Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 357/2010
PDF · 235.81 KB
No categories available
I. ÚS 357/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. januára 2011 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra
Brňáka v konaní o sťažnosti RNDr. A. S., N., zastúpenej advokátom JUDr. J. D., DrSc., B.,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn. Er 674/99 takto
rozhodol:
1. Základné právo RNDr. A. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní
vedenom pod sp. zn. Er 674/99 p o r u š e n é b o l o .
2. RNDr. A. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur),
ktoré j e Okresný súd Ružomberok p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Ružomberok j e p o v i n n ý uhradiť RNDr. A. S. trovy právneho
zastúpenia v sume 305,86 € (slovom tristopäť eur a osemdesiatšesť centov) na účet jej
právneho zástupcu JUDr. J. D., DrSc., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2010
doručená sťažnosť RNDr. A. S., N. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.
J. D., DrSc., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. Er 674/99.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:
1. Základné právo RNDr. A. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní pred Okresným súdom
Ružomberok vo veci Er 674/99 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
prikazuje Okresnému súdu v Ružomberku, aby vo veci Er 674/99 upustil od ďalšieho
porušovania základného práva RNDr. A. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
priznáva sťažovateľke RNDr. A. S… primerané finančné zadosťučinenie 6 750,- euro...
4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 328 euro
a 26 centov, ktorú je Okresný súd Ružomberok povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. D.,
DrSc., do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu...“
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 357/2010-22 z 21. októbra 2010 prijal podľa § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp.
zn. Spr. 3041/2010 z 22. novembra 2010 tak, že predložil vyjadrenie „vec vybavujúcej
sudkyne a vyšších súdnych úradníčok“ obsahujúce chronologický popis jednotlivých
úkonov nimi vykonávaných v spojení s dôvodením absencie ich osobnej zodpovednosti za
prípadné prieťahy v označenom konaní.
K vyjadreniu okresného súdu zaujal stanovisko právny zástupca sťažovateľky
v podaní z 8. decembra 2010, ktorý poukázal na to, že početnosť úkonov vykonaných
zákonným sudcom či vyššími súdnymi úradníkmi, ktoré oni vo svojich vyjadreniach
podrobne označujú, nijak nepreukazuje efektívnosť postupu okresného súdu v namietanom
konaní.
Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 22. novembra 2010 a právny
zástupca sťažovateľky vo vyjadrení z 8. decembra 2010 ústavnému súdu oznámili, že
netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho
nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Zo sťažnosti, spisu okresného súdu sp. zn. Er 674/99, z vyjadrenia predsedu
okresného súdu k sťažnosti a vyjadrenia sťažovateľky vyplývajú tieto skutočnosti:
- 22. marca 1999 doručila sťažovateľka okresnému súdu návrh na začatie konania,
ktorým si uplatnila voči odporcovi P. (ďalej len „P.“) nárok na zaplatenie pohľadávky z
titulu ceny liekov a zdravotníckych pomôcok vydaných v lekárni prevádzkovanej
sťažovateľkou a vyúčtovaných odporcovi faktúrami z júla až decembra 1998,
- 2. júna 1999 okresný súd rozsudkom sp. zn. 1 Cb 140/99 právoplatným 19. júla
1999 uložil P. povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu 358 861,60 Sk s príslušenstvom,
- 1. júla 1999 bolo rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky
(ďalej len „ministerstvo zdravotníctva“) č. 3215/1999-A právoplatným 17. júla 1999
zrušené povolenie na zriadenie zdravotnej poisťovne P., čím P. vstúpila do likvidácie [§ 34
ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. zdravotnom poistení,
financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o
zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“],
- 23. júla 1999 podala sťažovateľka ako oprávnená súdnemu exekútorovi F. R.
