Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 447/2010
PDF · 357.73 KB
No categories available
IV. ÚS 447/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti občianskeho združenia I., B., zastúpeného
advokátom JUDr. J. D., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
9 Cbs 33/04, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto
rozhodol:
1. Základné právo občianskeho združenia I. na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v
Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 33/04 p o r u š e n é b o l o .
2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
9 Cbs 33/04 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Občianskemu združeniu I. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €
(slovom štyritisíc eur), ktoré mu j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť občianskemu združeniu I.
trovy konania v sume 454,90 € (slovom štyristopäťdesiatštyri eur a deväťdesiat centov) na
účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. D., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2010
doručená sťažnosť občianskeho združenia I., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. J. D., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 33/04 (ďalej aj „namietané konanie“).
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom
namietaného konania v postavení navrhovateľa. Sťažovateľ sa návrhom z 12. marca 2004
domáhal uloženia povinnosti pôvodnému odporcovi C., a. s., B. (ďalej len „pôvodný
odporca“), zdržať sa nekalosúťažného konania spočívajúceho v klamlivom označení tovaru.
Vec je krajským súdom vedená pod sp. zn. 9 Cbs 33/04. S účinnosťou od 1. júla 2008 prešli
práva a záväzky pôvodného odporcu na obchodnú spoločnosť R., a. s., B. (ďalej len
„odporca“), ktorá v čase rozhodovania ústavného súdu vystupuje v namietanom konaní ako
odporca.
V úvodnej časti sťažnosti sťažovateľ popisuje doterajší priebeh namietaného konania
a v tejto súvislosti najmä uvádza:
«Sťažovateľ podal dňa 12. 03. 2004 návrh na vydanie predbežného opatrenia,
ktorým žiadal Krajský súd v Bratislave, aby uložil žalovanému obchodnému reťazcu C.
zdržať sa nekalosúťažného konania, ktorým poškodzuje spotrebiteľov tak, že cena
predávaného tovaru vyznačená na cenovkách v jeho prevádzkach je v okamihu ponuky
nižšia, než cena toho istého tovaru skutočne účtovaná pri pokladni.
Krajský súd v Bratislave návrhu vyhovel.
Žalovaný podal proti rozhodnutiu odpor.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 9 Cbs 33/04-508 zo dňa 26. mája 2005
doručeným navrhovateľovi dňa 3. októbra 2005 žalobu zamietol. Navrhovateľ sa proti
rozsudku odvolal.
Najvyšší súd SR uznesením 6 Obo 364/2005 zo dňa 4. júna 2007 rozsudok Krajského
súdu v Bratislave č. k. 9 Cbs 33/04-508 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie...
Krajský súd v Bratislave ustanovil termín ústneho pojednávania o odvolaní so
začiatkom 11.30 hod. na deň 16. 10. 2008. Napriek tomu, že Krajský súd Bratislava
predvolal právneho zástupcu navrhovateľa (sťažovateľa) na 11.30 hod., ústne pojednávanie
vo veci 9 Cbs 33/04 začal o 11.00 hod. Právny zástupca navrhovateľa sa na ústne
pojednávanie ustanovil o 11.28 hod. Podstatná časť ústneho pojednávania sa uskutočnila
v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa. Krajský súd v Bratislave navrhovateľovi
neposkytol ani kópiu zápisnice z ústneho pojednávania, hoci právny zástupca navrhovateľa
o kópiu súd požiadal pred skončením ústneho pojednávania.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 9 Cbs 33/2004-594 zo dňa 21. 10. 2008
zamietol žalobu.
Navrhovateľ dňa 4. 11. 2008 podal odvolanie proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave č. k. 9 Cbs 33/04-594.
Najvyšší súd SR uznesením 6 Obo 2/2009 zo dňa 31. marca 2009 rozsudok Krajského
súdu v Bratislave z 21. októbra 2008, č. k. 9 Cbs 33/2004-594 zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie...
Krajský súd v Bratislave predvolaním z 18. 5. 2009 oznámil navrhovateľovi, že vo
veci jeho žaloby nariaďuje pojednávanie na deň 5. novembra 2009.
Na ústnom pojednávaní konanom dňa 5. 11. 2009 Krajský súd v Bratislave vyhlásil
uznesenie, ktorým pripustil zmenu žaloby podľa písomného podania žalobcu. Potom
vyhlásil uznesenie o odročení pojednávania na 18. marca 2010 s tým, že súd predvolá
svedkov tak, ako boli navrhnutí právnym zástupcom žalobcu.
Na ústnom pojednávaní konanom dňa 18. marca 2010 Krajský súd v Bratislave
vypočul dvoch svedkov navrhnutých právnym zástupcom žalobcu. Na to vyhlásil uznesenie,
ktorým odročil pojednávanie na 1. júla 2010 s tým, že právny zástupca žalovaného do 20. 5.
2010 oznámi súdu mená a adresy osôb, zamestnancov C. za účelom ich predvolania ako
svedkov...
Krajský súd v Bratislave predvolal pracovníkov žalovaného, ktorí vybavovali
reklamácie spotrebiteľov, na ústnom pojednávaní konanom 18. marca 2010. Ústne
pojednávanie, na ktoré predvolal pracovníkov žalovaného, nariadil na 1. júl 2010
s odôvodnením, že pracovný kalendár súdu je natoľko vyťažený, že je nemožné vykonať
ústne pojednávanie skôr.
Krajský súd v Bratislave tento termín neskôr zmenil, ústne pojednávanie nariadil na
17. jún 2010 „z dôvodu dovolenky členky senátu.“ ...
Krajský súd v Bratislave na ústnom pojednávaní konanom 17. júna 2010 vypočul
dvoch pracovníkov žalovaného. Jeden zo svedkov nepatril k svedkom skutočností
náležiacich k skutkovému stavu konania 9 Cbs 33/04. Napriek odôvodnenej námietke
právneho zástupcu sťažovateľa proti výsluchu tohto svedka (zápisnica o pojednávaní, s. 4),
Krajský súd v Bratislave svedka siahodlho vypočul o skutočnostiach vecne ani právne
nesúvisiacich s predmetom konania. Po skončení výsluchu svedka súd pojednávanie odročil
na 14. 10. 2010 stým, že v priebehu mesiaca júl posúdi zmenu návrhu, ktorú predložil
právny zástupca žalobcu na ústnom pojednávaní 17. júna 2010.
