Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 80/2011
PDF · 146.35 KB
No categories available
IV. ÚS 80/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. B., Ž., a Ing. A. V., B., zastúpených advokátom Mgr.
M. H., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom
pod sp. zn. 33 C 26/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. T. B. a Ing. A. V. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára
2011 doručená sťažnosť Ing. T. B., Ž., a Ing. A. V., B. (ďalej len „sťažovatelia“),
zastúpených advokátom Mgr. M. H., Ž., ktorou namietali porušenie svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
,,dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 33 C 26/2009.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sa týka konania „o zaplatenie 4.050,38 EUR
s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia“, v ktorom sťažovatelia vystupujú ako
navrhovatelia.
V sťažnosti sťažovatelia uvádzajú, že
„Dňa 31. 03. 2009 sme podali na Okresnom súde v Žiline žalobu, ktorou sme sa
domáhali zaplatenia sumy 3.267,47 € (sťažovateľ 1/) a sumy 782,91 € (sťažovateľ 2/)
s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré získal žalovaný v období 02. 04.
2007 - 31. 12. 2008 užívaním našich nehnuteľností bez právneho titulu a poskytnutia
protiplnenia.
Hoci súd vydal niekoľko procesných rozhodnutí, vo veci nebolo do dnešného dňa
právoplatne rozhodnuté. Súd pochybil už pri vydávaní platobného rozkazu, proti ktorého
výroku o trovách konania sme podali 01. 07. 2009 odvolanie a zároveň žiadali aj o opravu
chyby v písaní spôsobenej súdom. Súd na naše podanie nereagoval. Pre nemožnosť získať
informáciu o právoplatnosti platobného rozkazu respektíve o dôvodoch, prečo platobný
rozkaz nie je právoplatný, žiadali sme predsedu súdu podaním z 14. 10. 2009 o zistenie
aktuálneho stavu a prešetrenie postupu.
Súd vo vyjadrení zo dňa 12. 11. 2009 k sťažnosti konštatoval, že sťažnosť nie je
dôvodná. S vyhodnotením sťažnosti ako nedôvodnej nesúhlasíme aj s ohľadom na poznámku
súdu naznačujúcu, že žalovaný nebol v návrhu správne označený. Ak súd z titulu svojich
kompetencií nevedel zistiť, kde sa žalovaný zdržiava a doručiť mu platobný rozkaz do
vlastných rúk 6 mesiacov, tak my už vôbec nemáme odkiaľ vedieť, kde má bydlisko
žalovaný, ktorý s nami nekomunikuje niekoľko rokov.
Odpor žalovaného nám bol doručený 04. 01. 2010 a vyjadrili sme sa k nemu dňa
14. 01. 2010. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 09. 12. 2009 predložil
protinávrh na bezplatné vecné bremeno, procesný návrh na pristúpenie vedľajšieho
účastníka na strane žalobcov a procesný návrh na spojenie predmetnej veci s ďalšími.
O návrhoch žalovaného súd začal rozhodovať až v októbri 2010. Protinávrh uznesením
z 05. 10. 2010 vylúčil na samostatné konanie. Návrh žalovaného na spojenie veci s inými
konaniami zamietol uznesením z 05. 10. 2010. Návrh žalovaného na pristúpenie vedľajšieho
účastníka na strane žalobcov zamietol uznesením zo dňa 24. 11. 2010. Napriek týmto
procesným úkonom, stále nie je objektívny predpoklad skorého ukončenia sporu. ...
Svojím konaním sme nespôsobili prieťahy v konaní. Podaním zo dňa 14. 10. 2009
sme využili zákonné prostriedky na ochranu našich práv.“.
Na základe týchto skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Základné právo sťažovateľov 1/ a 2/ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie ich záležitostí súdom v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu v Žiline v konaní 33C 26/2009 bolo porušené.
Okresnému súdu v Žiline prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 33C/26/2009 konať
bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľovi 1/ a sťažovateľovi 2/ priznáva finančné zadosťučinenie, každému z
nich v sume 1.000,00 € (slovom: jedentisíc eur), ktoré im je Okresný súd v Žiline povinný
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Okresný súd v Žiline je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľovi 1/
v sume 308,60 € a sťažovateľovi 2/ v sume 141,26 € na účet ich právneho zástupcu Mgr. M.
H. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa
a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu
štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví
zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že postupom okresného súdu v
konaní vedenom pod sp. zn. 33 C 26/2009 o ich návrhu na „zaplatenie 4.050,38 EUR
s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia“ dochádza k porušovaniu ich
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného
dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02,
Z obsahu sťažnosti, ako aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresnému súdu bol
31. marca 2009 doručený návrh sťažovateľov na začatie konania (bez zaplatenia súdneho
poplatku). Okresný súd 7. apríla 2009 vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku
a 24. júna 2009 vydal platobný rozkaz. Dňa 5. októbra 2009 bol platobný rozkaz doručený
odporcovi, ktorý podal proti nemu odpor (9. decembra 2009). Sťažovatelia sa k podanému
odporu vyjadrili 14. januára 2010. V ďalšom období okresný súd rozhodoval o procesných
návrhoch odporcu. Ústavný súd ďalej zistil, že okresný súd v čase doručenia sťažnosti
(4. február 2011) priebežne koná a vo veci bolo nariadené pojednávanie na 24. marec 2011.
Taktiež z vyjadrenia podpredsedu okresného súdu (z 12. novembra 2009) k sťažnosti
podanej sťažovateľmi (14. októbra 2009) okrem iného vyplýva, že „Prešetrením sťažnosti
podľa § 64 a násl. zák. č. 757/2004 Z. z. som zistil, že Vaša sťažnosť nie je dôvodná. Postup
súdu považujem za správny, hospodárny a účelný. Súd vykonal všetky potrebné úkony
k tomu, aby doručil platobný rozkaz do vlastných rúk odporcu. Naviac podľa ust. § 49a
O. s. p. účastník má právo požiadať, aby sa na jeho náklady doručovali súdne písomnosti
inému účastníkovi súdnym exekútorom a súd môže doručovať písomnosti prostredníctvom
účastníkom zvoleného súdneho exekútora podľa osobitného predpisu, z Vašej strany táto
možnosť využitá nebola. Naviac zo samotného návrhy by malo vyplývať správne označenie
účastníkov vrátane ich bydliska (čo nemožno stotožňovať s trvalým pobytom), pripadne
telefonického kontaktu. Len úplné a správne označenie účastníkov môže prispieť rýchlosti
konania a skorého vybavenia veci.“.
Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48
ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým
materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho
orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že ojedinelá nečinnosť
súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(napr. I. ÚS 42/01).
Na základe týchto skutočností a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou
činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup okresného súdu
v napadnutom konaní po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať ako
porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné
poznamenať, že nečinnosť alebo neefektívna činnosť okresného súdu v ďalšom priebehu
označeného konania nevylučuje, aby sťažovatelia v takom prípade opätovne podali sťažnosť
ústavnému súdu.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími
návrhmi sťažovateľov uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2011