Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 231/2010
PDF · 236.6 KB
No categories available
IV. ÚS 231/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2010
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti J. P., S., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod
sp. zn. 14 C 84/2007, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto
rozhodol:
1. Základné právo J. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 84/2007 p o r u š e n é
b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 14 C 84/2007 konal bez zbytočných prieťahov.
3. J. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur),
ktoré mu j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť J. P. trovy konania v sume
454,96 € (slovom štyristopäťdesiatštyri eur a deväťdesiatšesť centov) na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. S. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2010
doručená sťažnosť J. P., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 14 C 84/2007.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je navrhovateľom v konaní vedenom okresným
súdom pod sp. zn. 14 C 84/2007 vo veci náhrady škody spôsobenej ublížením na zdraví
následkom trestného činu. Návrh na začatie konania podal navrhovateľ 4. mája 2007
a následne ho doplnil 25. mája 2007. Namietané konanie nebolo v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu právoplatne skončené.
Podľa názoru sťažovateľa došlo postupom okresného súdu v namietanom konaní
k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
o nej nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa, a to právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu Bratislava I. v konaní
vedenom pod sp. zn. 14 C 84/2007.
Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava I., aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 14 C 84/2007 konal bez zbytočných prieťahov v súlade s ustanoveniami Občianskeho
súdneho poriadku.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi J. P.. primerané finančné zadosťučinenie v sume
3.000,- € (slovom Tritisíc EUR), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I. povinný zaplatiť do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi J. P. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
303,30- € (slovom tristotri eur a tridsať centov), ktorá je splatná do 15 dní od
právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J. vedený
vo ..., č. ú. ...“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 231/2010-9
z 3. júna 2010 ju prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľa a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo
veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu zároveň vyzval, aby sa
vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predsedníčka okresného súdu oznámili,
že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
keďže dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie
veci.
Vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 3563/2010 z 5. novembra 2010 predsedníčka
okresného súdu potom, ako uviedla prehľad procesných úkonov v namietanom konaní,
poukázala na to, že „Predmetné konanie je poznačené prieťahmi, čo možno považovať
v danej veci za objektívny prieťah“, a to z dôvodu zaťaženosti súdneho oddelenia,
resp. jednotlivých sudcov okresného súdu.
Právny zástupca sťažovateľa po predchádzajúcej výzve ústavného súdu v podaní
z 29. novembra 2010 vo vzťahu k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu z 5. novembra
2010 najmä uviedol: «Samotný Okresný súd Bratislava I, vo svojom vyjadrení priznáva, že
„predmetné konanie je poznačené prieťahmi“, a uvádza, že toto možno považovať v danej
veci za „objektívny prieťah“, pričom sťažovateľ takéto vysvetlenie nepovažuje za
relevantné. S poukazom na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR mám za to, že
personálne ani organizačné problémy súdu nie sú dostatočne relevantné pre ospravedlnenie
a posúdenie, či a prečo došlo k prieťahom v konaní.
Existujúci a prieťahmi udržiavaný stav právnej neistoty sťažovateľa, ktorý negatívne
zasiahol majetkové, osobnostné a podnikateľské aktivity sťažovateľa je možné odstrániť len
právoplatným rozhodnutím súdu vydaným v čo najkratšom čase. Pretrvávajúce prieťahy
a nečinnosť súdu, nielen že zvyšujú právnu neistotu sťažovateľa, ale predovšetkým porušujú
jeho ústavné právo garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.»
Súčasťou podania právneho zástupcu sťažovateľa z 29. novembra 2010 bolo aj
upresnenie návrhu na rozhodnutie (petitu) v časti týkajúcej sa požadovanej úhrady trov
konania, ktorú si právny zástupca uplatnil v sume 454,96 €.
II.
Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 84/2007 ústavný súd zistil takýto
priebeh namietaného konania:
1. Dňa 4. mája 2007 sťažovateľ ako žalobca doručil okresnému súdu žalobu
o náhradu škody proti žalovaným J. M., M. K. a A. Š..
2. Okresný súd vyzval 14. mája 2007 sťažovateľa na predloženie originálu
splnomocnenia na zastupovanie v namietanom konaní; sťažovateľ na výzvu reagoval
22. júna 2007.
