Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 106/2011
PDF · 232.47 KB
No categories available
II. ÚS 106/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. S., Z., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátkou
JUDr. A. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd listom Okresného súdu Trebišov č. k. 3 T 75/2009-270
z 22. júna 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2010
doručená sťažnosť J. S., Z., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) listom Okresného súdu Trebišov (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 3 T 75/2009-270 z 22. júna 2010. Sťažovateľ sťažnosť doplnil podaním
doručeným ústavnému súdu 20. októbra 2010.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
«Na základe rozsudku Okresného súdu Trebišov, zo dňa 8.9.2009, sp. zn.
3T/75/2009, som uznaný vinným, že: „dňa 19.11.2008 okolo 19.45 hod. viedol osobné
motorové vozidlo zn. Škoda Super B, ev. č. ... po štátnej ceste od obce C. do obce Z., kde pri
jazde na rovnom úseku za hustej hmly neprispôsobil rýchlosť vozidla poveternostným
podmienkam a rozhľadovým pomerom a prednou časťou vozidla zachytil pred ním idúcich
chodcov kráčajúcich po pravej strane vozovky vedľa seba, ktorých zrazil, pričom chodec V.
H. utrpel smrteľné poranenia, na následky ktorých toho istého dňa o 20.40 hod. podľahol a
chodec T. I. utrpel polytraumu a ďalšie rozsiahle poranenia, na následky ktorých dňa
21.11.2008 vo FNsP v K. zomrel,“ a „podľa §288 ods. 1 Tr. por. poškodení V. H., bytom Z.,
a J. I., bytom Z., sa s nárokmi na náhradu škody odkazujú na občianske súdne konanie. ...
Po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku, proti ktorému som nepodal
odvolanie, bola zhliadnutá jeho vada v tom, že vo výroku o uznaní viny nie sú nebohí
poškodení V. H. a T. I. označení dátumom a miestom narodenia, ani adresou ich
posledného bydliska a vo výroku o náhrade škody nie sú poškodení (ich právni nástupcovia)
V. H. a J. I. označení miestom narodenia. Uvedená skutočnosť je v rozpore s ust. §288 ods.1
Tr. por., čím je rozsudok neurčitý a preto mám za to, že takto nevykonateľný.
Z rozsudku nie je zrejmé, aké osoby som mal trestným činom usmrtiť, pretože
označením osoby iba podľa mena, a minimálne bez dátumu narodenia, nie je možné
identifikovať, ktorá osoba mala byť a či bola usmrtená, alebo nie. Súčasne, keďže práva
nebohých poškodených o náhradu škody prechádzajú na právnych nástupcov, aj z tohto
dôvodu je treba nebohých poškodených (primárne poškodených), ako aj ich nástupcov
(sekundárne poškodených), označiť v súlade so zákonom, aby u sekundárne poškodených
bola zrejmá ich legitimita na to, aby vôbec mohli byť považovaní za poškodených...
Bez toho, aby nebohí poškodení boli označení menom a k tomu minimálne dátumom
narodenia, je rozsudok nepreskúmateľný, a to jednak v časti viny samej (nie je zrejmé, či
a kto bol skutkom dotknutý a usmrtený) a jednak v časti náhrady škody (nie je zrejmá
právna legitimita poškodených).
Z uvedených dôvodov som učinil návrh na opravu chyby v písaní a počítaní.
Uznesením Okresného súdu Trebišov, zo dňa 13.1.2010, sp. zn. 3T/75/2009, v spojení
s Uznesením Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 11.2.2010, sp. zn. 7Tos 9/2010, bol
zamietnutý môj návrh na opravu chyby v písaní a počítaní, zo dňa 26.11.2009, nakoľko
namietaný nedostatok nie je možné napraviť podľa §174 ods. 1 Tr. por., pretože ku chybe
došlo už pri vyhlásení rozsudku.
Uznesením Najvyššieho súdu SR, zo dňa 19.5.2010, bolo moje dovolanie, proti
citovanému uzneseniu krajského súdu, odmietnuté bez prejednania veci. ...
