Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 386/2010
PDF · 188.71 KB
No categories available
III. ÚS 386/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. februára 2011 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
o sťažnosti F. J., D., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. V. Č., PhD., Advokátska
kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 261/2006 takto
rozhodol:
1. Základné právo F. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C 261/2006 p o r u š e n é b o l o .
2. F. J. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 300 € (slovom tisíctristo
eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. F. J. náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 386/2010-8 z 19. októbra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť F. J. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 8 C 261/2006.
Následne ústavný súd 9. novembra 2010 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa
k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného súdneho spisu a oznámenie, či
súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 9. decembra 2010. V jeho
prílohe sa nachádzal súdny spis a podrobná chronológia úkonov okresného súdu
i účastníkov v napadnutom konaní, z ktorej vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:
„17.05.2006 - bol podaný návrh na zvýšenie výživného,
23.08.2006 - vyjadrenie odporcu k návrh na zvýšenie výživného,
11.10.2006 - podanie právneho zástupcu navrhovateľa,
23.01.2007 - doloženie dokladov do spisu od odporcu v zmysle výzvy a vyjadrenie právneho
zástupcu odporcu k návrhu navrhovateľa,
05.02.2007 - pojednávanie odročené na termín 07.02.2007,
07.02.2007 - na pojednávaní vyhlásený rozsudok,
07.02.2007 - opravné uznesenie, ktorým sa opravuje výrok v zápisnici o pojednávaní,
07.06.2007 - odvolanie odporcu voči rozsudku,
22.06.2007 - spis predložený na Krajský súd Bratislava,
08.08.2007 - výzva právnemu zástupcovi navrhovateľa na vyjadrenie k podanému
odvolaniu,
09.01.2008 - spis vrátený na Okresný súd Bratislava II ako predčasne predložený,
01.12.2008 - opravné uznesenie, ktorým súd opravil dátum rozsudku a dátum uznesenia,
02.12.2008 - žiadosť navrhovateľa o konanie vo veci,
03.02.2009 - predloženie spisu Krajskému súdu Bratislava z dôvodu odvolania voči
rozsudku,
17.06.2009 - na pojednávaní vyhlásený rozsudok, ktorým bol zmenený rozsudok Okresného
súdu Bratislava II,
17.07.2009 - spis s rozhodnutím doručený na Okresný súd Bratislava II,
22.07.2009 - doručovanie rozhodnutia KS BA účastníkom konania,
20.08.2009 - čiastočná právoplatnosť rozsudku,
12.04.2010 - žiadosť navrhovateľa o pokračovanie v konaní,
19.05.2010 - pojednávanie odročené na 21.06.2010, z dôvodu, že žalovaný nemal vykázané
doručenie predvolania,
19.05.2010 - uznesenie, ktorým bol odporca vyzvaný splniť si povinnosť a vyjadriť sa
k skutočnostiam uvedeným v rozsudku (§ 114 ods. 3 O.s.p.),
09.06.2010 - žiadosť právneho zástupcu odporcu o odročenie pojednávania
10.06.2010 - vyjadrenie právneho zástupcu odporcu,
18.06.2010 - úradný záznam, ospravedlnenie neúčasti navrhovateľa,
21.06.2010 - pojednávanie odročené na 20.09.2010,
16.07.2010 - žiadosť právneho zástupcu odporcu o odročenie pojednávania,
12.08.2010 - oznámenie o zrušení termínu pojednávania a stanovenie nového termínu
pojednávania na 29.09.2010,
29.09.2010 - pojednávanie odročené na termín 11.10.2010 za účelom vyhlásenia rozsudku,
11.10.2010 - vyhlásený rozsudok, prevzatie rozsudku účastníkmi konania,
27.10.2010 - právoplatnosť rozsudku, archivácia spisu.“
Rovnaké skutočnosti týkajúce sa priebehu napadnutého konania zistil zo súdneho
spisu aj ústavný súd.
Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla: „Po oboznámení sa
s obsahom sťažnosti a uznesenia, ako aj obsahom predmetného spisu navrhujem, aby
ústavný súd rozhodol, že právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces v
konaní tunajším súdom porušené nie je a nepriznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
z dôvodu, že tunajší súd vo veci právoplatne rozhodol rozsudkom zo dňa 11.10.2010,
rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 27.10.2010, čím došlo k odstráneniu právnej
neistoty sťažovateľa.“
Zároveň v ňom vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Právny zástupca sťažovateľa vyjadrením doručeným ústavnému súdu 31. januára
2011 oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní v uvedenej veci a súhlasí s upustením
od ústneho pojednávania vo veci. Zároveň vo vyjadrení poukázal na niektoré konkrétne
pochybenia okresného súdu.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje,
aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd
zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť
prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.
