Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 447/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti občianskeho združenia I., B., zastúpeného

advokátom JUDr. J. D., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

rozhodol:

1. Základné právo občianskeho združenia I. na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Krajského súdu v

Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Občianskemu združeniu I. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €

(slovom štyritisíc eur), ktoré mu j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť občianskemu združeniu I.

trovy konania v sume 454,90 € (slovom štyristopäťdesiatštyri eur a deväťdesiat centov) na

účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. D., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2010

doručená sťažnosť občianskeho združenia I., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. J. D., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom

namietaného konania v postavení navrhovateľa. Sťažovateľ sa návrhom z 12. marca 2004

domáhal uloženia povinnosti pôvodnému odporcovi C., a. s., B. (ďalej len „pôvodný

odporca“), zdržať sa nekalosúťažného konania spočívajúceho v klamlivom označení tovaru.

Vec je krajským súdom vedená pod sp. zn. . S účinnosťou od 1. júla 2008 prešli

práva a záväzky pôvodného odporcu na obchodnú spoločnosť R., a. s., B. (ďalej len

„odporca“), ktorá v čase rozhodovania ústavného súdu vystupuje v namietanom konaní ako

odporca.

V úvodnej časti sťažnosti sťažovateľ popisuje doterajší priebeh namietaného konania

a v tejto súvislosti najmä uvádza:

«Sťažovateľ podal dňa 12. 03. 2004 návrh na vydanie predbežného opatrenia,

ktorým žiadal Krajský súd v Bratislave, aby uložil žalovanému obchodnému reťazcu C.

zdržať sa nekalosúťažného konania, ktorým poškodzuje spotrebiteľov tak, že cena

predávaného tovaru vyznačená na cenovkách v jeho prevádzkach je v okamihu ponuky

nižšia, než cena toho istého tovaru skutočne účtovaná pri pokladni.

Krajský súd v Bratislave návrhu vyhovel.

Žalovaný podal proti rozhodnutiu odpor.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -508 zo dňa 26. mája 2005

doručeným navrhovateľovi dňa 3. októbra 2005 žalobu zamietol. Navrhovateľ sa proti

rozsudku odvolal.

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 4. júna 2007 rozsudok Krajského

súdu v Bratislave č. k. -508 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie...

Krajský súd v Bratislave ustanovil termín ústneho pojednávania o odvolaní so

začiatkom 11.30 hod. na deň 16. 10. 2008. Napriek tomu, že Krajský súd Bratislava

predvolal právneho zástupcu navrhovateľa (sťažovateľa) na 11.30 hod., ústne pojednávanie

vo veci začal o 11.00 hod. Právny zástupca navrhovateľa sa na ústne

pojednávanie ustanovil o 11.28 hod. Podstatná časť ústneho pojednávania sa uskutočnila

v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa. Krajský súd v Bratislave navrhovateľovi

neposkytol ani kópiu zápisnice z ústneho pojednávania, hoci právny zástupca navrhovateľa

o kópiu súd požiadal pred skončením ústneho pojednávania.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -594 zo dňa 21. 10. 2008

zamietol žalobu.

Navrhovateľ dňa 4. 11. 2008 podal odvolanie proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave č. k. -594.

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 31. marca 2009 rozsudok Krajského

súdu v Bratislave z 21. októbra 2008, č. k. -594 zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie...

Krajský súd v Bratislave predvolaním z 18. 5. 2009 oznámil navrhovateľovi, že vo

veci jeho žaloby nariaďuje pojednávanie na deň 5. novembra 2009.

Na ústnom pojednávaní konanom dňa 5. 11. 2009 Krajský súd v Bratislave vyhlásil

uznesenie, ktorým pripustil zmenu žaloby podľa písomného podania žalobcu. Potom

vyhlásil uznesenie o odročení pojednávania na 18. marca 2010 s tým, že súd predvolá

svedkov tak, ako boli navrhnutí právnym zástupcom žalobcu.

Na ústnom pojednávaní konanom dňa 18. marca 2010 Krajský súd v Bratislave

vypočul dvoch svedkov navrhnutých právnym zástupcom žalobcu. Na to vyhlásil uznesenie,

ktorým odročil pojednávanie na 1. júla 2010 s tým, že právny zástupca žalovaného do 20. 5.

2010 oznámi súdu mená a adresy osôb, zamestnancov C. za účelom ich predvolania ako

svedkov...

Krajský súd v Bratislave predvolal pracovníkov žalovaného, ktorí vybavovali

reklamácie spotrebiteľov, na ústnom pojednávaní konanom 18. marca 2010. Ústne

pojednávanie, na ktoré predvolal pracovníkov žalovaného, nariadil na 1. júl 2010

s odôvodnením, že pracovný kalendár súdu je natoľko vyťažený, že je nemožné vykonať

ústne pojednávanie skôr.

Krajský súd v Bratislave tento termín neskôr zmenil, ústne pojednávanie nariadil na

17. jún 2010 „z dôvodu dovolenky členky senátu.“ ...

Krajský súd v Bratislave na ústnom pojednávaní konanom 17. júna 2010 vypočul

dvoch pracovníkov žalovaného. Jeden zo svedkov nepatril k svedkom skutočností

náležiacich k skutkovému stavu konania . Napriek odôvodnenej námietke

právneho zástupcu sťažovateľa proti výsluchu tohto svedka (zápisnica o pojednávaní, s. 4),

Krajský súd v Bratislave svedka siahodlho vypočul o skutočnostiach vecne ani právne

nesúvisiacich s predmetom konania. Po skončení výsluchu svedka súd pojednávanie odročil

na 14. 10. 2010 stým, že v priebehu mesiaca júl posúdi zmenu návrhu, ktorú predložil

právny zástupca žalobcu na ústnom pojednávaní 17. júna 2010.

Krajský súd v Bratislave Uznesením -682 zo dňa 29. 06. 2010 pripustil

zmenu návrhu, o ktorú požiadal sťažovateľ dňa 17. 6. 2010.»

