Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 69/2011
PDF · 232.48 KB
No categories available
I. ÚS 69/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. apríla 2011 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana
Ľalíka v konaní o sťažnosti I. M., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. D., DrSc., B., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.
15 C 71/95 takto
rozhodol:
1. Základné právo I. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Trnava vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 71/95 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 71/95 p r i k a z u j e konať
bez zbytočných prieťahov.
3. I. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € (slovom desaťtisíc eur),
ktoré j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť I. M. trovy právneho zastúpenia v sume
467,11 € (slovom štyristošesťdesiatsedem eur a jedenásť centov) na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. J. D., DrSc., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára
2011 doručená sťažnosť I. M., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.
D., DrSc., B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 71/95.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 16. marca 1995 proti
odporcovi – L., š. p., žalobu o vypratanie nehnuteľnosti a vyplatenie odškodného. Okresný
súd v predmetnej veci uskutočnil niekoľko pojednávaní „spravidla nasledujúcich za sebou
v značných časových odstupoch“ a uznesením z 12. februára 2004 ustanovil v tomto konaní
znalca z odboru poľnohospodárstva a záhradníctva, avšak do dňa spísania sťažnosti
ústavnému súdu vo veci samej nerozhodol.
Sťažovateľ podal 9. decembra 2010 sťažnosť na prieťahy adresovanú predsedovi
okresného súdu, ktorá mala byť v súlade s § 65 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdoch“) vybavená v lehote 30 dní od jej doručenia, t. j. do 9. januára 2011. Podpredseda
okresného súdu podaním zo 17. decembra 2010 sťažovateľovi oznámil, že sa k jeho veci
nevie vyjadriť, pretože sa spis v predmetnej veci nachádza u znalca, avšak prisľúbil, že ju
bude sledovať a po vrátení spisu sa k jeho sťažnosti vyjadrí. Ďalším podaním z 25. januára
2011 predsedníčka okresného súdu sťažovateľovi oznámila, že jeho sťažnosť postúpila
Krajskému súdu v Trnave.
V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na § 65 ods. 2 zákona o súdoch, podľa ktorého
ak lehotu podľa odseku 1 (lehota vybavenia sťažnosti do 30 dní odo dňa jej doručenia
orgánu príslušnému na jej vybavenie) nemožno dodržať z dôvodu nemožnosti zabezpečenia
podkladov na riadne vybavenie sťažnosti alebo v prípadoch náročných na prešetrenie,
možno lehotu uvedenú v odseku 1 predĺžiť; sťažnosť však musí byť vybavená najneskôr do
troch mesiacov odo dňa jej doručenia orgánu príslušnému na jej vybavenie. O každom
predĺžení lehoty na vybavenie sťažnosti a o dôvodoch predĺženia je orgán vybavujúci
sťažnosť povinný písomne upovedomiť sťažovateľa bez zbytočného odkladu v rámci lehoty
podľa odseku 1.
Okresný súd sa ani v jednej z jeho odpovedí k sťažnosti sťažovateľa nevyjadril,
neupovedomil ho, či boli prijaté opatrenia na zjednanie nápravy v predmetnej veci, t. j.
nevysporiadal sa s ňou spôsobom určeným zákonom.
Predsedníčka okresného súdu v tomto prípade podľa sťažovateľa „porušila dva krát
zákon, lebo neuplatnila svoju zákonom určenú povinnosť prerokovať zistené nedostatky so
sudcom konajúcim vo veci a súbežne porušila zákon tým, že rozhodovanie o sťažnosti
preniesla na predsedníčku krajského súdu, ktorá nemá právomoc sťažnosť vybaviť“.
Konanie v predmetnej veci pred okresným súdom trvá viac ako šestnásť rokov.
Vzhľadom na uvedené podľa sťažovateľa „O dosiahnutí preventívneho účinku sťažnosti
z hľadiska účinnej ochrany základných práv sťažovateľa možno v konaní uvažovať iba
predstierane, za účelom ochrany Okresného súdu Trnava pred zodpovednosťou za
porušenie sťažovateľovho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov.“.
