Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 4/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť A. K., B., zastúpeného advokátkou JUDr. G. Z., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 39 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48

rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. -88

z 23. októbra 2007 a konaním predchádzajúcim jeho vydaniu, rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -124 z 27. mája 2009 a konaním predchádzajúcim jeho

vydaniu, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. septembra 2010 a konaním predchádzajúcim jeho vydaniu a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra

2010 faxom a 22. decembra 2010 poštou doručená sťažnosť A. K. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 39 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47

a (ďalej len „“) rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -88 z 23. októbra 2007 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a konaním predchádzajúcim jeho vydaniu,

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -124

z 27. mája 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a konaním

predchádzajúcim jeho vydaniu, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. septembra 2010 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) a konaním predchádzajúcim jeho vydaniu.

V sťažnosti sa opisuje skutkový stav, ktorý predchádzal konečnému rozhodnutiu

v predmetnej veci, t. j. uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 28. septembra

2010, takto:

«Sťažovateľ sa návrhom podaným na súd dňa 19. 4. 2004 domáhal, aby súd uložil

odporcovi – t. j. A., a. s... (ďalej len „odporca“) povinnosť vyplácať diferenčnú úrazovú

rentu počnúc dňom 1. 8. 2003 s naposledy upresneným petitom na celkovú sumu 216.454,-

Sk s príslušným úrokom z omeškania až do zaplatenia. Súčasne sťažovateľ žiadal, aby súd

odporcovi uložil povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy súdneho konania. O navrhovaných

upresneniach súd nerozhodol.

Sťažovateľ je úplným invalidným dôchodcom následkom pracovného úrazu, ktorý sa

stal dňa 31. 5. 1977 (u zamestnávateľa: S.). Na základe rozsudku Okresného súdu

v Bardejove zo dňa 28. 6. 1985, č. k.: -139 bola sťažovateľovi priznaná náhrada

za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti z titulu uvedeného pracovného úrazu

vo výške 766,- vtedy Kčs, počnúc od 29. 6. 1985 vždy do 15. dňa toho – ktorého mesiaca

k rukám navrhovateľa. Túto sumu sťažovateľ mesačne pravidelne poberal a táto bola

neskôr nesprávne upravovaná v zmysle príslušných opatrení Ministerstva práce sociálnych

vecí a rodiny, dokonca so spätnou účinnosťou.

Dôsledkom takéhoto počínania odporcu bolo, že listom zo dňa 14. 7. 2003 odporca

oznámil sťažovateľovi, že s účinnosťou nového –

od 1. 4. 2002 došlo v zmysle k úprave výpočtu náhrady

za stratu na zárobku, čím sťažovateľovi od 1. 4. 2002 nevznikol nárok na výplatu renty.

Odporca tiež žiadal o vrátenie už zaplatenej úrazovej renty do 1. 8. 2003. Neskôr listami

zo dňa 17. 10. 2003 a zo dňa 11. 12. 2003 odporca sťažovateľovi oznámil, že podľa

Opatrenia Ministerstva práve sociálnych vecí a rodiny SR č. z 3. júna 2003

mu výplata úrazovej renty nevychádza. Listom zo dňa 12. 1. 2004 odporca opätovne vyzval

sťažovateľa na vrátenie už vyplatenej renty od 1. 4. 2002 a to vo výške 12.104,- Sk. Na túto

výzvu sťažovateľ reagoval prostredníctvom svojej právnej zástupkyne a odporcu vyzval

na podanie náležitého objasnenia danej veci. Následne odporca sťažovateľovi oznámil, že

trvá na vrátení uvedenej sumy z dôvodu, že sťažovateľ od 1. 4. 2002 nemá nárok na výplatu

úrazovej renty.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa sťažovateľ domáhal svojich práv súdnou cestou

podaním návrhu zo dňa 19. 4. 2004.

