Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 487/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď.– S., H., a akad. mal. a soch. M. T.,

B., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia ich základných

práv podľa , a , základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 27. mája 2010, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 24. októbra 2007, rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 3. septembra 2008 a rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 19. júna 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S., a akad. mal. a soch. M. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta

2010 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď.– S., H., a akad. mal. a soch. M. T., B. (ďalej len

„sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namietajú porušenie svojich

základných práv podľa , a (ďalej len

„ústava“), práva podľa a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. mája

2010, uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. októbra 2007, rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 3. septembra 2008 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. júna 2007.

2. Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že rozsudkom krajského súdu

z 19. júna 2007 ako súdu prvého stupňa bola zamietnutá žaloba sťažovateľov, ktorou sa

domáhali vydania hnuteľných vecí. Zároveň boli sťažovatelia zaviazaní zaplatiť odporcovi

spoločne a nerozdielne náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu

podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom z 3. septembra

2008 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil a sťažovateľom uložil povinnosť zaplatiť

odporcovi náhradu trov odvolacieho konania. Sťažovatelia následne podali 11. novembra

2008 podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý bol Generálnej prokuratúre

Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) doručený 21. novembra 2008.

Podnet sťažovateľov na podanie mimoriadneho dovolania bol odložený prokurátorkou

generálnej prokuratúry 5. júna 2009, pretože dôvody na podanie tohto mimoriadneho

opravného prostriedku zistené neboli.

V súvislosti s odvolaním, ktoré podali sťažovatelia proti rozsudku krajského súdu

z 19. júna 2007, vydal krajský súd 22. augusta 2007 uznesenie pod č. k. -343,

ktorým sťažovateľom uložil zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 10 000 Sk. Súdny

poplatok bol určený podľa položky č. 2b sadzobníka súdnych poplatkov zákona Slovenskej

národnej rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov

(ďalej len „sadzobník súdnych poplatkov“). Proti uzneseniu krajského súdu

č. k. -343, ktorým bol súdny poplatok vyrubený, podali sťažovatelia odvolanie,

v ktorom uviedli, že podľa ich názoru celý spor mal byť vedený ako občianskoprávny, čo

malo za následok vyrubenie súdneho poplatku podľa nesprávnej položky

sadzobníka súdnych poplatkov. O odvolaní sťažovateľov vo veci súdneho poplatku za

odvolanie rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 24. októbra 2007,

ktorým uznesenie krajského súdu č. k. -343 zmenil tak, že sťažovateľov

zaviazal zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 9 500 Sk. Najvyšší súd

dospel k záveru, že krajský súd uznesením z 22. augusta 2007 vyrubil súdny poplatok podľa

správnej položky sadzobníka súdnych poplatkov, pochybil iba v tom, že neprihliadol pri

určení výšky súdneho poplatku na uhradenie sumy 500 Sk, ktorú sťažovatelia uhradili

kolkovými známkami nalepenými na podanom odvolaní. Sťažovatelia podali proti

uzneseniu najvyššieho súdu z 24. októbra 2007 dovolanie, v ktorom opätovne poukázali na

skutočnosť, že žalobu podávali podľa , preto malo byť celé

konanie vedené ako občianskoprávne. Súdny poplatok bol preto za podané odvolanie

vyrubený nesprávne. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 27. mája 2010

dovolanie sťažovateľov odmietol.

3. Z obsahu odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia považujú za porušenie

svojich práv najmä pochybenia, ktorých sa mali súdy dopustiť pri rozhodovaní vo veci

samej, teda o nároku sťažovateľov na vydanie hnuteľných vecí (motorových vozidiel,

strojov a autožeriavu). V sťažnosti sťažovatelia podrobne opísali podstatu svojho nároku,

ktorý si uplatnili žalobou na krajskom súde. V tejto súvislosti sťažovatelia vyčítajú

nedostatočné preskúmanie a vyhodnotenie ich návrhov na dokazovanie a posúdenie

niektorých ďalších otázok súvisiacich s ich uplatneným nárokom (nadobudnutie vlastníctva

k žalovaným hnuteľným veciam). Sťažovatelia tiež poukázali na nesprávne označenie

žalovaného v konaní Ž. B., s. r. o., pretože v žalobe označili ako sídlo žalovaného: B.,

naproti tomu krajský súd v záhlaví rozsudku z 19. júna 2007 označil ako účastníka konania

na strane žalovaného Ž. B. s. r. o., B. Rovnako označil žalovaného aj najvyšší súd

v rozsudku z 3. septembra 2008, ktorý rozhodoval ako súd odvolací. Podľa sťažovateľov

uvedené pochybenie predstavuje „... neodstrániteľnú vadu, ktorá má za následok, že

vyhlásený rozsudok je nerealizovateľný až do doby vydania uznesenia o oprave záhlavia

rozsudku súdu prvého stupňa“.

4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal takýto nález:

«Žiadame, aby ÚS SR vydal „Nález“ (rozhodnutie) ktorým zruší uznesenie NS SR sp. zn.