Sťažovateľ zdôrazňuje, že „v súlade s rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské

práva o sťažnosti č. 13960/06 z 9. februára 2010 (Case of A. R. , spol. s r. o. v. Slovakia)

uplatňuje svoje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v celom

konaní pred dvomi inštanciami všeobecného súdnictva vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky. Sťažovateľ svoje základné právo uplatňuje jednou sťažnosťou pre celé konanie

(Case of A. R. , spol. s r. o. v. Slovakia, s. 4, § 36 až 38). Sťažovateľ sa uchádza o ochranu

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní pred

dvomi stupňami všeobecného súdnictva primárne z dôvodu, že konanie pred najvyšším

súdom vo veci predloženej sťažovateľom na rozhodnutie Krajským súdom v Bratislave

vôbec nebolo nevyhnutné, ak by Krajský súd v Bratislave svojím nesprávnym postupom

opakovane nebol zapríčinil, že do rozhodovania sporu bol nútený vstúpiť

Najvyšší súd SR.“.

Podľa sťažovateľa jeho „návrhom vymedzená vec nie je skutkovo ani právne

zložitá“. V tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že „Od 4. júna 2007 je postavenie

Krajského súdu Bratislava zjednodušené, lebo v konaní je viazaný právnymi názormi

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na predmet konania.“.

Sťažovateľ tvrdí, že „sa počas celého konania správal aktívne, navrhol a predložil

dôkazy v prospech svojej žaloby spolu so žalobou, dôkazy počas konania dopĺňal o nové

dôkazy a v rámci svojho procesného postavenia poskytoval súdu súčinnosť, o ktorú ho súd

požiadal“. V súvislosti so skutočnosťou, že v doterajšom priebehu konania dvakrát

predložil vo veci konajúcemu súdu návrh na zmenu výroku rozhodnutia, sťažovateľ uvádza,

že prvým z nich požiadal o zvýšenie sumy na uverejnenie rozhodnutia súdu v masmédiách

a druhým navrhol uverejnenie rozsudku na internete s poukazom na to, že „Od podania

návrhu do súčasnosti sa zmenila štruktúra a význam komunikačných médií na Slovensku.

Podstatne sa zvýšil význam komunikácie prostredníctvom internetu...“. V nadväznosti na

uvedené sťažovateľ zdôrazňuje, že „Zmeny návrhu výroku predložené sťažovateľom

v okolnostiach prípadu nemožno označiť za príčinu, pre ktorú konanie vo veci

pred Krajským nie je právoplatne skončené. Naopak, príčinou pre zmenu návrhu sa stali

prieťahy v konaní Krajského súdu Bratislava...“.

Podľa sťažovateľa skutočnosť, že „jeho vec nie je Krajským súdom Bratislava

právoplatne skončená šesť a štvrť roka po predložení veci súdu na rozhodnutie, je

výsledkom pestrej zmesi úkonov nesprávnej činnosti jedného sudcu a päť sudkýň dvoch

senátov, ktoré dosiaľ v mene Krajského súdu Bratislava o návrhu rozhodovali. Nesprávnej

činnosti sa Krajský súd Bratislava v konaní dopustil v početných fázach svojho

postupu. Nesprávnou činnosťou Krajský súd Bratislava zapríčinil, že sťažovateľ bol nútený

uplatniť svoje práva prostredníctvom dvoch odvolaní proti nezákonným rozhodnutiam súdu.

Nezákonné rozhodnutia v okolnostiach prípadu majú povahu úkonov, ktorými sa Krajský

súd Bratislava dopúšťa zbytočných prieťahov v konaní ...

Krajský súd Bratislava vo veci opakovane nesprávne organizuje svoj

procesný postup, dopúšťa sa pri príprave a vedení konania nedostatkov, ktoré majú za

následok, že stav sťažovateľovej právnej neistoty dosiaľ nie je právoplatne odstránený.

Krajský súd Bratislava svojím postupom na ústnom pojednávaní, ktoré zvolal na

16. október 2008, odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, keď ho predvolal na

ústne pojednávanie o pol hodiny neskôr, ako skutočne začal vec prejednávať na ústnom

pojednávaní.

Iného zbytočného prieťahu v dôsledku nesprávnej organizácie svojho procesného

postupu sa Krajský súd v Bratislave dopustil pri predvolaní svedkov na ústne pojednávanie

v konaní o druhom odvolaní sťažovateľky. Od 6. apríla 2009 z uznesenia Najvyššieho súdu

SR Krajský súd v Bratislave vie, že má vypočuť zamestnancov žalovaného, ale

až po dvoch ústnych pojednávaniach, dňa 18. marca 2010 zamestnancov žalovaného

skutočne predvolal, a to na deň 1. júla 2010. Ich výsluch napokon vykonal dňa 17. júna

2010. K zmene termínu ústneho pojednávania súd neprimäla opakovaná sťažnosť na

zbytočný prieťah v konaní, ale čerpanie dovolenky členkou súdneho senátu v pôvodne

ustanovenom čase ústneho pojednávania (1. júla 2010)...

Krajský súd Bratislava vo veci opakovane postupoval cestou omylov.

Prvého výrazného omylu sa súd dopustil vo fáze konania po podaní odporu proti

platobnému rozkazu a rozhodnutím o zamietnutí žaloby.

Žalovaná strana svoju obhajobu v konaní založila na tvrdení, že skutok,

ktorý je príčinou pre podanie žaloby, sa nestal.

Sťažovateľ k žalobe priložil kópie písomných dôkazov o protiprávnom správaní

žalovaného. Ako čas plynul, päťkrát doplnil dôkazy predložené súdu (23. marca 2004;

17. júna 2004; 11. januára 2005; 31. marca 2005; 4. apríla 2005).

Sťažovateľ v úhrne predložil kópie šiestich písomností, ktorými spotrebiteľka J. D.

upozornila žalovaného na to, že účtuje spotrebiteľom vyššie ceny, než boli uvedené na

cenovkách v regáloch jeho prevádzkarní a štyri písomné odpovede pracovníkov žalovaného

na tieto upozornenia, 16 kópií pokladničných dokladov, VHS záznam spravodajskej

informácie odvysielanej v hlavnej spravodajskej relácii STS M. a fotokópiu cenovky z

regála v prevádzke žalovaného spolu s pokladničným dokladom preukazujúcim, že žalovaný

za predmetný tovar skutočne neúčtoval sumu uvedenú na cenovke na regáli. Krajský súd v

Bratislave v rozsudku z 26. mája 2005 pristúpil na argumentáciu žalovaného o tom, že

skutok sa nestal, aj keď kvôli tomu musel prehliadnuť množstvo žalobcom navrhnutých

dôkazov.

