Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 4/2011
PDF · 290.99 KB
No categories available
IV. ÚS 4/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť A. K., B., zastúpeného advokátkou JUDr. G. Z., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 39 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 9 C 96/2004-88
z 23. októbra 2007 a konaním predchádzajúcim jeho vydaniu, rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 4 Co 104/08-124 z 27. mája 2009 a konaním predchádzajúcim jeho
vydaniu, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 329/2009
z 28. septembra 2010 a konaním predchádzajúcim jeho vydaniu a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra
2010 faxom a 22. decembra 2010 poštou doručená sťažnosť A. K. (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 39 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47
a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C 96/2004-88 z 23. októbra 2007 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a konaním predchádzajúcim jeho vydaniu,
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 104/08-124
z 27. mája 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a konaním
predchádzajúcim jeho vydaniu, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 329/2009 z 28. septembra 2010 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) a konaním predchádzajúcim jeho vydaniu.
V sťažnosti sa opisuje skutkový stav, ktorý predchádzal konečnému rozhodnutiu
v predmetnej veci, t. j. uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 329/2009 z 28. septembra
2010, takto:
«Sťažovateľ sa návrhom podaným na súd dňa 19. 4. 2004 domáhal, aby súd uložil
odporcovi – t. j. A., a. s... (ďalej len „odporca“) povinnosť vyplácať diferenčnú úrazovú
rentu počnúc dňom 1. 8. 2003 s naposledy upresneným petitom na celkovú sumu 216.454,-
Sk s príslušným úrokom z omeškania až do zaplatenia. Súčasne sťažovateľ žiadal, aby súd
odporcovi uložil povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy súdneho konania. O navrhovaných
upresneniach súd nerozhodol.
Sťažovateľ je úplným invalidným dôchodcom následkom pracovného úrazu, ktorý sa
stal dňa 31. 5. 1977 (u zamestnávateľa: S.). Na základe rozsudku Okresného súdu
v Bardejove zo dňa 28. 6. 1985, č. k.: 4 C 560/82-139 bola sťažovateľovi priznaná náhrada
za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti z titulu uvedeného pracovného úrazu
vo výške 766,- vtedy Kčs, počnúc od 29. 6. 1985 vždy do 15. dňa toho – ktorého mesiaca
k rukám navrhovateľa. Túto sumu sťažovateľ mesačne pravidelne poberal a táto bola
neskôr nesprávne upravovaná v zmysle príslušných opatrení Ministerstva práce sociálnych
vecí a rodiny, dokonca so spätnou účinnosťou.
Dôsledkom takéhoto počínania odporcu bolo, že listom zo dňa 14. 7. 2003 odporca
oznámil sťažovateľovi, že s účinnosťou nového Zákonníka práce – zákon č. 311/2001 Z. z.
od 1. 4. 2002 došlo v zmysle Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. k úprave výpočtu náhrady
za stratu na zárobku, čím sťažovateľovi od 1. 4. 2002 nevznikol nárok na výplatu renty.
Odporca tiež žiadal o vrátenie už zaplatenej úrazovej renty do 1. 8. 2003. Neskôr listami
zo dňa 17. 10. 2003 a zo dňa 11. 12. 2003 odporca sťažovateľovi oznámil, že podľa
Opatrenia Ministerstva práve sociálnych vecí a rodiny SR č. 199/2003 Z. z. z 3. júna 2003
mu výplata úrazovej renty nevychádza. Listom zo dňa 12. 1. 2004 odporca opätovne vyzval
sťažovateľa na vrátenie už vyplatenej renty od 1. 4. 2002 a to vo výške 12.104,- Sk. Na túto
výzvu sťažovateľ reagoval prostredníctvom svojej právnej zástupkyne a odporcu vyzval
na podanie náležitého objasnenia danej veci. Následne odporca sťažovateľovi oznámil, že
trvá na vrátení uvedenej sumy z dôvodu, že sťažovateľ od 1. 4. 2002 nemá nárok na výplatu
úrazovej renty.
Vzhľadom na vyššie uvedené sa sťažovateľ domáhal svojich práv súdnou cestou
podaním návrhu zo dňa 19. 4. 2004.
