Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)IV. ÚS 154/2011
PDF · 223.71 KB
No categories available
IV. ÚS 154/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. M., Ž., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. C.,
s. r. o., Ž., konajúcej prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. C., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.
9 Co/291/2010 z 25. novembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2011
doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co/291/2010 z 25. novembra 2010 (ďalej
aj „namietaný rozsudok“ alebo „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní pred všeobecnými súdmi
domáhala voči žalovaným (jej synovi ako žalovanému v 1. rade a v čase podania žaloby
jeho vtedajšej manželke ako žalovanej v 2. rade) určenia vlastníckeho práva k bytu č. 15
nachádzajúcemu sa na... ulici v..., zapísanému na LV č..., ktorý bol ku dňu podania žaloby
v bezpodielovom vlastníctve žalovaných.
V sťažnosti sťažovateľka zrekapitulovala okolnosti, za ktorých ako pôvodná výlučná
vlastníčka uvedeného bytu ho neskôr na naliehanie žalovaných, aby im ho „formálne
previedla... do vlastníctva pre účely úverovej zmluvy, s tým, že mňa budú stále považovať
za vlastníčku bytu a po získaní úveru spätne prevedú darovacou zmluvou predmetný byt
na mňa“, napokon odpredala. Sťažovateľka poukazuje na to, že v kúpnej zmluve o predaji
bytu z 27. júla 2001 (ďalej aj „kúpna zmluva“) bola uvedená fiktívna kúpna cena
500 000 Sk zhodná s výškou úveru požadovanej žalovanými od P., a. s., ktorý im bol
následne aj poskytnutý. Neskôr sa manželstvo žalovaných ocitlo v kríze a žalovaná v 2. rade
sa z bytu získaného kúpnou zmluvou uzatvorenou so sťažovateľkou ako predávajúcou
odsťahovala. Keďže sťažovateľka tento byt stále užívala, vzhľadom na vzniknuté rozpory
medzi žalovanými požadovala v zmysle tvrdenej ústnej dohody s nimi o jeho spätný prevod.
Tento prevod sa mal zrealizovať na základe darovacej zmluvy, čo však žalovaná v 2. rade
odmietla.
Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 18 C/51/2010-54
z 20. mája 2010 žalobu sťažovateľky o určenie vlastníckeho práva k označenému bytu
zamietol a svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa čl. 10 kúpnej zmluvy jej účastníci
vyhlásili, že ju uzavreli slobodne a vážne, a preto sťažovateľka si musela byť vedomá
následkov podpísania zmluvy, ktorej obsah jej bol známy. Podľa názoru okresného súdu
bolo preukázané, že sťažovateľka chcela žalovaným predať predmetný byt, aj keď iba
na určitý čas, avšak v čase podpísania kúpnej zmluvy bola daná vážnosť prejavu vôle.
Na odvolanie sťažovateľky krajský súd namietaným rozsudkom napadnutý
prvostupňový rozsudok potvrdil. Potvrdzujúci rozsudok odôvodnil predovšetkým tým, že
kúpna zmluva je prísne formálny úkon, a preto úmysel strán musel byť zistený len
zo zmluvy samotnej. Krajský súd ďalej v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že
kúpna zmluva obsahovala všetky náležitosti, účastníci boli spôsobilí na právne úkony
a vedeli o následkoch tohto úkonu. To, že malo ísť iba o dočasnú stratu vlastníctva, z kúpnej
zmluvy nevyplývalo, rovnako tak ani zákon dočasný prevod nepozná, pričom v kúpnej
zmluve neboli žiadne iné vedľajšie dojednania. Vzhľadom na to sa krajský súd stotožnil
so závermi prvostupňového súdu.
Sťažovateľka zastáva názor, že napadnutý rozsudok „je arbitrárny, v rozpore
s princípom spravodlivosti ako aj obsahom súdneho spisu, v ktorom z jednotlivých listín ako
aj z vykonaného dokazovania logickým výkladom vyplýva, že sťažovateľka nemohla mať
vážnu vôľu odpredať byt, pritom za kúpnu cenu, ktorá ani z polovice nepredstavuje
skutočnú hodnotu bytu a navyše aj bez toho, aby bolo zriadené k bytu právo doživotného
užívania v prospech sťažovateľky“. V tomto smere považuje sťažovateľka závery krajského
súdu za nesúladné s vykonanými skutkovými zisteniami, čo podľa nej nie je v odôvodnení
rozsudku vyhodnotené.