1 Obdo V 82/2008 zo dňa 27. 5. 2010 ako porušovateľ v 1. rade, zruší uznesenie

NS SR sp. zn. zo dňa 24. 10. 2007, zruší rozsudok NS SR sp. zn.

-350 zo dňa 3. 9. 2008 a zruší aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. -300 zo dňa 19. 6. 2007 z dôvodu, že porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade

porušili základné právo sťažovateľov na spravodlivý súdny proces, ktoré právo je

garantované SR podľa , 48, 47 a 46, ako aj garantované podľa Čl. 6 ods. 1

Dohovoru.

ÚS SR sťažovateľom v 1 a v 2. rade priznáva primerané finančné zadostiučinenie pre

každého vo výške 10 000,- Eur. pre pretrvávajúci stav právnej neistoty, straty -

opotrebovanie majetku a za útrapy spôsobené porušením základných ľudských práv, ktoré

spôsobili porušovatelia.

Porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť priznané

primerané finančné zadostiučinenie pre každého sťažovateľa vo výške 10 000,- Eur, na účet

advokáta JUDr. J. H., č. ú.:... vedený v... , a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti

„Nálezu“

Porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť

sťažovateľom v 1. a v 2. rade náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 468,95 Eur na

účet advokáta JUDr. J. H., č. ú.:... vedený v... , a.s., a to do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto „Nálezu“ ÚS SR.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažnosť smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho sp. zn.

z 27. mája 2010 a uzneseniu najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho

sp. zn. z 24. októbra 2007, ktorými bolo rozhodnuté o súdnom poplatku za

odvolanie podané sťažovateľmi. Sťažnosť smeruje aj proti rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 3. septembra 2008 a rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 19. júna 2007, ktorými bolo rozhodnuté vo veci samej. Sťažnosť je však

koncipovaná tak, že sťažovatelia považujú za porušenie svojich práv najmä pochybenia,

ktoré sa však týkajú rozhodnutia vo veci samej. Inými slovami, sťažovatelia prejavujú

nespokojnosť s rozhodnutím krajského súdu a následne najvyššieho súdu vo veci

žalovaného nároku na vydanie hnuteľných vecí. Sťažovatelia si v sťažnosti stotožňujú

rozhodnutia, ktorými bolo rozhodnuté vo veci samej, s rozhodnutiami (najvyššieho súdu

z 24. októbra 2007 a 27. mája 2010), ktorými sa rozhodlo o výške súdneho poplatku za

odvolanie, ktoré podali proti rozsudku krajského súdu z 19. júna 2007 vo veci samej.

8. Ústavný súd zistil, že rozsudok krajského súdu sp. zn. z 19. júna

2007, ktorým bol návrh sťažovateľov na vydanie hnuteľných vecí zamietnutý, nadobudol

v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 3. septembra 2008

právoplatnosť 30. októbra 2008 a vykonateľnosť 4. novembra 2008. Sťažovatelia podali

sťažnosť na poštovú prepravu 21. augusta 2010.

9. Podľa ustanovenia jednou z podmienok

prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. neumožňuje zmeškanie tejto

kogentnej lehoty odpustiť (napr. , ). Podanie sťažnosti po uplynutí

uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako

oneskorene podanej ( ).

10. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je

v časti, v ktorej sťažovatelia namietali porušenie svojich práv rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 19. júna 2007 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 3. septembra 2008, podaná oneskorene. Ústavný súd preto v tejto časti

sťažnosť odmietol podľa ako oneskorene podanú.

11. Sťažovatelia v sťažnosti tiež napadli rozhodnutia, ktorými bolo rozhodnuté

o súdnom poplatku za podané odvolanie proti rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd

rozhodol uznesením sp. zn. z 24. októbra 2007 o odvolaní sťažovateľov

vo veci súdneho poplatku za podané odvolanie. Týmto uznesením najvyšší súd zmenil

uznesenie krajského súdu č. k. -343 z 22. augusta 2007 tak, že sťažovateľov

zaviazal zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 9 500 Sk a oslobodenie od

súdnych poplatkov im nepriznal. Podľa najvyššieho súdu krajský súd uznesením

z 22. augusta 2007 vyrubil súdny poplatok podľa správnej položky sadzobníka súdnych

poplatkov, pochybil iba v tom, že pri určení výšky súdneho poplatku neprihliadol na

uhradenie sumy 500 Sk, ktorú sťažovatelia uhradili kolkovými známkami nalepenými na

podanom odvolaní. Zároveň krajský súd rozhodol o návrhu na oslobodenie od súdnych

poplatkov sťažovateľov, ktorý bol súčasťou ich odvolania proti uzneseniu krajského súdu

z 22. augusta 2007. Najvyšší súd nepriznal sťažovateľom oslobodenie od súdnych

poplatkov, pretože nepreukázali splnenie podmienok na priznanie oslobodenia od súdnych

poplatkov. Sťažovatelia neosvedčili svoje osobné a majetkové pomery ani nenavrhli

najvyššiemu súdu ako súdu odvolaciemu vykonať dôkazy na preukázanie dôvodnosti ich

návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Proti uzneseniu najvyššieho súdu z 24. októbra 2007 podali sťažovatelia dovolanie,

ktoré podali z dôvodu podľa (ďalej len

„OSP“). Zároveň dovolanie odôvodnili tým, že konanie vo veci samej malo byť posúdené

ako občianskoprávne, a preto mal vo veci rozhodnúť ako súd prvého stupňa Okresný súd