Od nesprávnych úkonov Krajský súd Bratislava neupustil ani v ďalších fázach

konania , po zrušení rozsudku Najvyšším súdom SR, a to aj napriek zákonom

určenej viazanosti právnymi názormi Najvyššieho súdu SR.“.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ zastáva názor, že „... Krajský súd Bratislava

porušil a porušuje základné právo sťažovateľa na prejednanie jeho veci bez zbytočných

prieťahov v čase šesť rokov a približne štyri mesiace“.

Sťažovateľ sa domáha tiež priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

7 000 €, pričom tento svoj návrh podrobne odôvodnil (pozri IV. časť tohto nálezu).

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznané čl. 48

ods. 2 občianskemu združeniu I., B. v konaní pred Krajským

súdom Bratislava vo veci porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa

prikazuje Krajskému súdu Bratislava, aby vo veci upustil od ďalšieho

porušovania základného práva občianskeho združenia I. na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa

priznáva občianskemu združeniu I. za porušenie jeho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov primerané finančné zadosťučinenie 7000,- euro. Krajský súd

Bratislava je povinný vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Krajský súd Bratislava platbu vykoná na účet právneho zástupcu sťažovateľa, ktoré mu

právny zástupca sťažovateľa uvedie.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 302 euro

a 70 centov, ktorú je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. D. do

dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Krajský súd Bratislava platbu vykoná na účet, ktorý mu JUDr. J. D. uvedie.“

Ústavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním vyžiadal vyjadrenie

predsedníčky krajského súdu k sťažnosti. Predsedníčka krajského súdu na žiadosť

ústavného súdu reagovala prípisom sp. zn. Spr 3482/2010 z 27. septembra 2010, v ktorom

s poukazom na písomné vyjadrenie predsedníčky príslušného senátu krajského súdu okrem

iného uvádza:

«Má za to, že nespôsobila žiadne prieťahy (zákonná sudkyňa v predmetnej veci,

pozn.) v tomto konaní. Rezolútne popiera, že by spôsobila prieťahy v konaní, i keď sa to

sťažovateľovi tak môže zdať.

Žaloba bola Krajskému súdu v Bratislave doručená dňa 12. 03. 2004. Vo veci bol

vyhlásený rozsudok dňa 26. 05. 2005, voči ktorému podal žalobca odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 04. 06. 2007, rozsudok

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. 05. 2005 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V súvislosti so zmenou v Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave, predmetnú vec

sp. zn. prevzala menovaná predsedníčka senátu v mesiaci apríl 2008.

V zápisnici o pojednávaní zo dňa 16. 10. 2008 (č. l. 588 súdneho spisu) je

konštatované, že v spisovej kancelárii došlo k chybe pri opisovaní úpravy sudcu na

predvolanie na pojednávanie. Právny zástupca žalobcu bol oboznámený s priebehom

pojednávania od 11.00 hod. do 11.30 hod. dňa 16. 10. 2008; predsedníčka senátu

poznamenala, že na tomto pojednávaní predložil zmenu návrhu na výrok súdneho

rozhodnutia.

Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 16. 10. 2008 rozhodol o pripustení zmeny

návrhu a vo veci vyhlásil rozsudok dňa 21. 10. 2008.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 31. 03. 2009 zrušil rozsudok

súdu prvého stupňa zo dňa 21. 10. 2008 z dôvodu, že... „žaloba bola zamietnutá bez

ďalšieho dokazovania o dôvodnosti žaloby vo vzťahu k právnemu nástupcovi žalovaného,

rozhodol v rozpore s ust. “.

Krajský súd v Bratislave v rozsudku zo dňa 21. 10. 2008 (č. l. 594 súdneho spisu) na

strane č. 2 sa zaoberal zmenou účastníka konania na strane žalovaného s tým, že žalobu

zamietol z dôvodu „zmeny návrhu na výrok súdneho rozhodnutia“, v ktorej žalobca

prostredníctvom právneho zástupcu navrhol, aby súd uložil C. a. s., B. povinnosť... a nie

spoločnosti R., a. s., resp. R., a. s. (viď č. l. 585 súdneho spisu), i keď v tomto podaní ako

účastníka konania na strane žalovaného žalobca uvádza R. a. s., B.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo dňa 07. 04. 2009 doručované

právnym zástupcom účastníkov konania, t. j. v čase, kedy bola predsedníčka senátu

dlhodobejšie práceneschopná (z dôvodu operácie).

Hneď v prvý deň po nástupe do práce dňa 18. 05. 2009 vytýčila termín pojednávania

na deň 05. 11. 2009. Jej práceneschopnosť spôsobila, že musela odročiť veci predvolané na

koniec mesiaca marec 2009, ďalej mesiace apríl a máj 2009 až na 2. polrok 2009, z čoho

vznikol samozrejme aj tento časový posun v predvolaní danej veci. Predsedníčka senátu

poznamenala, že právny zástupca sťažovateľa podaním zo dňa 05. 11. 2009, menil žalobu

(viď č. l. 630 súdneho spisu) a trval na vypočutí svedkov. Po porade senátu, v priebehu

pojednávania dňa 05. 11. 2009, bolo rozhodnuté pojednávanie odročiť za účelom výsluchu

svedkov.

Na pojednávaní, konanom dňa 18. 03. 2010, opäť po porade senátu, bolo rozhodnuté

vypočuť svedkov pracovníkov Infocentra spoločnosti žalovaného. Na tomto pojednávaní súd

rozhodoval o ďalšej zmene návrhu, ktorú predložil žalobca na pojednávaní dňa 17. 06.

2010.

Vo veci je nariadené pojednávanie na deň 14. 10. 2010.

Predsedníčka senátu na záver vyjadrenia uviedla, že vec pojednáva v prvostupňovom

senáte; vec nie je právoplatne skončená, a preto sa k ďalším tvrdeniam, uvedených právnym

zástupcom žalobcu - sťažovateľa, nebude vyjadrovať.»

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -26

z 25. novembra 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľa a predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby

sa vyjadrila, či chce doplniť svoje vyjadrenie k sťažnosti z 27. septembra 2010.