3. Dňa 26. júna 2007 okresný súd doručoval žalobu žalovaným v 1., 2. a 3. rade na
vyjadrenie.
4. Sťažovateľ 12. februára 2008 urgoval okresný súd o urýchlené prerokovanie
a rozhodnutie vo veci; jeho opätovná žiadosť bola okresnému súdu doručená 26. júna 2008.
5. Dňa 23. júla 2008 sťažovateľ doručil okresnému súdu návrh na pristúpenie ďalších
účastníkov na strane žalovaných.
6. Dňa 12. augusta 2008 okresný súd nariadil pojednávanie vo veci na 11. november
2008 a 4. septembra 2008 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku.
7. Pojednávanie konané pred okresným súdom 11. novembra 2008 bolo odročené pre
účely predloženia listinných dôkazov sťažovateľom potrebných na rozhodnutie o jeho
žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov; požadované podklady sťažovateľ okresnému
súdu doručil 28. novembra 2008 a následne 2. decembra 2008.
8. Dňa 7. júla 2009 sťažovateľ opätovne žiadal o konanie a rozhodnutie vo veci.
9. Dňa 16. septembra 2009 okresný súd uznesením č. k. 14 C 84/07-119 pribral do
konania žalovaných vo 4. až 8. rade.
10. Žalovaná v 8. rade podala 13. októbra 2009 odvolanie proti uzneseniu okresného
súdu o pristúpení ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaných podľa ustanovenia
§ 205 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
11. Okresný súd 14. decembra 2009 požiadal register obyvateľov o prešetrenie
pobytu žalovaného vo 4. rade a zároveň doručoval odvolanie žalovanej v 8. rade
sťažovateľovi.
12. Dňa 4. januára 2010 okresný súd žiadal opätovne register obyvateľov
o prešetrenie pobytu žalovaného v 1. rade.
13. Sťažovateľ 27. januára 2010 doručil okresnému súdu vyjadrenie k odvolaniu
žalovaného v 8. rade proti uzneseniu okresného súdu o pristúpení ďalšieho účastníka do
konania.
14. Dňa 18. marca 2010 okresný súd adresoval výzvu príbuzným žalovaného
v 1. rade, aby uviedli adresu jeho pobytu. Zároveň okresný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľa, aby okresnému súdu doručil žalobu s prílohami a návrhom na pristúpenie
účastníkov do konania; tieto boli okresnému súdu doručené 20. apríla 2010.
15. Okresný súd uznesením č. k. 14 C 84/2007-141 z 18. marca 2010 priznal
sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.
16. Dňa 19. apríla 2010 príbuzní žalovaného v 1. rade doručili okresnému súdu
oznámenie o jeho pobyte.
17. Dňa 26. apríla 2010 okresný súd doručoval žalovanému v 1. rade žalobu a výzvu
na vyjadrenie sa k žalobe.
18. Dňa 7. júna 2010 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) pre účely rozhodnutia o odvolaní žalovanej v 8. rade proti uzneseniu
o pripustení ďalšieho účastníka do konania.
19. Krajský súd uznesením č. k. 15 Co 227/2010-155 z 15. júla 2010 potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 14 C 84/07-119 zo 16. septembra 2009 o pristúpení ďalších
účastníkov do konania na strane žalovaných.
20. Dňa 26. októbra 2010 bolo okresným súdom nariadené pojednávanie na
14. december 2010, súčasne boli žalovaní vyzvaní na vyjadrenie sa k žalobe.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha predovšetkým vyslovenia porušenia svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 84/2007.
Ústavný súd si vo svojej doterajšej judikatúre v súvislosti s výkladom obsahu
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto nemožno
v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).
Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy má každý právo, aby sa jeho vec
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho
záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná súdom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo
svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím
súdu“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu prejednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť
pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu
(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00,
II. ÚS 32/02, IV. 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť
sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd vychádzal zo skutočnosti, že
predmetom namietaného konania je rozhodovanie o žalobe sťažovateľa, ktorou sa domáha
náhrady škody spôsobenej mu ublížením na zdraví následkom trestného činu. Konania
o náhrade škody spôsobenej trestným činom tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy
okresných súdov, pričom ide o agendu, v rámci ktorej existuje stabilizovaná judikatúra.
