Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 154/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. M., Ž., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. C.,

s. r. o., Ž., konajúcej prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. C., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 25. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2011

doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. novembra 2010 (ďalej

aj „namietaný rozsudok“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní pred všeobecnými súdmi

domáhala voči žalovaným (jej synovi ako žalovanému v 1. rade a v čase podania žaloby

jeho vtedajšej manželke ako žalovanej v 2. rade) určenia vlastníckeho práva k bytu č. 15

nachádzajúcemu sa na... ulici v..., zapísanému na LV č..., ktorý bol ku dňu podania žaloby

v bezpodielovom vlastníctve žalovaných.

V sťažnosti sťažovateľka zrekapitulovala okolnosti, za ktorých ako pôvodná výlučná

vlastníčka uvedeného bytu ho neskôr na naliehanie žalovaných, aby im ho „formálne

previedla... do vlastníctva pre účely úverovej zmluvy, s tým, že mňa budú stále považovať

za vlastníčku bytu a po získaní úveru spätne prevedú darovacou zmluvou predmetný byt

na mňa“, napokon odpredala. Sťažovateľka poukazuje na to, že v kúpnej zmluve o predaji

bytu z 27. júla 2001 (ďalej aj „kúpna zmluva“) bola uvedená fiktívna kúpna cena

500 000 Sk zhodná s výškou úveru požadovanej žalovanými od P., a. s., ktorý im bol

následne aj poskytnutý. Neskôr sa manželstvo žalovaných ocitlo v kríze a žalovaná v 2. rade

sa z bytu získaného kúpnou zmluvou uzatvorenou so sťažovateľkou ako predávajúcou

odsťahovala. Keďže sťažovateľka tento byt stále užívala, vzhľadom na vzniknuté rozpory

medzi žalovanými požadovala v zmysle tvrdenej ústnej dohody s nimi o jeho spätný prevod.

Tento prevod sa mal zrealizovať na základe darovacej zmluvy, čo však žalovaná v 2. rade

odmietla.

Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -54

z 20. mája 2010 žalobu sťažovateľky o určenie vlastníckeho práva k označenému bytu

zamietol a svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa čl. 10 kúpnej zmluvy jej účastníci

vyhlásili, že ju uzavreli slobodne a vážne, a preto sťažovateľka si musela byť vedomá

následkov podpísania zmluvy, ktorej obsah jej bol známy. Podľa názoru okresného súdu

bolo preukázané, že sťažovateľka chcela žalovaným predať predmetný byt, aj keď iba

na určitý čas, avšak v čase podpísania kúpnej zmluvy bola daná vážnosť prejavu vôle.

Na odvolanie sťažovateľky krajský súd namietaným rozsudkom napadnutý

prvostupňový rozsudok potvrdil. Potvrdzujúci rozsudok odôvodnil predovšetkým tým, že

kúpna zmluva je prísne formálny úkon, a preto úmysel strán musel byť zistený len

zo zmluvy samotnej. Krajský súd ďalej v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že

kúpna zmluva obsahovala všetky náležitosti, účastníci boli spôsobilí na právne úkony

a vedeli o následkoch tohto úkonu. To, že malo ísť iba o dočasnú stratu vlastníctva, z kúpnej

zmluvy nevyplývalo, rovnako tak ani zákon dočasný prevod nepozná, pričom v kúpnej

zmluve neboli žiadne iné vedľajšie dojednania. Vzhľadom na to sa krajský súd stotožnil

so závermi prvostupňového súdu.

Sťažovateľka zastáva názor, že napadnutý rozsudok „je arbitrárny, v rozpore

s princípom spravodlivosti ako aj obsahom súdneho spisu, v ktorom z jednotlivých listín ako

aj z vykonaného dokazovania logickým výkladom vyplýva, že sťažovateľka nemohla mať

vážnu vôľu odpredať byt, pritom za kúpnu cenu, ktorá ani z polovice nepredstavuje

skutočnú hodnotu bytu a navyše aj bez toho, aby bolo zriadené k bytu právo doživotného

užívania v prospech sťažovateľky“. V tomto smere považuje sťažovateľka závery krajského

súdu za nesúladné s vykonanými skutkovými zisteniami, čo podľa nej nie je v odôvodnení

rozsudku vyhodnotené.

