných súdov, ústavný súd sa
jej sťažnosťou v tejto časti osobitne už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. februára 2011