Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 487/2010
PDF · 194.78 KB
No categories available
I. ÚS 487/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď.– S., H., a akad. mal. a soch. M. T.,
B., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia ich základných
práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
podľa čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 10 ObdoV 82/2008 z 27. mája 2010, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Obo 192/2007 z 24. októbra 2007, rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 191/2007 z 3. septembra 2008 a rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 56 Cb 19/1999 z 19. júna 2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S., a akad. mal. a soch. M. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta
2010 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď.– S., H., a akad. mal. a soch. M. T., B. (ďalej len
„sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namietajú porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva podľa čl. 51 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Obdo V 82/2008 z 27. mája
2010, uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 192/2007 z 24. októbra 2007, rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 191/2007 z 3. septembra 2008 a rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 56 Cb 19/1999 z 19. júna 2007.
2. Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že rozsudkom krajského súdu
z 19. júna 2007 ako súdu prvého stupňa bola zamietnutá žaloba sťažovateľov, ktorou sa
domáhali vydania hnuteľných vecí. Zároveň boli sťažovatelia zaviazaní zaplatiť odporcovi
spoločne a nerozdielne náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu
podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom z 3. septembra
2008 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil a sťažovateľom uložil povinnosť zaplatiť
odporcovi náhradu trov odvolacieho konania. Sťažovatelia následne podali 11. novembra
2008 podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý bol Generálnej prokuratúre
Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) doručený 21. novembra 2008.
Podnet sťažovateľov na podanie mimoriadneho dovolania bol odložený prokurátorkou
generálnej prokuratúry 5. júna 2009, pretože dôvody na podanie tohto mimoriadneho
opravného prostriedku zistené neboli.
V súvislosti s odvolaním, ktoré podali sťažovatelia proti rozsudku krajského súdu
z 19. júna 2007, vydal krajský súd 22. augusta 2007 uznesenie pod č. k. 56 Cb 19/99-343,
ktorým sťažovateľom uložil zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 10 000 Sk. Súdny
poplatok bol určený podľa položky č. 2b sadzobníka súdnych poplatkov zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
(ďalej len „sadzobník súdnych poplatkov“). Proti uzneseniu krajského súdu
č. k. 56 Cb 19/99-343, ktorým bol súdny poplatok vyrubený, podali sťažovatelia odvolanie,
v ktorom uviedli, že podľa ich názoru celý spor mal byť vedený ako občianskoprávny, čo
malo za následok vyrubenie súdneho poplatku podľa nesprávnej položky
sadzobníka súdnych poplatkov. O odvolaní sťažovateľov vo veci súdneho poplatku za
odvolanie rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obo 192/2007 z 24. októbra 2007,
ktorým uznesenie krajského súdu č. k. 56 Cb 19/99-343 zmenil tak, že sťažovateľov
zaviazal zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 9 500 Sk. Najvyšší súd
dospel k záveru, že krajský súd uznesením z 22. augusta 2007 vyrubil súdny poplatok podľa
správnej položky sadzobníka súdnych poplatkov, pochybil iba v tom, že neprihliadol pri
určení výšky súdneho poplatku na uhradenie sumy 500 Sk, ktorú sťažovatelia uhradili
kolkovými známkami nalepenými na podanom odvolaní. Sťažovatelia podali proti
uzneseniu najvyššieho súdu z 24. októbra 2007 dovolanie, v ktorom opätovne poukázali na
skutočnosť, že žalobu podávali podľa § 126 Občianskeho zákonníka, preto malo byť celé
konanie vedené ako občianskoprávne. Súdny poplatok bol preto za podané odvolanie
vyrubený nesprávne. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 ObdoV 82/2008 z 27. mája 2010
dovolanie sťažovateľov odmietol.
