Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 69/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. apríla 2011 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana

Ľalíka v konaní o sťažnosti I. M., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. D., DrSc., B., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.

takto

rozhodol:

1. Základné právo I. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Trnava vo veci vedenej pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. p r i k a z u j e konať

bez zbytočných prieťahov.

3. I. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € (slovom desaťtisíc eur),

ktoré j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý uhradiť I. M. trovy právneho zastúpenia v sume

467,11 € (slovom štyristošesťdesiatsedem eur a jedenásť centov) na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. J. D., DrSc., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára

2011 doručená sťažnosť I. M., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.

D., DrSc., B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“)

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 16. marca 1995 proti

odporcovi – L., š. p., žalobu o vypratanie nehnuteľnosti a vyplatenie odškodného. Okresný

súd v predmetnej veci uskutočnil niekoľko pojednávaní „spravidla nasledujúcich za sebou

v značných časových odstupoch“ a uznesením z 12. februára 2004 ustanovil v tomto konaní

znalca z odboru poľnohospodárstva a záhradníctva, avšak do dňa spísania sťažnosti

ústavnému súdu vo veci samej nerozhodol.

Sťažovateľ podal 9. decembra 2010 sťažnosť na prieťahy adresovanú predsedovi

okresného súdu, ktorá mala byť v súlade s o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o súdoch“) vybavená v lehote 30 dní od jej doručenia, t. j. do 9. januára 2011. Podpredseda

okresného súdu podaním zo 17. decembra 2010 sťažovateľovi oznámil, že sa k jeho veci

nevie vyjadriť, pretože sa spis v predmetnej veci nachádza u znalca, avšak prisľúbil, že ju

bude sledovať a po vrátení spisu sa k jeho sťažnosti vyjadrí. Ďalším podaním z 25. januára

2011 predsedníčka okresného súdu sťažovateľovi oznámila, že jeho sťažnosť postúpila

Krajskému súdu v Trnave.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na § 65 ods. 2 zákona o súdoch, podľa ktorého

ak lehotu podľa odseku 1 (lehota vybavenia sťažnosti do 30 dní odo dňa jej doručenia

orgánu príslušnému na jej vybavenie) nemožno dodržať z dôvodu nemožnosti zabezpečenia

podkladov na riadne vybavenie sťažnosti alebo v prípadoch náročných na prešetrenie,

možno lehotu uvedenú v odseku 1 predĺžiť; sťažnosť však musí byť vybavená najneskôr do

troch mesiacov odo dňa jej doručenia orgánu príslušnému na jej vybavenie. O každom

predĺžení lehoty na vybavenie sťažnosti a o dôvodoch predĺženia je orgán vybavujúci

sťažnosť povinný písomne upovedomiť sťažovateľa bez zbytočného odkladu v rámci lehoty

podľa odseku 1.

Okresný súd sa ani v jednej z jeho odpovedí k sťažnosti sťažovateľa nevyjadril,

neupovedomil ho, či boli prijaté opatrenia na zjednanie nápravy v predmetnej veci, t. j.

nevysporiadal sa s ňou spôsobom určeným zákonom.

Predsedníčka okresného súdu v tomto prípade podľa sťažovateľa „porušila dva krát

zákon, lebo neuplatnila svoju zákonom určenú povinnosť prerokovať zistené nedostatky so

sudcom konajúcim vo veci a súbežne porušila zákon tým, že rozhodovanie o sťažnosti

preniesla na predsedníčku krajského súdu, ktorá nemá právomoc sťažnosť vybaviť“.

Konanie v predmetnej veci pred okresným súdom trvá viac ako šestnásť rokov.

Vzhľadom na uvedené podľa sťažovateľa „O dosiahnutí preventívneho účinku sťažnosti

z hľadiska účinnej ochrany základných práv sťažovateľa možno v konaní uvažovať iba

predstierane, za účelom ochrany Okresného súdu Trnava pred zodpovednosťou za

porušenie sťažovateľovho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov.“.

