Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 449/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., spol. s r. o., B., zastúpenej spoločnosťou V.,

s. r. o., Advokátska kancelária, B., v mene ktorej koná konateľ JUDr. M. V., pre namietané

porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 11. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Z., spol. s r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci

Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2010

doručená sťažnosť spoločnosti Z., spol. s r. o., B. (ďalej aj „sťažovateľka“), pre namietané

porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 11. marca 2010.

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že «Sťažovateľ nadobudol v roku

2004 kúpnou zmluvou nehnuteľnosť - pozemok parc. č. ..., druh pozemku: ostatné plochy, o

výmere ... m2 v k. ú. ..., B., zapísané na LV č. ...

Kúpa predmetného pozemku bola realizovaná na základe predchádzajúceho

záväzného stanoviska k investičnej činnosti zo dňa 24. 3. 2004, ktoré vydalo Hlavné mesto

SR Bratislava, ktorého platnosť bola potvrdená dňa 20. 12. 2005, a na základe ktorých táto

nehnuteľnosť bola určená na zastavanie „občianskou vybavenosťou“.

Na základe vyššie uvedeného záväzného stanoviska si sťažovateľ zabezpečil

predpísanú projektovú, technickú a právnu dokumentáciu v rozsahu podľa podmienok

v platnom znení (ďalej ako stavebný zákon) a požiadal miestne

a vecne príslušný stavebný úrad o vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby na novostavbu

p. „A.“ Po uskutočnení stavebným zákonom predpísaných konaní a zisťovaní, stavebný

úrad Mestskej časti B.– S. vydal dňa 2. 8. 2006 pod č.: SU-2005, /UR-Ga

rozhodnutie o umiestnení stavby č. ... (ďalej v texte aj ako „prvé“ územné rozhodnutie).

Predmetné rozhodnutie o umiestnení stavby bolo v zákonnej lehote účastníkom

správneho konania: Občianska iniciatíva za zachovanie životného prostredia v Starom

meste, napadnuté odvolaním, o ktorom rozhodol odvolací orgán - Krajský stavebný úrad

v B. svojím rozhodnutím č. A/2006/1821-HRC zo dňa 6. 11. 2006 tak, že odvolanie zamietol

a rozhodnutie o umiestnení stavby č. ... potvrdil, čím sa toto následne stalo dňom 27. 12.

2006 právoplatným.

Dňa 1. 6. 2007 bol na Krajský stavebný úrad v B. doručený rozsudok Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. -75 zo dňa 28. 5. 2007, ktorým bolo rozhodnuté o zrušení

rozhodnutia Krajského stavebného úradu v B. č. A/2006/1821-HRC zo dňa 6. 11. 2006 ako i

rozhodnutia Mestskej časti B.– S. č.: SU-2005,2006/33482/50197/UR-Ga zo dňa 2. 8. 2006,

s tým, že vec im bola vrátená na ďalšie konanie...

Sťažovateľovi nebolo podanie žaloby oznámené, takže o konaní na Krajskom súde

v Bratislave nemal žiadnu vedomosť.

Keďže v predmetnom súdnom konaní bolo znemožnené sťažovateľovi domáhať sa

účastníctva v ňom a uplatňovať svoje práva, považoval sťažovateľ tento postup za porušenie

svojich ústavných práv. Na základe tejto skutočnosti podal sťažovateľ dňa 1. 8. 2007

sťažnosť na Ústavný súd SR proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

...».

Ústavný súd nálezom č. k. -42 z 13. marca 2008 rozhodol o porušení

označených práv sťažovateľky a rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -75 z 28. mája 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom

v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Možno konštatovať, že krajský súd v danej veci rozhodoval o žalobe Občianskej

iniciatívy proti stavebnému úradu vo veci preskúmania rozhodnutia správneho orgánu

(právoplatného rozhodnutia o umiestnení stavby vydaného v prospech sťažovateľky) podľa

piatej časti druhej hlavy . Sťažovateľka nebola účastníčkou

tohto konania, pričom rozhodnutie o umiestnení stavby, ktoré bolo predmetom konania,

bolo prvou fázou realizácie zámeru sťažovateľky postaviť novú stavbu. Po rozhodnutí

o umiestnení stavby malo nasledovať ďalšie rozhodnutie, teda samotné stavebné povolenie.