návrh na začatie exekúcie na základe exekučného titulu – rozsudku okresného súdu sp. zn. 1
Cb 140/99 z 2. júna 1999, v ktorom označila ako povinného v 1. rade P. (ktorému bola
uložená povinnosť v exekučnom titule) a ako povinného v 2. rade Všeobecnú zdravotnú
poisťovňu (ďalej len „VZP“),
Pasívnu legitimáciu povinného v 2. rade VZP sťažovateľka odôvodnila v návrhu
na začatie exekúcie takto: „V zmysle § 34 ods. 3 zák. č. 273/94 Z. z. v znení poslednej
zákonnej novely č. 151/99 Z. z., ak z majetku zrušenej poisťovne nie je možné uspokojiť
záväzky poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam, prechádzajú tieto záväzky a všeobecnú
poisťovňu, ktorou sa v zmysle § 28 ods. 1 zák. č. 273/94 Z. z. v platnom znení rozumie
Všeobecná zdravotná poisťovňa so sídlom v Bratislave, označená ako povinný v 2. rade.“.
- 27. júla 1999 bola okresnému súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie od súdneho exekútora F. R.,
- 30. júla 1999 bolo okresným súdom vydané poverenie na vykonanie exekúcie,
- 5. júna 2000 boli súdnym exekútorom doručené okresnému súdu námietky proti
exekúcii od povinného v 2. rade VZP zo 16. augusta 1999,
Povinný v 2. rade VZP namietal nedostatok svojej pasívnej legitimácie
v exekučnom konaní. Podľa jeho názoru samotné zrušenie povolenia na zriadenie P.
(povinnej podľa exekučného titulu) rozhodnutím ministerstva zdravotníctva z 1. júla 1999
nezakladá právnu skutočnosť, že z majetku zrušenej poisťovne nie je možné uspokojiť
záväzky poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam, ktorá je podmienkou prechodu
jej záväzkov ex lege na VZP. Preto zrušením povolenia na zriadenie P. nedošlo ex lege k
prechodu jej záväzkov vrátane záväzku podľa exekučného titulu na VZP.
- 7. júla 2000 okresný súd vyzval súdneho exekútora na zapožičanie jeho
exekučného spisu sp. zn. EX 386/1999, ktorý bol doručený okresnému súdu 21. júla 2000,
- 20. apríla 2001 Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k.
7 K 70/01-30 vyhlásil konkurz na majetok P.,
- od 21. júla 2000 do 18. augusta 2005 v spise nie je evidovaný žiaden úkon zo
strany okresného súdu, účastníkov konania či súdneho exekútora,
- 18. augusta 2005 boli námietky povinného v 2. rade VZP zaslané na vyjadrenie
oprávnenej, 21. novembra 2005 boli námietky povinného v 2. rade VZP zaslané na
vyjadrenie právnemu zástupcovi oprávnenej, 13. marca 2006 bolo doručené od právneho
zástupcu oprávnenej vyjadrenie k námietkam povinného VZP,
- 2. augusta 2006 krajský súd na výzvu okresného súdu z 18. júla 2006 oznámil, že
majetok povinného v 1. rade P. zahrnutý do konkurznej podstaty bol speňažený, 10. augusta
2006 bolo súdnemu exekútorovi a oprávnenej zaslané vyjadrenie krajského súdu,
- 6. februára 2007 okresný súd žiadal od súdneho exekútora, aby oznámil, v akom
štádiu sa nachádza exekučné konanie, 20. marca 2007 súdny exekútor oznámil, že sa
nachádza v štádiu vymáhania a dosiaľ nebolo skončené,
- 22. februára 2007 krajský súd uznesením č. k. 7 K 70/01-1404 zrušil konkurz
vyhlásený na úpadcu P. uznesením z 20. apríla 2001 z dôvodu, že majetok úpadcu
nepostačuje na úhradu výdavkov a odmeny správcu, uznesenie nadobudlo právoplatnosť 5.