Podľa sťažovateľa v materiálnom právnom štáte s náležitou mierou rozumnosti od

neho nemožno požadovať, aby po bližšie neurčený čas v budúcnosti vyčkával, či okresný

súd nepristúpi k preskúmaniu jeho sťažnosti a k rozhodnutiu o jej opodstatnenosti, pretože

jeho zaťaženie takýmito požiadavkami „nie je zlučiteľné s ústrednou zásadou spravodlivej

rovnováhy, ktorá je východiskom k ochrane základných práv a slobôd v stave konfliktu

medzi základným právom a iným záujmom chráneným právnym poriadkom“.

Skutkový stav uvedenej veci nie je zložitý. Táto vec nepatrí medzi spory, ktoré musí

okresný súd rozhodnúť podľa zložitej právnej úpravy relevantnej na rozhodnutie vo veci

samej. Predmetná vec nie je skončená v dôsledku toho, že „súd sa vecou nezaoberá

priebežne, ale sporadicky sa k nej vracia vykonaním úkonu, na ktorý v primeranom čase

nenadviaže vykonaním ďalšieho úkonu“. Ako príklad takéhoto postupu okresného súdu

možno uviesť postup po uskutočnení pojednávania 11. septembra 1996, ktorým okresný súd

nariadil ďalšie pojednávanie až na 25. marec 2002.

Sťažovateľ sám svoje správanie v rámci konania hodnotí ako aktívne, navrhoval

a predložil dôkazy v prospech svojich vyjadrení a poskytoval okresnému súdu požadovanú

súčinnosť.

Okresný súd opakovane v predmetnej veci „nesprávne organizuje svoj procesný

postup, dopúšťa sa nedostatkov, ktoré vedú k tomu, že stav sťažovateľovej právnej neistoty

dosiaľ nie je právoplatne odstránený“.

Sťažovateľ taktiež požiadal ústavný súd o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia, pretože rozhodnutie o porušení ním označených práv nepovažuje za

dostatočnú satisfakciu a v dôsledku postupu okresného súdu v tomto konaní utrpel

„psychickú ujmu spočívajúcu v pocitoch márnosti, nespravodlivosti a krivdy, že

v rozhodnom čase nedosiahol spravodlivú ochranu svojich práv a právom chránených

záujmov“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. porušil jeho základné

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo na

prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikáže

okresnému súdu v predmetnom konaní konať bez zbytočných prieťahov a prizná mu

primerané finančné zadosťučinenie v sume 16 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume

463,16 €.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, uznesením č. k. -15

z 23. februára 2011 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právneho zástupcu sťažovateľa

a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo

ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa

vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predsedníčka okresného súdu oznámili,

že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení sp. zn. zo 14. marca

2011, ktoré bolo doručené ústavnému súdu faxom 15. marca 2011 a poštou 21. marca 2011,

konštatovala, že ide o právne a skutkovo zložitý súdny spor, a súčasne uviedla tento prehľad

procesných úkonov v napadnutom konaní: „Do 3. 12. 2007 vybavoval vec JUDr. Ľ. B. ml.,

ktorý bol najprv dočasne preložený na Krajský súd v Trnave a neskôr natrvalo. Od 3. 12.

2007 je vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. D. V.

Sťažovateľ, ako navrhovateľ, nebol pri podaní návrhu na začatie konania v r. 1995

zastúpený advokátom a jeho podanie nemalo náležitosti návrhu na začatie konania a až na

základe výzvy súdu v r. 2008 doplnil návrh o podstatné náležitosti.

Vo veci boli zatiaľ vypracované dva znalecké posudky a dňa 2. 11. 2010 bol vo veci

ustanovený tretí znalec z odboru geodézia a kartografia, ktorému bol spis aj zaslaný, avšak

27. 12. 2010 vrátil znalec spis stým, že môže vypracovať znalecký posudok až za 6 mesiacov

pre mimoriadnu zaťaženosť. Po telefonickom dohovore so znalcom sudkyňa mu spis

opätovne zaslala, pričom znalec uviedol, že sa pokúsi vypracovať znalecký posudok skôr

ako za 6 mesiacov. Dlhá lehota na vypracovanie posudku je dôvodná, nakoľko v celej

Slovenskej republike je len sedem znalcov geodetov, preto sú všetci znalci v tomto odbore

mimoriadne zaťažení a ustanovovanie nového znalca by znamenalo ďalšie predĺženie lehoty

na vypracovanie znaleckého posudku. Je pravda, že konanie je vedené od r. 1995, avšak

v období od 3. 12. 2007 bolo vytýčených 12 pojednávaní (26. 5. 2008, 30. 7. 2008, 20. 10.

