Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 479/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. J.

H., vedené pod sp. zn. a vo veci namietaného porušenia jej

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 19.

augusta 2010 a uzneseniami Okresného súdu Zvolen sp. zn. zo 17.

decembra 2009 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo 7.

septembra 2010 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn.

a s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp

7307/2010.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. novembra

2010 a 19. novembra 2010 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej

len „sťažovateľka), zastúpenej advokátom Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v

Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. augusta

2010 a uzneseniami Okresného súdu Zvolen sp. zn. zo 17. decembra

2009 a krajského súdu sp. zn. zo 7. septembra 2010 (ďalej aj

„napadnuté uznesenia“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na

základe zmlúv o úvere uzavretých 3. marca 2004 a 23. mája 2004 poskytla fyzickým

osobám úvery v sume 398,33 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť

v 14, resp. 13 dvojtýždenných splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi

zmluvného vzťahu v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite

v zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného

podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže

dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky, dostali sa do omeškania so splácaním úveru,

čím sa tento stal okamžite splatným.

2.A Vo veci vedenej pod sp. zn. bola 13. augusta 2004 spísaná pred

notárom notárska zápisnica. Dňa 25. októbra 2004 bol podaný súdnemu exekútorovi návrh

na výkon exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného Okresným súdom

Banská Bystrica začal 19. novembra 2004 nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28. októbra 2009

podala sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorému bolo udelené poverenie

na výkon exekúcie 19. novembra 2004. Okresný súd Banská Bystrica uznesením sp. zn.

z 28. januára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Zároveň zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Proti tomuto

rozhodnutiu podala sťažovateľka 24. februára 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd uznesením sp. zn. z 19. augusta 2010 tak, že potvrdil prvostupňové

uznesenie ako vecne a právne správne.

2.B Vo veci vedenej pod sp. zn. bola 5. septembra 2003 spísaná

notárska zápisnica. Dňa 8. novembra 2003 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu

exekútorovi. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného Okresným súdom Zvolen

začal 17. decembra 2003 nútený výkon rozhodnutia. Dňa 12. októbra 2007 podala

sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorému bolo 17. decembra 2003 udelené

poverenie na výkon exekúcie. Okresný súd Zvolen z vlastného podnetu ex officio

uznesením č. k. -14 zo 6. júla 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Sťažovateľka podala 16. júla 2009 proti tomuto rozhodnutiu odvolanie. Keďže išlo

o rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka, došlo k zrušeniu napadnutého rozhodnutia

a o odvolaní rozhodol zákonný sudca uznesením č. k. -25 zo 17. decembra

2009, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie

prípustné nebolo. Okresný súd Zvolen uznesením z 19. apríla 2010 exekučné konanie

zastavil. Sťažovateľka podala 16. júna 2010 proti uzneseniu odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. zo 7. septembra 2010 tak, že potvrdil

prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom

Okresného súdu Banská Bystrica a Okresného súdu Zvolen (ďalej aj „okresné súdy“), ktorý

im predchádzal, boli porušené jej práva „vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...“. Sťažovateľka

v sťažnostiach podrobne uviedla okolnosti, ktoré podľa jej názoru znamenajú porušenie

práva na spravodlivý proces. Za tieto považuje predovšetkým skutočnosť, že došlo

k porušeniu princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania, keď okresné súdy

z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľky alebo povinného, začali

konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred začatím tohto konania nedali možnosť

účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k začatiu konania o zastavení exekúcie.

Sťažovateľka namietala aj vykonanie dokazovania, ku ktorému došlo bez znalosti vôle

účastníkov konania, keďže im nebol daný priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom,

resp. možnosť navrhnúť dôkazy nové. Sťažovateľka taktiež uvádza, že tak okresné súdy,

ako aj krajský súd neoznačili ochraňovaný verejný záujem, ktorý by odôvodňoval začať

konanie na zastavenie exekúcie.

Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre

ľudské práva a ústavného súdu.

II.

4. Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Ústavný súd je v súlade s viazaný petitom

sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za

porušovateľa svojich práv (m. m. , ).