apríla 2007,
- 24. apríla 2007 krajský súd na výzvu okresného súdu z 21. marca 2007 oznámil,
že došlo k zrušeniu konkurzu voči povinnému v 1. rade P., 26. apríla 2007 bolo vyjadrenie
krajského súdu zaslané súdnemu exekútorovi,
- 1. júna 2007 okresný súd žiadal od súdneho exekútora, aby oznámil, v akom štádiu
sa nachádza exekučné konanie, 25. júna 2007 súdny exekútor oznámil, že sa nachádza
v štádiu vymáhania a dosiaľ nebolo skončené,
- 27. júna 2007 okresný súd vyzval súdneho exekútora na zapožičanie jeho
exekučného spisu sp. zn. EX 386/1999, ktorý bol doručený okresnému súdu 20. júla 2007
a vrátený súdnemu exekútorovi 20. augusta 2007,
- 8. augusta 2007 bol povinný v 1. rade P. vymazaný z obchodného registra na
základe uznesenia krajského súdu č. k. 7 K 70/01-1404 z 22. februára 2007 o zrušení
konkurzu pre nemajetnosť,
- 4. októbra 2007 okresný súd vyzval právneho zástupcu oprávnenej na oznámenie,
či zo strany povinných bola uhradená nejaká časť vymáhanej pohľadávky, 5. novembra
2007 bolo súdu oznámené zo strany oprávnenej, že k žiadnej úhrade nedošlo, 6. novembra
2007 oznámenie oprávnenej zaslal okresný súd súdnemu exekútorovi,
- 6. februára 2008 okresný súd uznesením vyhlásil exekúciu proti povinnému
v 1. rade P. za neprípustnú a konanie proti povinnému v 1. rade zastavil (v spojení s
opravným uznesením z 27. februára 2008), okresný súd takto rozhodol z dôvodu, že
povinný v 1. rade bol 8. augusta 2007 vymazaný z obchodného registra, uznesenie
okresného súdu zo 6. februára 2008 nadobudlo právoplatnosť 26. marca 2008 (opravné
uznesenie nadobudlo právoplatnosť 27. marca 2008),
- 28. mája 2008 súdny exekútor urgoval okresný súd, aby rozhodol o námietkach
povinného v 2. rade VZP proti exekúcii,
- 10. júna 2008 okresný súd uznesením námietky povinného v 2. rade VZP
zamietol, uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom,
- 30. júna 2008 povinný v 2. rade VZP podal odvolanie proti uzneseniu z 10. júna
2008,
Povinný v 2. rade VZP v odvolaní doplnil svoju argumentáciu uvedenú
v námietkach proti exekúcii. Podľa neho právna skutočnosť, že z majetku zrušenej
poisťovne nie je možné uspokojiť záväzky poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam,
ktorá je podmienkou prechodu jej záväzkov ex lege na VZP podľa § 34 zákona č. 273/1994
Z. z., mohla vzniknúť až zrušením konkurzu na majetok P. pre jej nemajetnosť (uznesenie
krajského súdu č. k. 7 K 70/01-1404 z 22. februára 2007, právoplatné 5. apríla 2007).
Pričom v čase, kedy táto právna skutočnosť nastala, už nemohla vyvolať účinky zamýšľané
§ 34 zákona č. 273/1994 Z. z. (prechod záväzkov ex lege na VZP), pretože v tom čase už
bol zákon č. 273/1994 Z. z. zrušený zákonom č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach,
dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov s
účinnosťou od 1. novembra 2004 a tento zákon obdobné ustanovenia o prechode záväzkov
neobsahoval.