3. Z obsahu odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia považujú za porušenie
svojich práv najmä pochybenia, ktorých sa mali súdy dopustiť pri rozhodovaní vo veci
samej, teda o nároku sťažovateľov na vydanie hnuteľných vecí (motorových vozidiel,
strojov a autožeriavu). V sťažnosti sťažovatelia podrobne opísali podstatu svojho nároku,
ktorý si uplatnili žalobou na krajskom súde. V tejto súvislosti sťažovatelia vyčítajú
nedostatočné preskúmanie a vyhodnotenie ich návrhov na dokazovanie a posúdenie
niektorých ďalších otázok súvisiacich s ich uplatneným nárokom (nadobudnutie vlastníctva
k žalovaným hnuteľným veciam). Sťažovatelia tiež poukázali na nesprávne označenie
žalovaného v konaní Ž. B., s. r. o., pretože v žalobe označili ako sídlo žalovaného: B.,
naproti tomu krajský súd v záhlaví rozsudku z 19. júna 2007 označil ako účastníka konania
na strane žalovaného Ž. B. s. r. o., B. Rovnako označil žalovaného aj najvyšší súd
v rozsudku z 3. septembra 2008, ktorý rozhodoval ako súd odvolací. Podľa sťažovateľov
uvedené pochybenie predstavuje „... neodstrániteľnú vadu, ktorá má za následok, že
vyhlásený rozsudok je nerealizovateľný až do doby vydania uznesenia o oprave záhlavia
rozsudku súdu prvého stupňa“.
4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal takýto nález:
«Žiadame, aby ÚS SR vydal „Nález“ (rozhodnutie) ktorým zruší uznesenie NS SR sp. zn.
1 Obdo V 82/2008 zo dňa 27. 5. 2010 ako porušovateľ v 1. rade, zruší uznesenie
NS SR sp. zn. 2 Obo 192/2007 zo dňa 24. 10. 2007, zruší rozsudok NS SR sp. zn.
2 Obo 192/2007-350 zo dňa 3. 9. 2008 a zruší aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 56 Cb 19/1999-300 zo dňa 19. 6. 2007 z dôvodu, že porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade
porušili základné právo sťažovateľov na spravodlivý súdny proces, ktoré právo je
garantované Ústavou SR podľa čl. 51, 48, 47 a 46, ako aj garantované podľa Čl. 6 ods. 1
Dohovoru.
ÚS SR sťažovateľom v 1 a v 2. rade priznáva primerané finančné zadostiučinenie pre
každého vo výške 10 000,- Eur. pre pretrvávajúci stav právnej neistoty, straty -
opotrebovanie majetku a za útrapy spôsobené porušením základných ľudských práv, ktoré
spôsobili porušovatelia.
Porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť priznané
primerané finančné zadostiučinenie pre každého sťažovateľa vo výške 10 000,- Eur, na účet
advokáta JUDr. J. H., č. ú.:... vedený v... , a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti
„Nálezu“
Porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť
sťažovateľom v 1. a v 2. rade náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 468,95 Eur na
účet advokáta JUDr. J. H., č. ú.:... vedený v... , a.s., a to do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto „Nálezu“ ÚS SR.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Sťažnosť smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho sp. zn.
10 ObdoV 82/2008 z 27. mája 2010 a uzneseniu najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho
sp. zn. 2 Obo 192/2007 z 24. októbra 2007, ktorými bolo rozhodnuté o súdnom poplatku za
odvolanie podané sťažovateľmi. Sťažnosť smeruje aj proti rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Obo 191/2007 z 3. septembra 2008 a rozsudku krajského súdu sp. zn.
56 Cb 19/1999 z 19. júna 2007, ktorými bolo rozhodnuté vo veci samej. Sťažnosť je však
koncipovaná tak, že sťažovatelia považujú za porušenie svojich práv najmä pochybenia,
ktoré sa však týkajú rozhodnutia vo veci samej. Inými slovami, sťažovatelia prejavujú
nespokojnosť s rozhodnutím krajského súdu a následne najvyššieho súdu vo veci
žalovaného nároku na vydanie hnuteľných vecí. Sťažovatelia si v sťažnosti stotožňujú
rozhodnutia, ktorými bolo rozhodnuté vo veci samej, s rozhodnutiami (najvyššieho súdu
z 24. októbra 2007 a 27. mája 2010), ktorými sa rozhodlo o výške súdneho poplatku za
odvolanie, ktoré podali proti rozsudku krajského súdu z 19. júna 2007 vo veci samej.