1. Čo sa týka hodnotenia právnej a skutkovej zložitosti napadnutého konania, ústavný
súd konštatuje, že rozhodovanie o úprave výživného na plnoleté dieťa tvorí bežnú súčasť
agendy všeobecných súdov a v danom prípade nevykazuje črty mimoriadnej zložitosti, ktoré
by boli dôvodom na vznik prieťahov v napadnutom konaní. Z hľadiska povahy veci ide
pritom o vec, ktorá vo všeobecnosti vyžaduje postup okresného súdu s osobitnou
rýchlosťou. V tejto súvislosti už aj Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že ak je
predmetom konania výživné (ktoré je zdrojom príjmov), konaniu o týchto vzťahoch
príslušné súdy majú venovať „mimoriadnu starostlivosť, pretože procesné omeškanie
v takejto veci môže mať za následok de facto rozhodnutie o otázke predloženej súdu“ (pozri
H. v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 8. júla 1987, § 85).
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní
o tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by mala byť
zohľadnená na ťarchu sťažovateľa pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo
v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bol
v konaní aktívny, poskytoval okresnému súdu potrebnú súčinnosť, dokonca dvakrát žiadal
okresný súd „o konanie vo veci“ (2. decembra 2008, 12. apríla 2010).
3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom
konaní. Ústavný súd identifikoval dve obdobia nečinnosti okresného súdu v celkovom
trvaní 21 mesiacov. Ide sa o obdobie nečinnosti od 9. januára 2008, keď Krajský súd
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vrátil okresnému súdu súdny spis ako predčasne
predložený, do vydania opravného uznesenia okresného súdu z 1. decembra 2008, ktorým
súd opravil dátum rozsudku a dátum uznesenia (v trvaní 11 mesiacov). Druhým obdobím
nečinnosti okresného súdu je obdobie od 17. júla 2009, keď bol súdny spis s rozhodnutím
krajského súdu doručený okresnému súdu, do ďalšieho relevantného úkonu okresného súdu
vo veci, a to pojednávania konaného 19. mája 2010 (v trvaní 10 mesiacov). V uvedenom
období okresný súd len doručil rozhodnutie krajského súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť
20. augusta 2009.
Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna
činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu
nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým
sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06,
III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).
Za takúto nesústredenú činnosť okresného súdu považuje ústavný súd postup,
keď krajský súd v dôsledku rozporu medzi petitom vyhlásenia rozsudku a petitom písomne
vyhotoveného rozsudku okresného súdu a tiež v dôsledku rozporu výroku o zročnom
výživnom vo vyhlásenom rozsudku a písomne vyhotovenom rozsudku okresného súdu bol
nútený súdny spis vrátiť okresnému súdu ako predčasne predložený. Ústavný súd
konštatuje, že v dôsledku nedostatkov rozsudku okresného súdu došlo k zbytočným
prieťahom od 22. júna 2007 (predloženie súdneho spisu krajskému súdu) do 9. januára 2008
(vrátenie súdneho spisu krajským súdom) v trvaní 6 mesiacov.
Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd k názoru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní, ktoré je vedené pod sp. zn. 8 C 261/2006, došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(bod 1 výroku nálezu).
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby
vo veci konal. V posudzovanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd aj
napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov,
vzhľadom na to, že okresný súd v danej veci už rozhodol rozsudkom z 11. októbra 2010,
ktorý nadobudol právoplatnosť 27. októbra 2010.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Podľa § 56 ods. ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 25 000 €.
V písomnom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 31. januára 2011 právny zástupca
sťažovateľa uviedol: „Vyhlásením konečného rozsudku som nadobudol právnu istotu, čo sa
týka určenia výživného, ale v čase nadobudnutia právnej istoty, bol už navrhovateľ dva
roky, t. j. od roku 2008, zamestnaný, a preto táto právna istota nemá pre mňa žiaden
význam. V čase, keď som potreboval určenie výživného, resp. jeho výšky, súd nevykonal nič
v môj prospech a spôsoboval len prieťahy v konaní. Súd až dva roky po mojej strate nároku
na výživné určil výživné za roky minulé. Z dôvodu prieťahov v konaní spôsobených OS BA II
som musel ukončiť stredoškolské štúdium a následne akékoľvek vzdelávacie aktivity
v právnej neistote o svoje výživné zo strany môjho otca. Tak som prišiel o možnosť ďalšieho
vzdelávania, hoci som bol jeden z najlepších žiakov na škole, ako aj o možnosť pokojného
duševného vývinu v podobe nerušených študijných a mládežníckych rokov a musel som
predčasne dospieť a nastúpiť do pracovného pomeru v protiklade so svojimi rovesníkmi,
ktorí mohli pokračovať vo vzdelávacom procese na vysokých školách a užívať si mladý
život, pretože im súdy svojím konaním toto neznemožnili.“
Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania pred okresným súdom, ktoré
trvalo viac ako 4 roky, berúc do úvahy charakter konania a konkrétne okolnosti prípadu, ako
aj skutočnosť, že konanie vo veci bolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne
skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 1 300 € za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku nálezu).
Ústavný súd sťažovateľovi podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde nárok
na náhradu trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním
advokátom v konaní pred ústavným súdom, nepriznal, pretože sťažovateľ si takýto nárok
neuplatnil.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. februára 2011