- 14. augusta 2008 okresný súd zaslal odvolanie na vyjadrenie oprávnenej, jej
právnemu zástupcovi a súdnemu exekútorovi, vyjadrenie právneho zástupcu oprávnenej
bolo doručené 22. septembra 2008, vyjadrenie oprávnenej 30. septembra 2008 a vyjadrenie
súdneho exekútora 19. januára 2009,
- od 5. júna 2009 do 17. augusta 2009 sa spis nachádzal na Krajskom súde v Žiline,
ktorému bol okresným súdom predložený na rozhodnutie o odvolaní povinného v 2. rade
VZP, spis bol okresnému súdu vrátený bez meritórneho rozhodnutia o odvolaní s poukazom
na § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),
- 14. septembra 2009 okresný súd zaslal prípis Krajského súdu v Žiline, ktorým bol
vrátený spis okresnému súdu bez rozhodnutia o odvolaní povinnému v 2. rade, právnemu
zástupcovi oprávnenej a súdnemu exekútorovi,
- 24. septembra 2009 oprávnená žiadala okresný súd o urýchlené rozhodnutie
vo veci a 26. apríla 2010 podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní,
- 14. mája 2010 okresný súd uznesením námietky povinného v 2. rade VZP
zamietol, uznesenie bolo vydané zákonným sudcom a nadobudlo právoplatnosť 20. mája
2010,
Podľa právneho názoru okresného súdu právna skutočnosť rozhodná pre prechod
záväzku P. DZP podľa exekučného titulu ex lege na VZP, t. j. skutočnosť, že z majetku
zrušenej poisťovne nie je možné uspokojiť jej záväzky voči zdravotníckym zariadeniam,
nastala samotným rozhodnutím ministerstva zdravotníctva o zrušení P. (1. júla 1999), a nie
až zrušením konkurzu na majetok P. pre nemajetnosť (22. februára 2007). Uvedené vyplýva
z odôvodnenia uznesenia okresného súdu, v ktorom sa uvádza: „... zrušením poisťovne
nastala právna skutočnosť prezumovaná zákonom, a to zistenie, že z majetku P. nie je
možné uspokojiť jej záväzky, navrhovateľka si relevantne uplatnila uhradenie záväzkov
zrušenej poisťovne z dôvodu prechodu na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu v zmysle § 34
ods. 3 zákona č. 273/1994 Z. z. a § 37 ods. 3 a 4 Exekučného poriadku ako právneho
nástupcu ex lege v zmysle § 28 ods. 1 zákona č. 273/1994 Z. z.“
- 7. júna 2010 Okresná prokuratúra Ružomberok žiadala zapožičať spis z dôvodu,
že povinný v 2. rade podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu
okresného súdu zo 14. mája 2010, spis bol okresnému súdu vrátený 18. novembra 2010
Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre
sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci prvého kritéria
ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho
význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval
ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania
vedeného okresným súdom je rozhodovanie o otázkach prináležiacich v exekučnom konaní
súdu, ktorý vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie (v posudzovanom
prípade o prípustnosti exekúcie proti povinnému v 1. rade a námietkach podaných
povinným v 2. rade). Exekučné konania tohto typu tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov, preto vec nemožno posúdiť ako právne a skutkovo zložitú. Nie
je možné konštatovať právnu zložitosť veci ani vzhľadom na nutnosť posúdenia právneho
nástupníctva povinného v 2. rade vo vzťahu k záväzku vyplývajúceho z exekučného titulu
spojenú s nutnosťou aplikácie právneho výkladu zákona č. 273/1994 Z. z.
2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd
v posudzovanom konaní okresného súdu nezistil žiadne okolnosti, ktorými by sťažovateľka
alebo iní účastníci konania prispeli k prieťahom v konaní.
3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.
Ústavný súd pri vyhodnotení priebehu konania opísaného v časti II tohto nálezu
konštatuje, že nič nebránilo okresnému súdu, aby v období po podaní námietok povinným
v 2. rade VZP 5. júna 2000 až do vyhlásenia konkurzu na majetok povinného v 1. rade P.
20. apríla 2001 rozhodol o týchto námietkach, napriek tomu tak okresný súd počas viac ako
10 mesiacov neučinil.
Je nutné poznamenať, že vysporiadanie sa s rozhodujúcou právnou otázkou
namietanou povinným v 2. rade v jeho námietkach, a to jeho pasívnou legitimáciou
v exekučnom konaní bolo v tomto prípade nutne spojené aj s posúdením pasívnej
legitimácie povinného v 1. rade a prípustnosti exekúcie proti nemu. Keďže je právne
vylúčené, aby bola súčasne daná pasívna legitimácia povinného v 1. rade ako pôvodného
nositeľa záväzku spolu s pasívnou legitimáciou povinného v 2. rade, o ktorom sťažovateľka
tvrdila v návrhu, že je právnym nástupcom povinného v 1. rade ex lege, je možné
konštatovať, že bolo namieste, aby sa okresný súd s nemožnosťou súčasnej danosti pasívnej
legitimácie oboch sťažovateľkou označených povinných zaoberal už pri udeľovaní
poverenia súdnemu exekútorovi.