Krajský súd v Bratislave Uznesením 9 Cbs 33/2004-682 zo dňa 29. 06. 2010 pripustil
zmenu návrhu, o ktorú požiadal sťažovateľ dňa 17. 6. 2010.»
Sťažovateľ zdôrazňuje, že „v súlade s rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské
práva o sťažnosti č. 13960/06 z 9. februára 2010 (Case of A. R. , spol. s r. o. v. Slovakia)
uplatňuje svoje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v celom
konaní pred dvomi inštanciami všeobecného súdnictva vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky. Sťažovateľ svoje základné právo uplatňuje jednou sťažnosťou pre celé konanie
(Case of A. R. , spol. s r. o. v. Slovakia, s. 4, § 36 až 38). Sťažovateľ sa uchádza o ochranu
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní pred
dvomi stupňami všeobecného súdnictva primárne z dôvodu, že konanie pred najvyšším
súdom vo veci predloženej sťažovateľom na rozhodnutie Krajským súdom v Bratislave
vôbec nebolo nevyhnutné, ak by Krajský súd v Bratislave svojím nesprávnym postupom
opakovane nebol zapríčinil, že do rozhodovania sporu 9 Cbs 33/04 bol nútený vstúpiť
Najvyšší súd SR.“.
Podľa sťažovateľa jeho „návrhom vymedzená vec nie je skutkovo ani právne
zložitá“. V tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že „Od 4. júna 2007 je postavenie
Krajského súdu Bratislava zjednodušené, lebo v konaní je viazaný právnymi názormi
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na predmet konania.“.
Sťažovateľ tvrdí, že „sa počas celého konania správal aktívne, navrhol a predložil
dôkazy v prospech svojej žaloby spolu so žalobou, dôkazy počas konania dopĺňal o nové
dôkazy a v rámci svojho procesného postavenia poskytoval súdu súčinnosť, o ktorú ho súd
požiadal“. V súvislosti so skutočnosťou, že v doterajšom priebehu konania dvakrát
predložil vo veci konajúcemu súdu návrh na zmenu výroku rozhodnutia, sťažovateľ uvádza,
že prvým z nich požiadal o zvýšenie sumy na uverejnenie rozhodnutia súdu v masmédiách
a druhým navrhol uverejnenie rozsudku na internete s poukazom na to, že „Od podania
návrhu do súčasnosti sa zmenila štruktúra a význam komunikačných médií na Slovensku.
Podstatne sa zvýšil význam komunikácie prostredníctvom internetu...“. V nadväznosti na
uvedené sťažovateľ zdôrazňuje, že „Zmeny návrhu výroku predložené sťažovateľom
v okolnostiach prípadu nemožno označiť za príčinu, pre ktorú konanie vo veci 9 Cbs 33/04
pred Krajským nie je právoplatne skončené. Naopak, príčinou pre zmenu návrhu sa stali
prieťahy v konaní Krajského súdu Bratislava...“.
Podľa sťažovateľa skutočnosť, že „jeho vec nie je Krajským súdom Bratislava
právoplatne skončená šesť a štvrť roka po predložení veci súdu na rozhodnutie, je
výsledkom pestrej zmesi úkonov nesprávnej činnosti jedného sudcu a päť sudkýň dvoch
senátov, ktoré dosiaľ v mene Krajského súdu Bratislava o návrhu rozhodovali. Nesprávnej
činnosti sa Krajský súd Bratislava v konaní 9 Cbs 33/04 dopustil v početných fázach svojho
postupu. Nesprávnou činnosťou Krajský súd Bratislava zapríčinil, že sťažovateľ bol nútený
uplatniť svoje práva prostredníctvom dvoch odvolaní proti nezákonným rozhodnutiam súdu.
Nezákonné rozhodnutia v okolnostiach prípadu majú povahu úkonov, ktorými sa Krajský
súd Bratislava dopúšťa zbytočných prieťahov v konaní 9 Cbs 33/04...
Krajský súd Bratislava vo veci 9 Cbs 33/04 opakovane nesprávne organizuje svoj
procesný postup, dopúšťa sa pri príprave a vedení konania nedostatkov, ktoré majú za
následok, že stav sťažovateľovej právnej neistoty dosiaľ nie je právoplatne odstránený.
Krajský súd Bratislava svojím postupom na ústnom pojednávaní, ktoré zvolal na
16. október 2008, odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, keď ho predvolal na
ústne pojednávanie o pol hodiny neskôr, ako skutočne začal vec prejednávať na ústnom
pojednávaní.
Iného zbytočného prieťahu v dôsledku nesprávnej organizácie svojho procesného
postupu sa Krajský súd v Bratislave dopustil pri predvolaní svedkov na ústne pojednávanie
v konaní o druhom odvolaní sťažovateľky. Od 6. apríla 2009 z uznesenia Najvyššieho súdu
SR 6 Obo 2/2009 Krajský súd v Bratislave vie, že má vypočuť zamestnancov žalovaného, ale
až po dvoch ústnych pojednávaniach, dňa 18. marca 2010 zamestnancov žalovaného
skutočne predvolal, a to na deň 1. júla 2010. Ich výsluch napokon vykonal dňa 17. júna
2010. K zmene termínu ústneho pojednávania súd neprimäla opakovaná sťažnosť na
zbytočný prieťah v konaní, ale čerpanie dovolenky členkou súdneho senátu v pôvodne
ustanovenom čase ústneho pojednávania (1. júla 2010)...
Krajský súd Bratislava vo veci 9 Cbs 33/04 opakovane postupoval cestou omylov.
Prvého výrazného omylu sa súd dopustil vo fáze konania po podaní odporu proti
platobnému rozkazu a rozhodnutím o zamietnutí žaloby.
Žalovaná strana svoju obhajobu v konaní 9 Cbs 33/04 založila na tvrdení, že skutok,
ktorý je príčinou pre podanie žaloby, sa nestal.
Sťažovateľ k žalobe priložil kópie písomných dôkazov o protiprávnom správaní
žalovaného. Ako čas plynul, päťkrát doplnil dôkazy predložené súdu (23. marca 2004;
17. júna 2004; 11. januára 2005; 31. marca 2005; 4. apríla 2005).
