Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 72/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., vo veci

namietaného porušenia , a Slovenskej

republiky, čl. 2 ods. 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo

16. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

31. decembra 2010 doručená sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia (ďalej len „“), Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1, a a listiny, ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 16. novembra 2010, ktorým „potvrdil uznesenie Okresného súdu Prešov (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. zo dňa 23. 8. 2010, vo výroku o náhrade trov konania

a ktorým rozsudkom (zrejme uznesením, pozn.) zaviazal žalobcu, (t. j. sťažovateľa, pozn.)

nahradiť žalovaným trovy odvolacieho konania“.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ sa

žalobou podanou okresnému súdu domáhal „vydania bezdôvodného obohatenia za

neopodstatnené užívanie nehnuteľností v jeho vlastníctve“ nachádzajúcich sa v katastrálnom

území mesta Prešov, za čo požadoval „ako náhradu“ od žalovaných v 1. až 8. rade zaplatiť

v žalobe uvedené sumy spolu s úrokom z omeškania.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Súd prvého stupňa... vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh...

Vo výzvach bol sťažovateľ náležité poučený o tom, že ak nebude poplatok v určenej lehote

zaplatený, súd konanie zastaví... Keďže sťažovateľ súdny poplatok za návrh nezaplatil, súd

prvého stupňa podľa konanie zastavil. O trovách konania

súd rozhodol podľa veta prvá , podľa ktorého, ak niektorý z účastníkov

zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. K zastaveniu konania

došlo z dôvodu, že sťažovateľ nezaplatil súdny poplatok za návrh, pričom žalovaní v 1. až 8.

rade svojim správaním nezaplatenie súdneho poplatku zo strany sťažovateľa nezavinili...

Voči tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, doručené súdu dňa 20. 9. 2010, a to len

proti výrokom, ktorými súd prvého stupňa rozhodol tak, že zaviazal sťažovateľa uhradiť

žalovaným trovy konania.

Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa,

okrem výroku o zastavení konania a zaviazal sťažovateľa zaplatiť každému zo žalovaných

trovy odvolacieho konania...“

4. S poukázaním na rozhodnutie iného senátu krajského súdu v obdobnej veci

vedenej pod sp. zn. , v ktorej postupoval krajský súd pri aplikácii ustanovenia

§ 148 inak ako v jeho veci (sp. zn. ) sťažovateľ uviedol:

„... porušovateľ sa v sťažnosťou napadnutom uznesení odklonil od platnej judikatúry

a s uznesením na ktoré poukazoval porušovateľ, od ktorého očakával totožné rozhodnutie

v napadnutej veci, sa nijako nevysporiadal, resp. si uznesenie KS v Prešove zo dňa 30. 4.

2010, sp. zn. , ktoré bolo prílohou odvolania, ani neprečítal... Keďže

porušovateľ rozhodol inak ako iný - spomínaný senát krajského súdu a pritom nijako

neodôvodnil svoj názorový posun, v posudzovanej veci významne narušil princíp právnej

istoty a legitímneho očakávania. Bolo namieste, aby porušovateľ podrobne odôvodnil, nie

iba svoj právny názor, ale aj odchýlenie od postupu iného senátu... Takýmto postupom sa

porušovateľ dopusti ľubovôle, odporujúcej základnému princípu materiálneho právneho

štátu, ktorým je predvídateľnosť rozhodnutí orgánov súdnej moci a s nimi súvisiaci princíp

právnej istoty, majúci v konečnom dôsledku dopad aj na rovnosť účastníkov súdneho

konania...“

5. Podľa názoru sťažovateľa „Napadnutým rozhodnutím a postupom všeobecných

súdov, rozporným s a Listiny

základných práv a slobôd, boli porušené základné práva sťažovateľa, zakotvené v čl. 46

ods. 1, , , , , Listiny

základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd“.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „na základe dôvodov uvedených v sťažnosti,

po jej prerokovaní rozhodol Nálezom nasledovne:

1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Postupom porušujúcim SR, Listiny základných práv

a slobôd bolo základné právo sťažovateľa, podľa , ,

Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, Listiny základných práv a slobôd a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušené Krajským súdom

v Prešove, uznesením zo dňa 16. 11. 2010, č. k.: .

3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. 11. 2010, č. k.: ,

sa zrušuje.

4. Vec sa vracia na ďalšie konanie.“.

Sťažovateľ si súčasne uplatnil nárok na náhradu trov konania.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej

sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

8. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

9. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie označených článkov a listiny,

základných práv zaručených a listinou, ako aj práva zaručeného dohovorom

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 16. novembra 2010, najmä z dôvodov uvedených v bode 4.

10. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa preskúmal

opodstatnenosť predloženej sťažnosti v naznačenom smere, predovšetkým možnosť

preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom krajského súdu v odvolacom

konaní (vrátane jeho rozhodnutia) a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , resp. podľa listiny a tiež práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 dohovoru, porušenie ktorého sťažovateľ v petite svojej sťažnosti namietal.

11. Podľa (podobne v listiny) každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

12. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (, ). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

13. Článkom 46 ods. 1 sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým

práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6

ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného

práva podľa (ako aj podľa listiny) a práva podľa

dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol

konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (),

vrátane návrhu o námietke zaujatosti alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd

odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne

preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím

(, ). V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie

spravodlivosti majúce za následok namietané porušenie označených práv, ale o prípad, keď

právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom

rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľa. Nespokojnosť

sťažovateľa s obsahom (odôvodnením) rozhodnutia krajského súdu nie je dôkazom o jeho

neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecných súdov svojím vlastným.

14. Ústavný súd poznamenáva, že rozhodnutie o náhrade trov je súčasťou súdneho

konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa

(resp. čl. 36 ods. 1 listiny) môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4

a ), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu

(obdobne ). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa (

ods. 1 listiny) je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade

trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

15. Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno

domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jeho priznanie

( ). Ustanovenie umožňuje súdu,

aby vychádzajúc z konkrétnych okolností posudzovanej veci v medziach týchto zákonných

ustanovení nepriznal náhradu trov konania (odsek 1) alebo priznal náhradu trov konania

(odsek 2) jeho účastníkom.

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

17. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

, resp. listiny a tiež jeho práva podľa dohovoru

označeným uznesením krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej

veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

18. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu

právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa

uznesením sp. zn. zo 16. novembra 2010 sú zlučiteľné s označeným

článkom , listiny a dohovoru.

19. Sťažnosťou napadnutým uznesením krajský súd „v právnej veci žalobcu: P. J...

proti žalovaným: 1/... 8/... o náhradu za užívanie nehnuteľnosti, o odvolaní navrhovateľa

proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č. k. -100 zo dňa 12. 08. 2010“

potvrdil prvostupňové rozhodnutie okrem výroku o zastavení konania. Súčasne uložil

sťažovateľovi zaplatiť žalovaným trovy odvolacieho konania. V odôvodnení svojho

rozhodnutia krajský súd v podstatnom uviedol:

„Proti tomuto uzneseniu (t. j. prvostupňovému, pozn.) v zákonom stanovenej lehote

podal odvolanie, a to proti všetkých výrokom o trovách konania, žalobca. Namietal, že

prvostupňový súd postupoval neštandardne, ak konanie nezastavil s tým, že účastníkom

konania nepriznal právo na náhradu trov konania. Je nesprávne pokiaľ sa priznávajú

žalovaným trovy konania, ak sa konanie zastavuje pre nezaplatenie súdneho poplatku

a naviac, ak sa žalovaní vyzývajú na vyčíslenie trov konania. Poukázal pritom na iné

konania, v ktorých pri rozhodovaní o trovách konania pri zastavení pre nezaplatenie

súdneho poplatku bolo rozhodované podľa Žiadal preto, aby

odvolací súd napadnuté výroky uznesenia súdu prvého stupňa zrušil.

K odvolaniu sa písomne vyjadrili žalovaní. Žiadali, aby odvolací súd napadnuté

výroky uznesenia súdu prvého stupňa potvrdil. Uplatnili si trovy odvolacieho konania. Súd

prvého stupňa vo veci správne rozhodol v súlade so zákonom. Žalobca voči žalovaným

vedie množstvo sporov, čím žalovaným vznikajú náklady predstavujúce trovy konania. Na

výzvu súdu sa k veci vyjadrili a využili právo zastúpiť sa právnym zástupcom. Pokiaľ by sa

neboli k veci vyjadrili, mohlo by byť ich správanie posudzované tak, že bez vážneho dôvodu

nesplnili povinnosť uloženú súdom v uznesení a mohlo by dôjsť k vydaniu rozsudku pre

zmeškanie. Náklady na zastúpenie vznikli zavinením žalobcu. Aj konanie bolo zastavené

zavinením žalobcu. Práve žalobca je povinný znášať zodpovednosť za svoje konanie a za

neodôvodnene uplatnený nárok vo veci samej. Preto prvostupňový súd správne rozhodol,

keď rozhodol o trovách konania podľa § 146 ods. 2 veta prvá veta. Poukázali aj na

judikatúru odvolacieho súdu, kde v iných konaniach aplikoval práve namietané zákonné

ustanovenie. Uplatnili si trovy odvolacieho konania, ktoré aj písomne vyčíslili, pričom

u každého zo žalovaných tieto trovy odvolacieho konania predstavujú sumu 40,12 eur.

Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. preskúmal

napadnuté výroky uznesenia súdu prvého stupňa spolu s konaniami, ktoré im predchádzali

v zmysle zásad uvedených v ust. , vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie,

pretože je to v súlade s ust. , a zistil, že odvolanie žalobcu proti

napadnutým výrokom o trovách konania nie je dôvodné.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

vydal vyšší súdny úradník. V spise sa nachádza záznam, podľa ktorého zákonný sudca

nemienil odvolaniu žalobcu vyhovieť a nariadil vec predložiť na ďalší procesný postup

podľa odvolaciemu súdu.

Odvolací súd zistil, že žalobca podal žalobu na zaplatenie sumy 1.546,45 eur

a 1.697,11 eur s prísl. Súdny poplatok nezaplatil, aj keď v súlade s § 5 ods. 1 písm. a/

o súdnych poplatkoch mu vznikla poplatková povinnosť podaním

návrhu na začatie konania.

Na zaplatenie súdneho poplatku bol vyzvaný na základe pokynu sudcu a zároveň bol

na základe pokynu sudcu doručený návrh na začatie konania (žaloba ) žalovaným, ktorí boli

vyzvaní, aby sa k tejto žalobe vyjadrili. Žalovaní po doručení žaloby a poučení súdu prvého

stupňa si zvolili pre svoje zastúpenie právneho zástupcu, ktorý v mene každého individuálne

napísal vyjadrenie k podanej žalobe. Vo vyjadrení priamo si uplatnil trovy konania. Potom,

čo boli výzvy na zaplatenie súdnych poplatkov doručené žalobcovi, tento na výzvy

nereagoval, súdny poplatok nezaplatil, a preto správne postupoval súd prvého stupňa, keď

podľa vyzval žalovaných na vyčíslenie trov konania, pretože uznesenie

vo veci, keď sa zastavuje konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku sa nevyhlasuje na

nariadenom pojednávaní. Súd môže priznať náhradu trov konania účastníkovi proti

druhému účastníkovi len v prípade, pokiaľ o trovy konania požiada. Dôležitá je teda žiadosť

o zaplatenie trov konania, ktorá žiadosť bola podaná samostatne v každom jednom

vyjadrení za žalovaných k návrhu na začatie konania. Bez takejto žiadosti by postup súdu

prvého stupňa nebol správny. Žalovaní riadne vyčíslili trovy konania pred vydaním

rozhodnutia o zastavení konania, preto prvostupňový súd postupoval správne, ak žalovaným

priznal nárok na náhradu trov konania, ktoré si vyčíslili. Správne prvostupňový súd na

rozhodnutie o trovách konania použil ust. veta prvá , podľa ktorého ak

niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.

V prípade, ak dôjde k zastaveniu konania, nie je možné bez ďalšieho (automaticky)

o trovách konania rozhodovať tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania ( ).

Ustanovenie s je natoľko

previazané, že oba citované zákonné ustanovenia sa použijú pri rozhodovaní o trovách

konania v prípade pokiaľ sa zastavuje konanie. V prejednávanej veci došlo k zastaveniu

konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, ktorý súdny poplatok nezaplatil žalobca. Preto

správne sa zaoberal prvostupňový súd tým, či niektorý z účastníkov zavinil, že sa konanie

muselo zastaviť. Zavinenie toho, že konanie muselo byť zastavené, môže spočívať aj napr.

v tom, že žalobca (účastník konania) nezaplatil súdny poplatok. Zavinenie zastavenia

konania je potrebné posudzovať výslovne z procesného hľadiska a z procesného výsledku.

Správne postupoval preto prvostupňový súd, keď zistil, že zastavenie konania zavinil

žalobca. Správne prvostupňový súd priznal ostatným žalovaným náhradu trov konania,

ktoré v konaní účelne vynaložili na uplatňovanie alebo bránenie svojho práva.

Teda jednoznačne z dôvodu procesného zastavenia konania za trovy konania

zodpovedal pred prvostupňovým súdom žalobca.