Pokiaľ okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti (konkrétne vo vyjadrení vyššej súdnej
úradníčky predloženej predsedom okresného súdu ako súčasť jeho vyjadrenia) uvádza, že
vyhlásením konkurzu na majetok povinného v 1. rade P. 20. apríla 2001 došlo zo zákona k
prerušeniu exekučného konania ako celku, čo bránilo aj rozhodnutiu okresného súdu o
námietkach povinného v 2. rade, potom je nutné konštatovať, že 5. apríla 2007, keď
nadobudlo právoplatnosť uznesenie krajského súdu z 22. februára 2007 o zrušení konkurzu
na majetok povinného v 1. rade pre nemajetnosť, táto prekážka pre rozhodnutie
o námietkach povinného v 2. rade zanikla.
To znamená, že po 5. apríli 2007 nič nebránilo okresnému súdu, aby rozhodol
o námietkach povinného v 2. rade a posudzujúc základnú právnu otázku obsiahnutú v týchto
námietkach (aktívnu legitimáciu povinného v 2. rade) posúdil nutne aj aktívnu legitimáciu
a prípustnosť exekúcie proti povinnému v 1. rade.
Napriek tomu okresný súd rozhodol o všetkých relevantných skutočnostiach až po
viac ako 3 rokoch po právoplatnosti zrušenia konkurzu na majetok povinného v 1. rade po
5. apríli 2007 tak, že 6. februára 2008 rozhodol o neprípustnosti exekúcie proti povinnému
v 1. rade po jeho výmaze z obchodného registra, a to z dôvodu jeho výmazu z obchodného
registra, 10. júna 2008 rozhodol o námietkach povinného v 2. rade (uznesenie bolo vydané
vyšším súdnym úradníkom) a po odvolaní povinného v 2. rade podanom 30. júna 2008 proti
rozhodnutiu o jeho námietkach (ktorým odvolaním zo zákona bolo zrušené vyšším súdnym
úradníkom vydané uznesenie) trvalo okresnému súdu ďalších 9 mesiacov, kým vo veci
rozhodol o námietkach zákonný sudca rozhodnutím zo 14. mája 2010.
Ústavný súd postup okresného súdu preto považuje za neefektívny a vyznačujúci sa
prieťahmi a pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj neefektívna činnosť štátneho orgánu
(všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu
právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľka obrátila na štátny
orgán, aby o jej veci rozhodol.
Ústavný súd vzhľadom na zistené prieťahy v konaní okresného súdu vyslovil
porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
IV.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
Vzhľadom na to, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu 17. júna 2010 už
okresný súd v exekučnom konaní rozhodol o všetkých jemu prináležiacich skutočnostiach
(o námietkach povinného v 2. rade a o prípustnosti exekúcie proti povinnému v 1. rade), nie
je daný zákonný dôvod na uloženie príkazu okresnému súdu vo veci konať bez prieťahov
podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného
zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
6 750 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu
neistotu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 € sťažovateľke za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Pri ustálení výšky finančného
zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania
a jeho priebeh, na mieru zavinenia okresného súdu na vzniknutých prieťahoch
v posudzovanom konaní, ako aj na to, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu
17. júna 2010 už okresný súd v exekučnom konaní rozhodol o všetkých jemu prináležiacich
skutočnostiach.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci
úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný
súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom
pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010
(prevzatie a príprava zastupovania a písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu).
Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1
vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden
úkon právnej služby vykonaný v roku 2010 1/6 z výpočtového základu zo sumy 721,40 €,
čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 120,23 € a 7,21 € režijný
paušál. Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom
zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokát je jej platcom) predstavuje celkovú sumu
305,86 € (120,23 € x 2 plus 7,21 € x 2 = 254,88 € plus 20 % z 254,88 €, t. j. plus 50,976 € =
305,86 €). Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
Podanie sťažovateľky z 8. decembra 2010 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na
absenciu ústavnoprávneho rozmeru v jeho obsahu ako podanie relevantné na rozhodnutie
vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. januára 2011