Sťažovateľ v úhrne predložil kópie šiestich písomností, ktorými spotrebiteľka J. D.
upozornila žalovaného na to, že účtuje spotrebiteľom vyššie ceny, než boli uvedené na
cenovkách v regáloch jeho prevádzkarní a štyri písomné odpovede pracovníkov žalovaného
na tieto upozornenia, 16 kópií pokladničných dokladov, VHS záznam spravodajskej
informácie odvysielanej v hlavnej spravodajskej relácii STS M. a fotokópiu cenovky z
regála v prevádzke žalovaného spolu s pokladničným dokladom preukazujúcim, že žalovaný
za predmetný tovar skutočne neúčtoval sumu uvedenú na cenovke na regáli. Krajský súd v
Bratislave v rozsudku z 26. mája 2005 pristúpil na argumentáciu žalovaného o tom, že
skutok sa nestal, aj keď kvôli tomu musel prehliadnuť množstvo žalobcom navrhnutých
dôkazov.
Od nesprávnych úkonov Krajský súd Bratislava neupustil ani v ďalších fázach
konania 9 Cbs 33/04, po zrušení rozsudku Najvyšším súdom SR, a to aj napriek zákonom
určenej viazanosti právnymi názormi Najvyššieho súdu SR.“.
Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ zastáva názor, že „... Krajský súd Bratislava
porušil a porušuje základné právo sťažovateľa na prejednanie jeho veci bez zbytočných
prieťahov v čase šesť rokov a približne štyri mesiace“.
Sťažovateľ sa domáha tiež priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
7 000 €, pričom tento svoj návrh podrobne odôvodnil (pozri IV. časť tohto nálezu).
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
o nej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznané čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky občianskemu združeniu I., B. v konaní pred Krajským
súdom Bratislava vo veci 9 Cbs 33/04 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
prikazuje Krajskému súdu Bratislava, aby vo veci 9 Cbs 33/04 upustil od ďalšieho
porušovania základného práva občianskeho združenia I. na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
priznáva občianskemu združeniu I. za porušenie jeho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov primerané finančné zadosťučinenie 7000,- euro. Krajský súd
Bratislava je povinný vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Krajský súd Bratislava platbu vykoná na účet právneho zástupcu sťažovateľa, ktoré mu
právny zástupca sťažovateľa uvedie.
4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 302 euro
a 70 centov, ktorú je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. D. do
dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Krajský súd Bratislava platbu vykoná na účet, ktorý mu JUDr. J. D. uvedie.“
Ústavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním vyžiadal vyjadrenie
predsedníčky krajského súdu k sťažnosti. Predsedníčka krajského súdu na žiadosť
ústavného súdu reagovala prípisom sp. zn. Spr 3482/2010 z 27. septembra 2010, v ktorom
s poukazom na písomné vyjadrenie predsedníčky príslušného senátu krajského súdu okrem
iného uvádza:
«Má za to, že nespôsobila žiadne prieťahy (zákonná sudkyňa v predmetnej veci,
pozn.) v tomto konaní. Rezolútne popiera, že by spôsobila prieťahy v konaní, i keď sa to
sťažovateľovi tak môže zdať.
Žaloba bola Krajskému súdu v Bratislave doručená dňa 12. 03. 2004. Vo veci bol
vyhlásený rozsudok dňa 26. 05. 2005, voči ktorému podal žalobca odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 04. 06. 2007, rozsudok
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. 05. 2005 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V súvislosti so zmenou v Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave, predmetnú vec
sp. zn. 9 Cbs 33/2004 prevzala menovaná predsedníčka senátu v mesiaci apríl 2008.
V zápisnici o pojednávaní zo dňa 16. 10. 2008 (č. l. 588 súdneho spisu) je
konštatované, že v spisovej kancelárii došlo k chybe pri opisovaní úpravy sudcu na
predvolanie na pojednávanie. Právny zástupca žalobcu bol oboznámený s priebehom
pojednávania od 11.00 hod. do 11.30 hod. dňa 16. 10. 2008; predsedníčka senátu
poznamenala, že na tomto pojednávaní predložil zmenu návrhu na výrok súdneho
rozhodnutia.
Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 16. 10. 2008 rozhodol o pripustení zmeny
návrhu a vo veci vyhlásil rozsudok dňa 21. 10. 2008.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 31. 03. 2009 zrušil rozsudok
súdu prvého stupňa zo dňa 21. 10. 2008 z dôvodu, že... „žaloba bola zamietnutá bez
ďalšieho dokazovania o dôvodnosti žaloby vo vzťahu k právnemu nástupcovi žalovaného,
rozhodol v rozpore s ust. § 107 ods. 4 OSP“.
Krajský súd v Bratislave v rozsudku zo dňa 21. 10. 2008 (č. l. 594 súdneho spisu) na
strane č. 2 sa zaoberal zmenou účastníka konania na strane žalovaného s tým, že žalobu
zamietol z dôvodu „zmeny návrhu na výrok súdneho rozhodnutia“, v ktorej žalobca
prostredníctvom právneho zástupcu navrhol, aby súd uložil C. a. s., B. povinnosť... a nie
spoločnosti R., a. s., resp. R., a. s. (viď č. l. 585 súdneho spisu), i keď v tomto podaní ako
účastníka konania na strane žalovaného žalobca uvádza R. a. s., B.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo dňa 07. 04. 2009 doručované
právnym zástupcom účastníkov konania, t. j. v čase, kedy bola predsedníčka senátu
dlhodobejšie práceneschopná (z dôvodu operácie).
Hneď v prvý deň po nástupe do práce dňa 18. 05. 2009 vytýčila termín pojednávania
na deň 05. 11. 2009. Jej práceneschopnosť spôsobila, že musela odročiť veci predvolané na
koniec mesiaca marec 2009, ďalej mesiace apríl a máj 2009 až na 2. polrok 2009, z čoho
vznikol samozrejme aj tento časový posun v predvolaní danej veci. Predsedníčka senátu
poznamenala, že právny zástupca sťažovateľa podaním zo dňa 05. 11. 2009, menil žalobu
(viď č. l. 630 súdneho spisu) a trval na vypočutí svedkov. Po porade senátu, v priebehu
pojednávania dňa 05. 11. 2009, bolo rozhodnuté pojednávanie odročiť za účelom výsluchu
svedkov.
Na pojednávaní, konanom dňa 18. 03. 2010, opäť po porade senátu, bolo rozhodnuté
vypočuť svedkov pracovníkov Infocentra spoločnosti žalovaného. Na tomto pojednávaní súd
rozhodoval o ďalšej zmene návrhu, ktorú predložil žalobca na pojednávaní dňa 17. 06.
2010.
Vo veci je nariadené pojednávanie na deň 14. 10. 2010.
