Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 31/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., H., zastúpeného advokátom JUDr. Š. P., H., ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove

sp. zn. zo 14. septembra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra

2010 doručená sťažnosť Ing. J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v

Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 14. septembra 2010 (ďalej aj

„rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu bol

účastníkom súdneho konania vedeného na Okresnom súde Prešov (ďalej len ,,okresný súd“)

o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa domáhal od Železníc Slovenskej republiky.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 30. júna 2009 žalobu zamietol

a nepriznal účastníkom náhradu trov konania. Na odvolanie sťažovateľa ako žalobcu o veci

rozhodoval krajský súd, ktorý výrokom rozsudku napadnutého sťažnosťou na ústavnom

súde (i) nepriznal žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov, (ii) potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa a (iii) nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ešte v roku 2005 požiadal prvostupňový súd

(ktorým bol v tom čase Okresný súd Humenné) o oslobodenie od súdnych poplatkov,

pričom vzhľadom na to, že nebol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu,

zastával názor, že mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Po vylúčení sudcov

Okresného súdu Humenné konal vo veci okresný súd, ktorý ho tiež nevyzval na zaplatenie

súdneho poplatku za žalobu a jej rozšírenie a o veci rozhodol rozsudkom z 30. júna 2009.

Ani po podaní odvolania proti rozsudku okresného súdu nebol vyzvaný na zaplatenie

súdneho poplatku za odvolanie, čo ho utvrdilo v tom, že oslobodenie od súdnych poplatkov

mu bolo priznané. Až krajský súd mu prípisom z 26. augusta 2010 oznámil, že zo spisu nie

je zistiteľné, či prvostupňový súd o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov rozhodol

a súčasne ho vyzval, aby oznámil, či na tomto návrhu naďalej trvá. Sťažovateľ v odpovedi

z 1. septembra 2010 uviedol, že musel byť oslobodený od súdnych poplatkov a že ak o jeho

návrhu nebolo rozhodnuté, trvá na oslobodení od súdnych poplatkov.

4. Prvým výrokom rozsudku napadnutého touto sťažnosťou krajský súd

sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom na odôvodnenie tohto

výroku uviedol, že keďže prvostupňový súd o návrhu sťažovateľa nerozhodol, musí

v súlade s rozhodnúť o tomto návrhu odvolací

súd. Podstatnú sťažnostnú námietku sťažovateľ uvádza v závere svojej sťažnosti: ,,Krajský

súd v poučení napadnutého rozsudku uvádza, že proti tomuto rozsudku nie je možné podať

odvolanie. Postupom a rozhodnutím krajského súdu mi bolo znemožnené podať odvolanie

proti výroku o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov, a tým mi bolo odňaté právo

konať pred súdom podľa . Postupom

a rozsudkom krajského súdu bolo súčasne porušené moje právo na súdnu ochranu podľa

.“

5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že jeho

práva podľa a dohovoru postupom a rozsudkom krajského

súdu porušené boli, a aby zrušil rozsudok krajského súdu vo výroku, ktorým mu nebolo

priznané oslobodenie od súdnych poplatkov a vrátil mu v tejto časti vec na ďalšie konanie.

Ďalej žiadal, aby mu ústavný súd priznal náhradu trov konania.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Podľa návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu a keďže pri jej predbežnom prerokovaní zistil,

že je neprípustná, rozhodol o jej odmietnutí.

8. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa

sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich

práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to

poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Zmyslom a účelom uvedeného

princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné

vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné

aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ). Zásada

subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do

právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

9. Podstatou námietok sťažovateľa je nemožnosť preskúmania výroku rozsudku

krajského súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov, keďže v zmysle poučenia,

proti rozsudku nie je prípustné odvolanie. Uvedeným malo podľa sťažovateľa dôjsť

k odňatiu možnosti konať pred súdom, z čoho sťažovateľ vyvodzuje tak prípustnosť

dovolania podľa , ako aj zásah do jeho

označených práv. Pred rozhodnutím o sťažnosti si ústavný súd na okresnom súde overil, či

proti rozsudku krajského súdu bolo sťažovateľom podané dovolanie. Okresný súd potvrdil,

že sťažovateľ podal dovolanie na poštovú prepravu 19. októbra 2010 a toto bolo doručené

na okresný súd 21. októbra 2010.

10. Ústavný súd už opakovane zaujal názor (napr. , ,

, , ), že v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť

považovaná za prípustnú až po negatívnom rozhodnutí o dovolaní sťažovateľa. Pritom

lehota na prípadné podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu napadnutého dovolaním sťažovateľa

(porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Nie je ani dôvod na to, aby ústavný súd prerušil konanie a vyčkával so svojím rozhodnutím

až do vydania rozhodnutia dovolacím súdom, lebo sťažovateľ môže podať ústavnú sťažnosť

až po doručení rozhodnutia o danom mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní).

11. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre

predčasnosť podľa v spojení s .

12. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, nezaoberal sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu v napadnutom výroku, vrátenie

veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd

sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011