Nemožno preto v nijakom prípade spochybňovať, že v konaní vedenom krajským súdom sa

rozhodovalo nielen o právach Občianskej iniciatívy, ale aj o právach sťažovateľky.

Z ustanovenia vyplýva, že účastníkmi

konania podľa piatej časti druhej hlavy sú žalobca

a žalovaný. Zo zákona teda nevyplýva, že by účastníkom konania mala byť aj sťažovateľka.

Zároveň možno konštatovať, že toto ustanovenie nezakazuje všeobecnému súdu s ohľadom

na konkrétne okolnosti danej veci konať aj s osobami, ktoré, hoci nie sú účastníkmi

konania, môžu byť dotknuté na svojich zaručených právach. Bolo povinnosťou

krajského súdu vykladať ustanovenie tak, aby

sťažovateľka nebola vylúčená z konania a aby sa neprimeraným spôsobom nezasahovalo do

podstaty jej práva na súdnu ochranu. Skutočnosť, že výslovne

neoznačuje niekoho za účastníka konania, neznamená, že s ním konajúci súd nemôže

v prípade potreby konať, ak sa účinky jeho postupu alebo jeho rozhodnutia týkajú

základných práv, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo medzinárodnej zmluve

().“

Sťažovateľka ďalej uviedla:

«Na základe nálezu Ústavného súdu SR č. -42 zo dňa 13. 3. 2008 bol

Krajský súd v Bratislave povinný prejednať vec týkajúcu sa preskúmania zákonnosti

„prvého“ územného rozhodnutia, pričom predmetné konanie sa viedlo pod sp. zn.

. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. zo dňa 6. 11. 2008

žalobu zamietol. Na základe odvolania žalobcu v tomto konaní – Občianska iniciatíva za

zachovanie životného prostredia v Starom meste, Najvyšší súd SR v odvolacom konaní

sp. zn. rozsudkom zo dňa 12. 1. 2010 rozhodol tak, že rozsudok Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. zmenil tak, že napadnuté „prvé“ územné rozhodnutie

Krajského stavebného úradu v B. ako i prvostupňového stavebného úradu zrušil a vec vrátil

na ďalšie konanie.

Vo veci rozsudku NS SR sp. zn. z 12. 1. 2010 bola podaná zo

sťažovateľa – spoločnosti Z., spol. s r. o. podaná sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorá je

vedená pod sp. zn. . Uznesením ÚS SR zo dňa 22. 4. 2010 v predmetnom

konaní bolo rozhodnuté, že predmetná sťažnosť spoločnosti Z., spol. s r. o., smerujúca k

porušeniu jeho základných práv a slobôd v konaní na NS SR sp. zn. , sa

prijíma na ďalšie konanie.»

Sťažovateľka zároveň postupovala takto:

«Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ nemal právnu istotu o spôsobe a čase

vybavenia jeho ústavnej sťažnosti, v intenciách vtedy právoplatného a vykonateľného

rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , zúčastnil sa uloženého ďalšieho

územného konania, ktorého výsledkom bolo vydanie ďalšieho, v poradí druhého územného

rozhodnutia o umiestnení stavby p. „A.“, ktoré bolo pod č. ... vydané Mestskou časťou B.–

S. Mesto pod č. SU-2005,2006,2007/33482/44581-UR dňa 17. 7. 2007, ktoré nadobudlo

právoplatnosť na základe rozhodnutia Krajského stavebného úradu v B. č. A/2007/2047-

1/HRL zo dňa 3. 10. 2007 (ďalej v texte aj ako „druhé“ územné rozhodnutie).

Predmetné druhé územné rozhodnutie bolo identické so zrušeným prvým územným

rozhodnutím, okrem bodu 19. jeho výrokovej časti, kde bola stavebníkovi – sťažovateľovi

uložená povinnosť do začatia stavebného konania predložiť stavebnému úradu právoplatné

rozhodnutie orgánu ochrany prírody na výrub drevín nachádzajúcich sa na mieste

uvažovanej výstavby, pričom v čase vydávania druhého územného rozhodnutia už takéto

rozhodnutie existovalo a bolo právoplatné, to výrubové rozhodnutie MČ B. S. č.