8. Ústavný súd zistil, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 56 Cb 19/1999 z 19. júna
2007, ktorým bol návrh sťažovateľov na vydanie hnuteľných vecí zamietnutý, nadobudol
v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 191/2007 z 3. septembra 2008
právoplatnosť 30. októbra 2008 a vykonateľnosť 4. novembra 2008. Sťažovatelia podali
sťažnosť na poštovú prepravu 21. augusta 2010.
9. Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok
prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto
kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 292/09). Podanie sťažnosti po uplynutí
uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako
oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
10. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je
v časti, v ktorej sťažovatelia namietali porušenie svojich práv rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 56 Cb 19/1999 z 19. júna 2007 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
2 Obo 191/2007 z 3. septembra 2008, podaná oneskorene. Ústavný súd preto v tejto časti
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.
11. Sťažovatelia v sťažnosti tiež napadli rozhodnutia, ktorými bolo rozhodnuté
o súdnom poplatku za podané odvolanie proti rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd
rozhodol uznesením sp. zn. 2 Obo 192/2007 z 24. októbra 2007 o odvolaní sťažovateľov
vo veci súdneho poplatku za podané odvolanie. Týmto uznesením najvyšší súd zmenil
uznesenie krajského súdu č. k. 56 Cb 19/99-343 z 22. augusta 2007 tak, že sťažovateľov
zaviazal zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 9 500 Sk a oslobodenie od
súdnych poplatkov im nepriznal. Podľa najvyššieho súdu krajský súd uznesením
z 22. augusta 2007 vyrubil súdny poplatok podľa správnej položky sadzobníka súdnych
poplatkov, pochybil iba v tom, že pri určení výšky súdneho poplatku neprihliadol na
uhradenie sumy 500 Sk, ktorú sťažovatelia uhradili kolkovými známkami nalepenými na
podanom odvolaní. Zároveň krajský súd rozhodol o návrhu na oslobodenie od súdnych
poplatkov sťažovateľov, ktorý bol súčasťou ich odvolania proti uzneseniu krajského súdu
z 22. augusta 2007. Najvyšší súd nepriznal sťažovateľom oslobodenie od súdnych
poplatkov, pretože nepreukázali splnenie podmienok na priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov. Sťažovatelia neosvedčili svoje osobné a majetkové pomery ani nenavrhli
najvyššiemu súdu ako súdu odvolaciemu vykonať dôkazy na preukázanie dôvodnosti ich
návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov.
Proti uzneseniu najvyššieho súdu z 24. októbra 2007 podali sťažovatelia dovolanie,
ktoré podali z dôvodu podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“). Zároveň dovolanie odôvodnili tým, že konanie vo veci samej malo byť posúdené
ako občianskoprávne, a preto mal vo veci rozhodnúť ako súd prvého stupňa Okresný súd
Bratislava III. Podľa sťažovateľov mal byť súdny poplatok určený správne podľa položky
č. 1b sadzobníka súdnych poplatkov vo výške 2 500 Sk po odpočítaní už zaplateného
súdneho poplatku 500 Sk. Najvyšší súd dovolanie uznesením sp. zn. 1 ObdoV 82/2008
z 27. mája 2010 odmietol, pretože bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
prípustné. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že hoci dovolanie smeruje proti
uzneseniu, ktorým bolo zmenené uznesenie krajského súdu z 22. augusta 2007, rozdiel
medzi oboma rozhodnutiami je iba v tom, že súdny poplatok bol znížený len o sumu
zaplatenú sťažovateľmi v kolkoch. Výška súdneho poplatku za odvolanie je inak zhodná
v oboch rozhodnutiach (10 000 Sk podľa položky č. 2b sadzobníka súdnych poplatkov).
