Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 61/2011
PDF · 193.12 KB
No categories available
I. ÚS 61/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. apríla 2011 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana
Ľalíka v konaní o sťažnosti M. R., M., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 9
C 195/2003 takto
rozhodol:
1. Základné právo M. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 195/2003 p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Michalovce p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
9 C 195/2003 konal bez zbytočných prieťahov.
3. M. R. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc
eur), ktoré j e Okresný súd Michalovce p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Michalovce j e p o v i n n ý uhradiť M. R. trovy právneho
zastúpenia v sume 305,86 € (slovom tristopäť eur a osemdesiatšesť centov) na účet jej
právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra
2010 doručená sťažnosť M. R., M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.
I. R., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 195/2003.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou
okresnému súdu 9. októbra 2003 domáhala proti odporcovi náhrady škody na zdraví
v súvislosti s dopravnou nehodou.
Sťažovateľka v sťažnosti opísala jednotlivé úkony okresného súdu od začatia konania
9. októbra 2003 a osobitne poukázala na priebeh znaleckého dokazovania nariadeného
uznesením okresného súdu z 18. decembra 2006 na účely preskúmania a doplnenia
znaleckého posudku znalca MUDr. P. V. už skôr vypracovaného v konaní. Okresný súd
uznesením z 18. decembra 2006 ustanovil na vypracovanie znaleckého posudku „znaleckú
organizáciu“ Lekársku fakultu UPJŠ v Košiciach a určil jej 45-dňovú lehotu na
vypracovanie znaleckého posudku. Spis okresného súdu bol ustanovenej „znaleckej
organizácii“ zaslaný prípisom okresného súdu z 22. januára 2007. Po písomnom oznámení
dekana Lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach doručenom okresnému súdu 13. februára 2007,
ktorým poukázal na nesprávne označenie „znaleckej organizácie“ v uznesení okresného
súdu z 18. decembra 2006, okresný súd uznesením zo 16. februára 2007 zmenil svoje
uznesenie z 18. decembra 2006 tak, že vypracovaním posudku poveril „znalecký ústav
Univerzitu Pavla Jozefa Šafárika, Lekárska fakulta“.
Sťažovateľka k priebehu tohto znaleckého dokazovania, ako i k priebehu celého
konania uviedla: „... zo žiadneho… dokladu z predmetného konania nevyplýva, že by súd
vydal v priebehu konania uznesenie, ktorým by znaleckému ústavu predĺžil lehotu na
predloženie znaleckého posudku… súd… takmer po dvoch rokoch odo dňa vydania
uznesenia, ktorým bola uložená povinnosť vypracovať znalecký posudok, uložil znaleckému
ústavu poriadkovú pokutu… Ďalšia poriadková pokuta bola uložená znaleckému ústavu až
dňa 10. 6. 2009, po sérii telefonátov zo strany vec prejednávajúceho sudcu znaleckému
ústavu. Dňa 15. 6. 2009 bolo na základe telefonátu… oznámené, že znalecký ústav má
problém zistiť, kde sa súdny spis nachádza. Napriek tomu, že znalecký ústav oznámil, že ani
nevie, kde sa súdny spis nachádza, súd len urgoval predloženie znaleckého posudku a až
dňa 13. 1. 2010... uložil opätovne znaleckému ústavu poriadkovú pokutu. Podaním zo dňa
8. 2. 2010… súd žiadal znalecký ústav o vrátenie spisu sp. zn. 9C/195/2003…
Od podania návrhu na začatie konania… až do súčasnosti bolo vytýčených niekoľko
pojednávaní, no uskutočnilo sa len jedno pojednávanie.
Sťažovateľka vidí nesprávnosť postupu okresného súdu predovšetkým v tom, že
nepostupoval dostatočne dôrazne, nevyužíval opatrenia, ktoré má k dispozícii na to, aby
zabezpečil plynulosť konania a jeho efektívnosť…
Vec nemožno považovať za skutkovo ani za právne zložitú, preto s sťažovateľka
domnieva, že doba, ktorá uplynula od podania návrhu, teda 7 rokov a 2 mesiace je
neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná.“
Sťažovateľka 23. februára 2010 písomne žiadala predsedu okresného súdu
„o podanie informácie“ k priebehu namietaného konania, pričom z obsahu tejto „žiadosti“
vyplýva, že ňou namietala prieťahy v konaní okresného súdu. Jej „žiadosť o podanie
informácie“ bola vybavená listom podpredsedníčky okresného súdu sp. zn. 1SprV/104/2011
z 25. marca 2010. Podpredsedníčka okresného súdu v liste z 8. februára 2011 podrobne
opísala úkony okresného súdu smerujúce k zabezpečeniu vypracovania znaleckého posudku
znaleckým ústavom na základe uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania
z 18. decembra 2006 a uviedla: „... pojednávajúci sudca vo veci priebežne koná
a využíva všetky zákonné prostriedky na to, aby sa predmetné konanie ukončilo bez
zbytočných prieťahov. Na strane sudcu neboli zistené subjektívne prieťahy v konaní, tieto
spôsobuje znalecký ústav, ktorý doposiaľ nepredložil súdu vypracovaný znalecký posudok.“
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľky
– na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, a
– právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta
Dohovoru,
bolo postupom Okresného súdu Michalovce vo veci sp. zn. 9C 195/2003 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Michalovce konal vo
veci vedenej… pod sp. zn. 9C 195/2003 bez prieťahov.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Michalovce pokračovať
v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo
výške 5.000,- Eur.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“
K vyjadreniu okresného súdu zaujala stanovisko právna zástupkyňa sťažovateľky
v podaní z 21. marca 2011, v ktorom aj s poukazom na okresným súdom opísaný priebeh
konania zdôraznila dôvodnosť sťažnosti.
Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 9. marca 2011 a právna zástupkyňa
sťažovateľky vo vyjadrení z 21. marca 2011 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom,
aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od
neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 23. februára 2011
I. senát ústavného súdu v zložení Milan Ľalík (predseda senátu), Marianna Mochnáčová
a Peter Brňák (sudcovia). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2011 účinného od
1. marca 2011 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: Peter Brňák (predseda
senátu), Marianna Mochnáčová (sudkyňa) a Milan Ľalík (sudca). Z uvedeného dôvodu vec
prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené
v záhlaví tohto nálezu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri
výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre
sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj
sťažnosť sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom posudzovaného
konania vedeného okresným súdom je nárok sťažovateľky na náhradu škody. Žaloby tohto
typu tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Napriek tomu
určitú právnu a skutkovú náročnosť posúdenia nárokov sťažovateľky mohla predstavovať
potreba znaleckého skúmania rozhodných skutočností pre posúdenie nárokov sťažovateľky.
2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd
v posudzovanom konaní vedenom okresným súdom nezistil žiadne okolnosti, ktorými by
sťažovateľka prispela k prieťahom v konaní okresného súdu.
3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.
Ústavný súd konštatuje, že posudzované konanie okresného súdu (ktoré začalo
9. októbra 2003 a toho času trvá viac ako 7 rokov bez jeho právoplatného ukončenia) sa
vyznačuje závažnou nečinnosťou okresného súdu spočívajúcou v nedostatočnom a najmä
neefektívnom zabezpečovaní vykonania nariadeného dôkazu.
Okresný súd počas viac ako troch rokov nezabezpečil vypracovania znaleckého
posudku znaleckým ústavom, ktorého vykonanie bolo nariadené uznesením z 18. decembra
2006, resp. uznesením zo 16. februára 2007, a nevyvodil náležité dôsledky z omeškania
znaleckého ústavu s vypracovaním posudku (napr. zrušením ustanovenia tohto znaleckého
ústavu na vypracovanie posudku a ustanovenie iného znalca či znaleckého ústavu). Za
stavu, keď úkony okresného súdu smerujúce k vráteniu súdneho spisu od ustanoveného
znaleckého ústavu boli zjavne neefektívne, okresný súd nepristúpil k prijatiu takých
opatrení (napr. rekonštrukcia spisu), ktoré by umožnili ďalšie pokračovanie v konaní
nezávisle od správania znaleckého ústavu. V neposlednom rade bola činnosť okresného
súdu neefektívna aj v dôslednom sankcionovaní neprípustného správania znaleckého ústavu
vrátane prípadného podnetu na preskúmanie prípadnej trestnoprávnej zodpovednosti osôb
zodpovedných za nakladanie so súdnym spisom v ustanovenom znaleckom ústave.
Ústavný súd vzhľadom na zistené prieťahy v konaní okresného súdu ako celku
nepovažuje za potrebné podrobnejšie hodnotiť jeho jednotlivé neefektívne úkony pre
vyslovenie záveru o tom, že v posudzovanom konaní došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
Ústavný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom
súde a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez prieťahov.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného
zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
5 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu
neistotu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 € sťažovateľke za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Pri ustálení sumy finančného
zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania
a jeho priebeh, na mieru zavinenia okresného súdu na vzniknutých prieťahoch
v posudzovanom konaní, ako aj správanie sťažovateľky v konaní.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci
úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný
súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou
pozostávajúce z odmeny advokátky za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010
(prevzatie a príprava zastupovania a písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu).
Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1
vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden
úkon právnej služby vykonaný v roku 2010 1/6 z výpočtového základu zo sumy 721,40 €,
čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 120,23 € a 7,21 € režijný
paušál. Odmena advokátke za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom
zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokátka je jej platcom) predstavuje celkovú
sumu 305,86 € (120,23 € x 2 plus 7,21 € x 2 = 254,88 € plus 20 % daň z pridanej hodnoty
zo sumy 254,88 €, t. j. plus 50,976 € = 305,86 €). Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol
tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.
Podanie sťažovateľky z 21. marca 2011 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na
absenciu ústavnoprávneho rozmeru v jeho obsahu ako podanie relevantné na rozhodnutie
vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. apríla 2011