Súdy obidvoch stupňov uznávajú, že rozsudok je vyhlásený a vydaný v rozpore so
zákonom, avšak podľa nich ho nie je možné napraviť spôsobom podľa §174 ods. 1 Tr. por.,
kde podľa odvolacieho súdu sa náprava mohla vykonať len v odvolacom konaní (ktoré som
vo veci samej nevyužil). Mal som však za to (a naďalej mám), že ide o takú procesnú vadu
rozsudku, ktorú je súd povinný odstrániť ex offo a to bez ohľadu na čas, kedy sa chyba
zhliadne a teda aj bez návrhu. Z uvedeného dôvodu som učinil dovolanie, ktoré bolo
odmietnuté podľa § 382 Tr. por. per analogiam s použitím § 368 ods. 1 Tr. por.
Keďže predmetný rozsudok považujem za neurčitý a nevykonateľný, súčasne som
žiadal o prepustenie na slobodu, o ktorom návrhu nebolo rozhodnuté, a súdy k tomu
nezaujali žiadne stanovisko.
Keďže o mojom návrhu na opravu chyby v písaní a počítaní bolo právoplatne
rozhodnuté tak, že sa nejedná o pisársku chybu, ani inú zrejmú nesprávnosť, avšak súčasne
je zrejmé, že rozsudok trpí vadou v označení poškodených, učinil som na Okresný súd
Trebišov, dňa 10.6.2010, návrh na doplnenie rozsudku v absentujúcich častiach výrokov
a ďalej som požiadal o prepustenie na slobodu. ...
Namiesto toho, aby súd konal a rozhodol o mojom procesnom návrhu, na tento mi
odpísal list, ako „Odpoveď na Váš návrh na doplnenie rozsudku zo dňa 10.6.2010 doručený
súdu dňa 14.6.2010“. Uvedený postup je v rozpore so zákonom, a osobitne v rozpore s ust.
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods.1 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv
a základných slobôd na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným
súdom. ...
Je nepochybne zrejmé, že trest si odpykávam titulom neúplného rozsudku a teda
v rozpore so zákonom, a to s vedomím súdov konajúcich vo všetkých inštanciách. Ani jeden
z konajúcich súdov tento evidentný nedostatok neodstránil (pritom na to mal právne
prostriedky, nakoľko ide o vadu takej povahy, pri ktorej je povinný konať aj bez návrhu, nie
iba titulom odvolania a v odvolacej lehote rozsudku).
Keďže vo veci bol podaný osobitný návrh, v ktorom žiadam doplniť rozsudok
a prepustiť ma na slobodu, o ktorom nebolo konané a rozhodnuté, mám za to, že konaním
porušovateľa - listom Okresného súdu Trebišov, zo dňa 22.6.2010, sp. zn. 3T/75/2009-270...
došlo k porušeniu mojich základných práv podľa čl. 46 ods. I Ústavy SR a čl. 6 ods.1
Európskeho dohovoru... na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným
súdom.
Mám za to, že z dôvodu konania porušovateľa mi prináleží finančné zadosťučinenie,
ktoré je satisfakciou za to, že porušovateľ, ktorý má podľa zákona dbať o ochranu práv
osôb, a zvlášť, aby nikoho osobná sloboda nebola obmedzená v rozpore so zákonom, tak
nekonal.»
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol
týmto nálezom:
„Základné práva sťažovateľa zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods.1 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných
slobôd na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom, boli
listom sťažovateľa, zo dňa 22.6.2010, sp. zn. 3T/75/2009-270, označeným ako Vec: odpoveď
na Váš Návrh na doplnenie rozsudku zo dňa 10.6.2010 doručený súdu dňa 14.6.2010,
porušené.
Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu Trebišov, aby vo veci návrhu na
doplnenie rozsudku, zo dňa 10.6.2010, sp. zn. 3T 75/2009, konal a rozhodol.
Ústavný súd SR zakazuje porušovateľovi pokračovať v porušovaní namietaných
základných práv sťažovateľa.
Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 3 333 €.
Okresný súd Trebišov je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania - právneho
zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne vo výške 254,88 €.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru listom
okresného súdu sp. zn. 3 T 75/2009 z 22. júna 2010.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 322/2010).
