Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 158/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. I. a M. I., obidvaja bytom M., zastúpených advokátom

JUDr. M. P., T., vo veci porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Okresného súdu Trnava č. k.

-89 z 27. mája 2008 a č. k. -157 zo 7. septembra 2009,

rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 27. januára 2010

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. októbra

2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. I. a M. I. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára

2011 doručená sťažnosť Ľ. I. a M. I., obidvaja bytom M. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou

namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Okresného

súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. -89 z 27. mája 2008 a č. k.

-157 zo 7. septembra 2009, rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 27. januára 2010 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 21. októbra 2010.

Zo sťažnosti vyplýva:

«... - súd prvého stupňa ako aj súd druhého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci,

pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

- súd prvého stupňa ako aj súd druhého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. ...

S týmito dôkazmi sa tak prvostupňový súd ako aj druhostupňový súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku vôbec nevysporiadal, nie je vôbec možné z odôvodnení rozsudkov

zistiť ako pri ich voľnom hodnotení súd postupoval a ako sa s nimi vysporiadal. Súdy

postupovali arbitrárne, t.j. nevysporiadali sa hodnoverným spôsobom s dôkaznou silou

iných dôkazov, ktoré ani nijako nezhodnotili vo svojom odôvodnení rozhodnutia,

prvostupňový súd ako aj druhostupňový súd iba odcitoval závery znaleckého posudku. ...

... sťažovatelia na pojednávaní dňa 17. 4. 2008 navrhli vykonanie nového dôkazu -

vykonanie kontrolného znaleckého posudku. Rovnako na pojednávaní dňa 22. 5. 2008

sťažovatelia opätovne žiadali o vypracovanie kontrolného posudku (zápisnica - str. 85

spisového materiálu) a tiež navrhli vypočutie MUDr. P., ošetrujúcej lekárky žalobkyne v...

nemocnici, a MUDr. K. Č., psychiatričky, ktorej bola J. Š. pacientkou a tiež výpovede

zodpovedných pracovníkov Domova dôchodcov T....

Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam ani Okresný súd Trnava ani Krajský súd

v Trnave nedoplnil dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých sťažovateľmi

v zmysle , resp. opakovaním dokazovania

v potrebnom rozsahu v zmysle .

Tento postup súdov v základnom ako aj odvolacom konaní považujeme za porušujúci

základné práva sťažovateľov garantovaných ako aj Dohovorom. V súdnom konaní

došlo aj k porušeniu základných ustanovení vyjadrených najmä v ustanovení § 1 až § 6

, ktoré predpokladajú, že postupom súdu, bude zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania a aby tento postup slúžil na upevňovanie

a rozvíjanie zákonnosti. Správne vymedzenie rozsahu povinnosti súdu vykonať dokazovanie

je významné nielen na naplnenie ducha vyššie uvedených ustanovení zákona, ale

nevykonanie dôkazov, ktoré sú nevyhnutné, môže mať za následok porušenie základných

práv garantovaných , ako aj porušením práva na spravodlivé súdne konanie

garantované v čl. 6 Dohovoru. ...

Skutočnosť, že sa súd prvého stupňa ani druhého stupňa nevyporiadal vo svojom

rozhodnutí (v časti odôvodnenia) s vyhodnotením dôkaznej sily ostatných vykonaných

dôkazov, ani ako odstránil a vnímal rozpory medzi jednotlivými dôkazmi... ako aj

s odôvodnením prečo nie je potrebné vykonať ďalšie dôkazy navrhované sťažovateľmi, mala

za následok porušenie Dohovoru a SR, čoho nevyhnutným

dôsledkom bolo, že sa tohto porušenia základných práv dopustil aj Najvyšší súd Slovenskej

republiky. Bolo nepochybné, že k porušeniu týchto práv a slobôd v súdnom konaní došlo,

avšak Najvyšší súd Slovenskej republiky sa tým nezaoberal, a preto ich aj on vo svojom

uznesení porušil. ...