Právny zástupca sťažovateľa a predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu

oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vzhľadom na tieto

oznámenia ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od ústneho pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Právny zástupca sťažovateľa po predchádzajúcej výzve ústavného súdu zaujal

v podaní z 20. januára 2011 stanovisko k vyjadreniu predsedníčky krajského súdu

z 27. septembra 2010, v ktorom okrem iného uviedol:

«Krajský súd odôvodnil zbytočné prieťahy v konaní vo veci radom

skutočností, ktoré v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR získali kvalifikáciu všeobecne

známych skutočností nezbavujúcich všeobecný súd zodpovednosti za porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa SR, resp.

za porušenie ľudského práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Bizarne, krajský súd

sa k týmto notorietám uchýlil ako keby nebol oboznámený s podmienkami ochrany

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ani s case-law

Európskeho súdu pre ľudské práva...

Argument krajského súdu o množstve vecí v súdnych oddeleniach ignoruje režim

uplatnenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, aj ľudského

práva na prejednanie veci v primeranej lehote.

Ba čo viac, ignoruje aj skutkový stav.

Najvyšší súd SR zrušil rozsudok krajského súdu dňa 4. júna 2007. Krajský súd určil

nadväzujúce ústne pojednávanie na 16. október 2008. Medzi oboma udalosťami uplynul

1 rok a 12 dní. Časový interval predstavuje zbytočný prieťah v konaní.

Iný príklad: krajský súd od 9. apríla 2009 z ďalšieho rozhodnutia Najvyššieho súdu

SR vedel, že je povinný pokračovať v konaní. Pracovníkov žalovaného za svedkov však

predvolal až na ústnom pojednávaní konanom dňa 18. 3. 2010. Zbytočný prieťah v konaní

zapríčinený nesprávnou organizáciou činnosti súdu v tomto prípade trval 11 mesiacov

a 23 dní.

A do tretice príkladov: krajský súd uznesením -613 zo dňa 10. 11.

2008 uložil žalobcovi, aby v lehote 8 dní od doručenia predmetného uznesenia zaplatil

súdny poplatok za odvolanie vo výške 10.000,- Slovenských korún. Toto uznesenie nemalo

základ v právnom poriadku, lebo sťažovateľ patrí k subjektom práva oslobodeným od

súdneho poplatku ex lege. Svoje nezákonné rozhodnutie, ktoré bol súd podľa zákona

povinný napraviť ihneď, v skutočnosti zrušil až 6. septembra 2010 uznesením

685. Tomuto kroku súdu predchádzal úkon sťažovateľa, ktorý 4. augusta 2010 požiadal

krajský súd o vydanie rozhodnutia o vrátení bezdôvodne ustanoveného súdneho poplatku.

Krajský súd nerozhodol o návrhu predloženom sťažovateľom, ale postupoval vo veci podľa

vlastného uváženia a svoje uznesenie z 10. 11. 2008 „sám od seba“ zrušil uznesením zo

6. septembra 2010. Uznesenie súdu zo 6. septembra 2010 bolo postihnuté radom právnych

chýb. Ak by krajský súd nekonal „sám od seba“, ale keby rozhodol o návrhu predloženom

sťažovateľom dňa 4. augusta 2010, nebol by sa mohol dopustiť takých chýb, aké urobil

„sám od seba“, lebo viazanosť sťažovateľovým návrhom by mu to neumožnila. Chyby súdu

mali za následok, že sťažovateľovi nezvýšilo iné, ako podať odvolanie s požiadavkou zmeny

uznesenia súdu zo 6. septembra 2010. Štandardný postup najvyššieho súdu v odvolacom

konaní mal za následok, že Krajský súd v Bratislave nemohol uskutočniť ústne pojednávanie

vo veci zvolané na 14. 10. 2010. Nové ústne pojednávanie je v súčasnosti určené na

9. marec 2011. Časový interval od 6. 9. 2010, keď krajský súd rozhodol v nesúlade so

zákonom o zrušení rozhodnutia o súdnom poplatku (ktoré dva roky predtým tiež vydal

v rozpore so zákonom) do 9. marca 2011, ak sa ustanovené ústne pojednávanie naozaj

uskutoční, predstavuje ďalší zbytočný prieťah spôsobený nesprávnou činnosťou súdu. Ide

o zbytočný prieťah v trvaní šesť mesiacov.

V záujme predídenia nedorozumeniu sťažovateľ poznamenáva, že uvedené situácie

nie sú v okolnostiach prípadu jediné, ktoré sťažovateľ označuje za nedostatky v organizácii

postupu Krajského súdu Bratislava spôsobujúce, že právna neistota, o ktorej odstránenie

sťažovateľ svojou žalobou požiadal krajský súd, naďalej trvá.

Ďalšou príčinou, ktorú podľa krajského súdu má ústavný súd zohľadniť v prospech

hodnotenia postupu uplatneného krajským súdom vo veci , je „dlhodobejšia

práceneschopnosť (z dôvodu operácie)“ predsedníčky senátu.

Sťažovateľ poznamenáva, že túto okolnosť súd uviedol ako všeobecný argument bez

toho, aby konkretizoval skutočnú dĺžku „dlhodobejšej práceneschopnosti“ predsedníčky

senátu, teda bez toho, aby umožnil aspoň uvažovať, či by táto okolnosť mohla mať právnu

relevanciu pre skúmanie zbytočných prieťahov vo veci . Sťažovateľ zároveň

poznamenáva, že zdravotný stav sudcu sám o sebe nemá povahu okolnosti zbavujúcej

oprávnenú osobu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Krajský súd v Bratislave sa pokúsil navodiť zdanie, že k prieťahom v jeho konaní

došlo aj z dôvodu, že sťažovateľ počas konania niekoľkokrát zmenil návrh na výrok súdneho

rozhodnutia.