Za kľúčové pochybenie považuje sťažovateľka spôsob, akým krajský súd

interpretoval ustanovenia kúpnej zmluvy, ktorý bol podľa nej formálny. V súvislosti s tým

poukazuje na tú časť odôvodnenia krajského súdu, v ktorej sa uvádza, že zmluva je prísne

formálny úkon, a preto úmysel strán musel byť zistený len zo samotnej zmluvy, ale taktiež

upriamuje pozornosť na názor krajského súdu, podľa ktorého je v písomne urobenom

právnom úkone významná len vôľa jeho účastníkov vyjadrená v písomnom texte. Naopak,

zámery účastníkov nevyjadrené v písomnom texte nie sú právne významné.

Takýto prístup hodnotí sťažovateľka ako prehnaný formalizmus, ktorý nie je podľa

nej z hľadiska základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie

akceptovateľný. Sťažovateľka v nadväznosti na to tvrdí, že „Svojím spôsobom ide o zásah

do zmluvnej slobody občana, princípu zmluvnej voľnosti a jej ochrany v zmysle čl. 2 ods. 3

SR, nakoľko pri výklade dohodnutých ustanovení by mal súd prioritne vychádzať

zo skutočnej vôle účastníkov zmluvy. Ak vôľa účastníkov zmluvy smeruje k inému významu,

má táto vôľa prednosť pred doslovným výkladom textu nimi formulovanej zmluvy. Aj podľa

právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich

jazykového vyjadrenia, ale hlavne tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil.“.

Napokon sťažovateľka dodáva, že formalistická interpretácia kúpnej zmluvy

odvolacím súdom má pre ňu „absurdné, nepriaznivé dôsledky. Stratila vlastníctvo k bytu,

ktorý už 25 užíva a keďže aj kúpna cena 500.000,- Sk bola iba fiktívna, za prevod bytu

nedostala žiadnu náhradu tak ako to medzi účastníkmi bolo mimo písomnej dohody.

Sťažovateľka doteraz žije v právnej neistote a byt naďalej užíva len s tichým súhlasom

odporcov.“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie

v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 25. novembra 2010

bolo porušené jej základné právo podľa a právo podľa

dohovoru, aby uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka taktiež žiadala priznať úhradu trov konania v sume, ktorú vyčísli „pri

skončení veci samej“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu alebo jeho namietaným rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo označeným rozhodnutím

všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (obdobne napr. , , ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 25. novembra

2010, ktorým potvrdil zamietajúci rozsudok okresného súdu č. k. -54

z 20. mája 2010 o určenie vlastníckeho práva k dvojizbovému bytu č. 15 na Berlínskej ulici

v Žiline.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ).

Sťažovateľka namieta, že proces uzavretia spornej kúpnej zmluvy tak, ako ho

vyhodnotili všeobecné súdy, odporuje ako právu, tak aj logike a vykonanému dokazovaniu,

ale tiež aj faktickej skutočnosti. V sťažnosti predkladá svoj výklad skutkového deja

a dospieva k názoru o nesprávnosti právnych záverov krajského súdu, ktorý skutkový stav

vyhodnotil a posúdil odlišne od nej.

Sťažovateľkina právna argumentácia vzťahujúca sa na okolnosti, za ktorých bola

kúpna zmluva uzatvorená, bola už obsahom ňou podaného odvolania proti prvostupňovému

rozsudku. Ústavný súd sa preto zameral na posúdenie, či krajský súd namietaným

rozsudkom, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, neporušil sťažovateľkou

v sťažnosti označené práva tým, že by sa s jej argumentmi adekvátne nezaoberal

a nevysporiadal. Ústavný súd preskúmal sťažnosť spolu s napadnutým rozsudkom v rozsahu

svojej právomoci danej mu , t. j. z pozície nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je ďalšou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva,

a ako taký nie je oprávnený zasahovať do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov, iba

za predpokladu, že by nepostupovali v súlade s ústavnoprávnymi princípmi spravodlivého

procesu obsiahnutými v siedmom oddiele druhej hlavy . Vzhľadom na to ústavný súd

posúdil namietaný rozsudok z toho hľadiska, či skutkové zistenia, ku ktorým krajský súd

dospel, majú dostatočnú a racionálnu základňu a či prijaté právne závery nie sú s nimi

v extrémnom nesúlade. Zaoberal sa aj tým, či podaný výklad je ústavne konformný, resp.

naopak, či ho nemožno kvalifikovať ako svojvoľný.