Zároveň v postupe najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho vo veci súdneho poplatku nebolo
zistené žiadne pochybenie v zmysle vád konania podľa § 237 OSP.
12. Napriek tomu, že sťažnosťou boli napadnuté aj tieto rozhodnutia, sťažovatelia
konkrétne neodôvodnili, ako mali byť týmito rozhodnutiami porušené ich základné práva
podľa čl. 46, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ústavy, základné právo podľa čl. 51 ústavy a právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých sa v sťažnosti domáhali. Sťažovatelia totiž poukazujú najmä
na nedostatky týkajúce sa najmä rozhodnutí vo veci samej, ktoré boli právoplatne skončené
30. októbra 2008 (bod 8). Napriek uvedenej skutočnosti ústavný súd preskúmal aj tieto
uznesenia najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil v uznesení najvyššieho súdu sp. zn.
1 Obdo V 82/2008 z 27. mája 2010 nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným a čo by
vyžadovalo korekciu zo strany ústavného súdu. Najvyšší súd podané dovolanie preskúmal
nielen z hľadiska, či je prípustné podľa kritérií uvedených v § 239 ods. 1 OSP, ale aj
z hľadiska, či konanie na najvyššom súde ako súde odvolacom nebolo postihnuté niektorou
z procesných vád podľa § 237 OSP. Pretože takáto vada zistená nebola, bolo následne
dovolanie sťažovateľov odmietnuté.
Obdobné stanovisko zaujal ústavný súd aj vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Obo 192/2007 z 24. októbra 2007, ktorým bolo zmenené uznesenie krajského súdu
sp. zn. 56 Cb 19/99-343 z 22. augusta 2007. Najvyšší súd týmto rozhodnutím zabezpečil
sťažovateľom dostatočnú ochranu ich práv, keďže správne prihliadol na tú skutočnosť, že
sťažovatelia už zaplatili časť súdneho poplatku za odvolanie kolkovými známkami
v hodnote 500 Sk. Najvyšší súd preto ako súd odvolací zmenil uznesenie krajského súdu
z 22. augusta 2007, ktorý prehliadol čiastočnú úhradu súdneho poplatku za odvolanie.
Najvyšší súd týmto uznesením zároveň nepriznal sťažovateľom oslobodenie od súdnych
poplatkov za podané odvolanie, pretože nepreukázali dôvodnosť tohto návrhu.
13. Ústavný súd preto nezistil, že by uznesenie najvyššieho súdu o dovolaní
sťažovateľov z 27. mája 2010 a ani uznesenie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho
z 24. októbra 2007 boli svojvoľné, arbitrárne či neústavné. Ústavný súd nezistil príčinnú
súvislosť medzi uvedenými rozhodnutiami a právami, ktorých porušenia sa sťažovatelia
domáhali. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že o arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne popred ich
účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05). Takéto pochybenie však ústavný súd
v preskúmaných rozhodnutiach nezistil.
14. Ústavný súd preto dospel k názoru, že sťažnosť je v tejto časti zjavne
neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď
namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, I. ÚS 124/03).
Pretože ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je v tejto časti zjavne
neopodstatnená, zakladá to dôvod aj v tejto časti na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
15. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celosti odmietol. Keďže došlo k odmietnutiu
sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov (návrh na zrušenie
napadnutých rozhodnutí, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov
právneho zastúpenia), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
Zároveň bolo bez významu vyzývať sťažovateľov na odstránenie nedostatkov ich sťažnosti,
pretože k sťažnosti síce bolo pripojené splnomocnenie pre právneho zástupcu sťažovateľov,
avšak chýbal na ňom podpis sťažovateľov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2010