Preto odvolacie námietky žalobcu odvolací súd považoval za nedôvodné.

Odvolací súd pripúšťa, že v niektorých veciach by mohol prvostupňový súd

rozhodnúť o trovách konania pri zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku aj

podľa , avšak len za tých okolností, že žalovaní by si trovy

konania neuplatnili, a že aj pokiaľ si uplatnili trovy konania, ich nevyčíslili, a teda že

konanie bolo zastavené ešte pred doručením žaloby na vyjadrenie žalovaným.

V prejednávanej veci proces súdu prvého stupňa bol vo vyššom štádiu konania, kedy boli

poskytnuté účastníkom konania procesné poučenia, zároveň bol doručený návrh s výzvou na

vyjadrenie a preto je riziko žalobcu, ktorý nesie zodpovednosť za prípadne trovy

žalovaných, pokiaľ si nesplní svoje procesné povinnosti, akou je okrem iného aj zaplatenie

súdneho poplatku, za vzniknuté trovy.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa

v spojení s ust. , podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný

úspech súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva

proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

V prejednávanej veci žalovaní si trovy odvolacieho konania uplatnili a zároveň aj

vyčíslili vo vyjadrení k odvolaniu, na ktoré boli vyzvaní prvostupňovým súdom. Keďže

v konaní pred odvolacím súdom boli žalovaní úspešní účastníci konania, majú právo na

náhradu uplatnených a riadne vyčíslených trov konania. Tieto trovy pozostávajú

z písomného vyjadrenia vo veci samej k odvolaniu zo dňa 27. 09. 2010 podľa § 10 ods. 10,

a , vyhlášky č. vo výške 26,28 eur, 1x režijný

paušál vo výške 7,21 eur a k tomu 19 % DPH, čo predstavuje 6,63 eur zo základu dane

33,49 eur. Teda spolu náhrada trov odvolacieho konania u každého zo žalovaných

predstavuje 40,12 eur. Hodnota veci podľa uplatneného nároku predstavuje 1.697,11 eur,

1.546,45 eur (81,33 eur) plus 71,37 eur delené 3 (§ 13 ods. 3 ) čo predstavuje 81,33 eur

plus 23,79 eur, spolu 105,12 eur delené 2 (§ 13 ods. 2 )=52,56 eur delené 2 (§ 14 ods. 3

písm. b/) 26,28 eur.

Podľa je povinný žalobca uhradiť uvedené trovy konania žalovaným do

3 dní od právoplatnosti uznesenia na účet zástupcu žalovaných ( ).“

20. Ústavný súd ešte poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivé konanie podľa ( listiny) a práva podľa

ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany (, ). Európsky súd pre

ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj

právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že

na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr.

Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

21. Požiadavka ústavne konformného odôvodnenia sa vzťahuje na každý výrok

rozhodnutia, teda aj na rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania. Predmetné

(sťažnosťou napadnuté) rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu (resp. spravodlivé súdne konanie) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

22. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

23. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd

sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie

krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto

situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto

súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme

všeobecného súdnictva.

24. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa , resp. listiny, ako aj jeho práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

25. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie a listiny tiež

v spojitosti s porušením základného práva podľa a listiny

(pozri body 5 a 6) predmetným rozhodnutím krajského súdu. Vychádzajúc z už citovaných

právnych názorov a konštatácií (body 8 až 17) vrátane skutočnosti, že z obsahu sťažnosti

možno vyvodiť, že porušenie uvedených článkov a listiny sťažovateľ zakladá

výlučne na tvrdenej „svojvoľnosti“ záverov namietaného rozhodnutia krajského súdu

týkajúcich sa odôvodnenia priznania náhrady trov konania žalovaným (pozri bod 4),

ústavný súd už nepovažoval za potrebné zaoberať sa týmito ďalšími článkami , resp.

listiny, ktoré mali byť podľa sťažovateľa porušené, a to z dôvodu, že nezistil príčinnú

súvislosť medzi napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu a základným právom

na súdnu ochranu podľa ( listiny), resp. právom na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže v postupe krajského súdu

nebolo zistené porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý

proces, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k namietanému porušeniu už označených

článkov a listiny. Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

26. Pokiaľ sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom pod sp. zn.

rozhodol krajský súd odlišne ako v jeho veci, ústavný súd poznamenáva, že

mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak

poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov zveruje súdnym orgánom na to týmto zákonom určeným

(zmocneným).

27. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu,

vrátenie veci krajskému súdu a priznanie náhrady trov právneho zastúpenia) stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2011