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie ním
označených práv listom okresného súdu sp. zn. 3 T 75/2009 z 22. júna 2010, ktorým
okresný súd nevyhovel návrhu sťažovateľa z 10. júna 2010 na doplnenie rozsudku
okresného súdu sp. zn. 3 T 75/2009 z 8. septembra 2009 (ďalej len „rozsudok okresného
súdu“), je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05,
Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je
právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,
vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je
absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie
obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo
bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú
legitimný cieľ, a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto
cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Z obsahu súdneho spisu týkajúceho sa konania v sťažovateľovej právnej veci
vyplýva, že rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 24. septembra 2009, keďže
proti nemu v zákonom ustanovenej lehote nebolo podané odvolanie. Sťažovateľ „Návrhom
na opravu chyby v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností“ doručeným okresnému
súdu 2. decembra 2009 žiadal o opravu výroku rozsudku okresného súdu, v ktorom
absentovalo označenie poškodených v súlade s § 288 ods. 1 Trestného poriadku, ako aj
označenie miesta narodenia právnych nástupcov poškodených. Okresný súd uznesením
z 13. januára 2010 návrh sťažovateľa podľa § 174 ods. 1 Trestného poriadku zamietol
s odôvodnením, že k pochybeniu došlo už pri vyhlásení rozsudku a písomne vyhotovený
rozsudok bol totožný s rozsudkom tak, ako bol vyhlásený. O sťažnosti sťažovateľa proti
uzneseniu okresného súdu z 13. januára 2010 rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) uznesením č. k. 7 Tos 9/2010-248 z 11. februára 2010 tak, že ju zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že v prípade sťažovateľom
vytýkaných chýb vo výroku rozsudku ide o zrejmú nesprávnosť, ku ktorej došlo už pri
vyhlásení rozsudku a ktorú bolo možné napraviť len včas podaným odvolaním. Keďže
odvolanie proti rozsudku okresného súdu podané nebolo, nie je možné tieto chyby naprávať
postupom podľa § 174 Trestného poriadku. Dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu
krajského súdu z 11. februára 2010 bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Tdo 13/2010 z 19. mája 2010 odmietnuté podľa § 382 Trestného poriadku per
analogiam s použitím § 368 ods. 1 Trestného poriadku, keďže napadnuté uznesenie nie je
rozhodnutím, ktorým bola vec právoplatne skončená. Sťažovateľ 14. júna 2010 doručil
okresnému súdu „Návrh na doplnenie rozsudku“, ktorým žiadal okresný súd, aby napravil
nezákonný stav spočívajúci v neúplnosti rozsudku (jeho výrokov) a vydal doplňujúci
rozsudok. Okresný súd reagoval na návrh sťažovateľa listom č. k. 3 T 75/2009-270
z 22. júna 2010 (ďalej aj „namietaný list“), ktorý je predmetom sťažovateľom namietaného
porušenia ním označených práv.
K uplatneniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy dochádza vtedy, ak
príslušný zákon umožňuje, aby sa právnická osoba alebo fyzická osoba domáhala svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde. Tohto práva sa však možno domáhať v súlade
s čl. 51 ústavy len v medziach zákonov, ktoré ustanovenia čl. 46 ústavy vykonávajú
(II. ÚS 14/01). Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä
právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam
vyplývajúcim z ustanovení zákonov upravujúcich v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky
jeho výkonu (m. m. III. ÚS 331/04).
Podľa § 174 ods. 1 Trestného poriadku predseda senátu môže osobitným uznesením
kedykoľvek opraviť pisárske chyby a iné zrejmé nesprávnosti, ku ktorým došlo pri
vyhotovení rozsudku a v jeho rovnopisoch, tak, aby vyhotovenie bolo v úplnej zhode
s obsahom rozsudku, ako bol vyhlásený. Opravu môže nariadiť aj súd vyššieho stupňa.
Podľa § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozsudok môže odvolaním napadnúť
obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka.
Podľa § 322 ods. 2 Trestného poriadku ak napadnutý rozsudok je chybný len v tom,
že niektorý výrok v ňom chýba alebo je neúplný, môže odvolací súd bez zrušenia
napadnutého rozsudku vec súdu prvého stupňa vrátiť s nariadením, aby o chýbajúcom
výroku rozhodol alebo neúplný výrok doplnil.