Odporca podaním zo dňa 8. 12. 2004 žiadal návrh sťažovateľa zamietnuť z dôvodov
už vyššie uvedených a síce, že sťažovateľovi nevzniká od 1. 4. 2002 podľa § 251 ods. 2
Opatrenia MPSaV č. 199/2003 Z. z. nárok na výplatu renty. Odporca až neskôr vyjadrením
zo dňa 27. 6. 2007 namietal svoju pasívnu legitimáciu odporcu s poukazom na znenie § 272
ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, podľa ktorého: „Sociálna poisťovňa
od 1. januára 2004 preberá od zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich
zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania,
ktoré vznikli pred 26. novembrom 1993, a od zamestnávateľa, ktorý mal podľa osobitného
predpisu postavenie štátneho orgánu, nároky vzniknuté pred 1. aprílom 2002 vyplývajúce
zo zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania“. Súčasne odporca
namietal aj právomoc súdu konať v danej veci. Tiež namietal aj výpočet úrazovej renty,
ktorý sťažovateľ dňa 16. 5. 2007 vyčíslil.
Sťažovateľ podaním zo dňa 22. 10. 2007 okrem iného poukázal aj na nesprávnosť
tvrdenia odporcu o nedostatku pasívnej legitimácie odporcu a právomoci súdu konať
vo veci. Svoje tvrdenia sťažovateľ opiera o ust. § 272 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z.:
„V konaniach o náhrade za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri
uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a o náhrade za stratu na dôchodku, ktoré
neboli právoplatne skončené do 31. júla 2006 (§ 272 ods. 5), sa po tomto dni rozhodne
podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003“. S uvedenou skutočnosťou súvisí aj
právomoc súdu vo veci konať, o ktorej otázke vydal stanovisko Najvyšší súd SR (Zbierka
stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 4/2006). Výpočet presnej výšky úrazovej renty žiadal
sťažovateľ odborne posúdiť súdom ustanoveným znalcom.»
Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 96/2004-88 z 23. októbra 2007 žalobu sťažovateľa
zamietol, čo odôvodnil tým, že žalovaný nie je v danom prípade pasívne legitimovaným
subjektom, ale že ním je Sociálna poisťovňa. Sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec neuviedol, ako vyhodnotil zistený skutkový stav,
existenciu právoplatného rozhodnutia o priznaní práva sťažovateľa, a nezaoberal sa ani
ďalšími relevantnými argumentmi sťažovateľa.
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu sa preto sťažovateľ podaním
z 20. decembra 2007 odvolal vyčítajúc mu nedostatočné odôvodnenie a nesprávne právne
posúdenie veci. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k.
4 Co 104/08-124 z 27. mája 2009 napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil, no bez toho,
aby svoje rozhodnutie akokoľvek, hoci aj stručne, zdôvodnil, teda vôbec sa nevysporiadal
s námietkami a argumentáciou sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní.
Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn. 4 Cdo 329/2009 z 28. septembra
2010 dovolanie sťažovateľa (zo 4. augusta 2009) ako neprípustné odmietol, pričom svoje
rozhodnutie podľa sťažovateľa taktiež neodôvodnil, keďže sa najmä nezaoberal jeho
tvrdením, že mu bola postupom krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom.
K dovolaniu bolo pripojené odlišné stanovisko člena senátu, ktorý v ňom vyslovil názor, že
konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté vadou podľa § 237 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), t. j. odňatím možnosti konať pred súdom.
V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľ venuje obsahu a podstate základného práva
na spravodlivý proces, ktoré podľa jeho názoru vyžaduje, aby každé súdne rozhodnutie bolo
predovšetkým náležite odôvodnené. Za porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy považuje sťažovateľ to, že odvolací súd sa v odôvodnení
svojho potvrdzujúceho rozsudku iba odvolal na § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody. V súvislosti s tým sťažovateľ poukazuje aj na judikatúru ústavného súdu
vzťahujúcu sa na problematiku nutnosti dostatočného a presvedčivého odôvodnenia
rozhodnutia súdov a vyslovuje názor, že ak krajský súd nepristúpil k nariadeniu
pojednávania, mal takýto postup riadne zdôvodniť.