V namietanom potvrdzujúcom rozsudku krajský súd najskôr uviedol obsah

odvolaním sťažovateľky napadnutého rozsudku okresného súdu č. k. -54

z 20. mája 2005, opísal doterajší priebeh konania a venoval sa obsahu odvolania. Následne

ako súd odvolací v intenciách (ďalej aj „OSP“)

postupom bez nariadenia pojednávania podľa rozsudok prvostupňového súdu

ako vecne správny podľa potvrdil potom, ako dospel k záveru, že okresný súd

vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, z výsledkov vykonaného dokazovania vyvodil

správny záver a svoje rozhodnutie aj náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.

Krajský súd uviedol, že „Právne úkony vyjadrené slovami je treba vykladať nielen

podľa ich jazykového vyjadrenia, ale menovite tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil,

pokiaľ nie je táto vôľa v rozpore s jazykovým prejavom. Ak sú pojmy použité k jazykovému

vyjadreniu v obsahu písomnej zmluvy natoľko jednoznačné, že z nich nemožno ani

s prihliadnutím k tvrdenej vôli účastníka zmluvy usudzovať na iný obsah právneho úkonu,

nemožno obsah zmluvného ujednania vyložiť v rozpore s jazykovým prejavom. V právnom

úkone, urobenom v písomnej forme, je právne významná len vôľa účastníkov, vyjadrená

v písomnom texte. Zámery účastníkov nevyjadrené v písomnom texte, alebo odlišné

do zámeru v ňom zachytenom, sú právne bezvýznamné.

Kúpna zmluva o prevode nehnuteľností je dvojstranným hmotnoprávnym úkonom,

a ako taký musí spĺňať požiadavky, stanovené všeobecnou časťou Obč. zákonníka, menovite

ust. § 37 a nasl. pre právne úkony ako prejavy vôle účastníkov občianskoprávnych vzťahov

( ). Právny úkon musí byť, okrem iného, určitý (), nesmie alebo

odporovať zákonu, alebo ho obchádzať a nesmie sa priečiť dobrým mravom (§ 39), musí

byť urobený v písomnej forme tak, aby prejavy účastníkov boli obsiahnuté na tej istej listine

(§ 40 ods. 1 a § 46). Pri dodržaní uvedených požiadaviek je právny úkon platný, pričom

tieto požiadavky sa musia vzťahovať na všetky podstatné náležitosti kúpnej zmluvy ohľadne

prevodu nehnuteľností, jej účastníkov, predmetu kúpy a kúpnej ceny, a to ku dňu

uzatvorenia (podpísania) takejto zmluvy. Úmysel strán musí byť zistený len zo zmluvy

samotnej, lebo ide o prísne formálny právny úkon.

Vôľa, ako základný konštitutívny prvok právneho úkonu, má právnu relevanciu len

vtedy, ak spĺňa náležitosti, ktoré predpisuje právo. Občianskym právom požadované

náležitosti o takejto vôli, okrem toho, že vôľa musí byť skutočne daná je to, aby bola

slobodná, vážna, bez omylu.

V teórii občianskeho práva je sporné, akú vôľu treba pokladať za vážnu. Podľa

prevažujúcich názorov, vôľa nie je vážna pri simulácii a tzv. vnútornej výhrade. Podľa

iných názorov, vôľa nie je vážna, ak prejavujúci nechcel vyvolať právne následky, ktoré by

inak v dôsledku jeho prejavu nastali (napríklad pri hre, vyučovaní, zo žartu alebo aj pri

simulácii).“.

Krajský súd považoval za nesporné, že účastníci konania medzi sebou uzatvorili

kúpnopredajnú zmluvu o prevode sporného bytu konštatujúc, že išlo o prísne formálny

úkon, a preto úmysel strán musel byť zistený zo zmluvy samotnej. Ďalej vyjadril názor, že

tento úmysel nemožno popierať s odstupom niekoľkých rokov potom, keď zjavne došlo

i k zmene vzájomných vzťahov medzi účastníkmi kúpnej zmluvy.

Podľa krajského súdu sťažovateľkou spochybňovaná kúpnopredajná zmluva

obsahovala všetky náležitosti predpísané zákonom a bola „predložená príslušnej správe

katastra na odvkladovanie. Účastníci kúpnopredajnej zmluvy boli plne spôsobilí

k uzatvoreniu takéhoto právneho úkonu, ich spôsobilosť obmedzená nebola a teda si boli

plne vedomí následkov, ktoré sa s uzatvorením tohto právneho úkonu a rozhodnutím

príslušného katastrálneho orgánu o odvkladovaní viažu. Vedeli, že právnym dôsledkom

