Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 357/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. januára 2011 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra

Brňáka v konaní o sťažnosti RNDr. A. S., N., zastúpenej advokátom JUDr. J. D., DrSc., B.,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Okresného súdu

Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn. Er 674/99 takto

rozhodol:

1. Základné právo RNDr. A. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní

vedenom pod sp. zn. Er 674/99 p o r u š e n é b o l o .

2. RNDr. A. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur),

ktoré j e Okresný súd Ružomberok p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Ružomberok j e p o v i n n ý uhradiť RNDr. A. S. trovy právneho

zastúpenia v sume 305,86 € (slovom tristopäť eur a osemdesiatšesť centov) na účet jej

právneho zástupcu JUDr. J. D., DrSc., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2010

doručená sťažnosť RNDr. A. S., N. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.

J. D., DrSc., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) postupom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. Er 674/99.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

1. Základné právo RNDr. A. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

priznané v konaní pred Okresným súdom

Ružomberok vo veci Er 674/99 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa

prikazuje Okresnému súdu v Ružomberku, aby vo veci Er 674/99 upustil od ďalšieho

porušovania základného práva RNDr. A. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa

priznáva sťažovateľke RNDr. A. S… primerané finančné zadosťučinenie 6 750,- euro...

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 328 euro

a 26 centov, ktorú je Okresný súd Ružomberok povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. D.,

DrSc., do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu...“

Ústavný súd uznesením č. k. -22 z 21. októbra 2010 prijal podľa § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp.

zn. Spr. 3041/2010 z 22. novembra 2010 tak, že predložil vyjadrenie „vec vybavujúcej

sudkyne a vyšších súdnych úradníčok“ obsahujúce chronologický popis jednotlivých

úkonov nimi vykonávaných v spojení s dôvodením absencie ich osobnej zodpovednosti za

prípadné prieťahy v označenom konaní.

K vyjadreniu okresného súdu zaujal stanovisko právny zástupca sťažovateľky

v podaní z 8. decembra 2010, ktorý poukázal na to, že početnosť úkonov vykonaných

zákonným sudcom či vyššími súdnymi úradníkmi, ktoré oni vo svojich vyjadreniach

podrobne označujú, nijak nepreukazuje efektívnosť postupu okresného súdu v namietanom

konaní.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 22. novembra 2010 a právny

zástupca sťažovateľky vo vyjadrení z 8. decembra 2010 ústavnému súdu oznámili, že

netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade

s upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho

nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo sťažnosti, spisu okresného súdu sp. zn. Er 674/99, z vyjadrenia predsedu

okresného súdu k sťažnosti a vyjadrenia sťažovateľky vyplývajú tieto skutočnosti:

- 22. marca 1999 doručila sťažovateľka okresnému súdu návrh na začatie konania,

ktorým si uplatnila voči odporcovi P. (ďalej len „P.“) nárok na zaplatenie pohľadávky z

titulu ceny liekov a zdravotníckych pomôcok vydaných v lekárni prevádzkovanej

sťažovateľkou a vyúčtovaných odporcovi faktúrami z júla až decembra 1998,

- 2. júna 1999 okresný súd rozsudkom sp. zn. právoplatným 19. júla

1999 uložil P. povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu 358 861,60 Sk s príslušenstvom,

- 1. júla 1999 bolo rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerstvo zdravotníctva“) č. 3215/1999-A právoplatným 17. júla 1999

zrušené povolenie na zriadenie zdravotnej poisťovne P., čím P. vstúpila do likvidácie [§ 34

ods. 4 zdravotnom poistení,

financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o

zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“],

- 23. júla 1999 podala sťažovateľka ako oprávnená súdnemu exekútorovi F. R.

návrh na začatie exekúcie na základe exekučného titulu – rozsudku okresného súdu sp. zn. 1