/Ra zo dňa 10. 7. 2006, právoplatné na základe rozhodnutia Obvodného

úradu životného prostredia v Bratislave, č. sp.: ZPO/2007/00582/MIA/BA-I zo dňa 25. 4.

2007.

Proti rozhodnutiu Krajského stavebného úradu v B. č. A/2007/2047-1/HRL zo dňa 3.

10. 2007 (t. j. druhé územné rozhodnutie) podali účastníci správneho konania -Občianska

iniciatíva za zachovanie životného prostredia v Starom meste a spol. žalobu na Krajský súd

v Bratislave o preskúmanie zákonnosti predmetného druhého územného rozhodnutia KSU v

Bratislave ako i prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu a žiadali predmetné

rozhodnutia zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie.»

Krajský súd rozsudkom č. k. -272 zo 6. novembra 2008 napadnuté

rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Bratislave č. A/2007/2047-1/HRL

z 3. októbra 2007 v spojení s rozhodnutím Mestskej časti Bratislava – Staré Mesto č. SU-

2005,2006,2007/33482/44581-UR zo 17. júla 2007 (o umiestnení stavby) zrušil a vec vrátil

na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný ( ),

preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe

a dospel k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu ako aj rozhodnutie prvostupňového

správneho orgánu je potrebné zrušiť s poukazom na ust. ,

a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie...

Žalovaný sa neriadil právnymi predpismi platnými v čase vydania napadnutého

rozhodnutia. Dňa 1. 9. 2007 nadobudlo účinnosť VZN č. 4/2007, ktorým sa vyhlasuje

záväzná časť územného plánu Hlavného mesta SR Bratislavy VZN č. 4/2007 vo svojej

záväznej grafickej časti: „Výkres č. 2.1 Priestorové usporiadanie a funkčné využitie územia

– komplexné riešenie graficky zobrazuje parcelu č. ... nachádzajúcu sa v k. ú. S. ako parky,

sadovnícke a lesoparkové úpravy...

Žalovaný rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu Mestskej časti B. – S. č. SU-

2005,2006,2007/33482/44581-UR zo dňa 17. 7. 2007 už v čase účinnosti VZN č. 4/2007.

Krajský súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného v odôvodnení rozhodnutia

č. A/2007/2047-1/HRL zo dňa 3. 10. 2007, smeruje k tomu, že žalovaný vychádzal

z uznesenia Mestského zastupiteľstva Hlavného mesta SR Bratislavy č. 123/2007, ktorým

bol schválený aj územný plán s priemetom územného rozhodnutia Mestskej časti B.–S. č.

SU-2005,2006/33482/50197/UR-Ga zo dňa 2. 8. 2006.

Prameňom práva nie je uznesenie Mestského zastupiteľstva, ale na základe čl. 2

ods. 2 SR sú ním všeobecné záväzné nariadenia obcí a samosprávnych krajov.

Žalovaný mal pre posúdenie súladu návrhu s územným plánom vychádzať už vtedy

z účinného VZN č. 4/2007. Podľa ust. § 37 ods. 1 stavebného zákona je totiž podkladom pre

vydanie územného rozhodnutia územný plán obce (v prejednávanom prípade územný

Hlavného mesta SR B.). Stavebný úrad preto podľa § 37 ods. 4 stavebného zákona návrh

stavebníka zamietne, ak zistí, že návrh nie je v súlade s územným plánom obce ako

podkladom pre územné rozhodnutie.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalovaný mal rozhodovať v súlade s aktuálne

účinnými zákonmi a inými právnymi predpismi, ktorými sú aj všeobecne záväzné nariadenia

obce, a preto bol pre rozhodovanie stavebného úradu záväzný obsah VZN č. 4/2007, ktorým

bola vyhlásená záväzná časť územného plánu Hlavného mesta SR B.. Žalovaný však nebral

do úvahy platné a účinné VZN č. 4/2007, ale sa odvolával na uznesenie Mestského

zastupiteľstva hlavného mesta SR Bratislavy č. 123/2007.

Súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že žalovaný

nedostatočne zistil skutočný stav veci a vec nesprávne právne posúdil.“

Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 11. marca 2010 tak, že ho ako

vecne správny potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky „Najvyšší súd SR sa v odôvodnení vôbec nevysporiadal

s preukázanými skutočnosťami, že existoval nesúlad medzi schválenou územnoplánovacou

dokumentáciou a vyhotovením jej grafickej časti, ktorý bol na základe Upozornenia

Krajskej prokuratúry v Bratislave odstránený z dôvodu rešpektovania právneho stavu.

Naopak, Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho rozsudku naďalej vychádzal a opieral

sa o skutočnosti, ktoré boli protiprávne a sťažovateľom jednoznačne preukázané ako

nezákonné a v rozpore s platným právnym stavom. Súd za rozhodný posudzoval protiprávny

stav, ktorý bol medzičasom daný do súladu a jeho formálne pochybenia boli odstránené. Zo

všetkých týchto skutočností bolo nepochybné, že žalovaný správny orgán rozhodol v súlade

so zákonom. Najvyšší súd SR na tieto skutočnosti vôbec neprihliadal a v argumentácii

svojho odôvodnenia sa k nim vôbec nevyjadril.

Zároveň sa súd nevysporiadal ani právnou situáciou, keď zrušil rozhodnutie

správneho orgánu a vrátil na ďalšie konanie vec, kde existovali súčasne dve totožné

právoplatné rozhodnutia správneho orgánu (prvé a druhé územné rozhodnutie) na základe

nálezu ÚS SR a zároveň existovalo právoplatné tretie územné rozhodnutie, ktoré predošlé

územné rozhodnutia nahradilo.“.

Sťažovateľka je toho názoru, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. marca 2010 bolo porušené jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu je svojvoľné, nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok

dôvodov a arbitrárne.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa Z. spol. s r.o. na súdnu ochranu podľa

SR a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a ochranu vlastníckeho práva podľa SR, boli

porušené v konaní vedenom na Najvyššom súde SR pod sp. zn. .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. zo dňa 11. marca 2010 sa

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný vyplatiť sťažovateľovi všetky trovy konania, ako budú

vyčíslené, v lehote do 1 mesiaca.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 11. marca 2010.

Konaniu najvyššieho súdu vedenému pod sp. zn. , ktoré je v danom

prípade predmetom preskúmania ústavného súdu, predchádzalo iné konanie, ktoré

sťažovateľka súbežne s ním viedla.

Ako vyplýva z bodu I odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. marca 2010, stavebný úrad Mestskej časti B.– S. vydal 2. augusta 2006 rozhodnutie o

umiestnení stavby č. SU-2005,2006/33482/50197/UR-Ga (ďalej len „prvé územné

rozhodnutie“). Dňa 6. novembra 2006 bolo toto rozhodnutie potvrdené rozhodnutím

odvolacieho orgánu – Krajského stavebného úradu v Bratislave č. A/2006/1821-HRC. Dňa

28. mája 2009 krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. -75, ktorým bolo zrušené

prvé územné rozhodnutie.

Sťažovateľka po vydaní rozsudku krajského súdu č. k. -75 z 28. mája

2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 1. júna 2007, postupovala tak, že na jednej strane

1. augusta 2007 (t. j. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia podľa § 53

ods. 3 ) podala sťažnosť ústavnému súdu, v ktorej žiadala zrušenie

tohto rozsudku z dôvodu, že sa s ňou nekonalo ako s účastníkom konania. Nálezom

ústavného súdu č. k. -42 z 13. marca 2008 bol rozsudok krajského súdu

č. k. -75 z 28. mája 2007 zrušený a vec bola vrátená krajskému súdu na

ďalšie konanie. Následne 6. novembra 2008 vydal krajský súd ďalší rozsudok

č. k. -118, proti ktorému bolo podané odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 12. januára 2010 tak, že ho zmenil, pričom vec bola

vrátená správnemu orgánu na ďalšie konanie. Na základe sťažnosti sťažovateľky

z 30. marca 2010 je táto vec v súčasnosti predmetom preskúmania ústavného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Dňa 22. apríla 2010 senát ústavného súdu prijal na ďalšie konanie sťažnosť

spoločnosti Z., spol. s r. o., ktorou namietala porušenie svojich práv zaručených čl. 20 ods. 1

a a dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , vec dosiaľ nebola skončená.