Za kľúčové pochybenie považuje sťažovateľka spôsob, akým krajský súd
interpretoval ustanovenia kúpnej zmluvy, ktorý bol podľa nej formálny. V súvislosti s tým
poukazuje na tú časť odôvodnenia krajského súdu, v ktorej sa uvádza, že zmluva je prísne
formálny úkon, a preto úmysel strán musel byť zistený len zo samotnej zmluvy, ale taktiež
upriamuje pozornosť na názor krajského súdu, podľa ktorého je v písomne urobenom
právnom úkone významná len vôľa jeho účastníkov vyjadrená v písomnom texte. Naopak,
zámery účastníkov nevyjadrené v písomnom texte nie sú právne významné.
Takýto prístup hodnotí sťažovateľka ako prehnaný formalizmus, ktorý nie je podľa
nej z hľadiska základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie
akceptovateľný. Sťažovateľka v nadväznosti na to tvrdí, že „Svojím spôsobom ide o zásah
do zmluvnej slobody občana, princípu zmluvnej voľnosti a jej ochrany v zmysle čl. 2 ods. 3
Ústavy SR, nakoľko pri výklade dohodnutých ustanovení by mal súd prioritne vychádzať
zo skutočnej vôle účastníkov zmluvy. Ak vôľa účastníkov zmluvy smeruje k inému významu,
má táto vôľa prednosť pred doslovným výkladom textu nimi formulovanej zmluvy. Aj podľa
Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich
jazykového vyjadrenia, ale hlavne tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil.“.
Napokon sťažovateľka dodáva, že formalistická interpretácia kúpnej zmluvy
odvolacím súdom má pre ňu „absurdné, nepriaznivé dôsledky. Stratila vlastníctvo k bytu,
ktorý už 25 užíva a keďže aj kúpna cena 500.000,- Sk bola iba fiktívna, za prevod bytu
nedostala žiadnu náhradu tak ako to medzi účastníkmi bolo mimo písomnej dohody.
Sťažovateľka doteraz žije v právnej neistote a byt naďalej užíva len s tichým súhlasom
odporcov.“.
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie
v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co/291/2010 z 25. novembra 2010
bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, aby uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľka taktiež žiadala priznať úhradu trov konania v sume, ktorú vyčísli „pri
skončení veci samej“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu alebo jeho namietaným rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo označeným rozhodnutím
všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co/291/2010 z 25. novembra
2010, ktorým potvrdil zamietajúci rozsudok okresného súdu č. k. 18 C/51/2010-54
z 20. mája 2010 o určenie vlastníckeho práva k dvojizbovému bytu č. 15 na Berlínskej ulici
v Žiline.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
Sťažovateľka namieta, že proces uzavretia spornej kúpnej zmluvy tak, ako ho
vyhodnotili všeobecné súdy, odporuje ako právu, tak aj logike a vykonanému dokazovaniu,
ale tiež aj faktickej skutočnosti. V sťažnosti predkladá svoj výklad skutkového deja
a dospieva k názoru o nesprávnosti právnych záverov krajského súdu, ktorý skutkový stav
vyhodnotil a posúdil odlišne od nej.
Sťažovateľkina právna argumentácia vzťahujúca sa na okolnosti, za ktorých bola
kúpna zmluva uzatvorená, bola už obsahom ňou podaného odvolania proti prvostupňovému
rozsudku. Ústavný súd sa preto zameral na posúdenie, či krajský súd namietaným
rozsudkom, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, neporušil sťažovateľkou
v sťažnosti označené práva tým, že by sa s jej argumentmi adekvátne nezaoberal
a nevysporiadal. Ústavný súd preskúmal sťažnosť spolu s napadnutým rozsudkom v rozsahu
svojej právomoci danej mu ústavou, t. j. z pozície nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je ďalšou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva,
a ako taký nie je oprávnený zasahovať do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov, iba
za predpokladu, že by nepostupovali v súlade s ústavnoprávnymi princípmi spravodlivého
procesu obsiahnutými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy. Vzhľadom na to ústavný súd
posúdil namietaný rozsudok z toho hľadiska, či skutkové zistenia, ku ktorým krajský súd
dospel, majú dostatočnú a racionálnu základňu a či prijaté právne závery nie sú s nimi
v extrémnom nesúlade. Zaoberal sa aj tým, či podaný výklad je ústavne konformný, resp.
naopak, či ho nemožno kvalifikovať ako svojvoľný.