Cb 140/99 z 2. júna 1999, v ktorom označila ako povinného v 1. rade P. (ktorému bola

uložená povinnosť v exekučnom titule) a ako povinného v 2. rade Všeobecnú zdravotnú

poisťovňu (ďalej len „VZP“),

Pasívnu legitimáciu povinného v 2. rade VZP sťažovateľka odôvodnila v návrhu

na začatie exekúcie takto: „V zmysle § 34 ods. 3 zák. č. 273/94 Z. z. v znení poslednej

zákonnej novely č. 151/99 Z. z., ak z majetku zrušenej poisťovne nie je možné uspokojiť

záväzky poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam, prechádzajú tieto záväzky a všeobecnú

poisťovňu, ktorou sa v zmysle § 28 ods. 1 zák. č. 273/94 Z. z. v platnom znení rozumie

Všeobecná zdravotná poisťovňa so sídlom v Bratislave, označená ako povinný v 2. rade.“.

- 27. júla 1999 bola okresnému súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie od súdneho exekútora F. R.,

- 30. júla 1999 bolo okresným súdom vydané poverenie na vykonanie exekúcie,

- 5. júna 2000 boli súdnym exekútorom doručené okresnému súdu námietky proti

exekúcii od povinného v 2. rade VZP zo 16. augusta 1999,

Povinný v 2. rade VZP namietal nedostatok svojej pasívnej legitimácie

v exekučnom konaní. Podľa jeho názoru samotné zrušenie povolenia na zriadenie P.

(povinnej podľa exekučného titulu) rozhodnutím ministerstva zdravotníctva z 1. júla 1999

nezakladá právnu skutočnosť, že z majetku zrušenej poisťovne nie je možné uspokojiť

záväzky poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam, ktorá je podmienkou prechodu

jej záväzkov ex lege na VZP. Preto zrušením povolenia na zriadenie P. nedošlo ex lege k

prechodu jej záväzkov vrátane záväzku podľa exekučného titulu na VZP.

- 7. júla 2000 okresný súd vyzval súdneho exekútora na zapožičanie jeho

exekučného spisu sp. zn. EX 386/1999, ktorý bol doručený okresnému súdu 21. júla 2000,

- 20. apríla 2001 Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k.

-30 vyhlásil konkurz na majetok P.,

- od 21. júla 2000 do 18. augusta 2005 v spise nie je evidovaný žiaden úkon zo

strany okresného súdu, účastníkov konania či súdneho exekútora,

- 18. augusta 2005 boli námietky povinného v 2. rade VZP zaslané na vyjadrenie

oprávnenej, 21. novembra 2005 boli námietky povinného v 2. rade VZP zaslané na

vyjadrenie právnemu zástupcovi oprávnenej, 13. marca 2006 bolo doručené od právneho

zástupcu oprávnenej vyjadrenie k námietkam povinného VZP,

- 2. augusta 2006 krajský súd na výzvu okresného súdu z 18. júla 2006 oznámil, že

majetok povinného v 1. rade P. zahrnutý do konkurznej podstaty bol speňažený, 10. augusta

2006 bolo súdnemu exekútorovi a oprávnenej zaslané vyjadrenie krajského súdu,

- 6. februára 2007 okresný súd žiadal od súdneho exekútora, aby oznámil, v akom

štádiu sa nachádza exekučné konanie, 20. marca 2007 súdny exekútor oznámil, že sa

nachádza v štádiu vymáhania a dosiaľ nebolo skončené,

- 22. februára 2007 krajský súd uznesením č. k. -1404 zrušil konkurz

vyhlásený na úpadcu P. uznesením z 20. apríla 2001 z dôvodu, že majetok úpadcu

nepostačuje na úhradu výdavkov a odmeny správcu, uznesenie nadobudlo právoplatnosť 5.