Podľa sťažovateľa v materiálnom právnom štáte s náležitou mierou rozumnosti od
neho nemožno požadovať, aby po bližšie neurčený čas v budúcnosti vyčkával, či okresný
súd nepristúpi k preskúmaniu jeho sťažnosti a k rozhodnutiu o jej opodstatnenosti, pretože
jeho zaťaženie takýmito požiadavkami „nie je zlučiteľné s ústrednou zásadou spravodlivej
rovnováhy, ktorá je východiskom k ochrane základných práv a slobôd v stave konfliktu
medzi základným právom a iným záujmom chráneným právnym poriadkom“.
Skutkový stav uvedenej veci nie je zložitý. Táto vec nepatrí medzi spory, ktoré musí
okresný súd rozhodnúť podľa zložitej právnej úpravy relevantnej na rozhodnutie vo veci
samej. Predmetná vec nie je skončená v dôsledku toho, že „súd sa vecou nezaoberá
priebežne, ale sporadicky sa k nej vracia vykonaním úkonu, na ktorý v primeranom čase
nenadviaže vykonaním ďalšieho úkonu“. Ako príklad takéhoto postupu okresného súdu
možno uviesť postup po uskutočnení pojednávania 11. septembra 1996, ktorým okresný súd
nariadil ďalšie pojednávanie až na 25. marec 2002.
Sťažovateľ sám svoje správanie v rámci konania hodnotí ako aktívne, navrhoval
a predložil dôkazy v prospech svojich vyjadrení a poskytoval okresnému súdu požadovanú
súčinnosť.
Okresný súd opakovane v predmetnej veci „nesprávne organizuje svoj procesný
postup, dopúšťa sa nedostatkov, ktoré vedú k tomu, že stav sťažovateľovej právnej neistoty
dosiaľ nie je právoplatne odstránený“.
Sťažovateľ taktiež požiadal ústavný súd o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia, pretože rozhodnutie o porušení ním označených práv nepovažuje za
dostatočnú satisfakciu a v dôsledku postupu okresného súdu v tomto konaní utrpel
„psychickú ujmu spočívajúcu v pocitoch márnosti, nespravodlivosti a krivdy, že
v rozhodnom čase nedosiahol spravodlivú ochranu svojich práv a právom chránených
záujmov“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 71/95 porušil jeho základné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na
prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikáže
okresnému súdu v predmetnom konaní konať bez zbytočných prieťahov a prizná mu
primerané finančné zadosťučinenie v sume 16 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume
463,16 €.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, uznesením č. k. I. ÚS 69/2011-15
z 23. februára 2011 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právneho zástupcu sťažovateľa
a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo
ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa
vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predsedníčka okresného súdu oznámili,
že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení sp. zn. 1SprV/140/2011 zo 14. marca
2011, ktoré bolo doručené ústavnému súdu faxom 15. marca 2011 a poštou 21. marca 2011,
konštatovala, že ide o právne a skutkovo zložitý súdny spor, a súčasne uviedla tento prehľad
procesných úkonov v napadnutom konaní: „Do 3. 12. 2007 vybavoval vec JUDr. Ľ. B. ml.,
ktorý bol najprv dočasne preložený na Krajský súd v Trnave a neskôr natrvalo. Od 3. 12.
2007 je vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. D. V.
Sťažovateľ, ako navrhovateľ, nebol pri podaní návrhu na začatie konania v r. 1995
zastúpený advokátom a jeho podanie nemalo náležitosti návrhu na začatie konania a až na
základe výzvy súdu v r. 2008 doplnil návrh o podstatné náležitosti.
Vo veci boli zatiaľ vypracované dva znalecké posudky a dňa 2. 11. 2010 bol vo veci
ustanovený tretí znalec z odboru geodézia a kartografia, ktorému bol spis aj zaslaný, avšak
27. 12. 2010 vrátil znalec spis stým, že môže vypracovať znalecký posudok až za 6 mesiacov
pre mimoriadnu zaťaženosť. Po telefonickom dohovore so znalcom sudkyňa mu spis
opätovne zaslala, pričom znalec uviedol, že sa pokúsi vypracovať znalecký posudok skôr
ako za 6 mesiacov. Dlhá lehota na vypracovanie posudku je dôvodná, nakoľko v celej
Slovenskej republike je len sedem znalcov geodetov, preto sú všetci znalci v tomto odbore
mimoriadne zaťažení a ustanovovanie nového znalca by znamenalo ďalšie predĺženie lehoty
na vypracovanie znaleckého posudku. Je pravda, že konanie je vedené od r. 1995, avšak
v období od 3. 12. 2007 bolo vytýčených 12 pojednávaní (26. 5. 2008, 30. 7. 2008, 20. 10.
