Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 418/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., t. č. vo väzbe, a A. P., t. č. vo väzbe, zastúpených

advokátom Mgr. Š. S., N., vo veci namietaného porušenia ich práva podľa čl. 5 ods. 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn.

z 12. augusta 2010 a jemu predchádzajúcim postupom a uznesením Krajského

súdu v Nitre sp. zn. z 18. augusta 2010 a jemu predchádzajúcim postupom

a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. P. a A. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 29. októbra

2010 faxom a 2. novembra 2010 poštou doručené sťažnosti J. P. a A. P., obaja t. č. vo väzbe

(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom Mgr. Š. S., N., v ktorej namietajú

porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6

T 124/2010 z 12. augusta 2010 a jemu predchádzajúcim postupom a uznesením Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 18. augusta 2010 a jemu

predchádzajúcim postupom.

Uznesením ústavného súdu sp. zn. z 11. novembra 2010 boli veci

vedené ústavným súdom pod sp. zn. (sťažovateľ J. P.) a sp. zn.

(sťažovateľ A. P.) spojené na spoločné konanie vedené pod sp. zn. Rvp

7162/2010.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že proti sťažovateľom bolo uznesením

vyšetrovateľa „ÚBOK – PPZ“ z 20. marca 2009 začaté trestné stíhanie pre zločin hrubého

nátlaku formou spolupáchateľstva podľa k .

Uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn.

zo 17. apríla 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 21. apríla

2009 boli sťažovatelia vzatí do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku, ktorá začala sťažovateľom plynúť 14. apríla 2009.

Väzobné stíhanie sťažovateľov trvá aj v súčasnosti na základe uznesenia okresného

súdu sp. zn. z 12. augusta 2010 (ďalej len „uznesenie z 12. augusta 2010“)

v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 18. augusta 2010 (ďalej len

„uznesenie z 18. augusta 2010“), ktorými bolo rozhodnuté o trvaní väzby sťažovateľov aj

po podaní obžaloby.

Sťažovatelia v sťažnostiach uviedli, že v súvislosti s konaním okresného súdu a jeho

uznesením z 12. augusta 2010 došlo k porušeniu ich práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru,

keďže sa rozhodlo o ich ďalšom ponechaní vo väzbe napriek tomu, že nemali možnosť

vyjadriť sa k hmotnoprávnej ani procesnoprávnej stránke prípravného konania, ale iba

k samotným dôvodom väzby, konkrétne k tomu, či podľa ich názoru by mali byť prepustení

z väzby s tým, že k hmotnoprávnym a procesnoprávnym aspektom prípravného konania sa

budú môcť vyjadriť v ďalšom konaní.

Sťažovatelia namietali, že okresný súd sa pri preskúmavaní zákonnosti ich väzby

zameral len na dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestného činu a nepreskúmal

komplexne ich procesné a hmotné námietky, čím porušil ich právo zaručené v čl. 5 ods. 4

dohovoru, ktorého súčasťou je aj právo namietať procesnoprávne a hmotnoprávne

podmienky zákonnosti väzby.

Z uvedeného dôvodu sťažovatelia podali proti uzneseniu z 12. augusta 2010

sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením z 18. augusta 2010 zamietol, a teda podľa ich názoru

nenapravil pochybenia okresného súdu.

Postupom krajského súdu a jeho uznesením z 18. augusta 2010 sa podľa

sťažovateľov väzba stala „protiprávnou z dôvodu absolútneho popierania a odopretia

možnosti uplatňovať záruky v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd prijal ich sťažnosti na

ďalšie konanie a rozhodol nálezom, že ich právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru bolo postupom

okresného súdu a jeho uznesením z 12. augusta 2010 a postupom krajského súdu a jeho

uznesením z 18. augusta 2010 porušené, zrušil uznesenie z 18. augusta 2010, rozhodol o ich

prepustení z väzby, priznal každému z nich primerané finančné zadosťučinenie v sume

1 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľov podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovatelia v petite sťažnosti namietajú porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4

dohovoru postupom a uznesením okresného súdu z 12. augusta 2010, na základe ktorého

boli ponechaní vo väzbe po podaní obžaloby, ako aj postupom a uznesením krajského súdu

z 18. augusta 2010, ktorým bola zamietnutá ich sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu

z 12. augusta 2010. K porušeniu označeného práva malo dôjsť v dôsledku arbitrárnych

záverov všeobecných súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci uvedených

v napadnutých rozhodnutiach.