Toto tvrdenie je udržateľné iba vo všeobecnej podobe, ku ktorej sa krajský súd

účelovo uchýlil. Sťažovateľ pripomína, čo už ohľadne svojich návrhov na zmenu výroku

uviedol: „Zmeny návrhu výroku nemožno označiť za príčinu, pre ktorú konanie vo veci

pred Krajským nie je právoplatne skončené. Naopak, príčinou pre zmenu

návrhu sa stali prieťahy v konaní Krajského súdu Bratislava. Sťažovateľ nereagoval

zmenou žalobného petitu na zmeny vývoja procesnej situácie. Sťažovateľ žiada Krajský súd

Bratislava, aby mu priznal právo uverejniť rozsudok na náklady žalovanej strany. Pohyb

cien reklamy na trhu printových a elektronických masmédií v Slovenskej republike je

hlavnou príčinou pre zmeny návrhu na výrok rozhodnutia, lebo ak má byť rozhodnutie

Krajského súdu Bratislava vykonateľné, potom sa musí zvýšiť peňažná čiastka, ktorú súd

prizná sťažovateľovi na uverejnenie rozsudku na náklady žalovanej strany.“ Návrh na

zmenu výroku rozhodnutia spočívajúci v úpravách nákladov na uverejnenie súdneho

rozhodnutia nepredstavuje zásah do konania, ktorého kvalita by mala mať za následok, že

Krajský súd v Bratislave o žalobe, ktorú dostal 12. marca 2004, dosiaľ nerozhodol.

V čase, keď sťažovateľ predkladá Ústavnému súdu SR toto vyjadrenie, Krajský súd

Bratislava porušil a porušuje základné právo sťažovateľa na prejednanie jeho veci bez

zbytočných prieťahov v čase šesť rokov, desať mesiacov a osem dní. Krajský súd Bratislava

určil termín najbližšieho ústneho pojednávania na 9. marec 2011, čím vylúčil, že vo veci

rozhodne skôr ako šesť rokov a 362 dní po podaní žaloby.»

II.

Zo spisu vedeného krajským súdom pod sp. zn. ústavný súd zistil

takýto priebeh namietaného konania:

1. Dňa 12. marca 2004 bol krajskému súdu doručený návrh sťažovateľa, ktorým sa

domáhal proti (pôvodnému) odporcovi uloženia povinnosti zdržať sa nekalosúťažného

konania spočívajúceho v klamlivom označovaní tovaru, ktorý sťažovateľ doplnil podaním

z 26. marca 2004. Sťažovateľ sa domáhal tiež vydania predbežného opatrenia.

2. Uznesením č. k. -55 z 12. mája 2004 krajský súd uznesením nariadil

predbežné opatrenie; označené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 3. júna 2004.

3. Dňa 30. júna 2004 krajský súd zaslal odporcovi kópiu doplnenia návrhu.

4. Sťažovateľ podaním zo 16. júla 2004 oznámil krajskému súdu zmenu svojho

právneho zástupcu a podaním z 9. novembra 2004 požiadal o pripustenie zmeny petitu

návrhu.

5. Pojednávanie nariadené na 16. november 2004 bolo odročené z dôvodu

poskytnutia času právnemu zástupcovi odporcu na vyjadrenie k navrhovanej zmene petitu;

odporca požiadal podaním zo 17. decembra 2004 o predĺženie lehoty na vyjadrenie k zmene

petitu, pričom svoje vyjadrenie doručil krajskému súdu 31. decembra 2004.

6. Dňa 11. januára 2005 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené pre

účely zabezpečenia účasti svedka.

7. Pojednávanie vo veci z 5. apríla 2005 bolo odročené z dôvodu ospravedlnenej

neúčasti právneho zástupcu odporcu.

8. Pojednávanie vo veci konané 10. mája 2005 bolo odročené pre účely výsluchu

svedka, ďalšie pojednávanie konané 17. mája 2005 bolo po vypočutí svedka tiež odročené.

9. Podaním z 20. mája 2005 sťažovateľ doplnil návrh o ďalšie dôkazy.

10. Pojednávanie konané 24. mája 2005 bolo po záverečných prednesoch účastníkov

konania odročené pre účely vyhlásenia rozhodnutia.

11. Dňa 26. mája 2005 krajský súd vyhlásil rozsudok č. k. -508,

ktorým návrh sťažovateľa zamietol (po žiadostiach zákonnej sudkyne na predĺženie lehoty

na vypracovanie rozsudku zo 7. júla a 29. júla 2005 bol rozsudok doručený sťažovateľovi

3. októbra 2005); sťažovateľ podal proti označenému rozsudku odvolanie (krajskému súdu

bolo doručené 2. novembra 2005).

12. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením

č. k. -571 z 19. apríla 2007 odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu

zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (spis bol krajskému súdu doručený

4. júna 2007).

13. Pojednávanie nariadené na 18. september 2008 bolo odročené pre chyby

v doručovaní.

14. Podaním zo 16. októbra 2008 sťažovateľ požiadal o pripustenie zmeny petitu

návrhu.

15. Na pojednávaní konanom 6. októbra 2008 krajský súd uznesením pripustil zmeny

petitu a odročil ho pre účely vyhlásenia rozsudku.

16. Krajský súd rozsudkom č. k. -594 z 21. októbra 2008 opätovne

zamietol žalobu, proti ktorému sa sťažovateľ odvolal.

17. Uznesením č. k. -613 z 10. novembra 2008 krajský súd uložil

sťažovateľovi zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie.

18. Dňa 8. januára 2009 krajský súd predložil spis najvyššiemu súdu pre účely

rozhodnutia o odvolaní; najvyšší súd uznesením č. k. . marca 2009

rozsudok krajského súdu z 21. októbra 2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (spis

bol krajskému súdu doručený 6. apríla 2009).

19. Na pojednávaní konanom 5. novembra 2009 krajský súd pripustil zmenu petitu.

20. Na pojednávaní konanom 18. marca 2010 krajský súd uskutočnil výsluch

svedkov, pričom pojednávanie bolo odročené pre účely výsluchu ďalších svedkov.

21. Podaním z 24. mája 2010 odporca požiadal krajský súd o predĺženie lehoty na

oznámenie adresy svedkov, ktorých treba vypočuť.

22. Na pojednávaní konanom 17. júna 2010 krajský súd vypočul svedkov

a pojednávanie odročil pre účely posúdenia ďalšieho návrhu na zmenu petitu.

23. Uznesením č. k. -682 z 29. júna 2010 krajský súd pripustil zmenu

petitu.

24. Podaním z 9. augusta 2010 sťažovateľ požiadal o vrátenie súdnych poplatkov,

ktoré mu krajský súd uložil zaplatiť uznesením z 10. novembra 2008; krajský súd

uznesením č. k. -685 zo 6. septembra 2010 z vlastnej iniciatívy rozhodol

o vrátení súdneho poplatku. Sťažovateľ požiadal najvyšší súd o zmenu uznesenia krajského

súdu zo 6. septembra 2010, ktorému najvyšší súd vyhovel uznesením z 10. novembra 2010.