2008,10. 12. 2009, 21. 1. 2010, 26. 1. 2010, 25. 2. 2010, 9. 3. 2010, 4. 5. 2010, 15. 7. 2010,
3. 8. 2010, 7. 10. 2010), pričom na deviatich pojednávaniach sa nezúčastnil právny
zástupca sťažovateľa JUDr. D., pričom svoju neprítomnosť buď neospravedlnil vôbec,
alebo ospravedlnil dodatočne z dôvodov kolízie pojednávaní, pričom dôkazy o kolízii
nedoložil. Na dvoch pojednávaniach požiadal o poskytnutie lehoty 60 dní a potom 30 dní na
pokus o mimosúdnu dohodu. Na výzvy súdu ohľadne mimosúdnej dohody nereagoval ani po
urgenciách. Z uvedeného vyplýva, že prieťahy v konaní v tomto období boli spôsobené
právnym zástupcom sťažovateľa.“
Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení z 21. marca 2011 (doručenom
ústavnému súdu 25. marca 2011), ktorým reagoval na vyjadrenie predsedníčky okresného
súdu sp. zn. 1SprV/140/2011 zo 14. marca 2011, uviedol, že nesúhlasí s jej tvrdením
o právnej a skutkovej zložitosti napadnutého konania, pretože konanie o vydanie
nehnuteľnosti predstavuje «samozrejmý právny inštitút v právnom poriadku spoločnosti,
ktorá nielen verbálne, ale aj fakticky rešpektuje ľudské právo pokojne užívať svoj majetok...
Pokiaľ ide o skutkovú zložitosť veci, nemožno ju vyvodiť zo samej skutočnosti, že súdu boli
dosiaľ predložené dva znalecké posudky a „v súčasnosti sa spis nachádza u znalca z odboru
geodézie a kartografie za účelom vypracovania tretieho znaleckého posudku“ (Vyjadrenie
zo 14. 3. 2011, s. 1). Počet znaleckých posudkov nepreukazuje skutkovú zložitosť veci. Môže
preukazovať rad iných okolností vrátane nesprávnej činnosti súdu, ktorý otáľa
s rozhodnutím sporu a vlastnú nerozhodnosť zakrýva tak, že ustanovuje rad znalcov, aby
oddialil okamih rozhodnutia o predloženej žalobe.».
Vo vzťahu k ustanovovaniu znalcov počas konania podľa sťažovateľa okresný súd
„neuviedol, ako odstránil stav právnej neistoty žalobcu tým, že ustanovil znalca, ktorého
znalecký posudok následne neakceptoval ako dôkaz pre právoplatné rozhodnutie vo veci,
naopak, ustanovil druhého znalca, s ktorého posudkom sa tiež neuspokojil pri zisťovaní
skutkového stavu a potom ustanovil tretieho znalca, ktorý svoj posudok v ustanovenej lehote
vôbec nepredložil a súd mu lehotu na vypracovanie posudku predĺžil, lehota v súčasností
plynie bez akejkoľvek istoty, že súd po dodaní tretieho znaleckého posudku prikročí
k rozhodnutiu vo veci bez toho, aby ustanovil štvrtého znalca pre konanie.“.
Za jednoznačný prieťah v napadnutom konaní sťažovateľ považuje najmä
skutočnosť, že napriek žalobe podanej ešte v roku 1995 a dvom uskutočneným
pojednávaniam (11. septembra 1996 a 25. marca 2002) bol okresným súdom vyzvaný na
odstránenie nedostatkov žaloby až v roku 2008, teda v rozpore s § 43 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Sťažovateľ vo svojom stanovisku tiež poukázal na „značne rozdielnu mieru záujmu
o vec, aj značne rozdielnu mieru aktivity vynaloženej za účelom odstránenia právnej
neistoty“ v činnosti oboch sudcov, ktorí vo veci konali, t. j. JUDr. Ľ. B. ml., ktorý bol vo
veci sťažovateľa zákonným sudcom od podania žaloby v roku 1995 a JUDr. D. V., ktorá
vec prerokúva od 3. decembra 2007.