2008,10. 12. 2009, 21. 1. 2010, 26. 1. 2010, 25. 2. 2010, 9. 3. 2010, 4. 5. 2010, 15. 7. 2010,

3. 8. 2010, 7. 10. 2010), pričom na deviatich pojednávaniach sa nezúčastnil právny

zástupca sťažovateľa JUDr. D., pričom svoju neprítomnosť buď neospravedlnil vôbec,

alebo ospravedlnil dodatočne z dôvodov kolízie pojednávaní, pričom dôkazy o kolízii

nedoložil. Na dvoch pojednávaniach požiadal o poskytnutie lehoty 60 dní a potom 30 dní na

pokus o mimosúdnu dohodu. Na výzvy súdu ohľadne mimosúdnej dohody nereagoval ani po

urgenciách. Z uvedeného vyplýva, že prieťahy v konaní v tomto období boli spôsobené

právnym zástupcom sťažovateľa.“

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení z 21. marca 2011 (doručenom

ústavnému súdu 25. marca 2011), ktorým reagoval na vyjadrenie predsedníčky okresného

súdu sp. zn. zo 14. marca 2011, uviedol, že nesúhlasí s jej tvrdením

o právnej a skutkovej zložitosti napadnutého konania, pretože konanie o vydanie

nehnuteľnosti predstavuje «samozrejmý právny inštitút v právnom poriadku spoločnosti,

ktorá nielen verbálne, ale aj fakticky rešpektuje ľudské právo pokojne užívať svoj majetok...

Pokiaľ ide o skutkovú zložitosť veci, nemožno ju vyvodiť zo samej skutočnosti, že súdu boli

dosiaľ predložené dva znalecké posudky a „v súčasnosti sa spis nachádza u znalca z odboru

geodézie a kartografie za účelom vypracovania tretieho znaleckého posudku“ (Vyjadrenie

zo 14. 3. 2011, s. 1). Počet znaleckých posudkov nepreukazuje skutkovú zložitosť veci. Môže

preukazovať rad iných okolností vrátane nesprávnej činnosti súdu, ktorý otáľa

s rozhodnutím sporu a vlastnú nerozhodnosť zakrýva tak, že ustanovuje rad znalcov, aby

oddialil okamih rozhodnutia o predloženej žalobe.».

Vo vzťahu k ustanovovaniu znalcov počas konania podľa sťažovateľa okresný súd

„neuviedol, ako odstránil stav právnej neistoty žalobcu tým, že ustanovil znalca, ktorého

znalecký posudok následne neakceptoval ako dôkaz pre právoplatné rozhodnutie vo veci,

naopak, ustanovil druhého znalca, s ktorého posudkom sa tiež neuspokojil pri zisťovaní

skutkového stavu a potom ustanovil tretieho znalca, ktorý svoj posudok v ustanovenej lehote

vôbec nepredložil a súd mu lehotu na vypracovanie posudku predĺžil, lehota v súčasností

plynie bez akejkoľvek istoty, že súd po dodaní tretieho znaleckého posudku prikročí

k rozhodnutiu vo veci bez toho, aby ustanovil štvrtého znalca pre konanie.“.

Za jednoznačný prieťah v napadnutom konaní sťažovateľ považuje najmä

skutočnosť, že napriek žalobe podanej ešte v roku 1995 a dvom uskutočneným

pojednávaniam (11. septembra 1996 a 25. marca 2002) bol okresným súdom vyzvaný na

odstránenie nedostatkov žaloby až v roku 2008, teda v rozpore s § 43 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Sťažovateľ vo svojom stanovisku tiež poukázal na „značne rozdielnu mieru záujmu

o vec, aj značne rozdielnu mieru aktivity vynaloženej za účelom odstránenia právnej

neistoty“ v činnosti oboch sudcov, ktorí vo veci konali, t. j. JUDr. Ľ. B. ml., ktorý bol vo

veci sťažovateľa zákonným sudcom od podania žaloby v roku 1995 a JUDr. D. V., ktorá

vec prerokúva od 3. decembra 2007.