V liste č. k. 3 T 75/2009-270 z 22. júna 2010 označenom ako „odpoveď na Váš
Návrh na doplnenie rozsudku zo dňa 10.6.2010...“ okresný súd uviedol:
«Dňa 14.6.2010 bol Okresnému súdu Trebišov doručený Návrh na doplnenie
rozsudku Okresného súdu Trebišov sp. zn. 3T/75/2009 zo dňa 8.9.2009. Po preštudovaní
jeho obsahu je zrejmé, že sa ním domáhate opráv rozsudku v takom rozsahu, ako to bolo
uvedené vo Vašom návrhu na opravu chyby v písaní a počítaní a iných zrejmých
nesprávnosti zo dňa 26.11.2009.
O tomto návrhu bolo rozhodnuté jeho zamietnutím uznesením Okresného súdu
Trebišov sp. zn. 3T/75/2009 zo dňa 13.1.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 7Tos/9/2010 zo dňa 11.2.2010. Z odôvodnení oboch rozhodnutí súdov je
zrejmé, že pre vyhovenie Vášmu návrhu neboli dané zákonné predpoklady.
Aj napriek týmto skutočnostiach ste podali nedôvodný návrh na dovolanie, ktoré bolo
uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Tdo/13/2010 zo dňa 19.5.2010 odmietnuté.
Váš terajší návrh na doplnenie rozsudku je opätovným sústavným opakovaním tých
istých návrhom za tým istým účelom, ktoré už boli rôznymi súdmi jednoznačne
a právoplatne zamietnuté a odmietnuté.
Terajší návrh žiada vydať „doplňujúci rozsudok“ a upraviť rozsudok, na základe
ktorého ste bol odsúdený v súlade so zákonom.
V trestnom konaní možno vydať doplňujúci rozsudok podľa § 322 ods. 2 Tr. por.
v odvolacom konaní, na čo ste už boli upozornený uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 7Tos/9/2010 zo dňa 11.2.2010. Toto konanie však neprebehlo, pretože rozsudok
Okresného súdu Trebišov sp. zn. 3T/75/2009 zo dňa 8.9.2009 sa stal právoplatný pred týmto
orgánom dňa 24.9.2009.
Pre konanie o Vašom návrhu na doplnenie rozsudku zo dňa 10.6.2010 nie sú žiadne
zákonné predpoklady v zmysle platného Trestného poriadku. Všetky riadne a mimoriadne
opravné prostriedky, ktoré Vás viedli k náprave vyššie uvedeného napadnutého rozsudku
Okresného súdu Trebišov už boli vyčerpané. Súd preto o tomto Vašom návrhu už konať
nemôže.»
Z namietaného listu okresného súdu vyplývajú zrozumiteľné a jednoznačné dôvody,
pre ktoré okresný súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na doplnenie rozsudku okresného súdu
a pre ktoré okresný súd nemohol o tomto návrhu sťažovateľa konať. V súlade s citovanou
judikatúrou ústavného súdu práva na súdnu ochranu sa možno domáhať len v medziach
zákonov, ktoré toto právo vykonávajú, teda v okolnostiach prípadu sťažovateľa v medziach
Trestného poriadku, a to právnymi prostriedkami a právnymi inštitútmi, ktoré tento
procesný predpis upravuje. Trestný poriadok (na rozdiel od Občianskeho súdneho poriadku)
nepozná inštitút návrhu na doplnenie rozsudku. V trestnom konaní sa možno domáhať
doplnenia rozsudku len v rámci odvolacieho konania. Sťažovateľ sa mohol domáhať
nápravy nesprávneho (neúplného rozsudku) v rámci odvolacieho konania podľa § 322
ods. 2 Trestného poriadku, teda podaním odvolania. Sťažovateľ teda mal k dispozícii účinný
prostriedok nápravy (odvolanie), ktorý však nevyužil.
Postup okresného súdu v súvislosti s namietaným listom, ktorým okresný súd
nevyhovel návrhu sťažovateľa na doplnenie rozsudku okresného súdu, teda posudzovanie
zákonnosti postupu všeobecného súdu, nielenže nie je ústavný súd oprávnený preskúmavať,
ale nie je to dôvodné už aj preto, že postupom všeobecného súdu nebolo navrhovateľovi
odňaté (ani obmedzené) základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý mal možnosť
právnymi predpismi (Trestným poriadkom) stanoveným postupom domáhať sa svojho práva
na súde podaním odvolania. Ústavný súd preto považuje postup okresného súdu v súvislosti
s namietaným listom za ústavne súladný.
Nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že z dôvodu ním namietanej neúplnosti
výrokov rozsudku je tento rozsudok neurčitý a nevykonateľný.
Podľa § 163 ods. 3 Trestného poriadku výrok, ktorým sa obžalovaný uznáva za
vinného alebo ktorým sa spod obžaloby oslobodzuje, musí presne označovať trestný čin,
ktorého sa výrok týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením právnej
kvalifikácie, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, prípadne aj s uvedením
iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným, ako aj
uvedením všetkých zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu.
Podľa § 164 písm. a) Trestného poriadku v rozsudku, ktorým sa rozhoduje o vine,
uvedie súd aj výrok o náhrade škody, ak bol nárok na jej náhradu riadne a včas uplatnený.
Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku ak podľa výsledku dokazovania nie je
podklad na vyslovenie povinnosti na náhradu škody alebo ak by bolo treba na rozhodnutie
o povinnosti na náhradu škody vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby
trestného stíhania a predĺžilo by ho, súd odkáže poškodeného na občianske súdne konanie,
prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. Poškodeného treba označiť jeho
menom a priezviskom, dátumom a miestom narodenia a miestom bydliska.
V okolnostiach prípadu sťažovateľa nárok na náhradu škody si v trestnom konaní
uplatnili právni nástupcovia poškodených podľa § 48 ods. 4 Trestného poriadku.
Z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že označenie osôb
poškodených trestným činom vo výroku o vine je odôvodnené len v súvislosti
s požiadavkou konkretizácie skutku, ktorého sa výrok o vine týka. Vo výroku o vine má byť
trestný skutok dostatočne konkretizovaný tak, aby nemohol byť zamenený s iným skutkom
a poskytol dostatok údajov pre záver o zachovaní totožnosti skutku. V rozsudku okresného
súdu sú poškodení vo výroku o vine označení len menom a priezviskom (bez uvedenia
dátumu a miesta narodenia a adresy posledného bydliska), ale vzhľadom na ďalšie
skutočnosti, ktorými je skutok vo výroku o vine vymedzený, možno konštatovať, že
zákonná požiadavka konkretizácie skutku bola v prípade sťažovateľa dodržaná. Nie
nepodstatnou je v tejto súvislosti skutočnosť, že vo výroku o náhrade škody sú právni
nástupcovia poškodených označení menom a priezviskom, dátumom narodenia a adresou
bydliska.
Pokiaľ ide o námietku neúplnosti výroku o náhrade škody, v ktorom chýba údaj
o mieste narodenia právnych nástupcov poškodených, ústavný súd konštatuje, že uvedený
formálny nedostatok sa týka výroku, ktorým súd odkázal právnych nástupcov poškodených
s ich nárokom na občianske súdne konanie. Keďže sa sťažovateľom vytýkaný nedostatok
nedotýka výroku o vine ani výroku o treste, nemožno z dôvodu formálneho nedostatku vo
výroku o náhrade škody označiť odsudzujúci rozsudok vo veci sťažovateľa z tohto dôvodu
za neurčitý, a tým za nevykonateľný. Aj napriek formálnemu nedostatku, ktorý spočíva
v neuvedení miesta narodenia právnych nástupcov poškodených vo výroku, ktorým okresný
súd odkázal právnych nástupcov poškodených s ich nárokom na občianske súdne konanie,
sú právni nástupcovia poškodených označení menom a priezviskom, dátumom narodenia
a adresou bydliska dostatočne identifikovaní na to, aby svoj nárok mohli uplatniť v konaní
pred príslušným súdom a aby tento nárok nemohol byť proti sťažovateľovi zneužitý
zo strany iných (neoprávnených) osôb.
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že medzi namietaným postupom
okresného súdu a právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých
porušenie sťažovateľ v sťažnosti namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by
signalizovala možné porušenie týchto práv, preto prichádzalo do úvahy odmietnutie
sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Okrem uvedeného ústavný súd uvádza, že týmto postupom okresného súdu
súvisiacim s korešpondenciou predsedu tohto súdu ani nie je aplikovateľné označené
porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci (prikázanie okresnému súdu, aby vo veci konal, priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia) stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. marca 2011