Sťažovateľ tiež vzhľadom na „povahu a účel svojho vyjadrenia k vyjadreniu
Okresného súdu Trnava“ upravil bod 4 navrhnutého výroku nálezu ústavného súdu tak, aby
mu ústavný súd priznal náhradu trov za štyri úkony právneho zastúpenia a takto rozhodol:
„4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia 620,- euro, ktorú je
Okresný súd Trnava povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. D., DrSc. do dvoch mesiacov od
vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet...“
Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 23. februára 2011
I. senát ústavného súdu v zložení Milan Ľalík (predseda senátu), Marianna Mochnáčová
a Peter Brňák (sudcovia). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2011 účinného od
1. marca 2011 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Peter Brňák (predseda
senátu), Marianna Mochnáčová (sudkyňa) a Milan Ľalík (sudca). Z uvedeného dôvodu vec
prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené
v záhlaví tohto nálezu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 71/95.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na
súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
Predmetom konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 15 C 71/95 je
vydanie nehnuteľnosti a náhrada za trvalé porasty z titulu reštitúcie, ktoré tvorí bežnú súčasť
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, a vec z právneho a skutkového hľadiska
nevykazuje znaky náročnosti. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšej dĺžky konania, jeho
priebehu a dosiaľ dosiahnutých výsledkov na záver konštatuje, že nezistil také okolnosti,
ktoré by zdôvodňovali 16-ročný priebeh konania jeho zložitosťou, a preto nemôže
akceptovať túto okolnosť uvedenú vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu k sťažnosti.
Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní, či v konaní pred
okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ústavný súd vychádzajúc zo sťažnosti, jej príloh, stanoviska
predsedníčky okresného súdu a vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľa zistil, že
k predĺženiu posudzovaného konania prispelo aj to, že právny zástupca sťažovateľa sa
z dvanástich súdnych pojednávaní nariadených od 3. decembra 2007 nezúčastnil deviatich
z nich, pričom svoju neprítomnosť neospravedlnil vôbec alebo dodatočne z dôvodu kolízie
pojednávaní, a tiež dvakrát žiadal o poskytnutie lehoty na uzatvorenie mimosúdnej dohody,
pričom na výzvy okresného súdu týkajúce sa výsledkov jej uzatvorenia nereagoval.
Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu, pričom vzniknuté
prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. Postup
okresného súdu sa predovšetkým v období od podania žaloby 16. marca 1995 do
3. decembra 2007, keď bola vec pridelená sudkyni JUDr. D. V., vyznačuje nečinnosťou
spočívajúcou najmä v jeho neefektívnom postupe. Ústavný súd preto nepovažuje za
potrebné hodnotiť sporadické úkony okresného súdu v tomto období konania (dve
uskutočnené pojednávania, nariadenie znaleckého dokazovania atď.), keďže okresný súd až
v roku 2008, teda po 13 rokoch od podania žaloby, dospel k záveru, že toto podanie
sťažovateľa nespĺňa náležitosti návrhu na začatie konania v súlade s § 42 OSP, a vyzval ho
na jeho doplnenie. Tento postup okresného súdu je v príkrom rozpore s § 43 ods. 1 OSP,
podľa ktorého sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka, aby
nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí,
ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo
doplnenie vykonať. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia v prípade, že v stanovenej lehote
účastník konania svoje podanie neopraví alebo nedoplní a pre uvedený nedostatok nemožno
v konaní pokračovať, súd odmietne podanie, ktoré byť mohlo byť podľa svojho obsahu
návrhom na začatie konania.
V ďalšom období (od začiatku roka 2008 do podania sťažnosti ústavnému súdu)
konal okresný súd v zásade priebežne a zaoberal sa meritom veci, keď uskutočnil niekoľko
pojednávaní a nariadil vo veci znalecké dokazovanie.