apríla 2007,

- 24. apríla 2007 krajský súd na výzvu okresného súdu z 21. marca 2007 oznámil,

že došlo k zrušeniu konkurzu voči povinnému v 1. rade P., 26. apríla 2007 bolo vyjadrenie

krajského súdu zaslané súdnemu exekútorovi,

- 1. júna 2007 okresný súd žiadal od súdneho exekútora, aby oznámil, v akom štádiu

sa nachádza exekučné konanie, 25. júna 2007 súdny exekútor oznámil, že sa nachádza

v štádiu vymáhania a dosiaľ nebolo skončené,

- 27. júna 2007 okresný súd vyzval súdneho exekútora na zapožičanie jeho

exekučného spisu sp. zn. EX 386/1999, ktorý bol doručený okresnému súdu 20. júla 2007

a vrátený súdnemu exekútorovi 20. augusta 2007,

- 8. augusta 2007 bol povinný v 1. rade P. vymazaný z obchodného registra na

základe uznesenia krajského súdu č. k. -1404 z 22. februára 2007 o zrušení

konkurzu pre nemajetnosť,

- 4. októbra 2007 okresný súd vyzval právneho zástupcu oprávnenej na oznámenie,

či zo strany povinných bola uhradená nejaká časť vymáhanej pohľadávky, 5. novembra

2007 bolo súdu oznámené zo strany oprávnenej, že k žiadnej úhrade nedošlo, 6. novembra

2007 oznámenie oprávnenej zaslal okresný súd súdnemu exekútorovi,

- 6. februára 2008 okresný súd uznesením vyhlásil exekúciu proti povinnému

v 1. rade P. za neprípustnú a konanie proti povinnému v 1. rade zastavil (v spojení s

opravným uznesením z 27. februára 2008), okresný súd takto rozhodol z dôvodu, že

povinný v 1. rade bol 8. augusta 2007 vymazaný z obchodného registra, uznesenie

okresného súdu zo 6. februára 2008 nadobudlo právoplatnosť 26. marca 2008 (opravné

uznesenie nadobudlo právoplatnosť 27. marca 2008),

- 28. mája 2008 súdny exekútor urgoval okresný súd, aby rozhodol o námietkach

povinného v 2. rade VZP proti exekúcii,

- 10. júna 2008 okresný súd uznesením námietky povinného v 2. rade VZP

zamietol, uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom,

- 30. júna 2008 povinný v 2. rade VZP podal odvolanie proti uzneseniu z 10. júna

2008,

Povinný v 2. rade VZP v odvolaní doplnil svoju argumentáciu uvedenú

v námietkach proti exekúcii. Podľa neho právna skutočnosť, že z majetku zrušenej

poisťovne nie je možné uspokojiť záväzky poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam,

ktorá je podmienkou prechodu jej záväzkov ex lege na VZP podľa

Z. z., mohla vzniknúť až zrušením konkurzu na majetok P. pre jej nemajetnosť (uznesenie

krajského súdu č. k. -1404 z 22. februára 2007, právoplatné 5. apríla 2007).

Pričom v čase, kedy táto právna skutočnosť nastala, už nemohla vyvolať účinky zamýšľané

(prechod záväzkov ex lege na VZP), pretože v tom čase už

bol zrušený o zdravotných poisťovniach,

dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov s

účinnosťou od 1. novembra 2004 a tento zákon obdobné ustanovenia o prechode záväzkov

neobsahoval.

- 14. augusta 2008 okresný súd zaslal odvolanie na vyjadrenie oprávnenej, jej

právnemu zástupcovi a súdnemu exekútorovi, vyjadrenie právneho zástupcu oprávnenej

bolo doručené 22. septembra 2008, vyjadrenie oprávnenej 30. septembra 2008 a vyjadrenie

súdneho exekútora 19. januára 2009,

- od 5. júna 2009 do 17. augusta 2009 sa spis nachádzal na Krajskom súde v Žiline,

ktorému bol okresným súdom predložený na rozhodnutie o odvolaní povinného v 2. rade

VZP, spis bol okresnému súdu vrátený bez meritórneho rozhodnutia o odvolaní s poukazom

na (ďalej len „OSP“),

- 14. septembra 2009 okresný súd zaslal prípis Krajského súdu v Žiline, ktorým bol

vrátený spis okresnému súdu bez rozhodnutia o odvolaní povinnému v 2. rade, právnemu

zástupcovi oprávnenej a súdnemu exekútorovi,

- 24. septembra 2009 oprávnená žiadala okresný súd o urýchlené rozhodnutie

vo veci a 26. apríla 2010 podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní,