Najvyšší súd mal porušiť označené základné práva sťažovateľa tým, že nesprávne
právne posúdil podmienky prípustnosti jeho dovolania a nevyhodnotil všetky jeho
argumenty.
Sťažovateľ sa ďalej venuje meritu svojej právnej veci poukazujúc na skutkové
okolnosti prípadu súvisiaceho s pracovným úrazom, ktorý utrpel 31. mája 1977, vyúsťujúce
do záveru, že „v prípade poistných udalostí, na základe ktorých zamestnávateľ začal
vyplácať zamestnávateľovi úrazovú rentu pred 26. novembrom 1993, ostáva v sporoch
o vyplácanie týchto nárokov... pasívne legitimovaným odporca“.
V súvislosti so skutočnosťami uvedenými v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný
súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako porušovateľ v 1/ rade uznesením zo dňa
28. 9. 2010 č. k.: 4 Cdo 329/2009 porušil právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces
podľa článku 46 ods. 1, 47 a 48 Ústavy SR ako súčasť širšieho ústavného práva na súdnu
a inú právnu ochranu.
Krajský súd v Bratislave ako porušovateľ v 2/ rade rozsudkom zo dňa 27. 5. 2009
č. k.: 4 Co 104/08-124 a Okresný súd Bratislava I ako porušovateľ v 3/ rade rozsudkom
zo dňa 23. 10. 2007 č. k.: 9 C 96/2004-88 a konaním, ktoré im predchádzalo porušili právo
sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1, 47 a 48 Ústavy SR ako
súčasť širšieho ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu a právo sťažovateľa
na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu podľa článku 39
ods. 1 Ústavy SR ako súčasť hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv.
Uznesenie porušovateľa v 1/ rade – Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
28. 9. 2010 č. k.: 4 Cdo 329/2009, rozsudok porušovateľa v 2/ rade – Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 27. 5. 2009 č. k.: 4 Co 104/08-124 a rozsudok porušovateľa v 3/ rade –
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23. 10. 2007 č. k.: 9 Co 96/2004-88 zrušuje a vec
vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie porušovateľovi v 3/ rade – Okresnému súdu
Bratislava I.
Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR
(slovom: päťtisíc eur), ktoré mu sú porušovatelia povinní zaplatiť do dvoch mesiacov
odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.
Porušovatelia základného práva sú povinní sťažovateľovi nahradiť trovy právneho
zastúpenia vo výške 303,31,- EUR..., ktoré sú povinné zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. G. Z...“
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh ústavný súd zistil, že predmetom konania
vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 96/2004 bolo rozhodovanie o žalobe sťažovateľa
o zaplatenie úrazovej renty od 1. júla 2003 v sume 216 454 Sk. Okresný súd rozsudkom
z 23. októbra 2007 žalobu sťažovateľa zamietol potom, ako dospel k záveru, že
sťažovateľom označený žalovaný „nie je v konaní o návrhu na vyplácanie diferenčnej renty
od 1. 8. 2003 pasívne legitimovaným účastníkom konania...“.
Predmetom odvolacieho konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 4 Co 104/08
bolo rozhodovanie o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k.
9 C 96/2004-88 z 23. októbra 2007. Krajský súd rozsudkom z 27. mája 2009 rozsudok
okresného súdu potvrdil.
Dovolanie sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 329/2009
z 28. septembra 2010 ako neprípustné odmietol.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že označeným postupom
a rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu ako odvolacieho súdu a najvyššieho súdu
ako dovolacieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 39 ods. 1, čl. 46
ods. 1, čl. 47 a čl. 48 ústavy.
1. Ústavný súd v súvislosti s uvedeným konštatuje, že na prerokovanie tej časti
sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 96/2004 a jeho
rozsudku z 23. októbra 2007, nie je daná jeho právomoc. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy
totiž vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam
a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny
opravný prostriedok, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. To
znamená, že právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa mal
krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu, čo
zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
2. Sťažovateľ podľa znenia petitu sťažnosti žiada vysloviť porušenie označených
základných práv aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.
4 Co 104/08 a jeho rozsudkom z 27. mája 2009.
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
podanie neprípustného dovolania nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať
za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
V prípade, že dovolanie nie je prípustné, nemožno ho považovať za účinný procesný
prostriedok, ktorý zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd
(m. m. II. ÚS 64/06, II. ÚS 103/09).