25. Pojednávanie nariadené na 14. október 2010 bolo zrušené z dôvodu, že spis sa

nachádzal na najvyššom súde.

26. Ďalšie pojednávanie vo veci je nariadené na 9. marec 2011.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza zo

svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa

právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov

tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Predmetom namietaného konania je rozhodovanie o žalobe sťažovateľa, ktorou sa

domáha uloženia povinnosti odporcovi zdržať sa nekalosúťažného konania spočívajúceho

v klamlivom označovaní tovaru. Ústavný súd na základe analýzy príslušného súdneho spisu

konštatoval, že doterajší priebeh namietaného konania neumožňuje po skutkovej stránke

hodnotiť vec sťažovateľa ako zložitú, aj keď si uskutočnenie dokazovania (najmä

výsluchom svedkov) vyžiadalo primeraný čas, čo ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Z právneho hľadiska považuje ústavný

súd vec za zložitejšiu, zároveň ale súhlasí s názorom sťažovateľa, že po 4. júni 2007, keď

bolo krajskému súdu doručené zrušujúce uznesenie najvyššieho súdu č. k.

571 z 19. apríla 2007, v ktorom sú formulované právne názory odvolacieho súdu ku

kľúčovým právnym otázkam, s ktorými sa musí krajský súd v namietanom konaní

vysporiadať, je už „postavenie Krajského súdu Bratislava zjednodušené, lebo v konaní je

viazaný právnymi názormi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na predmet konania“. Na

tomto základe ústavný súd konštatoval, že aj pri zohľadnení určitej miery skutkovej

a právnej zložitosti veci nemožno ospravedlniť doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného

konania.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka namietaného konania, ústavný

súd konštatoval, že sťažovateľ bol v priebehu konania aktívny a poskytoval krajskému súdu

požadovanú súčinnosť, preto nemožno doterajšiu dĺžku namietaného konania pripisovať na

jeho ťarchu, ani pri rešpektovaní skutočnosti, že s jeho návrhmi na zmenu petitu žaloby sa

krajský súd musel v priebehu konania vysporiadať, čo si vyžiadalo určitý čas. Ústavný súd

v tejto súvislosti v zhode so sťažovateľom konštatoval, že sťažovateľ zmenami petitu

reagoval na aktuálny vývoj procesnej situácie, ktoré nemožno pripísať na jeho ťarchu (m.

m. ), pričom tieto boli spôsobené aj tým, že krajský súd nerozhodol vo veci

v primeranom čase.

3. Ešte pred hodnotením postupu krajského súdu v namietanom konaní ústavný súd

považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej zbytočné

prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu,

ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne

k odstráneniu právnej neistoty (, , ). Rovnako tak

môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS

33/99).

Z analýzy súdneho spisu (podrobnejšie pozri II. časť tohto nálezu) vyplýva, že od

podania návrhu na začatie konania (12. marec 2004) do dňa rozhodovania ústavného súdu

o sťažnosti sťažovateľa uplynulo takmer 7 rokov, pričom vec nie je ešte stále právoplatne

skončená, čo už samo osebe signalizuje, že postup krajského súdu nekorešponduje

s požiadavkami vyplývajúcimi z .

V doterajšom priebehu namietaného konania krajský súd vo veci samej dvakrát

meritórne rozhodol (rozsudky z 26. mája 2005 a 21. októbra 2008), pričom najvyšší súd

v oboch prípadoch tieto rozsudky zrušil (uzneseniami z 19. apríla 2007 a 31. marca 2009).

V odôvodnení svojho zrušujúceho uznesenia z 19. apríla 2007 najvyšší súd okrem

iného uviedol, že súd pri rozhodovaní o tom, či došlo k nekalej súťaži, „rieši ako právnu

otázku, či tvrdené konanie je porušením dobrých mravov súťaže, či došlo k nemu v rámci

hospodárskej súťaže a či toto konanie je spôsobilé vyvolať ujmu iným súťažiteľom alebo

spotrebiteľom, teda či sú dané predpoklady kvalifikácie konania podľa § 44 ods. 1

“, a v tejto súvislosti vytkol krajskému súdu, že „žiaden z týchto

predpokladov napadnutým rozhodnutím neposudzoval. Zaoberal sa len zisťovaním, či

žalobca vierohodne preukázal príslušnými písomnými dokladmi svoje tvrdenie

o nepravdivom údaji o cene výrobku v regáloch obchodu...“. Najvyšší súd tiež vytkol

krajskému súdu, že „vôbec nevyhodnotil žalobcom k návrhu predložené doklady, a to

uznania a ospravedlnenia žalovaného, ktoré v podstate potvrdzujú skutočnosti uvedené

v žalobe a vytknuté konania žalovaného, ktoré podľa žaloby zakladajú právny dôvod

uplatneného návrhu“, a preto mu uložil, aby „v ďalšom konaní vykonal dôkazy, ktoré

žalobca navrhol (svedecké výpovede nielen spotrebiteľov, ale aj pracovníkov žalovaného,

ktorí vybavovali reklamácie spotrebiteľov), a takto vykonané dôkazy posúdiť, či tvrdené

konania sú konaním nekalej súťaže“.

V druhom zo zrušujúcich uznesení najvyšší súd vytkol krajskému súdu, že

nepostupoval v súlade s v spojení s v súvislosti so zmenami na

strane žalovaného.

Rovnako z dôvodu nesprávnej činnosti krajského súdu bolo uznesením najvyššieho

súdu z 10. novembra 2010 zrušené aj jeho uznesenie zo 6. septembra 2010, ktorému

predchádzalo pochybenie krajského súdu pri ukladaní povinnosti zaplatiť súdny poplatok

sťažovateľovi spôsobené uznesením z 10. novembra 2008.

Na plynulosť konania krajského súdu vo veci sťažovateľa negatívne vplývali aj

ďalšie procesné chyby krajského súdu súvisiace s doručovaním predvolaní na pojednávanie

(č. l. 588), resp. neefektívnou prípravou pojednávaní (odročovanie pojednávaní pre účely

výsluchu ďalších svedkov).