Z uvedeného dôvodu nemožno považovať vec sťažovateľa za právne zložitú, pričom
doterajší priebeh konania nezakladá ani dôvod na to, aby sa namietané konanie mohlo
kvalifikovať za zložité po faktickej stránke. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že ani
okresný súd vo svojom vyjadrení neospravedlňoval svoj doterajší postup v namietanom
konaní skutkovou či právnou zložitosťou veci. Z hľadiska povahy namietaného konania
ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že každé konanie o náhrade škody spôsobenej
trestným činom vyžaduje zo strany vo veci konajúceho súdu osobitnú starostlivosť, a teda
urýchlený postup.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri
rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd po preskúmaní predloženého spisu vzal do úvahy, že niektoré
procesné úkony sťažovateľa, na ktoré mal podľa Občianskeho súdneho poriadku právo
(návrh na pristúpenie účastníkov na strane žalovaných, žiadosť o oslobodenie od súdnych
poplatkov) mali objektívne vplyv na predĺženie konania, a preto túto skutočnosť zohľadnil
pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného
okresného súdu.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť nielen
neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp.
nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu
právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04,
Ústavný súd zistil, že namietané konanie je poznačené obdobiami neodôvodnenej
nečinnosti okresného súdu (obdobie od 26. júna 2007 do 12. augusta 2008 a obdobie od
11. novembra 2008 do 16. septembra 2009), keď okresný súd nevykonal žiadny úkon
smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako žalobca
v preskúmavanom súdnom konaní nachádza.
Okresný súd podľa názoru ústavného súdu neprimerane dlho rozhodoval aj
o procesných návrhoch sťažovateľa. O sťažovateľom podanom návrhu na oslobodenie od
súdnych poplatkov rozhodoval okresný súd 16 mesiacov (od 11. novembra 2008,
resp. 28. novembra 2008 do 18. marca 2010, pozn.) a o jeho návrhu na pristúpenie ďalších
účastníkov konania na strane žalovaných rozhodoval viac než 13 mesiacov (od 23. júla 2008
do 16. septembra 2009).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol, že základné právo
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 84/2007 porušené boli (bod 1
výroku tohto nálezu).
Obranu okresného súdu založenú na argumentoch o nedostatočnom personálnom
obsadení ústavný súd nemôže akceptovať. Ústavný súd už v podobných súvislostiach
viackrát vyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom citovanú predchádzajúcu judikatúru
ústavného súdu), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí,
v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté
prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava
v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali
príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci – a teda vykonanie spravodlivosti – bez
zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa
nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové
nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkom súdneho
konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri
napr. I. ÚS 119/03).
Keďže označené konanie nebolo do času rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti
právoplatne skončené, ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a)
zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 14 C 84/2007 v ďalšom období postupoval bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku
tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 50 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia tohto práva, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez
pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania, jeho predmet (povahu), ktorým
je rozhodovanie o náhrade škody vzniknutej sťažovateľovi následkom trestného činu,
obdobie neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu, ako aj správanie sťažovateľa ako
účastníka namietaného konania, ústavný súd dospel k záveru, že priznanie finančného
zadosťučinenia v sume 2 000 € bude v danom prípade primerané konkrétnym okolnostiam
prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania, ktoré vznikli sťažovateľovi v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátom JUDr. S. J. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania
vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za
prvý polrok 2009, ktorá predstavovala sumu 721,40 €, keďže išlo o úkony právnej služby
vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu
zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie vo veci samej) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14
ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 120,23 €, čo
spolu s režijným paušálom trikrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a zvýšení odmeny o daň
z pridanej hodnoty vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky (právny zástupca sťažovateľa
je platcom dane z pridanej hodnoty, pozn.) predstavuje celkovú sumu 454,96 €, ktorú je
okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu (bod 4 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu rozumieť jeho doručenie
účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. decembra 2010