Spoločné prerokovanie veci

5. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

6. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť

uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského

súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne

normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

7. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8. Sťažovateľka namietala, že okresnými súdmi a krajským súdom boli porušené jej

základné práva a slobody vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tým spôsobom, že

okresné súdy z vlastného podnetu začali konanie na zastavenie exekúcie, pričom

účastníkom exekučného konania neposkytli priestor vyjadriť sa k začatiu konania

o zastavení exekúcie. Takýmto postupom podľa tvrdení sťažovateľky nahradili vôľu

jedného z účastníkov exekúcie na jej úkor, čím stratila právnu istotu a legitímne očakávanie

užívať svoj majetok, nastolené vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným

začatím núteného výkonu práva exekúciou. Sťažovateľka ďalej namietala, že okresné súdy

ani krajský súd nezdôvodnili, z akých dôvodov a v danom okamžiku (či pre zmenu

zákonných alebo iných podmienok na výkon exekúcie alebo porušenie povinností

exekútorom) začali okresné súdy konanie na zastavenie exekúcie, pričom neidentifikovali

ochraňovaný verejný záujem, ktorý by bol nadradený verejnému záujmu zachovania

rovnosti práv účastníkov exekučného konania. K porušeniu označeného práva došlo podľa

sťažovateľky aj tým, že okresné súdy a krajský súd v priebehu konania na zastavenie

exekúcie vykonali dokazovanie z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania,

pričom súdy týmto nedali priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom ani možnosť

navrhnúť nové dôkazy.

9. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností skúmal, či ochranu

sťažovateľkou označeného práva, ktorého porušenie namieta, neposkytujú všeobecné súdy

na základe opravných prostriedkov, ktoré je potrebné považovať za účinné právne

prostriedky nápravy. Z obsahu sťažností a k nim pripojených príloh vyplýva, že

v uvedených prípadoch sťažovateľka pred podaním sťažností ústavnému súdu nevyčerpala

všetky právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd

v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže nepodala dovolanie proti

napadnutým uzneseniam krajského súdu, a to napriek tomu, že v sťažnostiach ňou uvádzané

dôvody predstavujú dovolací dôvod podľa . Podľa uvedenej právnej

normy dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ak teda

prvostupňové súdy v exekučných veciach podľa tvrdenia sťažovateľky neposkytli

účastníkom konania možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom ani im nedali možnosť

nové dôkazy, ktoré by zvrátili rozhodnutie exekúciu zastaviť, navrhnúť, potom exekučné

súdy, a teda aj krajský súd napadnutými uzneseniami odňali sťažovateľke možnosť konať

pred súdom [ ].

10. Vzhľadom na to, že sťažovateľka napriek uvedeným skutočnostiam dovolania

v uvedených prípadoch nepodala, ústavný súd vychádzajúc zo svojej subsidiárnej

právomoci sťažnosti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie podľa

.

11. Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí

pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,

ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu,

ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom

štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

12. Sťažovateľka vo svojom návrhu žiadala, aby ústavný súd v súvislosti

s napadnutými uzneseniami krajského súdu vyslovil porušenie práva podľa čl. 1

dodatkového protokolu a zrušil tieto rozhodnutia. Z obsahu sťažností vyplýva, že ich

podstatou je nesúhlas sťažovateľky so zastavením konania v exekučných veciach, čím

podľa jej názoru bolo porušené jej právo vlastniť majetok v zmysle dodatkového protokolu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a

zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

13. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou

ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie

čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou

inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá

by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie.

Preto sú sťažnosti v tomto rozsahu zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní odmietol.

Navyše, ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení

s uzneseniami súdov prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých

uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu

do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy

svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým

ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry

formulovanej najvyšším súdom.

14. Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že nebola preukázaná príčinná

súvislosť medzi označeným právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, porušenie ktorého

sťažovateľka namieta, a napadnutými uzneseniami krajského súdu, a preto ústavný súd

považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú podľa .

15. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2010