Obranu krajského súdu založenú na tvrdení „o množstve vecí v súdnych oddeleniach

tunajšieho súdu“, či „dlhodobejšej práceneschopnosti predsedníčky senátu“ ústavný súd

nemohol akceptovať s poukazom na svoju doterajšiu judikatúru [i judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)], v zmysle ktorej veľký počet vecí v súdnom

oddelení nemožno pokladať za okolnosť, ktorá zbavuje súd určenej povinnosti

postupovať v občianskom súdnom konaní tak, aby čo najskôr odstránil stav právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (pozri napr.

, , ). Skutočnosť, že vo veci konajúci súd mal personálne

problémy, ktoré nedokázal riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania

a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne

príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. ).

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že krajský súd svojou neefektívnou

a nesprávnou činnosťou spôsobil v namietanom konaní zbytočné prieťahy, čím porušil

základné právo sťažovateľa podľa (bod 1 výroku tohto nálezu).

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo

veci konal.

Keďže namietané konanie nebolo ku dňu vydania tohto nálezu ešte právoplatne

ukončené, ústavný súd prikázal krajskému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn.

v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto

nálezu).

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že postupom krajského súdu

v namietanom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa ,

zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Aj keď

ústavný súd prikázal krajskému súdu, aby v konaní sp. zn. konal bez

zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej

právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto dospel

k názoru, že treba rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľa priznať mu primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa a ústavný súd môže

svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1

boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

7 000 €, „z dôvodu, že samé rozhodnutie o porušení jeho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v okolnostiach prípadu nemá povahu

dostatočnej satisfakcie. Právoplatné vyriešenie jeho právneho postavenia, ktoré zásluhou

Krajského súdu Bratislava je zatiaľ neisté, sa nedá napraviť konštatovaním poškodenia

sťažovateľa na jeho základnom práve, ba ani odstránením budúcich prieťahov v konaní

súdu o jeho veci. Sťažovateľ utrpel psychickú ujmu spočívajúcu v pocitoch márnosti,

nespravodlivosti a krivdy, že v rozhodnom čase nedosiahol spravodlivú ochranu svojich

práv a právom chránených záujmov...“. V súvislosti s požadovanou sumou finančného

zadosťučinenia popri relevantnej judikatúre ústavného súdu poukázal sťažovateľ aj na

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom v tomto kontexte argumentoval, že

«Výška primeraného finančného zadosťučinenia podľa SR nezávisí od voľnej

úvahy Ústavného súdu SR. Podlieha požiadavke Európskeho súdu pre ľudské práva, aby

primerané finančné zadosťučinenie za prieťah v konaní zodpovedalo jednotnému štandardu

ustanovenému pre odškodňovanie v Rade Európy. Európsky súd pre ľudské práva vyžaduje,

aby náhrada poskytnutá sťažovateľovi na vnútroštátnej úrovni bola primeraná a dostatočná

podľa článku 41 Dohovoru.

V prípadoch, keď sťažovateľ aj po vyčerpaní dostupného vnútroštátneho prostriedku

môže tvrdiť, že je „obeťou“, lebo dostal finančné zadosťučinenie za porušenie ľudského

práva na prejednanie veci v primeranej lehote vo výške, ktorá nie je primeraná

a dostatočná, musí mu byť priznaný rozdiel medzi čiastkou získanou vo vnútroštátnom

konaní a čiastkou, ktorú by za predpokladu, že by ju priznal príslušný vnútroštátny orgán,

nebolo možné považovať za zjavne neprimeranú v porovnaní s čiastkou, ktorú by priznal

Súd (Case of Scordino v. Italy GC Sťažnosť č. 36813/97, §§ 178-213; Case of Cocchiarella

v. Italy GC Sťažnosť č. 64886/01, §§ 69-98. ).

Európsky súd pre ľudské práva sformuloval kritériá, ktoré sú základom pre výpočet

primeranej a dostatočnej nemajetkovej ujmy... Z právnej argumentácie ESĽP vo veci

Scordino, § 214 v spojení s § 272 a § 273, možno vyvodiť, že rok prieťahov Európsky súd

pre ľudské práva hodnotí sumou 1500 až 1750 euro.».

V ďalšej časti odôvodnenia požadovaného rozsahu finančného zadosťučinenia

sťažovateľ polemizuje s právnym názorom ústavného súdu, ktorý vo veci vedenej pod

sp. zn. uviedol, že „... v súlade so svojou doterajšou judikačnou praxou (ktorá,

ako bolo uvedené, vychádza predovšetkým z kritérií stanovených ESĽP) dôsledne skúma

všetky okolnosti porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v a práva na prejednanie veci v primeranej lehote

garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom kritériá stanovené ESĽP nepreberá

formálne, ale materiálne, teda okrem základných kritérií (zložitosť veci, správanie

účastníka konania, postup súdu a význam konania pre sťažovateľa) prihliada aj na reálne

možnosti národného hospodárstva Slovenskej republiky (napr. v danom prípade na to, že

priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za

predchádzajúci kalendárny rok bola cca 400 EUR; oproti tomu obdobný ekonomický

ukazovateľ v Talianskej republike predstavoval cca 2 000 EUR).“.

Podľa sťažovateľa «Kritérium reálnych možností národného hospodárstva

Slovenskej republiky je kritériom, ktoré je dobové a premenlivé. Príslušné orgány

Slovenskej republiky pri rade príležitostí zverejnili štatistické údaje na základe

dosiahnutých ekonomických výsledkov prezentujúce hospodárstvo Slovenskej republiky ako

mimoriadne zdravé a úspešné v porovnaní s inými členskými štátmi Európskej únie, a to aj

v období po prepuknutí svetovej hospodárskej krízy. Úspešnosť národného hospodárstva

Slovenskej republiky sa vo vzťahu k určovaniu primeraného finančného zadosťučinenia

podľa musí odraziť v zvyšovaní priznaného

primeraného finančného zadosťučinenia tak, aby sa približovalo k štandardnému

zadosťučineniu podľa case-law Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré Ústavný súd SR

vo veci roku 2006 „podstrelil“ s odkazom na priemernú nominálnu mesačnú

mzdu zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky v kalendárnom roku 2005.