Argumentáciu okresného súdu spočívajúcu v poukázaní na skutočnosť, že sťažovateľ
nebol pri podaní žaloby zastúpený advokátom, jeho podanie nemalo náležitosti návrhu na
začatie konania, na nevyhnutnosť znaleckého dokazovania a opakovanú neúčasť právneho
zástupcu sťažovateľa na nariadených pojednávaniach, ktoré mali prispieť k doterajšej dĺžke
konania, ústavný súd v okolnostiach prípadu neakceptoval. Okresným súdom uvedené
skutočnosti jednotlivo ani vo vzájomnej spojitosti nemôžu odôvodňovať celkovú
neprimeranú dĺžku posudzovaného súdneho konania, ktoré doteraz trvá viac ako 16 rokov
bez právoplatného rozhodnutia vo veci samej, teda bez nastolenia právnej istoty
sťažovateľa.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 71/95 došlo k zbytočným prieťahom, a
tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na tú skutočnosť, že predseda okresného súdu jeho
sťažnosť na prieťahy v konaní doručenú 14. decembra 2010 nevybavil v zákonom
ustanovenej lehote a zákonným spôsobom, ale ju postúpil na vybavenie predsedníčke
Krajského súdu v Trnave, ústavný súd nie je kompetentný preskúmavať v tomto smere
postup všeobecných súdov. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 67 zákona
o súdoch, podľa ktorého ak je sťažovateľ toho názoru, že sťažnosť, ktorú podal na
príslušnom orgáne súdu, nebola ním riadne vybavená, môže požiadať do 30 dní od
doručenia odpovede, s ktorou nie je spokojný, predsedu krajského súdu o prešetrenie
vybavenia sťažnosti predsedom okresného súdu.
III.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného
práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia v bode 1.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci
konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. V záujme efektívnosti
poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal
okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia. Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané primerané finančné
zadosťučinenie v sume 16 000 € poukazujúc najmä na jeho dlhodobo neisté právne
postavenie, keď v rozhodnom čase nedosiahol ochranu svojich práv a právom chránených
záujmov.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
15 C 71/95, ako aj na záver o dlhodobej nečinnosti jeho postupu, berúc do úvahy konkrétne
okolnosti daného prípadu, najmä skutočnosť, že konanie vo veci nie je ani po šestnástich
rokoch od jeho začiatku do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd
považoval priznanie sumy 10 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie
podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd v tejto súvislosti zohľadnil aj
skutočnosť, že okresný súd v napadnutom konaní v posledných troch rokoch pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu vykonáva procesné úkony priebežne, čo vo svojom vyjadrení
potvrdil aj sťažovateľ poukazujúc na diametrálne rozdielny spôsob vedenia konania od
3. decembra 2007, keď bola jeho vec pridelená na konanie a rozhodnutie inému zákonnému
sudcovi.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci
úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný
súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom
pozostávajúce z odmeny advokáta za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2010
(prevzatie a príprava zastupovania) a dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011
(písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu a vyjadrenie k sťažnosti zo 14. marca 2011).
Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3
vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden
úkon právnej služby vykonaný v roku 2010 1/6 z výpočtového základu zo sumy 721,40 €,
čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 120,23 € a 7,21 € režijný
paušál, teda spolu 127,44 €. Odmena advokáta za jeden úkon právnej služby vykonaný
v roku 2011 je 1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 €, čo predstavuje za jeden úkon
právnej služby odmenu v sume 123,50 € a 7,41 € režijný paušál, teda za dva úkony právnej
služby sumu 261,82 €. Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred
ústavným súdom zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokát je jej platcom) tak
predstavuje celkovú sumu 467,11 € (127,44 € plus 261,82 €; plus 20 % z 389,26 € = 467,11
€). Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.
Ústavný súd nepriznal trovy právneho zastúpenia za podanie sťažnosti na prieťahy v konaní
z 9. decembra 2010 predsedovi okresného súdu, pretože toto podanie nie je procesným
úkonom uskutočneným v konaní pred ústavným súdom.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2011