V predmetnom konaní, po vydaní prvostupňového rozsudku, bolo jednoznačne

nevyhnutné doplniť dokazovanie. Napriek tomu, že odvolací súd bol na nedostatočné

zistenie skutkového stavu a na potrebu vykonať nové dôkazy, resp. starostlivo zohľadniť už

vykonané dôkazy, v tak závažnej veci opakovane upozornený, odvolací súd rozhodol

o odvolaní bez nariadenia ústneho pojednávania a vo svojom odôvodnení sa obmedzil len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Sťažovateľom preto odvolací súd svojim postupom, ktorý odporuje Občianskemu

súdnemu poriadku (vyššie citované ustanovenie ), a to rozhodnutím bez

nariadenia ústneho pojednávania napriek tomu, že bolo potrebné doplniť dokazovanie,

znemožnil uplatniť ich procesné práva a odňal im tak možnosť konať pred súdom, čo je

zákonným dôvodom na dovolanie v zmysle ...

Dovolací súd však nesprávne posúdil dovolanie sťažovateľov, čím opätovne odoprel

sťažovateľom prístup k súdu a tým nemohla byť vykonaná náprava porušenia ich

procesných práv (pričom odmietol nariadiť aj pojednávanie pre potrebu zopakovania alebo

doplnenia dokazovania). Sťažovatelia preto nemôžu súhlasiť so závermi dovolacieho súdu

a poukazujú na nasledovné dôvody:

Dovolací súd vo svojom uznesení zo dňa 21.10.2010 uvádza, že „ak by v konaní

k procesnej vade podľa došlo, nemožno bez ďalšieho z toho vyvodiť, že

by tým bola spôsobená určitá ujma na právach všetkým účastníkom konania. V sporovom

konaní, kde stoja proti sebe procesné strany s opačnými záujmami na výsledku konania,

účastník konania, ktorý je s výsledkom sporu (s rozhodnutím súdu) spokojný, nepociťuje ako

ujmu na svojich právach okolnosť, že prípadne mohlo dôjsť v jeho neprospech k porušeniu

procesných predpisov. Na druhej strane bolo by však v rozpore s princípom sporového

konania, ak by účastník, v neprospech ktorého k žiadnemu porušeniu procesného predpisu

nedošlo, mohol takéto porušenie, ktorého sa dopustil súd len vo vzťahu k inému účastníkovi

konania, namietať v záujme dosiahnutia priaznivejšieho výsledku vo svoj prospech.

V danom prípade to znamená, že dovolatelia, ktorí boli v konaní neúspešní, nemôžu voči

úspešnej žalobkyni namietať vadu konania podľa , ktorá má spočívať

v nedostatku jej procesnej spôsobilosti a riadnom zastúpení žalobkyne v súdnom konaní.

Preto k vade spôsobujúcej zmätočnosť rozhodnutia podľa by dovolací

súd mohol prihliadať len vtedy, ak procesnú spôsobilosť nemali dovolatelia bez toho, aby

boli riadne zastúpení. Opačný záver nemožno vyvodiť ani z , ktoré ukladá

dovolaciemu súdu z úradnej povinnosti vyvodiť dôsledky z existencie zmätočných vád.

Keďže v prejednávanej veci dovolávatelia namietajú nedostatok procesnej spôsobilosti

žalobkyne a jej riadneho zastúpenia v konaní, ktorá bola v spore úspešná, nemožno na jej

základe, aj keby skutočne konanie namietanou vadou trpelo, ich dovolanie z nimi

namietaného tohto dovolacieho dôvodu považovať za prípustné a dôvodné.“

Sťažovatelia nesúhlasia s takýmto účelovým výkladom zo strany

dovolacieho súdu. pri výpočte dovolacích dôvodov v ustanovení nevypočítava,

ktoré dovolacie dôvody smie, resp. nesmie tá ktorá sporová strana (alebo úspešná

a neúspešná sporová strana) použiť v dovolaní, pretože preto neexistuje ani nijaký

racionálny základ. Pokiaľ súd prijímal stanovisko znalca o nesvojprávnosti J. Š., mal tento

poznatok vidieť aj ako jej nedostatok procesnej spôsobilosti. Tým, že neodstránil túto vadu

a ani sa s ňou nezaoberal porušil procesné postupy, ktorými je súd v takom prípade

viazaný. Súd má takýto nedostatok v konaní odstrániť aj bez návrhu.»

Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu v Trnave č. -89 zo dňa

27.05.2008, rozsudkom Okresného súdu Trnava č. -157 zo dňa 07.09.2009,

rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. zo dňa 27.01.2010 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 21.10.2010 porušené

bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Okresného súdu Trnava

č. -89 zo dňa 27.05.2008, rozsudok Okresného súdu Trnava

č. -157 zo dňa 07.09.2009, rozsudok Krajského súdu v Trnave

č. zo dňa 27.01.2010 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. zo dňa 21.10.2010 a zároveň vec vracia Okresnému súdu na ďalšie

konanie.

3. Sťažovateľom Ľ. I. a M. I. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

3.351,7 EUR vyjadrené v peniazoch za porušenie základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu uvedeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd. Túto sumu sú všeobecné súdy povinné zaplatiť sťažovateľom na

ich účet do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.

4. Právnemu zástupcovi sťažovateľov sa priznávajú trovy právneho zastúpenia za

poskytnuté právne služby vo výške 123,50 EUR. Túto sumu sú vyššie menované všeobecné

súdy povinné spoločne a nerozdielne poukázať na účet právneho zástupcu sťažovateľov

do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že nimi označenými rozsudkami

všeobecných súdov došlo k porušeniu ich práv podľa a

dohovoru.

A. Sťažovatelia namietali porušenie svojich práv a slobôd rozsudkami okresného

súdu z 27. mája 2008 a 7. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak ... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva

z citovaného ustanovenia , môže ústavný súd poskytnúť ochranu

konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich

ochrany fyzická alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred

súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľmi označených základných práv alebo

slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd ich sťažnosť už

po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Sťažovatelia proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu podali riadny opravný

prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodoval krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn.

. Sťažovatelia teda využili zákonom daný opravný prostriedok, preto na

základe nimi podaného odvolania už došlo k naplneniu účelu sledovaného sťažovateľmi v

konaní o sťažnosti, pričom krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia sa

musel v podstate vyrovnať so všetkými namietanými skutočnosťami.

Pretože o namietaných rozsudkoch okresného súdu rozhodoval v rámci svojej

právomoci príslušný krajský súd, ústavný súd vyslovil nedostatok právomoci konať o nich,

a preto odmietol sťažnosť proti označeným rozhodnutiam okresného súdu podľa § 25 ods. 2

.

B. Sťažovatelia namietali porušenie svojich práv a slobôd aj rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 27. januára 2010.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis sp. zn. a v ňom

citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva:

„Odvolací súd konštatuje, že dôvody napadnutého rozhodnutia sú správne,

stotožňuje sa s dôvodmi napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti dodáva.

Znalcovi v znaleckom posudku bolo uložené, aby sa vyjadril k otázkam, či pri

uzatváraní a podpísaní zmluvy z 05.06.2006 trpela žalobkyňa duševnou poruchou, či aj

dočasnou, ktorá by ju rodila k tomuto úkonu neschopnou, či bola schopná rozpoznať

a pochopiť účel, význam a obsah kúpnej zmluvy a jej právne následky, či konala v duševnej

poruche, o aký stav išlo, či o trvalý, prechodný a od kedy trpela žalobkyňa takýmto

ochorením, o aké ochorenie išlo a či užívala lieky, ktoré malí zásadný vplyv na jej konanie,

že by nebola schopná rozpoznať a pochopiť účel a význam darovacej zmluvy. Tieto otázky

boli položené znalcovi v znaleckom posudku správne, bez toho, aby sa vyjadroval

k právnym skutočnostiam. Znalec je osobou, ktorá sa vyjadruje k posúdeniu skutočností, na

ktoré treba odborné znalosti a preto v zmysle ust. bol znalec na to

ustanovený. Aj odvolací súd konštatuje, že znalecký dôkaz je len jeden z dôkazných

prostriedkov, ktoré hodnotí súd podľa ust. a pri porovnaní s inými dôkaznými

prostriedkami súd pri jeho hodnotení berie do úvahy jeho logickú stavbu. Závery

znaleckého posudku sú však jednoznačné, vyplýva to aj z jeho výpovede k znaleckému