Predsedníčka senátu na záver vyjadrenia uviedla, že vec pojednáva v prvostupňovom
senáte; vec nie je právoplatne skončená, a preto sa k ďalším tvrdeniam, uvedených právnym
zástupcom žalobcu - sťažovateľa, nebude vyjadrovať.»
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 447/2010-26
z 25. novembra 2010 ju prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľa a predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby
sa vyjadrila, či chce doplniť svoje vyjadrenie k sťažnosti z 27. septembra 2010.
Právny zástupca sťažovateľa a predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu
oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vzhľadom na tieto
oznámenia ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od ústneho pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Právny zástupca sťažovateľa po predchádzajúcej výzve ústavného súdu zaujal
v podaní z 20. januára 2011 stanovisko k vyjadreniu predsedníčky krajského súdu
z 27. septembra 2010, v ktorom okrem iného uviedol:
«Krajský súd odôvodnil zbytočné prieťahy v konaní vo veci 9 Cbs 33/2004 radom
skutočností, ktoré v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR získali kvalifikáciu všeobecne
známych skutočností nezbavujúcich všeobecný súd zodpovednosti za porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp.
za porušenie ľudského práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Bizarne, krajský súd
sa k týmto notorietám uchýlil ako keby nebol oboznámený s podmienkami ochrany
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ani s case-law
Európskeho súdu pre ľudské práva...
Argument krajského súdu o množstve vecí v súdnych oddeleniach ignoruje režim
uplatnenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, aj ľudského
práva na prejednanie veci v primeranej lehote.
Ba čo viac, ignoruje aj skutkový stav.
Najvyšší súd SR zrušil rozsudok krajského súdu dňa 4. júna 2007. Krajský súd určil
nadväzujúce ústne pojednávanie na 16. október 2008. Medzi oboma udalosťami uplynul
1 rok a 12 dní. Časový interval predstavuje zbytočný prieťah v konaní.
Iný príklad: krajský súd od 9. apríla 2009 z ďalšieho rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR vedel, že je povinný pokračovať v konaní. Pracovníkov žalovaného za svedkov však
predvolal až na ústnom pojednávaní konanom dňa 18. 3. 2010. Zbytočný prieťah v konaní
zapríčinený nesprávnou organizáciou činnosti súdu v tomto prípade trval 11 mesiacov
a 23 dní.
A do tretice príkladov: krajský súd uznesením 9 Cbs 33/2004-613 zo dňa 10. 11.
2008 uložil žalobcovi, aby v lehote 8 dní od doručenia predmetného uznesenia zaplatil
súdny poplatok za odvolanie vo výške 10.000,- Slovenských korún. Toto uznesenie nemalo
základ v právnom poriadku, lebo sťažovateľ patrí k subjektom práva oslobodeným od
súdneho poplatku ex lege. Svoje nezákonné rozhodnutie, ktoré bol súd podľa zákona
povinný napraviť ihneď, v skutočnosti zrušil až 6. septembra 2010 uznesením 9 Cbs 33/04-
685. Tomuto kroku súdu predchádzal úkon sťažovateľa, ktorý 4. augusta 2010 požiadal
krajský súd o vydanie rozhodnutia o vrátení bezdôvodne ustanoveného súdneho poplatku.
Krajský súd nerozhodol o návrhu predloženom sťažovateľom, ale postupoval vo veci podľa
vlastného uváženia a svoje uznesenie z 10. 11. 2008 „sám od seba“ zrušil uznesením zo
6. septembra 2010. Uznesenie súdu zo 6. septembra 2010 bolo postihnuté radom právnych
chýb. Ak by krajský súd nekonal „sám od seba“, ale keby rozhodol o návrhu predloženom
sťažovateľom dňa 4. augusta 2010, nebol by sa mohol dopustiť takých chýb, aké urobil
„sám od seba“, lebo viazanosť sťažovateľovým návrhom by mu to neumožnila. Chyby súdu
mali za následok, že sťažovateľovi nezvýšilo iné, ako podať odvolanie s požiadavkou zmeny
uznesenia súdu zo 6. septembra 2010. Štandardný postup najvyššieho súdu v odvolacom
konaní mal za následok, že Krajský súd v Bratislave nemohol uskutočniť ústne pojednávanie
vo veci zvolané na 14. 10. 2010. Nové ústne pojednávanie je v súčasnosti určené na
9. marec 2011. Časový interval od 6. 9. 2010, keď krajský súd rozhodol v nesúlade so
zákonom o zrušení rozhodnutia o súdnom poplatku (ktoré dva roky predtým tiež vydal
v rozpore so zákonom) do 9. marca 2011, ak sa ustanovené ústne pojednávanie naozaj
uskutoční, predstavuje ďalší zbytočný prieťah spôsobený nesprávnou činnosťou súdu. Ide
o zbytočný prieťah v trvaní šesť mesiacov.
V záujme predídenia nedorozumeniu sťažovateľ poznamenáva, že uvedené situácie
nie sú v okolnostiach prípadu jediné, ktoré sťažovateľ označuje za nedostatky v organizácii
postupu Krajského súdu Bratislava spôsobujúce, že právna neistota, o ktorej odstránenie
sťažovateľ svojou žalobou požiadal krajský súd, naďalej trvá.
Ďalšou príčinou, ktorú podľa krajského súdu má ústavný súd zohľadniť v prospech
hodnotenia postupu uplatneného krajským súdom vo veci 9 Cbs 33/2004, je „dlhodobejšia
práceneschopnosť (z dôvodu operácie)“ predsedníčky senátu.
Sťažovateľ poznamenáva, že túto okolnosť súd uviedol ako všeobecný argument bez
toho, aby konkretizoval skutočnú dĺžku „dlhodobejšej práceneschopnosti“ predsedníčky
senátu, teda bez toho, aby umožnil aspoň uvažovať, či by táto okolnosť mohla mať právnu
relevanciu pre skúmanie zbytočných prieťahov vo veci 9 Cbs 33/2004. Sťažovateľ zároveň
poznamenáva, že zdravotný stav sudcu sám o sebe nemá povahu okolnosti zbavujúcej
oprávnenú osobu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Krajský súd v Bratislave sa pokúsil navodiť zdanie, že k prieťahom v jeho konaní
došlo aj z dôvodu, že sťažovateľ počas konania niekoľkokrát zmenil návrh na výrok súdneho
rozhodnutia.
