Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 479/2010
PDF · 209.28 KB
No categories available
I. ÚS 479/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. J.
H., vedené pod sp. zn. Rvp 7307/2010 a Rvp 7339/2010 vo veci namietaného porušenia jej
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 CoE 236/2010 z 19.
augusta 2010 a uzneseniami Okresného súdu Zvolen sp. zn. 11 Er 3274/2003 zo 17.
decembra 2009 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 CoE 235/2010 zo 7.
septembra 2010 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 7307/2010
a Rvp 7339/2010 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp
7307/2010.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. novembra
2010 a 19. novembra 2010 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej
len „sťažovateľka), zastúpenej advokátom Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v
Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 CoE 236/2010 z 19. augusta
2010 a uzneseniami Okresného súdu Zvolen sp. zn. 11 Er 3274/2003 zo 17. decembra
2009 a krajského súdu sp. zn. 13 CoE 235/2010 zo 7. septembra 2010 (ďalej aj
„napadnuté uznesenia“).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na
základe zmlúv o úvere uzavretých 3. marca 2004 a 23. mája 2004 poskytla fyzickým
osobám úvery v sume 398,33 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť
v 14, resp. 13 dvojtýždenných splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi
zmluvného vzťahu v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite
v zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného
podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže
dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky, dostali sa do omeškania so splácaním úveru,
čím sa tento stal okamžite splatným.
2.A Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 7307/2010 bola 13. augusta 2004 spísaná pred
notárom notárska zápisnica. Dňa 25. októbra 2004 bol podaný súdnemu exekútorovi návrh
na výkon exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného Okresným súdom
Banská Bystrica začal 19. novembra 2004 nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28. októbra 2009
podala sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorému bolo udelené poverenie
na výkon exekúcie 19. novembra 2004. Okresný súd Banská Bystrica uznesením sp. zn.
3 Er 1472/2004 z 28. januára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.
Zároveň zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Proti tomuto
rozhodnutiu podala sťažovateľka 24. februára 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
súd uznesením sp. zn. 13 CoE 236/2010 z 19. augusta 2010 tak, že potvrdil prvostupňové
uznesenie ako vecne a právne správne.
2.B Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 7339/2010 bola 5. septembra 2003 spísaná
notárska zápisnica. Dňa 8. novembra 2003 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu
exekútorovi. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného Okresným súdom Zvolen
začal 17. decembra 2003 nútený výkon rozhodnutia. Dňa 12. októbra 2007 podala
sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorému bolo 17. decembra 2003 udelené
poverenie na výkon exekúcie. Okresný súd Zvolen z vlastného podnetu ex officio
uznesením č. k. 11 Er 3274/2003-14 zo 6. júla 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.
Sťažovateľka podala 16. júla 2009 proti tomuto rozhodnutiu odvolanie. Keďže išlo
o rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka, došlo k zrušeniu napadnutého rozhodnutia
a o odvolaní rozhodol zákonný sudca uznesením č. k. 11 Er 3274/2003-25 zo 17. decembra
2009, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie
prípustné nebolo. Okresný súd Zvolen uznesením z 19. apríla 2010 exekučné konanie
zastavil. Sťažovateľka podala 16. júna 2010 proti uzneseniu odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd uznesením sp. zn. 13 CoE 235/2010 zo 7. septembra 2010 tak, že potvrdil
prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.
3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom
Okresného súdu Banská Bystrica a Okresného súdu Zvolen (ďalej aj „okresné súdy“), ktorý
im predchádzal, boli porušené jej práva „vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...“. Sťažovateľka
v sťažnostiach podrobne uviedla okolnosti, ktoré podľa jej názoru znamenajú porušenie
práva na spravodlivý proces. Za tieto považuje predovšetkým skutočnosť, že došlo
k porušeniu princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania, keď okresné súdy
z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľky alebo povinného, začali
konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred začatím tohto konania nedali možnosť
účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k začatiu konania o zastavení exekúcie.
Sťažovateľka namietala aj vykonanie dokazovania, ku ktorému došlo bez znalosti vôle
účastníkov konania, keďže im nebol daný priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom,
resp. možnosť navrhnúť dôkazy nové. Sťažovateľka taktiež uvádza, že tak okresné súdy,
ako aj krajský súd neoznačili ochraňovaný verejný záujem, ktorý by odôvodňoval začať
konanie na zastavenie exekúcie.
Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva a ústavného súdu.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom
sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za
porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Spoločné prerokovanie veci
5. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
6. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 7307/2010 a Rvp 7339/2010 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť
uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského
súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne
normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
7. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
8. Sťažovateľka namietala, že okresnými súdmi a krajským súdom boli porušené jej
základné práva a slobody vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tým spôsobom, že
okresné súdy z vlastného podnetu začali konanie na zastavenie exekúcie, pričom
účastníkom exekučného konania neposkytli priestor vyjadriť sa k začatiu konania
o zastavení exekúcie. Takýmto postupom podľa tvrdení sťažovateľky nahradili vôľu
jedného z účastníkov exekúcie na jej úkor, čím stratila právnu istotu a legitímne očakávanie
užívať svoj majetok, nastolené vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným
začatím núteného výkonu práva exekúciou. Sťažovateľka ďalej namietala, že okresné súdy
ani krajský súd nezdôvodnili, z akých dôvodov a v danom okamžiku (či pre zmenu
zákonných alebo iných podmienok na výkon exekúcie alebo porušenie povinností
exekútorom) začali okresné súdy konanie na zastavenie exekúcie, pričom neidentifikovali
ochraňovaný verejný záujem, ktorý by bol nadradený verejnému záujmu zachovania
rovnosti práv účastníkov exekučného konania. K porušeniu označeného práva došlo podľa
sťažovateľky aj tým, že okresné súdy a krajský súd v priebehu konania na zastavenie
exekúcie vykonali dokazovanie z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania,
pričom súdy týmto nedali priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom ani možnosť
navrhnúť nové dôkazy.
9. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností skúmal, či ochranu
sťažovateľkou označeného práva, ktorého porušenie namieta, neposkytujú všeobecné súdy
na základe opravných prostriedkov, ktoré je potrebné považovať za účinné právne
prostriedky nápravy. Z obsahu sťažností a k nim pripojených príloh vyplýva, že
v uvedených prípadoch sťažovateľka pred podaním sťažností ústavnému súdu nevyčerpala
všetky právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd
v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže nepodala dovolanie proti
napadnutým uzneseniam krajského súdu, a to napriek tomu, že v sťažnostiach ňou uvádzané
dôvody predstavujú dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP. Podľa uvedenej právnej
normy dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ak teda
prvostupňové súdy v exekučných veciach podľa tvrdenia sťažovateľky neposkytli
účastníkom konania možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom ani im nedali možnosť
nové dôkazy, ktoré by zvrátili rozhodnutie exekúciu zastaviť, navrhnúť, potom exekučné
súdy, a teda aj krajský súd napadnutými uzneseniami odňali sťažovateľke možnosť konať
pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].
10. Vzhľadom na to, že sťažovateľka napriek uvedeným skutočnostiam dovolania
v uvedených prípadoch nepodala, ústavný súd vychádzajúc zo svojej subsidiárnej
právomoci sťažnosti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
11. Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.
3 Cdo 164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí
pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu,
ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom
štádiu konania i bez návrhu zastavená“.
Namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
12. Sťažovateľka vo svojom návrhu žiadala, aby ústavný súd v súvislosti
s napadnutými uzneseniami krajského súdu vyslovil porušenie práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu a zrušil tieto rozhodnutia. Z obsahu sťažností vyplýva, že ich
podstatou je nesúhlas sťažovateľky so zastavením konania v exekučných veciach, čím
podľa jej názoru bolo porušené jej právo vlastniť majetok v zmysle dodatkového protokolu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a
zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
13. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou
ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie
čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá
by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie.
Preto sú sťažnosti v tomto rozsahu zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní odmietol.
Navyše, ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení
s uzneseniami súdov prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých
uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu
do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy
svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým
ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry
formulovanej najvyšším súdom.
14. Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že nebola preukázaná príčinná
súvislosť medzi označeným právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, porušenie ktorého
sťažovateľka namieta, a napadnutými uzneseniami krajského súdu, a preto ústavný súd
považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
15. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. decembra 2010