- 14. mája 2010 okresný súd uznesením námietky povinného v 2. rade VZP

zamietol, uznesenie bolo vydané zákonným sudcom a nadobudlo právoplatnosť 20. mája

2010,

Podľa právneho názoru okresného súdu právna skutočnosť rozhodná pre prechod

záväzku P. DZP podľa exekučného titulu ex lege na VZP, t. j. skutočnosť, že z majetku

zrušenej poisťovne nie je možné uspokojiť jej záväzky voči zdravotníckym zariadeniam,

nastala samotným rozhodnutím ministerstva zdravotníctva o zrušení P. (1. júla 1999), a nie

až zrušením konkurzu na majetok P. pre nemajetnosť (22. februára 2007). Uvedené vyplýva

z odôvodnenia uznesenia okresného súdu, v ktorom sa uvádza: „... zrušením poisťovne

nastala právna skutočnosť prezumovaná zákonom, a to zistenie, že z majetku P. nie je

možné uspokojiť jej záväzky, navrhovateľka si relevantne uplatnila uhradenie záväzkov

zrušenej poisťovne z dôvodu prechodu na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu v zmysle § 34

ods. 3 a a Exekučného poriadku ako právneho

nástupcu ex lege v zmysle “

- 7. júna 2010 Okresná prokuratúra Ružomberok žiadala zapožičať spis z dôvodu,

že povinný v 2. rade podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu

okresného súdu zo 14. mája 2010, spis bol okresnému súdu vrátený 18. novembra 2010

Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa

, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z , ktorý súdom prikazuje, aby

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z , podľa ktorého len čo sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre

sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci prvého kritéria

ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho

význam pre sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval

ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania

vedeného okresným súdom je rozhodovanie o otázkach prináležiacich v exekučnom konaní

súdu, ktorý vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie (v posudzovanom

prípade o prípustnosti exekúcie proti povinnému v 1. rade a námietkach podaných

povinným v 2. rade). Exekučné konania tohto typu tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov, preto vec nemožno posúdiť ako právne a skutkovo zložitú. Nie

je možné konštatovať právnu zložitosť veci ani vzhľadom na nutnosť posúdenia právneho

nástupníctva povinného v 2. rade vo vzťahu k záväzku vyplývajúceho z exekučného titulu

spojenú s nutnosťou aplikácie právneho výkladu

2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či

v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa . Ústavný súd

v posudzovanom konaní okresného súdu nezistil žiadne okolnosti, ktorými by sťažovateľka

alebo iní účastníci konania prispeli k prieťahom v konaní.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd pri vyhodnotení priebehu konania opísaného v časti II tohto nálezu

konštatuje, že nič nebránilo okresnému súdu, aby v období po podaní námietok povinným

v 2. rade VZP 5. júna 2000 až do vyhlásenia konkurzu na majetok povinného v 1. rade P.

20. apríla 2001 rozhodol o týchto námietkach, napriek tomu tak okresný súd počas viac ako

10 mesiacov neučinil.

Je nutné poznamenať, že vysporiadanie sa s rozhodujúcou právnou otázkou

namietanou povinným v 2. rade v jeho námietkach, a to jeho pasívnou legitimáciou

v exekučnom konaní bolo v tomto prípade nutne spojené aj s posúdením pasívnej

legitimácie povinného v 1. rade a prípustnosti exekúcie proti nemu. Keďže je právne

vylúčené, aby bola súčasne daná pasívna legitimácia povinného v 1. rade ako pôvodného

nositeľa záväzku spolu s pasívnou legitimáciou povinného v 2. rade, o ktorom sťažovateľka

tvrdila v návrhu, že je právnym nástupcom povinného v 1. rade ex lege, je možné

konštatovať, že bolo namieste, aby sa okresný súd s nemožnosťou súčasnej danosti pasívnej

legitimácie oboch sťažovateľkou označených povinných zaoberal už pri udeľovaní

poverenia súdnemu exekútorovi.