Toto tvrdenie je udržateľné iba vo všeobecnej podobe, ku ktorej sa krajský súd
účelovo uchýlil. Sťažovateľ pripomína, čo už ohľadne svojich návrhov na zmenu výroku
uviedol: „Zmeny návrhu výroku nemožno označiť za príčinu, pre ktorú konanie vo veci
9 Cbs 33/04 pred Krajským nie je právoplatne skončené. Naopak, príčinou pre zmenu
návrhu sa stali prieťahy v konaní Krajského súdu Bratislava. Sťažovateľ nereagoval
zmenou žalobného petitu na zmeny vývoja procesnej situácie. Sťažovateľ žiada Krajský súd
Bratislava, aby mu priznal právo uverejniť rozsudok na náklady žalovanej strany. Pohyb
cien reklamy na trhu printových a elektronických masmédií v Slovenskej republike je
hlavnou príčinou pre zmeny návrhu na výrok rozhodnutia, lebo ak má byť rozhodnutie
Krajského súdu Bratislava vykonateľné, potom sa musí zvýšiť peňažná čiastka, ktorú súd
prizná sťažovateľovi na uverejnenie rozsudku na náklady žalovanej strany.“ Návrh na
zmenu výroku rozhodnutia spočívajúci v úpravách nákladov na uverejnenie súdneho
rozhodnutia nepredstavuje zásah do konania, ktorého kvalita by mala mať za následok, že
Krajský súd v Bratislave o žalobe, ktorú dostal 12. marca 2004, dosiaľ nerozhodol.
V čase, keď sťažovateľ predkladá Ústavnému súdu SR toto vyjadrenie, Krajský súd
Bratislava porušil a porušuje základné právo sťažovateľa na prejednanie jeho veci bez
zbytočných prieťahov v čase šesť rokov, desať mesiacov a osem dní. Krajský súd Bratislava
určil termín najbližšieho ústneho pojednávania na 9. marec 2011, čím vylúčil, že vo veci
9 Cbs 33/2004 rozhodne skôr ako šesť rokov a 362 dní po podaní žaloby.»
II.
Zo spisu vedeného krajským súdom pod sp. zn. 9 Cbs 33/2004 ústavný súd zistil
takýto priebeh namietaného konania:
1. Dňa 12. marca 2004 bol krajskému súdu doručený návrh sťažovateľa, ktorým sa
domáhal proti (pôvodnému) odporcovi uloženia povinnosti zdržať sa nekalosúťažného
konania spočívajúceho v klamlivom označovaní tovaru, ktorý sťažovateľ doplnil podaním
z 26. marca 2004. Sťažovateľ sa domáhal tiež vydania predbežného opatrenia.
2. Uznesením č. k. 9 Cbs 33/2004-55 z 12. mája 2004 krajský súd uznesením nariadil
predbežné opatrenie; označené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 3. júna 2004.
3. Dňa 30. júna 2004 krajský súd zaslal odporcovi kópiu doplnenia návrhu.
4. Sťažovateľ podaním zo 16. júla 2004 oznámil krajskému súdu zmenu svojho
právneho zástupcu a podaním z 9. novembra 2004 požiadal o pripustenie zmeny petitu
návrhu.
5. Pojednávanie nariadené na 16. november 2004 bolo odročené z dôvodu
poskytnutia času právnemu zástupcovi odporcu na vyjadrenie k navrhovanej zmene petitu;
odporca požiadal podaním zo 17. decembra 2004 o predĺženie lehoty na vyjadrenie k zmene
petitu, pričom svoje vyjadrenie doručil krajskému súdu 31. decembra 2004.
6. Dňa 11. januára 2005 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené pre
účely zabezpečenia účasti svedka.
7. Pojednávanie vo veci z 5. apríla 2005 bolo odročené z dôvodu ospravedlnenej
neúčasti právneho zástupcu odporcu.
8. Pojednávanie vo veci konané 10. mája 2005 bolo odročené pre účely výsluchu
svedka, ďalšie pojednávanie konané 17. mája 2005 bolo po vypočutí svedka tiež odročené.
9. Podaním z 20. mája 2005 sťažovateľ doplnil návrh o ďalšie dôkazy.
10. Pojednávanie konané 24. mája 2005 bolo po záverečných prednesoch účastníkov
konania odročené pre účely vyhlásenia rozhodnutia.
11. Dňa 26. mája 2005 krajský súd vyhlásil rozsudok č. k. 9 Cbs 33/2004-508,
ktorým návrh sťažovateľa zamietol (po žiadostiach zákonnej sudkyne na predĺženie lehoty
na vypracovanie rozsudku zo 7. júla a 29. júla 2005 bol rozsudok doručený sťažovateľovi
3. októbra 2005); sťažovateľ podal proti označenému rozsudku odvolanie (krajskému súdu
bolo doručené 2. novembra 2005).
12. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením
č. k. 6 Obo 364/2005-571 z 19. apríla 2007 odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu
zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (spis bol krajskému súdu doručený
4. júna 2007).
13. Pojednávanie nariadené na 18. september 2008 bolo odročené pre chyby
v doručovaní.
14. Podaním zo 16. októbra 2008 sťažovateľ požiadal o pripustenie zmeny petitu
návrhu.
15. Na pojednávaní konanom 6. októbra 2008 krajský súd uznesením pripustil zmeny
petitu a odročil ho pre účely vyhlásenia rozsudku.
16. Krajský súd rozsudkom č. k. 9 Cbs 33/2004-594 z 21. októbra 2008 opätovne
zamietol žalobu, proti ktorému sa sťažovateľ odvolal.
17. Uznesením č. k. 9 Cbs 33/2004-613 z 10. novembra 2008 krajský súd uložil
sťažovateľovi zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie.
18. Dňa 8. januára 2009 krajský súd predložil spis najvyššiemu súdu pre účely
rozhodnutia o odvolaní; najvyšší súd uznesením č. k. 6 Obo 2/2009-623 31. marca 2009
rozsudok krajského súdu z 21. októbra 2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (spis
bol krajskému súdu doručený 6. apríla 2009).
19. Na pojednávaní konanom 5. novembra 2009 krajský súd pripustil zmenu petitu.
20. Na pojednávaní konanom 18. marca 2010 krajský súd uskutočnil výsluch
svedkov, pričom pojednávanie bolo odročené pre účely výsluchu ďalších svedkov.
21. Podaním z 24. mája 2010 odporca požiadal krajský súd o predĺženie lehoty na
oznámenie adresy svedkov, ktorých treba vypočuť.
22. Na pojednávaní konanom 17. júna 2010 krajský súd vypočul svedkov
a pojednávanie odročil pre účely posúdenia ďalšieho návrhu na zmenu petitu.