Sťažovateľ tiež vzhľadom na „povahu a účel svojho vyjadrenia k vyjadreniu

Okresného súdu Trnava“ upravil bod 4 navrhnutého výroku nálezu ústavného súdu tak, aby

mu ústavný súd priznal náhradu trov za štyri úkony právneho zastúpenia a takto rozhodol:

„4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia 620,- euro, ktorú je

Okresný súd Trnava povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. D., DrSc. do dvoch mesiacov od

vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet...“

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 23. februára 2011

I. senát ústavného súdu v zložení Milan Ľalík (predseda senátu), Marianna Mochnáčová

a Peter Brňák (sudcovia). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2011 účinného od

1. marca 2011 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Peter Brňák (predseda

senátu), Marianna Mochnáčová (sudkyňa) a Milan Ľalík (sudca). Z uvedeného dôvodu vec

prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené

v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v , ako aj práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na

súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z , ktorý súdom prikazuje, aby

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z , podľa ktorého len čo sa konanie začalo,

postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Predmetom konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. je

vydanie nehnuteľnosti a náhrada za trvalé porasty z titulu reštitúcie, ktoré tvorí bežnú súčasť

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, a vec z právneho a skutkového hľadiska

nevykazuje znaky náročnosti. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšej dĺžky konania, jeho

priebehu a dosiaľ dosiahnutých výsledkov na záver konštatuje, že nezistil také okolnosti,

ktoré by zdôvodňovali 16-ročný priebeh konania jeho zložitosťou, a preto nemôže

akceptovať túto okolnosť uvedenú vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu k sťažnosti.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní, či v konaní pred

okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ústavný súd vychádzajúc zo sťažnosti, jej príloh, stanoviska

predsedníčky okresného súdu a vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľa zistil, že

k predĺženiu posudzovaného konania prispelo aj to, že právny zástupca sťažovateľa sa

z dvanástich súdnych pojednávaní nariadených od 3. decembra 2007 nezúčastnil deviatich

z nich, pričom svoju neprítomnosť neospravedlnil vôbec alebo dodatočne z dôvodu kolízie

pojednávaní, a tiež dvakrát žiadal o poskytnutie lehoty na uzatvorenie mimosúdnej dohody,

pričom na výzvy okresného súdu týkajúce sa výsledkov jej uzatvorenia nereagoval.

Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu, pričom vzniknuté

prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. Postup

okresného súdu sa predovšetkým v období od podania žaloby 16. marca 1995 do

3. decembra 2007, keď bola vec pridelená sudkyni JUDr. D. V., vyznačuje nečinnosťou

spočívajúcou najmä v jeho neefektívnom postupe. Ústavný súd preto nepovažuje za

potrebné hodnotiť sporadické úkony okresného súdu v tomto období konania (dve

uskutočnené pojednávania, nariadenie znaleckého dokazovania atď.), keďže okresný súd až

v roku 2008, teda po 13 rokoch od podania žaloby, dospel k záveru, že toto podanie

sťažovateľa nespĺňa náležitosti návrhu na začatie konania v súlade s , a vyzval ho

na jeho doplnenie. Tento postup okresného súdu je v príkrom rozpore s ,

podľa ktorého sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka, aby

nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí,

ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo

doplnenie vykonať. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia v prípade, že v stanovenej lehote

účastník konania svoje podanie neopraví alebo nedoplní a pre uvedený nedostatok nemožno

v konaní pokračovať, súd odmietne podanie, ktoré byť mohlo byť podľa svojho obsahu

návrhom na začatie konania.

V ďalšom období (od začiatku roka 2008 do podania sťažnosti ústavnému súdu)

konal okresný súd v zásade priebežne a zaoberal sa meritom veci, keď uskutočnil niekoľko

pojednávaní a nariadil vo veci znalecké dokazovanie.