V namietanom potvrdzujúcom rozsudku krajský súd najskôr uviedol obsah
odvolaním sťažovateľky napadnutého rozsudku okresného súdu č. k. 18 C/51/2010-54
z 20. mája 2005, opísal doterajší priebeh konania a venoval sa obsahu odvolania. Následne
ako súd odvolací v intenciách § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 OSP rozsudok prvostupňového súdu
ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil potom, ako dospel k záveru, že okresný súd
vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, z výsledkov vykonaného dokazovania vyvodil
správny záver a svoje rozhodnutie aj náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.
Krajský súd uviedol, že „Právne úkony vyjadrené slovami je treba vykladať nielen
podľa ich jazykového vyjadrenia, ale menovite tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil,
pokiaľ nie je táto vôľa v rozpore s jazykovým prejavom. Ak sú pojmy použité k jazykovému
vyjadreniu v obsahu písomnej zmluvy natoľko jednoznačné, že z nich nemožno ani
s prihliadnutím k tvrdenej vôli účastníka zmluvy usudzovať na iný obsah právneho úkonu,
nemožno obsah zmluvného ujednania vyložiť v rozpore s jazykovým prejavom. V právnom
úkone, urobenom v písomnej forme, je právne významná len vôľa účastníkov, vyjadrená
v písomnom texte. Zámery účastníkov nevyjadrené v písomnom texte, alebo odlišné
do zámeru v ňom zachytenom, sú právne bezvýznamné.
Kúpna zmluva o prevode nehnuteľností je dvojstranným hmotnoprávnym úkonom,
a ako taký musí spĺňať požiadavky, stanovené všeobecnou časťou Obč. zákonníka, menovite
ust. § 37 a nasl. pre právne úkony ako prejavy vôle účastníkov občianskoprávnych vzťahov
(§ 34 OZ). Právny úkon musí byť, okrem iného, určitý (§ 37 ods. 1), nesmie alebo
odporovať zákonu, alebo ho obchádzať a nesmie sa priečiť dobrým mravom (§ 39), musí
byť urobený v písomnej forme tak, aby prejavy účastníkov boli obsiahnuté na tej istej listine
(§ 40 ods. 1 a § 46). Pri dodržaní uvedených požiadaviek je právny úkon platný, pričom
tieto požiadavky sa musia vzťahovať na všetky podstatné náležitosti kúpnej zmluvy ohľadne
prevodu nehnuteľností, jej účastníkov, predmetu kúpy a kúpnej ceny, a to ku dňu
uzatvorenia (podpísania) takejto zmluvy. Úmysel strán musí byť zistený len zo zmluvy
samotnej, lebo ide o prísne formálny právny úkon.
Vôľa, ako základný konštitutívny prvok právneho úkonu, má právnu relevanciu len
vtedy, ak spĺňa náležitosti, ktoré predpisuje právo. Občianskym právom požadované
náležitosti o takejto vôli, okrem toho, že vôľa musí byť skutočne daná je to, aby bola
slobodná, vážna, bez omylu.
V teórii občianskeho práva je sporné, akú vôľu treba pokladať za vážnu. Podľa
prevažujúcich názorov, vôľa nie je vážna pri simulácii a tzv. vnútornej výhrade. Podľa
iných názorov, vôľa nie je vážna, ak prejavujúci nechcel vyvolať právne následky, ktoré by
inak v dôsledku jeho prejavu nastali (napríklad pri hre, vyučovaní, zo žartu alebo aj pri
simulácii).“.
Krajský súd považoval za nesporné, že účastníci konania medzi sebou uzatvorili
kúpnopredajnú zmluvu o prevode sporného bytu konštatujúc, že išlo o prísne formálny
úkon, a preto úmysel strán musel byť zistený zo zmluvy samotnej. Ďalej vyjadril názor, že
tento úmysel nemožno popierať s odstupom niekoľkých rokov potom, keď zjavne došlo
i k zmene vzájomných vzťahov medzi účastníkmi kúpnej zmluvy.