Pokiaľ okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti (konkrétne vo vyjadrení vyššej súdnej

úradníčky predloženej predsedom okresného súdu ako súčasť jeho vyjadrenia) uvádza, že

vyhlásením konkurzu na majetok povinného v 1. rade P. 20. apríla 2001 došlo zo zákona k

prerušeniu exekučného konania ako celku, čo bránilo aj rozhodnutiu okresného súdu o

námietkach povinného v 2. rade, potom je nutné konštatovať, že 5. apríla 2007, keď

nadobudlo právoplatnosť uznesenie krajského súdu z 22. februára 2007 o zrušení konkurzu

na majetok povinného v 1. rade pre nemajetnosť, táto prekážka pre rozhodnutie

o námietkach povinného v 2. rade zanikla.

To znamená, že po 5. apríli 2007 nič nebránilo okresnému súdu, aby rozhodol

o námietkach povinného v 2. rade a posudzujúc základnú právnu otázku obsiahnutú v týchto

námietkach (aktívnu legitimáciu povinného v 2. rade) posúdil nutne aj aktívnu legitimáciu

a prípustnosť exekúcie proti povinnému v 1. rade.

Napriek tomu okresný súd rozhodol o všetkých relevantných skutočnostiach až po

viac ako 3 rokoch po právoplatnosti zrušenia konkurzu na majetok povinného v 1. rade po

5. apríli 2007 tak, že 6. februára 2008 rozhodol o neprípustnosti exekúcie proti povinnému

v 1. rade po jeho výmaze z obchodného registra, a to z dôvodu jeho výmazu z obchodného

registra, 10. júna 2008 rozhodol o námietkach povinného v 2. rade (uznesenie bolo vydané

vyšším súdnym úradníkom) a po odvolaní povinného v 2. rade podanom 30. júna 2008 proti

rozhodnutiu o jeho námietkach (ktorým odvolaním zo zákona bolo zrušené vyšším súdnym

úradníkom vydané uznesenie) trvalo okresnému súdu ďalších 9 mesiacov, kým vo veci

rozhodol o námietkach zákonný sudca rozhodnutím zo 14. mája 2010.

Ústavný súd postup okresného súdu preto považuje za neefektívny a vyznačujúci sa

prieťahmi a pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj neefektívna činnosť štátneho orgánu

(všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu

právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľka obrátila na štátny

orgán, aby o jej veci rozhodol.

Ústavný súd vzhľadom na zistené prieťahy v konaní okresného súdu vyslovil

porušenie základného práva sťažovateľky podľa .

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Vzhľadom na to, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu 17. júna 2010 už

okresný súd v exekučnom konaní rozhodol o všetkých jemu prináležiacich skutočnostiach

(o námietkach povinného v 2. rade a o prípustnosti exekúcie proti povinnému v 1. rade), nie

je daný zákonný dôvod na uloženie príkazu okresnému súdu vo veci konať bez prieťahov

podľa .

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha finančného

zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

6 750 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu

neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41

dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 € sťažovateľke za primerané finančné

zadosťučinenie podľa . Pri ustálení výšky finančného

zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania

a jeho priebeh, na mieru zavinenia okresného súdu na vzniknutých prieťahoch

v posudzovanom konaní, ako aj na to, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu

17. júna 2010 už okresný súd v exekučnom konaní rozhodol o všetkých jemu prináležiacich

skutočnostiach.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci

úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný

súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom

pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010

(prevzatie a príprava zastupovania a písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu).

Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1

vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden

úkon právnej služby vykonaný v roku 2010 1/6 z výpočtového základu zo sumy 721,40 €,

čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 120,23 € a 7,21 € režijný

paušál. Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom

zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokát je jej platcom) predstavuje celkovú sumu

305,86 € (120,23 € x 2 plus 7,21 € x 2 = 254,88 € plus 20 % z 254,88 €, t. j. plus 50,976 € =

305,86 €). Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

Podanie sťažovateľky z 8. decembra 2010 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na

absenciu ústavnoprávneho rozmeru v jeho obsahu ako podanie relevantné na rozhodnutie

vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011