Odporca podaním zo dňa 8. 12. 2004 žiadal návrh sťažovateľa zamietnuť z dôvodov

už vyššie uvedených a síce, že sťažovateľovi nevzniká od 1. 4. 2002 podľa § 251 ods. 2

Opatrenia MPSaV č. nárok na výplatu renty. Odporca až neskôr vyjadrením

zo dňa 27. 6. 2007 namietal svoju pasívnu legitimáciu odporcu s poukazom na znenie § 272

ods. 1 o sociálnom poistení, podľa ktorého: „Sociálna poisťovňa

od 1. januára 2004 preberá od zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich

zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania,

ktoré vznikli pred 26. novembrom 1993, a od zamestnávateľa, ktorý mal podľa osobitného

predpisu postavenie štátneho orgánu, nároky vzniknuté pred 1. aprílom 2002 vyplývajúce

zo zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania“. Súčasne odporca

namietal aj právomoc súdu konať v danej veci. Tiež namietal aj výpočet úrazovej renty,

ktorý sťažovateľ dňa 16. 5. 2007 vyčíslil.

Sťažovateľ podaním zo dňa 22. 10. 2007 okrem iného poukázal aj na nesprávnosť

tvrdenia odporcu o nedostatku pasívnej legitimácie odporcu a právomoci súdu konať

vo veci. Svoje tvrdenia sťažovateľ opiera o ust. :

„V konaniach o náhrade za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri

uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a o náhrade za stratu na dôchodku, ktoré

neboli právoplatne skončené do 31. júla 2006 (§ 272 ods. 5), sa po tomto dni rozhodne

podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003“. S uvedenou skutočnosťou súvisí aj

právomoc súdu vo veci konať, o ktorej otázke vydal stanovisko Najvyšší súd SR (Zbierka

stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 4/2006). Výpočet presnej výšky úrazovej renty žiadal

sťažovateľ odborne posúdiť súdom ustanoveným znalcom.»

Okresný súd rozsudkom č. k. -88 z 23. októbra 2007 žalobu sťažovateľa

zamietol, čo odôvodnil tým, že žalovaný nie je v danom prípade pasívne legitimovaným

subjektom, ale že ním je Sociálna poisťovňa. Sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec neuviedol, ako vyhodnotil zistený skutkový stav,

existenciu právoplatného rozhodnutia o priznaní práva sťažovateľa, a nezaoberal sa ani

ďalšími relevantnými argumentmi sťažovateľa.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu sa preto sťažovateľ podaním

z 20. decembra 2007 odvolal vyčítajúc mu nedostatočné odôvodnenie a nesprávne právne

posúdenie veci. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k.

-124 z 27. mája 2009 napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil, no bez toho,

aby svoje rozhodnutie akokoľvek, hoci aj stručne, zdôvodnil, teda vôbec sa nevysporiadal

s námietkami a argumentáciou sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní.

Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn. z 28. septembra

2010 dovolanie sťažovateľa (zo 4. augusta 2009) ako neprípustné odmietol, pričom svoje

rozhodnutie podľa sťažovateľa taktiež neodôvodnil, keďže sa najmä nezaoberal jeho

tvrdením, že mu bola postupom krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom.

K dovolaniu bolo pripojené odlišné stanovisko člena senátu, ktorý v ňom vyslovil názor, že

konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté vadou podľa § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), t. j. odňatím možnosti konať pred súdom.

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľ venuje obsahu a podstate základného práva

na spravodlivý proces, ktoré podľa jeho názoru vyžaduje, aby každé súdne rozhodnutie bolo

predovšetkým náležite odôvodnené. Za porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa považuje sťažovateľ to, že odvolací súd sa v odôvodnení

svojho potvrdzujúceho rozsudku iba odvolal na , podľa ktorého ak sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody. V súvislosti s tým sťažovateľ poukazuje aj na judikatúru ústavného súdu

vzťahujúcu sa na problematiku nutnosti dostatočného a presvedčivého odôvodnenia

rozhodnutia súdov a vyslovuje názor, že ak krajský súd nepristúpil k nariadeniu

pojednávania, mal takýto postup riadne zdôvodniť.