V súvislosti s týmto právnym názorom ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,
podľa ktorej opravným prostriedkom, ktorým je podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
podmienená prípustnosť sťažnosti, nemôže byť každý v zákone predvídaný opravný
prostriedok, ale iba taký, po podaní ktorého sa rozvinú procesné vzťahy v príslušnom
konaní, ktoré vedú k prerokovaniu a rozhodnutiu vo veci samej (II. ÚS 77/06,
Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému tento
opravný prostriedok nie je prípustný, nemožno prihliadať na rozhodnutie najvyššieho súdu
o jeho odmietnutí v súvislosti s plynutím lehoty na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde (II. ÚS 103/09 v uznesení uvedená judikatúra).
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno podať sťažnosť v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo dôjsť k namietanému porušeniu
základného práva.
V danej veci lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu proti rozhodnutiu
krajského súdu sp. zn. 4 Co 104/2008 z 27. mája 2009 začala plynúť právoplatnosťou tohto
rozhodnutia (6. júla 2009). Sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu faxom 18. decembra
2010, teda v čase, keď nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že zákon o ústavnom súde neumožňuje odpustiť zmeškanie tejto
lehoty (napr. I. ÚS 235/03, I. ÚS 156/04, II. ÚS 267/04, IV. ÚS 35/04), ústavný súd
sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú.
3. Napokon sťažovateľ namieta neústavnosť konania najvyššieho súdu vedeného pod
sp. zn. 4 Cdo 329/2009 a jeho uznesenia 28. septembra 2010 vo veci jeho dovolania (proti
rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 104/08 z 27. mája 2009), pretože dovolací súd
nevyvodil prípustnosť dovolania ani z dovolacích dôvodov opísaných sťažovateľom, ani
na základe jeho úradnej povinnosti prihliadať na vady konania z hľadísk uvedených v § 237
OSP. Z týchto skutočností sťažovateľ vyvodzuje záver, že najvyšší súd odmietnutím
dovolania porušil jeho základné práva podľa označených článkov ústavy.
Ústavný súd vo vzťahu čl. 46 ods. 1 ústavy už uviedol, že formuláciou uvedenou
v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky
vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej
ochrany podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [ďalej
len „dohovor“ (II. ÚS 71/97)]. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Právo na spravodlivé súdne konanie v sebe zahŕňa právo na prístup k súdu a pripájajú
sa k nemu záruky ustanovené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu súdu
a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci.
Právo na spravodlivé súdne konanie implikuje pre všetky strany právo zoznámiť sa pri
konaní s každým dokladom alebo návrhom predloženým súdom druhou stranou a možnosť
sa k nemu vyjadriť. Právo, aby bola vec prerokovaná spravodlivo, je jednou zo zložiek
práva na spravodlivé súdne konanie. Právo na spravodlivé súdne konanie v sebe zahŕňa
princíp rovnosti zbraní (rozhodnutie vo veci Monnel a Morris c. Spojené kráľovstvo
z 2. marca 1987, séria A č. 115, s. 23, § 62), princíp kontradiktórneho prerokovania veci
(rozhodnutie vo veci Mantovanelli c. Francúzsko z 28. apríla 1991, séria A č. 211, s. 27,
§ 67), právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (rozhodnutie vo veci Van de Hurk
c. Holandsko z 30. novembra 1987, séria A č. 127-B, s. 35, § 53) a právo byť prítomný
na konaní a osobne sa vyjadriť k svojej záležitosti. Z práva na spravodlivé súdne konanie
vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkazovými
návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie vo veci Kraska
c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A č. 254-B, s. 49, § 30).
Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa ako neprípustné odmietol. V odôvodnení
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:
„Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O. s. p. neprichádza
do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ani o rozsudok, v ktorom by
sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci,
pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu.
Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v § 237
0. s. p. Podľa tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v
konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd
nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Nezistil však existenciu
žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil
teda ani podmienku prípustnosti dovolania namietanú dovolateľom, ktorá mala spočívať
v odňatí možnosti konať pred odvolacím súdom a to nedostatočným (neurčitým
a nepreskúmateľným) odôvodnením jeho rozsudku. Odvolací súd v dôvodoch rozsudku
výslovne uviedol, že sa stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa v celom
rozsahu, pričom v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., ktoré takýto
postup umožňovalo. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením
rozsudku súdu prvého stupňa je podľa názoru dovolacieho súdu riadne, presvedčivé
a postačujúce. Bez akýchkoľvek pochybností je z neho zrejmé, že dôvodom zamietnutia
žaloby bol nedostatok pasívnej legitimácie žalovanej, ktorý mal nastať zmenou právnej
úpravy s účinnosťou od 1. 4. 2002 (vykonanej zákonom č. 242/2001 Z. z.), kedy výkon
poistenia zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania prešiel
na Slovenskú poisťovňu.
K odňatiu možnosti žalobcu konať pred odvolacím súdom nedošlo ani tým, že
odvolací súd prejednal odvolanie bez pojednávania poukazujúc na ustanovenie § 214 ods. 2
O. s. p. V zmysle tohto ustanovenia v znení platnom od 15. 10. 2008 odvolací súd môže
o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania, ak nejde, o niektorý z prípadov,
uvedených v odseku 1 tohto ustanovenia, t. j. ak nejde o prípad, kedy je potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (táto okolnosť, s výnimkou konaní podľa § 120 ods. 2 O. s. p.,
závisí od úvahy odvolacieho súdu), alebo ak súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a
O. s. p. bez nariadenia pojednávania alebo ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Keďže
v prejednávanej veci nešlo o žiaden z uvedených prípadov, odvolací súd bol oprávnený
podľa odseku 2 tohto ustanovenia rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia pojednávania.
Takto mohol postupovať aj za situácie, že odvolanie žalobcu bolo podané 27. 12. 2007,
t. j. pred účinnosťou novely Občianskeho súdneho poriadku vykonanej zákonom č. 384/2008
Z. z. Podľa stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 19. apríla 2010 č. Cpj 7/2010 sa totiž v zmysle § 372p ods. 1 O. s. p. ustanovenie
§ 214 O. s. p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 použije aj na odvolacie konania, ktoré
začali podaním odvolania pred 15. októbrom 2008.
So zreteľom na uvedené Najvyšší súd dovolanie žalobcu podľa §218 ods. 1 písm. c/
O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako neprípustné odmietol.“
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu alebo napadnutým rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví
zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).
Ústavný súd nespochybňuje, že aj v dovolacom konaní sa vyžaduje, aby sa dodržali
ústavnoprocesné princípy súdneho konania na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 46
až čl. 48 ústavy. Možnosť domáhať sa ich dodržiavania je však limitovaná v čl. 51 ods. 1
ústavy, podľa ktorého sa tam uvedených práv možno domáhať len v medziach zákonov,
ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (v danom prípade sú to príslušné ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku).
Na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť,
že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť
k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri
výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom (v tomto prípade najvyšším
súdom) by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02).
Podľa ústavného súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu
takéto nedostatky nevykazuje. Naopak, ním vyslovené závery sú súčasťou konštantnej
súdnej praxe všeobecných súdov.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel
k záveru, že z jeho odôvodnenia nepochybne vyplýva, z akých dôvodov podľa jeho názoru
nie je prípustné dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP. Najvyšší súd reagoval na všetky
relevantné argumenty sťažovateľa v dovolaní a ústavne akceptovateľným spôsobom posúdil
podmienky prípustnosti dovolania aj podľa § 238 OSP. Z uvedeného dôvodu ústavný súd
nezistil v jeho postupe znaky svojvoľnosti a nedospel ani k záveru, že napadnuté uznesenie
je arbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené (I. ÚS 143/06).
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ svoju sťažnosť v podstate
opiera o rovnaké argumenty, aké uviedol v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského
súdu. V súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd poukazuje
na to, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je zásadne otázkou zákonnosti
a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených základných práv
(IV. ÚS 238/07), ak všeobecný súd postupoval v súlade so zákonom a neporušil pritom
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.
Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti
ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej príčinnej
súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
a základnými právami sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48 ústavy, na základe
ktorej by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné reálne dospieť k záveru
o porušení týchto práv.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. januára 2011