II.A K porušeniu v sťažnosti označeného práva postupom okresného súdu

a jeho uznesením z 12. augusta 2010

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný

prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti uzneseniu z 12. augusta

2010 sťažnosť. Sťažovatelia sťažnosť podali a krajský súd o nej uznesením z 18. augusta

2010 rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok

na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich práva uznesením z 12. augusta 2010

z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

II.B K porušeniu označeného práva postupom krajského súdu a jeho uznesením

z 18. augusta 2010

Porušenie svojho práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru vidia sťažovatelia v tom,

že krajský súd zamietol ich sťažnosť proti prvostupňovému rozhodnutiu aj napriek tomu, že

ďalšie trvanie ich väzby nie je dôvodné, keďže súdy nepreskúmali procesnoprávne

a hmotnoprávne podmienky prípravného konania.

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto

osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté

o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné

(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c. Slovenská

republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36). Okrem toho ich čl. 5 ods. 4

dohovoru oprávňuje na skúmanie procedurálnych a hmotných podmienok, ktoré sú

podstatné na to, aby v zmysle dohovoru bolo ich pozbavenie slobody „zákonné“. To

znamená, že príslušný súd nielenže musí preskúmať súlad s procedurálnymi požiadavkami

vnútroštátneho práva, ale tiež oprávnenosť podozrenia, na ktorom sa zatknutie zakladá,

a legitimitu cieľa sledovaného zadržaním a následnou väzbou (napr. Butkevičius c. Litva,

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 26. marca 2002, § 43).

Ústavný súd vo svojej judikatúre vyslovil, že účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je

zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody pozbaveným osobám právo na súdnu previerku

zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené slobody (). Súd rozhodujúci na

podnet dotknutej osoby o zákonnosti jej väzby sa musí zaoberať rozhodnými námietkami,

ktoré vzniesla proti zákonnosti väzby ().

Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená

povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na

kritériá právne, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu na slobodu,

pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarsko

zo 4. decembra 1979, Séria A, č. 34, § 31).

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd zistil, že uznesením z 12. augusta 2010 boli

sťažovatelia aj po podaní obžaloby pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa

a a a iné ponechaní vo väzbe z dôvodu podľa

.

Okresný súd vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že sťažovatelia „páchali

trestnú činnosť po dlhšiu dobu, pre zárobok, resp. zo zištných dôvodov, dopustili sa

niekoľkých skutkov a jedná sa o závažnú trestnú činnosť. Ani jeden z obvinených nemal pred

zadržaním stály zdroj obživy, boli bez pracovného pomeru – bez riadnych príjmov. Z tohto

potom vyplýva skutočnosť, že v prípade ich prepustenia na slobodu, by v obdobnej trestnej

činnosti pokračovali. Súd tiež dáva do pozornosti, že nezistil žiadne také procesné

pochybenie orgánov činných v trestnom konaní, pre ktoré by mala byť väzba obvinených

nezákonná.“. Okresný súd ďalej konštatoval, že „Čo sa týka obvineného A. P., tento bol

právoplatne odsúdený za obdobnú trestnú činnosť Okresným súdom Nitra sp. zn.

právoplatným v spojení s Uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

dňa 18. 11. 2009.“.

Okresný súd po zvážení všetkých okolností daného prípadu, najmä závažnosti

trestnej činnosti, ktorej sa mali sťažovatelia dopúšťať, ich predchádzajúcemu spôsobu

života, ako aj pre nezistenie žiadnych mimoriadnych okolností dospel k záveru, že dôvody

väzby sťažovateľov podľa aj naďalej trvajú.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podali sťažovatelia sťažnosť, v ktorej uviedli, že

dôvody väzby neboli ani u jedného z nich naplnené, poukázali na skutočnosť, že pokiaľ sa

mali dopúšťať trestnej činnosti v rokoch 2003 až 2009, tak v roku 2003 boli žiakmi strednej

školy a vyživovaciu povinnosť voči nim mali rodičia. Vo zvyšnej časti sťažnosti

sťažovatelia predostreli v podstate totožné argumenty ako v sťažnostiach doručených

ústavnému súdu.