posudku, pretože znalec konštatoval, že trpela organickým psychosyndrómom a poruchami

správania žalobkyňa, ale aj demenciou zmiešanej etiológie. predovšetkým Parkinsonoidnej,

a tieto duševné poruchy pri podpísaní zmluvy 05.06.2006 ju zneschopňovali k vykonaniu

týchto úkonov, ktoré robila k podpísaniu predmetnej zmluvy. Nebola schopná pochopiť účel

a obsah kúpnej zmluvy a jej právne následky. U žalobkyne ide o stav trvalý, vyvíjajúci sa

niekoľko rokov, ide o polyetiologickú zmiešanú demenciu pri liečbe s tendonciou

spomalenia vývinu na osobnostne primitívnom až mentálne retardovanom teréne. Lieky,

ktoré v tej dobe užívala nemali na ňu podstatný vplyv, podstatný vplyv mali duševné

poruchy, ktorými trpela v čase vykonávania úkonu. V znaleckom posudku a aj vo výpovedi

konštatoval znalec, že u žalobkyne bola už diagnostikovaná diagnóza demencie pri

Parkinsonovej chorobe, ďalej trpela cievnou demenciou, tzn. vaskulárnou demenciou

vzhľadom k veku a je možné aj diagnostikovať polyetiologickú demenciu ako diagnózu

spôsobenú viacerými zdrojmi. Vychádzal zo záznamov MUDr. Č, psychiatricky

z 08.03.2006, keď uvádzala diagnózu demenciu a diagnózu morgus Parkinson. Osobne

žalobkyňu vyšetroval a vychádzal aj z prepúšťacej správy z... nemocnice, pričom MUDr. S.

ešte pred hospitalizáciou v... nemocnice konštatoval demenciu spojenú s Parkinsonovou

chorobou, trval na tom, že žalobkyňa trpela organickým psychosyndrómom s poruchami

správania, demenciou zmiešanej etiológie, ktoré duševné poruchy ju zneschopňovali

k pochopeniu významu a účelu úkonu, ktorý 05.06.2006 vykonala. Zdravotný stav žalobkyne

je trvalého charakteru s tendenciou relatívne zhoršovanou.

Aj odvolací súd považoval závery znaleckého posudku ako jedného z dôkazov, pri

vyhodnotení dôkazov v zmysle ust. za jednoznačný, určujúci spolu s ostatnými

dôkazmi, tak ako súd prvého stupňa vykonal závery znaleckého posudku, ktoré sú

jednoznačné. Preto prvostupňový súd vyhodnotil správne, keď rozhodol tak, že žalobe

vyhovel aj po úprave žalobného petitu, tak ako to bolo aj uvedené v predtým zrušujúcom

rozhodnutí odvolacieho súdu č.k. -125 zo dňa 22.08.2008. úprava žalobného

petitu pripustená zmenou petitu uznesením prvostupňového súdu z 20.05.2009.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho záveru vo veci sťažovateľov nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovatelia sa so skutkovým hodnotením a následne

s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však

ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho

súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je

opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny záver najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možno uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takého

nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť proti najvyššiemu súdu odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú.

Z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. z 21. októbra 2010 vyplýva,

že aj tento súd sa zaoberal všetkými námietkami sťažovateľov v dovolacom konaní. Toto

rozhodnutie je odôvodnené náležite, nie je arbitrárne a ani svojvoľné a je v súlade

so zákonom. Aj v tomto prípade platí, že nesúhlas sťažovateľov s rozhodnutím najvyššieho

súdu a jeho dôvodmi neznamená jeho nezákonnosť. Ústavný súd napokon nie je oprávnený

posudzovať zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému bola ústavná sťažnosť podaná. Jeho

úlohou je zistenie, či napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo alebo

sloboda, v danom prípade to, ktoré je uvedené v sťažnosti. Ústavný súd preto považoval za

potrebné zaoberať sa nie zákonnou právnou argumentáciou, ktorou bola odôvodňovaná

opodstatnenosť ústavnej sťažnosti, ale iba jej ústavnoprávnymi aspektmi ().

Porušenie týchto princípov ústavný súd v danom prípade nezistil.

Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011