Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 126/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. B., T., zastúpeného advokátom Mgr. M. P., M., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

a porušenie a 2 a nesprávnym úradným

postupom a nečinnosťou Ministerstva financií Slovenskej republiky a Slovenskej obchodnej

inšpekcie a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -43 z 1. júla 2010,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra

2010 doručená sťažnosť M. B., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr.

M. P., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie a 2 a ,

a to nesprávnym úradným postupom a nečinnosťou Ministerstva financií Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo“) a Slovenskej obchodnej inšpekcie a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -43 z 1. júla 2010.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

«Sťažovateľ dňa 10. 10. 2001 uzatvoril s nebankovým subjektom A. spol. s r. o.

zmluvu o tichom spoločenstve, na základe ktorej vložil do spoločnosti peňažný vklad

300.000,- Sk a dňa 25. 10. 2001 uzatvoril so spoločnosťou B., s. r. o. zmluvu o pôžičke,

podľa ktorej tejto spoločnosti požičal 300.000,- Sk. Krajský súd v Košiciach uznesením sp.

zn. zo dňa 20. 12. 2002 vyhlásil konkurz na majetok spoločnosti A. spol. s r. o. a

uznesením sp. zn. zo dňa 3. 9. 2002 vyhlásil konkurz na majetok spoločnosti B., s.

r. o. V dôsledku týchto skutočností už žalovanému neboli vyplatené finančné prostriedky v

zmysle zmluvy o tichom spoločenstve resp. zmluvy o pôžičke ani inak vrátené a

pravdepodobne už ani nikdy nebudú vyplatené.

Je všeobecne a verejne známou skutočnosťou, ktorú nie je potrebné dokazovať, že

spoločnosti B., s. r. o. a A. spol. s r. o. vykonávali činnosť, ktorú bola oprávnená vykonávať

len investičná spoločnosť alebo investičný fond podľa zákona o investičných

spoločnostiach a investičných fondoch. V prípade, že by toto tvrdenie nemal ústavný súd za

preukázané, sme schopní predložiť dôkazy o tomto tvrdení. ...

V zmysle zákona „Ak ministerstvo (financií) zistí, že

neoprávnená osoba vykonáva činnosť, ktorú je podľa tohto zákona oprávnená vykonávať

investičná spoločnosť alebo investičný fond, zakáže jej vykonávanie tejto činnosti a uloží jej

pokutu až do výšky 25 000 000 Sk.“

V zákone bola teda celkom jednoznačne určená povinnosť ministerstva financií

zakázať činnosť neoprávneným prevádzkovateľom uvedených činností. Nečinnosť

ministerstva teda nemôže byť ničím iným, ako porušením zákona, zvlášť ak je známe, že

ministerstvo financií malo informácie o činnosti týchto osôb, nakoľko činnosť týchto osôb

bola verejne známa pravdepodobne každému jednému občanovi SR v dôsledku mimoriadne

masívnej reklamnej kampane, ktorá ich odôvodňovala predpokladať, že štát by nedopustil

podnikanie a masívny marketing týchto osôb, ak by nebolo v súlade so zákonom. V zákone

bola teda jednoznačne zakotvená povinnosť ministerstva konať ex offo.

Ministerstvo financií SR nekonalo ani v prípade spoločnosti B., s. r. o., ani v prípade

spoločnosti A. spol. s r. o., čím porušilo zákon a spôsobilo sťažovateľovi

škodu.

V zmysle vtedy platného o zodpovednosti za škodu

spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom: „Štát

zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov

spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí

tieto úlohy plnia. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.“ Nesprávnym úradným

postupom je aj nečinnosť orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom je preto aj

porušenie povinnosti konať ex offo podľa zákona

Existencia škody vyplýva z vyššie uvedených zmluvných vzťahov medzi sťažovateľom

a tzv. nebankovými subjektami. Nesprávny úradný postup štátu spočíva nekonaní

ministerstva financií podľa zákona , ktoré bolo povinné konať.

Príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom je daná tým, že ak by

ministerstvo financií konalo (včas a riadne), škoda by sťažovateľovi nikdy nebola vznikla,

pretože by v prvom rade nikdy nebol uzatvoril zmluvu so subjektom, ktorého činnosť bola

zakázaná, resp. by takáto zmluva bola zo zákona neplatná.

V zmysle o reklame (a rovnako aj podľa

predchádzajúceho ) „reklama nesmie byť klamlivá a nesmie

zneužívať dôveru spotrebiteľa, nedostatok jeho skúseností alebo vedomostí, a rovnako

nesmie prezentovať produkty, ktorých výroba, predaj, poskytovanie alebo používanie sú

zakázané“.

Podľa o reklame dozor nad dodržiavaním

tohto zákona vykonáva Slovenská obchodná inšpekcia.