Bratislava III. Podľa sťažovateľov mal byť súdny poplatok určený správne podľa položky

č. 1b sadzobníka súdnych poplatkov vo výške 2 500 Sk po odpočítaní už zaplateného

súdneho poplatku 500 Sk. Najvyšší súd dovolanie uznesením sp. zn.

z 27. mája 2010 odmietol, pretože bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

prípustné. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že hoci dovolanie smeruje proti

uzneseniu, ktorým bolo zmenené uznesenie krajského súdu z 22. augusta 2007, rozdiel

medzi oboma rozhodnutiami je iba v tom, že súdny poplatok bol znížený len o sumu

zaplatenú sťažovateľmi v kolkoch. Výška súdneho poplatku za odvolanie je inak zhodná

v oboch rozhodnutiach (10 000 Sk podľa položky č. 2b sadzobníka súdnych poplatkov).

Zároveň v postupe najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho vo veci súdneho poplatku nebolo

zistené žiadne pochybenie v zmysle vád konania podľa .

12. Napriek tomu, že sťažnosťou boli napadnuté aj tieto rozhodnutia, sťažovatelia

konkrétne neodôvodnili, ako mali byť týmito rozhodnutiami porušené ich základné práva

podľa , a , základné právo podľa a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých sa v sťažnosti domáhali. Sťažovatelia totiž poukazujú najmä

na nedostatky týkajúce sa najmä rozhodnutí vo veci samej, ktoré boli právoplatne skončené

30. októbra 2008 (bod 8). Napriek uvedenej skutočnosti ústavný súd preskúmal aj tieto

uznesenia najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil v uznesení najvyššieho súdu sp. zn.

1 Obdo V 82/2008 z 27. mája 2010 nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným a čo by

vyžadovalo korekciu zo strany ústavného súdu. Najvyšší súd podané dovolanie preskúmal

nielen z hľadiska, či je prípustné podľa kritérií uvedených v , ale aj

z hľadiska, či konanie na najvyššom súde ako súde odvolacom nebolo postihnuté niektorou

z procesných vád podľa . Pretože takáto vada zistená nebola, bolo následne

dovolanie sťažovateľov odmietnuté.

Obdobné stanovisko zaujal ústavný súd aj vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. októbra 2007, ktorým bolo zmenené uznesenie krajského súdu

sp. zn. -343 z 22. augusta 2007. Najvyšší súd týmto rozhodnutím zabezpečil

sťažovateľom dostatočnú ochranu ich práv, keďže správne prihliadol na tú skutočnosť, že

sťažovatelia už zaplatili časť súdneho poplatku za odvolanie kolkovými známkami

v hodnote 500 Sk. Najvyšší súd preto ako súd odvolací zmenil uznesenie krajského súdu

z 22. augusta 2007, ktorý prehliadol čiastočnú úhradu súdneho poplatku za odvolanie.

Najvyšší súd týmto uznesením zároveň nepriznal sťažovateľom oslobodenie od súdnych

poplatkov za podané odvolanie, pretože nepreukázali dôvodnosť tohto návrhu.

13. Ústavný súd preto nezistil, že by uznesenie najvyššieho súdu o dovolaní

sťažovateľov z 27. mája 2010 a ani uznesenie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho

z 24. októbra 2007 boli svojvoľné, arbitrárne či neústavné. Ústavný súd nezistil príčinnú

súvislosť medzi uvedenými rozhodnutiami a právami, ktorých porušenia sa sťažovatelia

domáhali. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že o arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne popred ich

účel a význam (m. m. , ). Takéto pochybenie však ústavný súd

v preskúmaných rozhodnutiach nezistil.

14. Ústavný súd preto dospel k názoru, že sťažnosť je v tejto časti zjavne

neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď

namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Pretože ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je v tejto časti zjavne

neopodstatnená, zakladá to dôvod aj v tejto časti na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

15. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní

podľa v celosti odmietol. Keďže došlo k odmietnutiu

sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov (návrh na zrušenie

napadnutých rozhodnutí, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov

právneho zastúpenia), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

Zároveň bolo bez významu vyzývať sťažovateľov na odstránenie nedostatkov ich sťažnosti,

pretože k sťažnosti síce bolo pripojené splnomocnenie pre právneho zástupcu sťažovateľov,

avšak chýbal na ňom podpis sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2010