Argumentáciu okresného súdu spočívajúcu v poukázaní na skutočnosť, že sťažovateľ

nebol pri podaní žaloby zastúpený advokátom, jeho podanie nemalo náležitosti návrhu na

začatie konania, na nevyhnutnosť znaleckého dokazovania a opakovanú neúčasť právneho

zástupcu sťažovateľa na nariadených pojednávaniach, ktoré mali prispieť k doterajšej dĺžke

konania, ústavný súd v okolnostiach prípadu neakceptoval. Okresným súdom uvedené

skutočnosti jednotlivo ani vo vzájomnej spojitosti nemôžu odôvodňovať celkovú

neprimeranú dĺžku posudzovaného súdneho konania, ktoré doteraz trvá viac ako 16 rokov

bez právoplatného rozhodnutia vo veci samej, teda bez nastolenia právnej istoty

sťažovateľa.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom, a

tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na tú skutočnosť, že predseda okresného súdu jeho

sťažnosť na prieťahy v konaní doručenú 14. decembra 2010 nevybavil v zákonom

ustanovenej lehote a zákonným spôsobom, ale ju postúpil na vybavenie predsedníčke

Krajského súdu v Trnave, ústavný súd nie je kompetentný preskúmavať v tomto smere

postup všeobecných súdov. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 67 zákona

o súdoch, podľa ktorého ak je sťažovateľ toho názoru, že sťažnosť, ktorú podal na

príslušnom orgáne súdu, nebola ním riadne vybavená, môže požiadať do 30 dní od

doručenia odpovede, s ktorou nie je spokojný, predsedu krajského súdu o prešetrenie

vybavenia sťažnosti predsedom okresného súdu.

III.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného

práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v a práva podľa dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia v bode 1.

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci

konal [podobne aj ]. V záujme efektívnosti

poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal

okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa

, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia. Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané primerané finančné

zadosťučinenie v sume 16 000 € poukazujúc najmä na jeho dlhodobo neisté právne

postavenie, keď v rozhodnom čase nedosiahol ochranu svojich práv a právom chránených

záujmov.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

, ako aj na záver o dlhodobej nečinnosti jeho postupu, berúc do úvahy konkrétne

okolnosti daného prípadu, najmä skutočnosť, že konanie vo veci nie je ani po šestnástich

rokoch od jeho začiatku do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd

považoval priznanie sumy 10 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie

podľa . Ústavný súd v tejto súvislosti zohľadnil aj

skutočnosť, že okresný súd v napadnutom konaní v posledných troch rokoch pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu vykonáva procesné úkony priebežne, čo vo svojom vyjadrení

potvrdil aj sťažovateľ poukazujúc na diametrálne rozdielny spôsob vedenia konania od

3. decembra 2007, keď bola jeho vec pridelená na konanie a rozhodnutie inému zákonnému

sudcovi.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci

úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný

súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom

pozostávajúce z odmeny advokáta za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2010

(prevzatie a príprava zastupovania) a dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011

(písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu a vyjadrenie k sťažnosti zo 14. marca 2011).

Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3

vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden

úkon právnej služby vykonaný v roku 2010 1/6 z výpočtového základu zo sumy 721,40 €,

čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 120,23 € a 7,21 € režijný

paušál, teda spolu 127,44 €. Odmena advokáta za jeden úkon právnej služby vykonaný

v roku 2011 je 1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 €, čo predstavuje za jeden úkon

právnej služby odmenu v sume 123,50 € a 7,41 € režijný paušál, teda za dva úkony právnej

služby sumu 261,82 €. Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred

ústavným súdom zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokát je jej platcom) tak

predstavuje celkovú sumu 467,11 € (127,44 € plus 261,82 €; plus 20 % z 389,26 € = 467,11

€). Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Ústavný súd nepriznal trovy právneho zastúpenia za podanie sťažnosti na prieťahy v konaní

z 9. decembra 2010 predsedovi okresného súdu, pretože toto podanie nie je procesným

úkonom uskutočneným v konaní pred ústavným súdom.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011