Podľa § 11 toho istého zákona „Ak orgány dozoru podľa § 10 (ďalej len „orgán

dozoru“) zistia porušenie tohto zákona, šírenie reklamy zakážu; šírenie reklamy môžu

zakázať aj vtedy, ak hrozí porušenie ustanovenia § 3 ods. 2 alebo § 4 ods. 3. V rozhodnutí

o zákaze šírenia reklamy orgán dozoru môže uložiť povinnosť zverejnenia tohto rozhodnutia

alebo jeho častí a povinnosť zverejnenia opravného vyhlásenia v hromadných

oznamovacích prostriedkoch.“

Zákon jednoznačne stanovuje povinnosť Slovenskej obchodnej inšpekcie konať ex

offo a zakázať klamlivú reklamu. Je zrejmé, že nečinnosťou Slovenskej obchodnej inšpekcie

došlo k porušeniu zákona o reklame, nakoľko existencia reklamy aj jej klamlivosť musela

byť Slovenskej obchodnej inšpekcii známa.»

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Nesprávnym úradným postupom štátu - nečinnosťou Ministerstva financií SR

a Slovenskej obchodnej inšpekcie bol porušený článok 1 ods. 1, článok 1 ods. 2 a článok 2

ods. 2 SR.

2. Nesprávnym úradným postupom štátu - nečinnosťou Ministerstva financií SR

a Slovenskej obchodnej inšpekcie bol narušený princíp právnej istoty a odôvodnené

očakávanie sťažovateľa.

3. Právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. zo dňa

1. 07. 2010 bolo porušené právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 3 SR.

4. Sťažovateľ má v zmysle článku 46 ods. 3 SR právo domáhať sa náhrady

škody, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom štátu - Ministerstva financií SR

a Slovenskej obchodnej inšpekcie.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky z dôvodu porušenia základných práv a tým

spôsobenej ujmy priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,-Eur.

6. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi nárok na náhradu trov právneho zastúpenia

vo výške 254,88 Eur za dva úkony právneho zastúpenia podľa § 11 ods. 3 Vyhl. 655/2004

Z. z., ktoré sa majú poukázať do 10 dní od vydania nálezu na účet právneho zástupcu

sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným

zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie

žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným

rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. a v ňom

citovaná ďalšia judikatúra). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký

návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr.

).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (napr. m. m.

, ).

1. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

právoplatným rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 1. júla 2010 tvrdiac, že má

podľa právo domáhať sa náhrady škody, ktorá mu vznikla nekonaním –

nesprávnym úradným postupom štátu – ministerstva a Slovenskou obchodnou inšepkciou.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane

ustanoví zákon.

Rozhodovanie o náhrade škody patrí v zmysle do právomoci

všeobecných súdov. Tento postup všeobecných súdov upravuje v danom prípade v súlade

s o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) účinný od 1. júla 2004. Z tejto skutočnosti vychádza aj

doterajšia rozhodovacia činnosť ústavného súdu (napr. ).

Podľa zodpovednosť za škodu spôsobenú

rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti ,

a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto

zákona sa spravuje doterajšími predpismi. V prípade sťažovateľa je to konanie podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo

jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „“).

Vzhľadom na to, že sťažovateľ sa ochrany svojho práva domáha na ústavnom súde

v súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva podľa

rozsudkom krajského súdu č. k. -43 z 1. júla 2010, t. j. namieta porušenie

svojho základného práva, ktoré reálne uplatnil v napadnutom konaní pred krajským súdom

(a nie podľa ), odmietol ústavný súd túto časť sťažnosti pre nedostatok

svojej právomoci.

v garantuje každému domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Sťažovateľ síce uplatnil na

všeobecnom súde svoje základné právo garantované v v konaní

vedenom krajským súdom pod sp. zn. , avšak porušenie tohto práva nemôže

spájať s výsledkom tohto konania – s rozsudkom z 1. júla 2010. Právomoc ústavného súdu

preskúmať napadnutý rozsudok krajského súdu z hľadiska možného porušenia jeho

základných práv by totiž bola daná len v prípade, ak by sťažovateľ namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa .

Napriek uvedenému ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok č. k. -43

z 1. júla 2010 aj z hľadiska možného porušenia .

Okresný súd Bratislava I zamietol návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal od

Slovenskej republiky zastúpenej ministerstvom, náhrady škody z titulu zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a nečinnosťou štátu a jeho orgánov

podľa Krajský súd rozsudkom č. k. -43 z 1. júla 2010

potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. -25 z 28. apríla 2010.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1

O. s. p), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania

podľa a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci

plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1

nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

Zodpovednosť podľa uvedeného zákonného ustanovenia je jednou z foriem

objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie). Štát zodpovedá za škodu za

súčasného splnenia troch podmienok. Sú nimi: 1/ existencia škody (majetkovej ujmy

vyjadriteľnej v peniazoch), 2/ nesprávny úradný postup štátu, 3/ príčinná súvislosť medzi

škodou a nesprávnym úradným postupom. bližšiu definíciu pojmu

nesprávny úradný postup neobsahuje. Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek

činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo

v súvislosti s nim dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami pre konanie

štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov

tejto činnosti; k nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť ako pri úkonoch v rámci

činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ako i v rámci jeho rozhodovacej činnosti

(rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. uverejnený v časopise Zo súdnej

praxe č. 1/2004).