23. Uznesením č. k. 9 Cbs 33/2004-682 z 29. júna 2010 krajský súd pripustil zmenu
petitu.
24. Podaním z 9. augusta 2010 sťažovateľ požiadal o vrátenie súdnych poplatkov,
ktoré mu krajský súd uložil zaplatiť uznesením z 10. novembra 2008; krajský súd
uznesením č. k. 9 Cbs 33/2004-685 zo 6. septembra 2010 z vlastnej iniciatívy rozhodol
o vrátení súdneho poplatku. Sťažovateľ požiadal najvyšší súd o zmenu uznesenia krajského
súdu zo 6. septembra 2010, ktorému najvyšší súd vyhovel uznesením z 10. novembra 2010.
25. Pojednávanie nariadené na 14. október 2010 bolo zrušené z dôvodu, že spis sa
nachádzal na najvyššom súde.
26. Ďalšie pojednávanie vo veci je nariadené na 9. marec 2011.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 33/04.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo
svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov
tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Predmetom namietaného konania je rozhodovanie o žalobe sťažovateľa, ktorou sa
domáha uloženia povinnosti odporcovi zdržať sa nekalosúťažného konania spočívajúceho
v klamlivom označovaní tovaru. Ústavný súd na základe analýzy príslušného súdneho spisu
konštatoval, že doterajší priebeh namietaného konania neumožňuje po skutkovej stránke
hodnotiť vec sťažovateľa ako zložitú, aj keď si uskutočnenie dokazovania (najmä
výsluchom svedkov) vyžiadalo primeraný čas, čo ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Z právneho hľadiska považuje ústavný
súd vec za zložitejšiu, zároveň ale súhlasí s názorom sťažovateľa, že po 4. júni 2007, keď
bolo krajskému súdu doručené zrušujúce uznesenie najvyššieho súdu č. k. 6 Obo 364/2005-
571 z 19. apríla 2007, v ktorom sú formulované právne názory odvolacieho súdu ku
kľúčovým právnym otázkam, s ktorými sa musí krajský súd v namietanom konaní
vysporiadať, je už „postavenie Krajského súdu Bratislava zjednodušené, lebo v konaní je
viazaný právnymi názormi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na predmet konania“. Na
tomto základe ústavný súd konštatoval, že aj pri zohľadnení určitej miery skutkovej
a právnej zložitosti veci nemožno ospravedlniť doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného
konania.
2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka namietaného konania, ústavný
súd konštatoval, že sťažovateľ bol v priebehu konania aktívny a poskytoval krajskému súdu
požadovanú súčinnosť, preto nemožno doterajšiu dĺžku namietaného konania pripisovať na
jeho ťarchu, ani pri rešpektovaní skutočnosti, že s jeho návrhmi na zmenu petitu žaloby sa
krajský súd musel v priebehu konania vysporiadať, čo si vyžiadalo určitý čas. Ústavný súd
v tejto súvislosti v zhode so sťažovateľom konštatoval, že sťažovateľ zmenami petitu
reagoval na aktuálny vývoj procesnej situácie, ktoré nemožno pripísať na jeho ťarchu (m.
m. II. ÚS 172/07), pričom tieto boli spôsobené aj tým, že krajský súd nerozhodol vo veci
v primeranom čase.
3. Ešte pred hodnotením postupu krajského súdu v namietanom konaní ústavný súd
považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej zbytočné
prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu,
ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne
k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako tak
môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS
33/99).
Z analýzy súdneho spisu (podrobnejšie pozri II. časť tohto nálezu) vyplýva, že od
podania návrhu na začatie konania (12. marec 2004) do dňa rozhodovania ústavného súdu
o sťažnosti sťažovateľa uplynulo takmer 7 rokov, pričom vec nie je ešte stále právoplatne
skončená, čo už samo osebe signalizuje, že postup krajského súdu nekorešponduje
s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 48 ods. 2 ústavy.
V doterajšom priebehu namietaného konania krajský súd vo veci samej dvakrát
meritórne rozhodol (rozsudky z 26. mája 2005 a 21. októbra 2008), pričom najvyšší súd
v oboch prípadoch tieto rozsudky zrušil (uzneseniami z 19. apríla 2007 a 31. marca 2009).
V odôvodnení svojho zrušujúceho uznesenia z 19. apríla 2007 najvyšší súd okrem
iného uviedol, že súd pri rozhodovaní o tom, či došlo k nekalej súťaži, „rieši ako právnu
otázku, či tvrdené konanie je porušením dobrých mravov súťaže, či došlo k nemu v rámci
hospodárskej súťaže a či toto konanie je spôsobilé vyvolať ujmu iným súťažiteľom alebo
spotrebiteľom, teda či sú dané predpoklady kvalifikácie konania podľa § 44 ods. 1
Obchodného zákonníka“, a v tejto súvislosti vytkol krajskému súdu, že „žiaden z týchto
predpokladov napadnutým rozhodnutím neposudzoval. Zaoberal sa len zisťovaním, či
žalobca vierohodne preukázal príslušnými písomnými dokladmi svoje tvrdenie
o nepravdivom údaji o cene výrobku v regáloch obchodu...“. Najvyšší súd tiež vytkol
krajskému súdu, že „vôbec nevyhodnotil žalobcom k návrhu predložené doklady, a to
uznania a ospravedlnenia žalovaného, ktoré v podstate potvrdzujú skutočnosti uvedené
v žalobe a vytknuté konania žalovaného, ktoré podľa žaloby zakladajú právny dôvod
uplatneného návrhu“, a preto mu uložil, aby „v ďalšom konaní vykonal dôkazy, ktoré
žalobca navrhol (svedecké výpovede nielen spotrebiteľov, ale aj pracovníkov žalovaného,
ktorí vybavovali reklamácie spotrebiteľov), a takto vykonané dôkazy posúdiť, či tvrdené
konania sú konaním nekalej súťaže“.
V druhom zo zrušujúcich uznesení najvyšší súd vytkol krajskému súdu, že
nepostupoval v súlade s § 107 ods. 4 v spojení s § 43 ods. 1 OSP v súvislosti so zmenami na
strane žalovaného.
Rovnako z dôvodu nesprávnej činnosti krajského súdu bolo uznesením najvyššieho
súdu z 10. novembra 2010 zrušené aj jeho uznesenie zo 6. septembra 2010, ktorému
predchádzalo pochybenie krajského súdu pri ukladaní povinnosti zaplatiť súdny poplatok
sťažovateľovi spôsobené uznesením z 10. novembra 2008.