Na druhej strane, ako sťažovateľka sama uviedla, v intenciách rozsudku krajského

súdu č. k. -75 z 28. mája 2007 pokračovala v „stavebnom konaní“ (t. j. konaní

o jej návrhu na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby) pred správnym orgánom, t. j.

Mestskou časťou B.– S. ako stavebným úradom, ktorý následne 17. júla 2007 vydal

rozhodnutie č. SU-2005,2006,2007/33482/44581-UR (ďalej len „druhé územné

rozhodnutie), ktoré po ďalších procesných úkonoch účastníkov konania vyústilo až do

podania tejto sťažnosti ústavnému súdu. Dňa 3. októbra 2007 Krajský stavebný úrad

v Bratislave potvrdil druhé územné rozhodnutie. Krajský súd rozsudkom

sp. zn. zo 6. novembra 2008 zrušil druhé územné rozhodnutie. Najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 11. marca 2010 potvrdil rozsudok krajského súdu

sp. zn. zo 6. novembra 2008. Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. marca 2010 je predmetom tejto sťažnosti.

Z dôvodu zmien v projekte plánovanej stavby bolo vydané v poradí už tretie územné

rozhodnutie Mestskej časti B.– S. č. SU-2008/31350/41553-G/130-Km z 10. septembra

2008 (ďalej len „tretie územné rozhodnutie“), ktoré predchádzajúce územné rozhodnutia

nahradilo, a následne boli vydané aj stavebné povolenia na prekládku vody a prekládku

horúcovodu, ktoré už boli stavebne ukončené a skolaudované, ako i právoplatné stavebné

povolenie na hlavný objekt – p. blok A a blok B (stavebné povolenie Mestskej časti B.–S.

č. SÚ-2008/31350-19737/2009/URS-G/51 z 15. mája 2009 na hlavný objekt, stavebné

povolenie Mestskej časti B.–S. č. /URS/Zub z 15. mája 2009 na objekt

S04, stavebné povolenie KSÚ BA č. A-2008/2100-DLD z 20. júna 2008 na preložku vody).

Pri prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127

ods. 1 . Toto už citované ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu

a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to

tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno

domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ) každý

má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na

dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, obdobne aj , ).

Ústavný súd konštatuje, že ani prípadné zrušenie napádaného rozsudku najvyššieho

súdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie, ktoré by v konečnom dôsledku viedlo

k opätovnému rozhodovaniu správneho orgánu o umiestnení stavby, už reálne nemôže

ovplyvniť existujúci právny a skutkový stav, keď nesúlad všeobecne záväzného predpisu

bol odstránený a „stavebné konanie“ sa nachádza v takej fáze, že po vydaní stavebných

povolení časť stavby už bola aj stavebne ukončená a skolaudovaná.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nemá právomoc preskúmať postup a namietaný rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 11. marca 2010, pretože vo veci bolo vydané

v poradí už tretie územné rozhodnutie – rozhodnutie Mestskej časti B.– S. č. SU-

2008/31350/41553-G/130-Km z 10. septembra 2008 a následne stavebné povolenia

(stavebné povolenie Mestskej časti B.– S. č. SÚ-2008/31350-19737/2009/URS-G/51 z

15. mája 2009 na hlavný objekt, stavebné povolenie Mestskej časti B.–S. mesto

č. /URS/Zub z 15. mája 2009 na objekt S04, stavebné povolenie Krajského

stavebného úradu v Bratislave č. A-2008/2100-DLD z 20. júna 2008 na preložku vody).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie (obdobne napr. , , ,

).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol, a preto bolo bezpredmetné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky

uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010