Podľa krajského súdu sťažovateľkou spochybňovaná kúpnopredajná zmluva
obsahovala všetky náležitosti predpísané zákonom a bola „predložená príslušnej správe
katastra na odvkladovanie. Účastníci kúpnopredajnej zmluvy boli plne spôsobilí
k uzatvoreniu takéhoto právneho úkonu, ich spôsobilosť obmedzená nebola a teda si boli
plne vedomí následkov, ktoré sa s uzatvorením tohto právneho úkonu a rozhodnutím
príslušného katastrálneho orgánu o odvkladovaní viažu. Vedeli, že právnym dôsledkom
uzatvorenia tohto hmotnoprávneho úkonu je na jednej strane strata vlastníctva
predávajúceho a na druhej strane nadobudnutie tohto vlastníctva kupujúcim. To, že by mala
byť táto strata vlastníctva iba dočasnou, viazanou na určité podmienky z kúpnopredajnej
zmluvy nevyplývalo a ani zákon dočasné uzatvorenie kúpnej zmluvy, dočasný prevod
vlastníctva nepozná. Dôsledkom kúpnopredajnej zmluvy je definitívna strata vlastníctva,
pričom zákon iba umožňuje dojednať si v kúpnej zmluve vedľajšie dojednanie v podobe
výhrady vlastníctva, predkupného práva, práva spätnej kúpy, prípadne iných vedľajších
dojednaní, majúcich povahu výhrad a podmienok, pripúšťajúcich zánik právneho vzťahu
založeného kúpnou zmluvou. Ani tieto vedľajšie dojednania však účastníci ku kúpnej zmluve
nepripojili, resp. do obsahu kúpnej zmluvy nezakomponovali.
Ani krajský súd potom vzhľadom na okolnosti, ktoré v priebehu ďalšieho obdobia
po uzatvorení kúpnej zmluvy nastali, ako i na okolnosť, že sporný byt ako záloh,
na zabezpečenie úveru poskytnutého odporcom mohla poskytnúť priamo samotná
navrhovateľka bez toho, aby riskovala stratu vlastníctva k spornému bytu, stotožnil sa
so závermi prijatými so strany okresného súdu a jeho rozhodnutie ako správne potvrdil.“.
Ťažiskovým argumentom sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s použitím výkladu vôle
účastníkov zmluvy iba na základe toho, ako je vyjadrená v jej písomnom texte namiesto
zaujatia, podľa jej mienky, menej formalistického prístupu v danej právnej veci. Krajský
súd potom, ako okresný súd vykonal vo veci pomerne rozsiahle dokazovanie (postupujúc
v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov obsiahnutou v § 132 OSP), a na základe
takto vykonaného dokazovania dostatočne zistil skutkový stav veci (predovšetkým, pokiaľ
ide o prejav skutočnej vôle účastníkov zmluvy), zamietajúci prvostupňový rozsudok
potvrdil ako vecne správny. Podľa názoru ústavného súdu boli všetky v konaní vykonané
dôkazy riadne vyhodnotené z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti a vierohodnosti a v takto
vykonanom vyhodnotení nemožno zistiť logický rozpor, prípadne zjavné priklonenie sa
v prospech iba jednej zo strán konania. Pokiaľ všeobecný súd postupoval v súlade
s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ústavnému súdu neprislúcha, aby opätovne
„prehodnocoval“ hodnotenie dôkazov všeobecným súdom. Úlohou ústavného súdu zásadne
nie je posudzovať celkovú zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému bola sťažnosť podaná, ale
jeho úlohou pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je zistiť, či napadnutým rozhodnutím
mohlo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
zaručených základných práv alebo slobôd sťažovateľky. V tomto zmysle sa ústavný súd
nezaoberá právnou argumentáciou všeobecných súdov, ale iba ústavnoprávnymi aspektmi
konkrétnej veci (IV. ÚS 370/04).
Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, porušenia
ktorých sa sťažovateľka dovoláva, neznamená, že je jednotlivcovi zaručované priamo
a bezprostredne právo na také rozhodnutie, ktoré zodpovedá jeho názoru, ale mu je
garantované právo na spravodlivé občianske súdne konanie, v ktorom sa uplatňujú zásady
súdneho rozhodovania v súlade so zákonom a ústavnými princípmi. Sťažovateľka mala
v konaní nepochybne možnosť uplatniť pred súdmi oboch stupňov všetky procesné
prostriedky na obhájenie svojich práv. Skutočnosť, že krajský súd založil svoje rozhodnutie
na právnom názore, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, neznamená, že je jej sťažnosť
dôvodná (obdobne napr. m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje
každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním
(I. ÚS 26/94). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)
súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo
v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď
príslušné ustanovenia podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy
vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne
akceptovateľné. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia
prvostupňového súdu za legitímny s ústavným kritériám zodpovedajúcou mierou
interpretácie na vec aplikovaných zákonných ustanovení a vylučujúci možnosť porušenia
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím
krajského súdu a namietaným porušením v sťažnosti označených práv, sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími
požiadavkami, ktoré v nej sťažovateľka nastolila.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2011