O sťažnosti sťažovateľov rozhodol krajský súd uznesením z 18. augusta 2010 tak, že

ju zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol podstatu rozhodnutia

okresného súdu a argumenty sťažovateľov obsiahnuté v sťažnosti. V úvodnej časti

odôvodnenia svojho právneho záveru poukázal na závažnosť trestnej činnosti sťažovateľov,

ako aj na správny procesný postup okresného súdu, pokiaľ v zmysle § 238 ods. 3 Trestného

poriadku určil termín neverejného zasadnutia tak, aby postupom podľa § 76 ods. 3 alebo

ods. 4 došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe sťažovateľov do

uplynutia lehoty, ktorá bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom

konaní. V prípade sťažovateľov predĺžená lehota trvania väzby by uplynula 31. augusta

2010. Okrem toho súd druhého stupňa poukázal na dôvody väzby uvedené v uznesení

z 12. augusta 2010, z ktorých vyplýva, že tieto sú u sťažovateľov dané.

Krajský súd tiež uviedol, že dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je u sťažovateľov

daná tak skutkovými, ako aj právnymi dôvodmi, ktoré spočívajú v zistení, že sťažovatelia

„sa mali trestnej činnosti dopúšťať opakovane, na viacerých poškodených a to fyzickým

násilím, ako aj ich odvezením na miesta mimo Nitru a vyžadovať od nich rôzne finančné

plnenia. Tvrdenia obhajcu obvinených, že mali páchať trestnú činnosť najmenej od roku

2003, keď mali len 15 a 17 rokov, nie je pravdivé, hoci v obžalobe je uvedené, že mali byť

členmi organizovanej skupiny pôsobiacej na území mesta Nitry od roku 2004 do roku 2009,

avšak jednotlivých protiprávnych konaní sa podľa tejto obžaloby mali dopúšťať v priebehu

roku 2007 až marca 2008. Aj v ich prípade malo ísť o opakovane páchanú trestnú činnosť,

z ktorej získali určitý zdroj príjmov.“.

Okrem toho krajský súd opodstatnenosť ďalšieho trvania väzby sťažovateľov

odôvodnil existenciou dôvodnej obavy, že po prepustení by mohli pokračovať v trestnej

činnosti alebo dokonať trestný čin, ktorým hrozili, čo podľa krajského súdu vyplynulo

z vykonaného dokazovania, najmä z výsluchov poškodených.

K argumentácii sťažovateľov týkajúcej sa nemožnosti vyjadriť sa k podmienkam

prípravného konania krajský súd uviedol: „Námietky obvinených, že nemali možnosť sa

vyjadriť ani k hmotnoprávnej a ani procesnoprávnej stránke prípravného konania v danom

prípade nie sú relevantné, pretože predmetom neverejného zasadnutia bolo iba

rozhodovanie o väzbe. Toto právo obvineným však odňaté nebolo a budú sa môcť k všetkým

skutočnostiam vyjadriť v rámci predbežného prejednania obžaloby.“

Podľa názoru ústavného súdu je odvolanie sa na povahu a závažnosť dosiaľ páchanej

trestnej činnosti, na dobu jej trvania, na to, že bola zdrojom finančných príjmov

sťažovateľov, ako aj na to, že z výsledkov doterajšieho vyšetrovania vyplýva, že

sťažovatelia by sa mohli dopustiť ďalšej trestnej činnosti, dostatočným dôvodom trvania

preventívnej väzby sťažovateľov [ ].

Vo vzťahu k sťažovateľmi namietanému nepreskúmaniu procesných a hmotných

podmienok prípravného konania všeobecnými súdmi zúčastnenými na rozhodovaní

v predmetnej veci sa ústavný súd stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že uvedené

námietky budú mať sťažovatelia možnosť uplatniť pri predbežnom prejednaní obžaloby,

ktorého účelom je preskúmanie obsahu obžaloby ( a nasl. )

a zákonnosti získaného dôkazného materiálu, najmä s pohľadu, či podaná obžaloba má

základ vo vykonanom dokazovaní a či umožňuje rozhodnutie podľa § 244 Trestného

poriadku.

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo

právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označeným článkom dohovoru. Z tohto dôvodu ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2010