Najvyšší súd mal porušiť označené základné práva sťažovateľa tým, že nesprávne

právne posúdil podmienky prípustnosti jeho dovolania a nevyhodnotil všetky jeho

argumenty.

Sťažovateľ sa ďalej venuje meritu svojej právnej veci poukazujúc na skutkové

okolnosti prípadu súvisiaceho s pracovným úrazom, ktorý utrpel 31. mája 1977, vyúsťujúce

do záveru, že „v prípade poistných udalostí, na základe ktorých zamestnávateľ začal

vyplácať zamestnávateľovi úrazovú rentu pred 26. novembrom 1993, ostáva v sporoch

o vyplácanie týchto nárokov... pasívne legitimovaným odporca“.

V súvislosti so skutočnosťami uvedenými v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný

súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako porušovateľ v 1/ rade uznesením zo dňa

28. 9. 2010 č. k.: porušil právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces

podľa článku 46 ods. 1, 47 a 48 SR ako súčasť širšieho ústavného práva na súdnu

a inú právnu ochranu.

Krajský súd v Bratislave ako porušovateľ v 2/ rade rozsudkom zo dňa 27. 5. 2009

č. k.: -124 a Okresný súd Bratislava I ako porušovateľ v 3/ rade rozsudkom

zo dňa 23. 10. 2007 č. k.: -88 a konaním, ktoré im predchádzalo porušili právo

sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1, 47 a 48 SR ako

súčasť širšieho ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu a právo sťažovateľa

na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu podľa článku 39

ods. 1 SR ako súčasť hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv.

Uznesenie porušovateľa v 1/ rade – Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

28. 9. 2010 č. k.: , rozsudok porušovateľa v 2/ rade – Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 27. 5. 2009 č. k.: -124 a rozsudok porušovateľa v 3/ rade –

Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23. 10. 2007 č. k.: -88 zrušuje a vec

vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie porušovateľovi v 3/ rade – Okresnému súdu

Bratislava I.

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR

(slovom: päťtisíc eur), ktoré mu sú porušovatelia povinní zaplatiť do dvoch mesiacov

odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

Porušovatelia základného práva sú povinní sťažovateľovi nahradiť trovy právneho

zastúpenia vo výške 303,31,- EUR..., ktoré sú povinné zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. G. Z...“

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh ústavný súd zistil, že predmetom konania

vedeného okresným súdom pod sp. zn. bolo rozhodovanie o žalobe sťažovateľa

o zaplatenie úrazovej renty od 1. júla 2003 v sume 216 454 Sk. Okresný súd rozsudkom

z 23. októbra 2007 žalobu sťažovateľa zamietol potom, ako dospel k záveru, že

sťažovateľom označený žalovaný „nie je v konaní o návrhu na vyplácanie diferenčnej renty

od 1. 8. 2003 pasívne legitimovaným účastníkom konania...“.

Predmetom odvolacieho konania vedeného krajským súdom pod sp. zn.

bolo rozhodovanie o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k.

-88 z 23. októbra 2007. Krajský súd rozsudkom z 27. mája 2009 rozsudok

okresného súdu potvrdil.

Dovolanie sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 28. septembra 2010 ako neprípustné odmietol.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že označeným postupom

a rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu ako odvolacieho súdu a najvyššieho súdu

ako dovolacieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 39 ods. 1, čl. 46

ods. 1, a .

1. Ústavný súd v súvislosti s uvedeným konštatuje, že na prerokovanie tej časti

sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. a jeho

rozsudku z 23. októbra 2007, nie je daná jeho právomoc. Z citovaného

totiž vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam

a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny

opravný prostriedok, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. To

znamená, že právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa mal

krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu, čo

zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

2. Sťažovateľ podľa znenia petitu sťažnosti žiada vysloviť porušenie označených

základných práv aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 27. mája 2009.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

podanie neprípustného dovolania nemožno z hľadiska považovať

za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle .

V prípade, že dovolanie nie je prípustné, nemožno ho považovať za účinný procesný

prostriedok, ktorý zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd

(m. m. , ).

V súvislosti s týmto právnym názorom ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,

podľa ktorej opravným prostriedkom, ktorým je podľa

podmienená prípustnosť sťažnosti, nemôže byť každý v zákone predvídaný opravný

prostriedok, ale iba taký, po podaní ktorého sa rozvinú procesné vzťahy v príslušnom

konaní, ktoré vedú k prerokovaniu a rozhodnutiu vo veci samej (,

).

Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému tento

opravný prostriedok nie je prípustný, nemožno prihliadať na rozhodnutie najvyššieho súdu

o jeho odmietnutí v súvislosti s plynutím lehoty na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3

( v uznesení uvedená judikatúra).

Podľa možno podať sťažnosť v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo dôjsť k namietanému porušeniu

základného práva.

V danej veci lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu proti rozhodnutiu

krajského súdu sp. zn. z 27. mája 2009 začala plynúť právoplatnosťou tohto

rozhodnutia (6. júla 2009). Sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu faxom 18. decembra

2010, teda v čase, keď nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že neumožňuje odpustiť zmeškanie tejto

lehoty (napr. , , , ), ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú.

3. Napokon sťažovateľ namieta neústavnosť konania najvyššieho súdu vedeného pod

sp. zn. a jeho uznesenia 28. septembra 2010 vo veci jeho dovolania (proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 27. mája 2009), pretože dovolací súd

nevyvodil prípustnosť dovolania ani z dovolacích dôvodov opísaných sťažovateľom, ani

na základe jeho úradnej povinnosti prihliadať na vady konania z hľadísk uvedených v § 237

. Z týchto skutočností sťažovateľ vyvodzuje záver, že najvyšší súd odmietnutím

dovolania porušil jeho základné práva podľa označených článkov .

Ústavný súd vo vzťahu už uviedol, že formuláciou uvedenou

v ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky

vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej

ochrany podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [ďalej

len „dohovor“ ()]. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

Právo na spravodlivé súdne konanie v sebe zahŕňa právo na prístup k súdu a pripájajú

sa k nemu záruky ustanovené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu súdu

a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci.

Právo na spravodlivé súdne konanie implikuje pre všetky strany právo zoznámiť sa pri

konaní s každým dokladom alebo návrhom predloženým súdom druhou stranou a možnosť

sa k nemu vyjadriť. Právo, aby bola vec prerokovaná spravodlivo, je jednou zo zložiek

práva na spravodlivé súdne konanie. Právo na spravodlivé súdne konanie v sebe zahŕňa

princíp rovnosti zbraní (rozhodnutie vo veci Monnel a Morris c. Spojené kráľovstvo

z 2. marca 1987, séria A č. 115, s. 23, § 62), princíp kontradiktórneho prerokovania veci

(rozhodnutie vo veci Mantovanelli c. Francúzsko z 28. apríla 1991, séria A č. 211, s. 27,

§ 67), právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (rozhodnutie vo veci Van de Hurk

c. Holandsko z 30. novembra 1987, séria A č. 127-B, s. 35, § 53) a právo byť prítomný

na konaní a osobne sa vyjadriť k svojej záležitosti. Z práva na spravodlivé súdne konanie

vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkazovými

návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie vo veci Kraska

c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A č. 254-B, s. 49, § 30).

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa ako neprípustné odmietol. V odôvodnení

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

„Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa neprichádza

do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ani o rozsudok, v ktorom by

sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,

pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku

ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu.

Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v § 237

0. s. p. Podľa tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v

konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd

nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Nezistil však existenciu

žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil

teda ani podmienku prípustnosti dovolania namietanú dovolateľom, ktorá mala spočívať

v odňatí možnosti konať pred odvolacím súdom a to nedostatočným (neurčitým

a nepreskúmateľným) odôvodnením jeho rozsudku. Odvolací súd v dôvodoch rozsudku

výslovne uviedol, že sa stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa v celom

rozsahu, pričom v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie , ktoré takýto

postup umožňovalo. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením

rozsudku súdu prvého stupňa je podľa názoru dovolacieho súdu riadne, presvedčivé

a postačujúce. Bez akýchkoľvek pochybností je z neho zrejmé, že dôvodom zamietnutia

žaloby bol nedostatok pasívnej legitimácie žalovanej, ktorý mal nastať zmenou právnej

úpravy s účinnosťou od 1. 4. 2002 (vykonanej ), kedy výkon

poistenia zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania prešiel

na Slovenskú poisťovňu.

K odňatiu možnosti žalobcu konať pred odvolacím súdom nedošlo ani tým, že

odvolací súd prejednal odvolanie bez pojednávania poukazujúc na ustanovenie § 214 ods. 2

V zmysle tohto ustanovenia v znení platnom od 15. 10. 2008 odvolací súd môže

o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania, ak nejde, o niektorý z prípadov,

uvedených v odseku 1 tohto ustanovenia, t. j. ak nejde o prípad, kedy je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie (táto okolnosť, s výnimkou konaní podľa ,

závisí od úvahy odvolacieho súdu), alebo ak súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a

bez nariadenia pojednávania alebo ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Keďže

v prejednávanej veci nešlo o žiaden z uvedených prípadov, odvolací súd bol oprávnený

podľa odseku 2 tohto ustanovenia rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia pojednávania.

Takto mohol postupovať aj za situácie, že odvolanie žalobcu bolo podané 27. 12. 2007,

t. j. pred účinnosťou novely vykonanej

Z. z. Podľa stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 19. apríla 2010 č. sa totiž v zmysle ustanovenie

v znení účinnom od 15. októbra 2008 použije aj na odvolacie konania, ktoré

začali podaním odvolania pred 15. októbrom 2008.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd dovolanie žalobcu podľa §218 ods. 1 písm. c/

v spojení s ako neprípustné odmietol.“

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu alebo napadnutým rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví

zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, ).

Ústavný súd nespochybňuje, že aj v dovolacom konaní sa vyžaduje, aby sa dodržali

ústavnoprocesné princípy súdneho konania na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 46

až . Možnosť domáhať sa ich dodržiavania je však limitovaná v

, podľa ktorého sa tam uvedených práv možno domáhať len v medziach zákonov,

ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (v danom prípade sú to príslušné ustanovenia

).

Na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť,

že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť

k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri

výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom (v tomto prípade najvyšším

súdom) by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ).

Podľa ústavného súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu

takéto nedostatky nevykazuje. Naopak, ním vyslovené závery sú súčasťou konštantnej

súdnej praxe všeobecných súdov.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel

k záveru, že z jeho odôvodnenia nepochybne vyplýva, z akých dôvodov podľa jeho názoru

nie je prípustné dovolanie podľa . Najvyšší súd reagoval na všetky

relevantné argumenty sťažovateľa v dovolaní a ústavne akceptovateľným spôsobom posúdil

podmienky prípustnosti dovolania aj podľa . Z uvedeného dôvodu ústavný súd

nezistil v jeho postupe znaky svojvoľnosti a nedospel ani k záveru, že napadnuté uznesenie

je arbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené ().

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ svoju sťažnosť v podstate

opiera o rovnaké argumenty, aké uviedol v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského

súdu. V súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd poukazuje

na to, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je zásadne otázkou zákonnosti

a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených základných práv

(), ak všeobecný súd postupoval v súlade so zákonom a neporušil pritom

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až .

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti

ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej príčinnej

súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

a základnými právami sťažovateľa podľa , a , na základe

ktorej by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné reálne dospieť k záveru

o porušení týchto práv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2011