Na plynulosť konania krajského súdu vo veci sťažovateľa negatívne vplývali aj
ďalšie procesné chyby krajského súdu súvisiace s doručovaním predvolaní na pojednávanie
(č. l. 588), resp. neefektívnou prípravou pojednávaní (odročovanie pojednávaní pre účely
výsluchu ďalších svedkov).
Obranu krajského súdu založenú na tvrdení „o množstve vecí v súdnych oddeleniach
tunajšieho súdu“, či „dlhodobejšej práceneschopnosti predsedníčky senátu“ ústavný súd
nemohol akceptovať s poukazom na svoju doterajšiu judikatúru [i judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)], v zmysle ktorej veľký počet vecí v súdnom
oddelení nemožno pokladať za okolnosť, ktorá zbavuje súd ústavou určenej povinnosti
postupovať v občianskom súdnom konaní tak, aby čo najskôr odstránil stav právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (pozri napr.
II. ÚS 48/96, I. ÚS 19/00, I. ÚS 50/01). Skutočnosť, že vo veci konajúci súd mal personálne
problémy, ktoré nedokázal riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania
a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne
príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).
Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že krajský súd svojou neefektívnou
a nesprávnou činnosťou spôsobil v namietanom konaní zbytočné prieťahy, čím porušil
základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
IV.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo
veci konal.
Keďže namietané konanie nebolo ku dňu vydania tohto nálezu ešte právoplatne
ukončené, ústavný súd prikázal krajskému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
9 Cbs 33/2004 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto
nálezu).
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že postupom krajského súdu
v namietanom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Aj keď
ústavný súd prikázal krajskému súdu, aby v konaní sp. zn. 9 Cbs 33/2004 konal bez
zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej
právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto dospel
k názoru, že treba rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľa priznať mu primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1
boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
7 000 €, „z dôvodu, že samé rozhodnutie o porušení jeho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v okolnostiach prípadu nemá povahu
dostatočnej satisfakcie. Právoplatné vyriešenie jeho právneho postavenia, ktoré zásluhou
Krajského súdu Bratislava je zatiaľ neisté, sa nedá napraviť konštatovaním poškodenia
sťažovateľa na jeho základnom práve, ba ani odstránením budúcich prieťahov v konaní
súdu o jeho veci. Sťažovateľ utrpel psychickú ujmu spočívajúcu v pocitoch márnosti,
nespravodlivosti a krivdy, že v rozhodnom čase nedosiahol spravodlivú ochranu svojich
práv a právom chránených záujmov...“. V súvislosti s požadovanou sumou finančného
zadosťučinenia popri relevantnej judikatúre ústavného súdu poukázal sťažovateľ aj na
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom v tomto kontexte argumentoval, že
«Výška primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 Ústavy SR nezávisí od voľnej
úvahy Ústavného súdu SR. Podlieha požiadavke Európskeho súdu pre ľudské práva, aby
primerané finančné zadosťučinenie za prieťah v konaní zodpovedalo jednotnému štandardu
ustanovenému pre odškodňovanie v Rade Európy. Európsky súd pre ľudské práva vyžaduje,
aby náhrada poskytnutá sťažovateľovi na vnútroštátnej úrovni bola primeraná a dostatočná
podľa článku 41 Dohovoru.
V prípadoch, keď sťažovateľ aj po vyčerpaní dostupného vnútroštátneho prostriedku
môže tvrdiť, že je „obeťou“, lebo dostal finančné zadosťučinenie za porušenie ľudského
práva na prejednanie veci v primeranej lehote vo výške, ktorá nie je primeraná
a dostatočná, musí mu byť priznaný rozdiel medzi čiastkou získanou vo vnútroštátnom
konaní a čiastkou, ktorú by za predpokladu, že by ju priznal príslušný vnútroštátny orgán,
nebolo možné považovať za zjavne neprimeranú v porovnaní s čiastkou, ktorú by priznal
Súd (Case of Scordino v. Italy GC Sťažnosť č. 36813/97, §§ 178-213; Case of Cocchiarella
v. Italy GC Sťažnosť č. 64886/01, §§ 69-98. ).
Európsky súd pre ľudské práva sformuloval kritériá, ktoré sú základom pre výpočet
primeranej a dostatočnej nemajetkovej ujmy... Z právnej argumentácie ESĽP vo veci
Scordino, § 214 v spojení s § 272 a § 273, možno vyvodiť, že rok prieťahov Európsky súd
pre ľudské práva hodnotí sumou 1500 až 1750 euro.».
V ďalšej časti odôvodnenia požadovaného rozsahu finančného zadosťučinenia
sťažovateľ polemizuje s právnym názorom ústavného súdu, ktorý vo veci vedenej pod
sp. zn. I. ÚS 4/06 uviedol, že „... v súlade so svojou doterajšou judikačnou praxou (ktorá,
ako bolo uvedené, vychádza predovšetkým z kritérií stanovených ESĽP) dôsledne skúma
všetky okolnosti porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote
garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom kritériá stanovené ESĽP nepreberá
formálne, ale materiálne, teda okrem základných kritérií (zložitosť veci, správanie
účastníka konania, postup súdu a význam konania pre sťažovateľa) prihliada aj na reálne
možnosti národného hospodárstva Slovenskej republiky (napr. v danom prípade na to, že
priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za
predchádzajúci kalendárny rok bola cca 400 EUR; oproti tomu obdobný ekonomický
ukazovateľ v Talianskej republike predstavoval cca 2 000 EUR).“.
Podľa sťažovateľa «Kritérium reálnych možností národného hospodárstva
Slovenskej republiky je kritériom, ktoré je dobové a premenlivé. Príslušné orgány
Slovenskej republiky pri rade príležitostí zverejnili štatistické údaje na základe
dosiahnutých ekonomických výsledkov prezentujúce hospodárstvo Slovenskej republiky ako
mimoriadne zdravé a úspešné v porovnaní s inými členskými štátmi Európskej únie, a to aj
v období po prepuknutí svetovej hospodárskej krízy. Úspešnosť národného hospodárstva
Slovenskej republiky sa vo vzťahu k určovaniu primeraného finančného zadosťučinenia
podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky musí odraziť v zvyšovaní priznaného
primeraného finančného zadosťučinenia tak, aby sa približovalo k štandardnému
zadosťučineniu podľa case-law Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré Ústavný súd SR
vo veci I. ÚS 4/06 roku 2006 „podstrelil“ s odkazom na priemernú nominálnu mesačnú
mzdu zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky v kalendárnom roku 2005.