V prejednávanej veci je odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že

štát nezodpovedá za škodu, ktorá žalobcovi vznikla tým, že spoločnosť A. spol. s. r. o. a B.,.

s. r. o. nesplnila svoje záväzky vyplývajúce zo zmluvy o pôžičke a zmluvy o tichom

spoločenstve. V konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup štátu zastúpeného

ministerstvom financií ako jedna z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 18

ods. 1 Žalobca uzavrel predmetnú zmluvy o pôžičke a zmluvu o tichom

spoločenstve so spoločnosťou B., s r. o. a A. spol. s. r. o. v zmysle príslušných ustanovení

. Ide tu o dvojstranné právne úkony, ktoré vznikli ako výsledok

vzájomných a zhodných prejavov slobodnej a vážnej vôle, ktorá bola prejavená určite a

zrozumiteľne (§ 37 ods. 1 Obč. zák.). Na základe týchto zmlúv vznikli medzi žalobcom a

spoločnosťou B., s r. o. a A. spol. s. r. o. súkromnoprávne vzťahy, do ktorých štát zastúpený

ministerstvom financií nemohol zasahovať. Tu platí, že štátne orgány môžu konať iba na

základe , v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon (

SR). Štát mal v zmysle kompetenciu vykonávať dohľad a v

rámci neho ukladať sankcie správcovským a investičným spoločnostiam, investičným

fondom, depozitárom, núteným správcom a likvidátorom v prípade kolektívneho

investovania podľa tohto zákona. V danej veci sa však zo strany spoločnosti B., s r. o. a A.

spol. s. r. o. nejednalo o kolektívne investovanie, pretože tieto obchodné spoločnosti

nevykonávali činnosť, ktorú je podľa uvedeného zákona oprávnená vykonávať investičná

alebo správcovská spoločnosť, resp. investičný fond.

Keďže teda nebola splnená jedna z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa , ktorou je

nesprávny úradný postup štátu, žalobe nebolo možné vyhovieť.

Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací

súd potvrdil podľa “

Podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu nevykazuje známky svojvôle

ani arbitrárnosti, jeho odôvodnenie zodpovedá rozsahu a dôvodom odvolania a podľa

názoru ústavného súdu je ústavne akceptovateľné. Vzhľadom na uvedené ústavný súd

konštatuje, že aj keby sťažovateľ namietal sťažnosťou porušenie svojho základného práva

podľa napadnutým rozsudkom krajského súdu, bol by dôvod na

odmietnutie tejto časti sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 1 ods. 1 a 2

a nesprávnym úradným postupom štátu spočívajúcim v nečinnosti

ministerstva a Slovenskej obchodnej inšpekcie, a to „nekonaním ministerstva financií podľa

zákona “, ktorému bola „jednoznačne určená povinnosť zakázať

činnosť neoprávneným prevádzkovateľom... činností“, ktoré boli oprávnené vykonávať len

týmto zákonom ustanovené subjekty.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že namietanú nečinnosť ministerstva

a Slovenskej obchodnej inšpekcie mohol a mal sťažovateľ riešiť prostredníctvom právnych

nástrojov, ktoré mal k dispozícii v systéme všeobecných súdov v správnom súdnictve podľa

a nasl. .

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je prima facie v tejto časti nespôsobilá stať sa

predmetom meritórneho posúdenia zo strany ústavného súdu. Sťažovateľ totiž namieta

porušenie „svojho základného práva“ nesprávnym postupom štátu, a to nečinnosťou

ministerstva a Slovenskej obchodnej inšpekcie v spojení s takým ustanovením ,

z ktorého mu nevyplýva žiadne základné právo alebo sloboda, ochranu ktorých by mu

ústavný súd v konaní podľa čl. 127 mohol poskytnúť; namieta totiž, že bol porušený čl. 1

ods. 1 a 2 a a že bol porušený princíp právnej istoty a jeho odôvodnené

očakávanie. Ustanovenia a neustanovujú žiadne základné

právo alebo slobodu, ktorých ochrany by sa fyzické osoby alebo právnické osoby mohli

domáhať v konaní podľa .

Na základe uvedeného ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

() konštatuje, že medzi označeným postupom ministerstva a Slovenskej

obchodnej inšpekcie a namietaným porušením a 2 a absentuje

relevantná súvislosť, preto je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená a ústavný súd ju

v tejto časti odmietol podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších požiadavkách sťažovateľa

už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2011