uzatvorenia tohto hmotnoprávneho úkonu je na jednej strane strata vlastníctva

predávajúceho a na druhej strane nadobudnutie tohto vlastníctva kupujúcim. To, že by mala

byť táto strata vlastníctva iba dočasnou, viazanou na určité podmienky z kúpnopredajnej

zmluvy nevyplývalo a ani zákon dočasné uzatvorenie kúpnej zmluvy, dočasný prevod

vlastníctva nepozná. Dôsledkom kúpnopredajnej zmluvy je definitívna strata vlastníctva,

pričom zákon iba umožňuje dojednať si v kúpnej zmluve vedľajšie dojednanie v podobe

výhrady vlastníctva, predkupného práva, práva spätnej kúpy, prípadne iných vedľajších

dojednaní, majúcich povahu výhrad a podmienok, pripúšťajúcich zánik právneho vzťahu

založeného kúpnou zmluvou. Ani tieto vedľajšie dojednania však účastníci ku kúpnej zmluve

nepripojili, resp. do obsahu kúpnej zmluvy nezakomponovali.

Ani krajský súd potom vzhľadom na okolnosti, ktoré v priebehu ďalšieho obdobia

po uzatvorení kúpnej zmluvy nastali, ako i na okolnosť, že sporný byt ako záloh,

na zabezpečenie úveru poskytnutého odporcom mohla poskytnúť priamo samotná

navrhovateľka bez toho, aby riskovala stratu vlastníctva k spornému bytu, stotožnil sa

so závermi prijatými so strany okresného súdu a jeho rozhodnutie ako správne potvrdil.“.

Ťažiskovým argumentom sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s použitím výkladu vôle

účastníkov zmluvy iba na základe toho, ako je vyjadrená v jej písomnom texte namiesto

zaujatia, podľa jej mienky, menej formalistického prístupu v danej právnej veci. Krajský

súd potom, ako okresný súd vykonal vo veci pomerne rozsiahle dokazovanie (postupujúc

v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov obsiahnutou v ), a na základe

takto vykonaného dokazovania dostatočne zistil skutkový stav veci (predovšetkým, pokiaľ

ide o prejav skutočnej vôle účastníkov zmluvy), zamietajúci prvostupňový rozsudok

potvrdil ako vecne správny. Podľa názoru ústavného súdu boli všetky v konaní vykonané

dôkazy riadne vyhodnotené z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti a vierohodnosti a v takto

vykonanom vyhodnotení nemožno zistiť logický rozpor, prípadne zjavné priklonenie sa

v prospech iba jednej zo strán konania. Pokiaľ všeobecný súd postupoval v súlade

s ustanoveniami , ústavnému súdu neprislúcha, aby opätovne

„prehodnocoval“ hodnotenie dôkazov všeobecným súdom. Úlohou ústavného súdu zásadne

nie je posudzovať celkovú zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému bola sťažnosť podaná, ale

jeho úlohou pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je zistiť, či napadnutým rozhodnutím

mohlo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

zaručených základných práv alebo slobôd sťažovateľky. V tomto zmysle sa ústavný súd

nezaoberá právnou argumentáciou všeobecných súdov, ale iba ústavnoprávnymi aspektmi

konkrétnej veci ().

Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, porušenia

ktorých sa sťažovateľka dovoláva, neznamená, že je jednotlivcovi zaručované priamo

a bezprostredne právo na také rozhodnutie, ktoré zodpovedá jeho názoru, ale mu je

garantované právo na spravodlivé občianske súdne konanie, v ktorom sa uplatňujú zásady

súdneho rozhodovania v súlade so zákonom a ústavnými princípmi. Sťažovateľka mala

v konaní nepochybne možnosť uplatniť pred súdmi oboch stupňov všetky procesné

prostriedky na obhájenie svojich práv. Skutočnosť, že krajský súd založil svoje rozhodnutie

na právnom názore, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, neznamená, že je jej sťažnosť

dôvodná (obdobne napr. m. m. , ).

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

(). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo

v občianskoprávnom spore (, ).

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď

príslušné ustanovenia podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne

akceptovateľné. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia

prvostupňového súdu za legitímny s ústavným kritériám zodpovedajúcou mierou

interpretácie na vec aplikovaných zákonných ustanovení a vylučujúci možnosť porušenia

základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

dohovoru.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím

krajského súdu a namietaným porušením v sťažnosti označených práv, sťažnosť odmietol

podľa pri jej predbežnom prerokovaní ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími

požiadavkami, ktoré v nej sťažovateľka nastolila.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011