Ústavný súd SR v svojom právnom názore o „materiálnom“ preberaní kritérií
ustanovených Európskym súdom pre ľudské práva nezaujal postoj k výpočtu odškodného
podľa rokov trvania celého sporu, v ktorom došlo k zbytočnému prieťahu, a nie podľa rokov
trvania zbytočných prieťahov v súdnom konaní. Aj rozdielny pohľad na túto otázku hrozí
konaniami proti Slovenskej republike z dôvodu, že primerané finančné zadosťučinenie
priznané Ústavným súdom SR nemá povahu primeraného a dostatočného odškodnenia, aké
sa vyžaduje podľa čl. 41 Dohovoru. „Ústavný súd SR v konaní o sťažnosti preskúmava
oddelene jednotlivé časti konania podľa rôznych inštancií alebo inštitúcií, ktoré konali so
zbytočnými prieťahmi. Tento postup vyplýva z potreby ústavného súdu určiť orgán, ktorý
má znášať zodpovednosť za porušenie sťažovateľových ľudských práv a základných slobôd
a ktorý má poskytnúť primerané odškodné dotknutým osobám. Tento postup je rozdielny od
postupu Súdu, ktorý preskúmava celkové trvanie konania.“ (Case of Oblúk v. Slovakia.
Sťažnosť č. 69484/01, § 59) „Súd zdôrazňuje, že preskúmanie prieťahu podľa čl. 127 môže
byť „účinné“ pre účely Dohovoru iba ak v každom individuálnom prípade môže viesť
k preskúmaniu celej dĺžky konania“ (Case of Bako. Sťažnosť č. 60227/00). Od sťažovateľa
sa vyžaduje, aby namietol celkovú dĺžku konania vo veci bez ohľadu na počet inštancií
súdnej moci zainteresovaných na porušovaní ľudského práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Bez pochybností to možno vyvodiť z právneho názoru Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci Oblúk (Case of Oblúk v. Slovakia. Sťažnosť č. 69484/01,
§ 62), ale aj z radu iných rozsudkov (napr. Case of A. R. , spol. s r. o. v. Slovakia, § 35).
Sťažovateľ v súlade s case-law Európskeho súdu pre ľudské práva žiada o primerané
finančné zadosťučinenie za každý rok konania o jeho žalobe pred dvomi inštanciami súdnej
moci vypočítané odo dňa podania návrhu na Krajský súd Bratislava až do dňa rozhodnutia
Ústavného súdu SR o porušení sťažovateľovho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov s tým, že pri uplatnení kritérií ustálených v case-law Európskeho súdu
pre ľudské práva s prihliadnutím na reálne možnosti národného hospodárstva Slovenskej
republiky označuje za primerané, aby za každý začatý kalendárny rok konania o svojej
žalobe dostal finančné zadosťučinenie vo výške 1000 euro. Pri prepočte urobenom ku dňu
podania sťažnosti na ústavný súd ide o 7000,- euro.».
S citovanými názormi sťažovateľa ústavný súd súhlasí len čiastočne. V tejto
súvislosti konštatuje, že jeho judikatúra z posledného obdobia potvrdzuje, že popri
uplatňovaní základných kritérií, ktoré štandardne uplatňuje vo svojej judikatúre aj ESĽP
(zložitosť veci, správanie účastníka konania, postup súdu a význam konania pre
sťažovateľa), sa ústavný súd svojimi rozhodnutiami, ktoré sa týkajú sumy priznaného
finančného zadosťučinenia, približuje k sumám priznávaným ESĽP za zbytočné prieťahy
v trvaní jedného roka. Ústavný súd ale naďalej považuje za potrebné zohľadňovať pri
rozhodovaní o týchto otázkach materiálne hľadisko odvádzané od reálnych možností
národného hospodárstva Slovenskej republiky založených na skutočnosti, že priemerná
nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za
predchádzajúci kalendárny rok je v porovnaní s obdobnými ukazovateľmi v iných členských
štátoch Rady Európy stále relatívne nízka. Ústavný súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
medzi platnou právnou úpravou sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (§ 49 a nasl. zákona
o ústavnom súde) a sťažnosťou podľa čl. 34 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) existujú určité rozdiely, ktoré možno judikatúrou
preklenúť len čiastočne. Sťažnosti podľa čl. 34 dohovoru, ktorými sťažovatelia namietajú
porušenie svojho práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, totiž smerujú vždy proti Slovenskej republike, a teda proti všetkým
orgánom verejnej moci Slovenskej republiky, ktoré v namietanom konaní konali
a rozhodovali, zatiaľ čo z vnútroštátnej právnej úpravy [pozri najmä § 50 ods. 1, ale tiež
§ 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde] možno vyvodiť, že sťažnosti, ktorými
sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, musia
smerovať proti postupu konkrétneho orgánu verejnej moci (vo veci sťažovateľa proti
postupu krajského súdu). Za daných okolností by priznanie zodpovednosti za zbytočné
prieťahy v konaní spôsobené postupom iného orgánu verejnej moci (napr. odvolacieho
alebo dovolacieho súdu) na ťarchu orgánu verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje,
nezodpovedalo princípu spravodlivosti ako integrálnej zložke materiálne chápaného
právneho štátu. Navyše, ústavný súd je v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde
viazaný návrhom na začatie konania, ktorý je koncentrovane vyjadrený v petite sťažnosti.
Ústavný súd tiež zohľadňuje pri svojom rozhodovaní skutočnosť, že primárnym cieľom
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je a nemôže byť priznanie finančného
zadosťučinenia.
Na základe uvedeného ústavný súd zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu,
predovšetkým neefektívnu a nesprávnu činnosť krajského súdu a ňou spôsobené zbytočné
prieťahy v konaní, dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného
zadosťučinenia v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur) sťažovateľovi primerané konkrétnym
okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátom JUDr. J. D. Sťažovateľ sa v zmysle podania z 29. decembra 2010
domáhal priznania úhrady trov konania v sume 454,90 €. Keďže suma požadovaná
sťažovateľom neprevyšovala sumu vypočítanú podľa príslušných ustanovení vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd
priznal úhradu trov konania sťažovateľovi v sume ním požadovanej (bod 4 výroku tohto
nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou nálezu“ uvedenou vo
výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. februára 2011