Ústavný súd SR v svojom právnom názore o „materiálnom“ preberaní kritérií

ustanovených Európskym súdom pre ľudské práva nezaujal postoj k výpočtu odškodného

podľa rokov trvania celého sporu, v ktorom došlo k zbytočnému prieťahu, a nie podľa rokov

trvania zbytočných prieťahov v súdnom konaní. Aj rozdielny pohľad na túto otázku hrozí

konaniami proti Slovenskej republike z dôvodu, že primerané finančné zadosťučinenie

priznané Ústavným súdom SR nemá povahu primeraného a dostatočného odškodnenia, aké

sa vyžaduje podľa čl. 41 Dohovoru. „Ústavný súd SR v konaní o sťažnosti preskúmava

oddelene jednotlivé časti konania podľa rôznych inštancií alebo inštitúcií, ktoré konali so

zbytočnými prieťahmi. Tento postup vyplýva z potreby ústavného súdu určiť orgán, ktorý

má znášať zodpovednosť za porušenie sťažovateľových ľudských práv a základných slobôd

a ktorý má poskytnúť primerané odškodné dotknutým osobám. Tento postup je rozdielny od

postupu Súdu, ktorý preskúmava celkové trvanie konania.“ (Case of Oblúk v. Slovakia.

Sťažnosť č. 69484/01, § 59) „Súd zdôrazňuje, že preskúmanie prieťahu podľa čl. 127 môže

byť „účinné“ pre účely Dohovoru iba ak v každom individuálnom prípade môže viesť

k preskúmaniu celej dĺžky konania“ (Case of Bako. Sťažnosť č. 60227/00). Od sťažovateľa

sa vyžaduje, aby namietol celkovú dĺžku konania vo veci bez ohľadu na počet inštancií

súdnej moci zainteresovaných na porušovaní ľudského práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov. Bez pochybností to možno vyvodiť z právneho názoru Európskeho

súdu pre ľudské práva vo veci Oblúk (Case of Oblúk v. Slovakia. Sťažnosť č. 69484/01,

§ 62), ale aj z radu iných rozsudkov (napr. Case of A. R. , spol. s r. o. v. Slovakia, § 35).

Sťažovateľ v súlade s case-law Európskeho súdu pre ľudské práva žiada o primerané

finančné zadosťučinenie za každý rok konania o jeho žalobe pred dvomi inštanciami súdnej

moci vypočítané odo dňa podania návrhu na Krajský súd Bratislava až do dňa rozhodnutia

Ústavného súdu SR o porušení sťažovateľovho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov s tým, že pri uplatnení kritérií ustálených v case-law Európskeho súdu

pre ľudské práva s prihliadnutím na reálne možnosti národného hospodárstva Slovenskej

republiky označuje za primerané, aby za každý začatý kalendárny rok konania o svojej

žalobe dostal finančné zadosťučinenie vo výške 1000 euro. Pri prepočte urobenom ku dňu

podania sťažnosti na ústavný súd ide o 7000,- euro.».

S citovanými názormi sťažovateľa ústavný súd súhlasí len čiastočne. V tejto

súvislosti konštatuje, že jeho judikatúra z posledného obdobia potvrdzuje, že popri

uplatňovaní základných kritérií, ktoré štandardne uplatňuje vo svojej judikatúre aj ESĽP

(zložitosť veci, správanie účastníka konania, postup súdu a význam konania pre

sťažovateľa), sa ústavný súd svojimi rozhodnutiami, ktoré sa týkajú sumy priznaného

finančného zadosťučinenia, približuje k sumám priznávaným ESĽP za zbytočné prieťahy

v trvaní jedného roka. Ústavný súd ale naďalej považuje za potrebné zohľadňovať pri

rozhodovaní o týchto otázkach materiálne hľadisko odvádzané od reálnych možností

národného hospodárstva Slovenskej republiky založených na skutočnosti, že priemerná

nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za

predchádzajúci kalendárny rok je v porovnaní s obdobnými ukazovateľmi v iných členských

štátoch Rady Európy stále relatívne nízka. Ústavný súd tiež poukazuje na skutočnosť, že

medzi platnou právnou úpravou sťažnosti podľa ( a nasl. zákona

o ústavnom súde) a sťažnosťou podľa čl. 34 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) existujú určité rozdiely, ktoré možno judikatúrou

preklenúť len čiastočne. Sťažnosti podľa čl. 34 dohovoru, ktorými sťažovatelia namietajú

porušenie svojho práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, totiž smerujú vždy proti Slovenskej republike, a teda proti všetkým

orgánom verejnej moci Slovenskej republiky, ktoré v namietanom konaní konali

a rozhodovali, zatiaľ čo z vnútroštátnej právnej úpravy [pozri najmä § 50 ods. 1, ale tiež

] možno vyvodiť, že sťažnosti, ktorými

sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa , musia

smerovať proti postupu konkrétneho orgánu verejnej moci (vo veci sťažovateľa proti

postupu krajského súdu). Za daných okolností by priznanie zodpovednosti za zbytočné

prieťahy v konaní spôsobené postupom iného orgánu verejnej moci (napr. odvolacieho

alebo dovolacieho súdu) na ťarchu orgánu verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje,

nezodpovedalo princípu spravodlivosti ako integrálnej zložke materiálne chápaného

právneho štátu. Navyše, ústavný súd je v zmysle

viazaný návrhom na začatie konania, ktorý je koncentrovane vyjadrený v petite sťažnosti.

Ústavný súd tiež zohľadňuje pri svojom rozhodovaní skutočnosť, že primárnym cieľom

sťažnosti podľa nie je a nemôže byť priznanie finančného

zadosťučinenia.

Na základe uvedeného ústavný súd zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu,

predovšetkým neefektívnu a nesprávnu činnosť krajského súdu a ňou spôsobené zbytočné

prieťahy v konaní, dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného

zadosťučinenia v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur) sťažovateľovi primerané konkrétnym

okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom JUDr. J. D. Sťažovateľ sa v zmysle podania z 29. decembra 2010

domáhal priznania úhrady trov konania v sume 454,90 €. Keďže suma požadovaná

sťažovateľom neprevyšovala sumu vypočítanú podľa príslušných ustanovení vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd

priznal úhradu trov konania sťažovateľovi v sume ním požadovanej (bod 4 výroku tohto

nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou nálezu“ uvedenou vo

výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2011