Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 187/2011
PDF · 157.52 KB
No categories available
III. ÚS 187/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., Mgr. J. H., ktorou namieta
porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8 CoE 172/2010-33 z 22. decembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2011
doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Mgr. J.
H., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 CoE 172/2010-33 z 22. decembra 2010.
Zo sťažnosti vyplýva:
«Sťažovateľ je právnickou osobou, založenou podľa slovenského práva; v rámci
svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Na základe zmluvy o úvere (ďalej len „Zmluva“) zo dňa 08. 11. 2007 poskytol
sťažovateľ dlžníkovi meno, priezvisko: M. B., bytom O. (ďalej len „dlžník“) úver vo výške
464,71 Eur. Zmluva o. i. obsahovala ustanovenia týkajúce sa povinnosti dlžníka z tohto
úverového vzťahu t. j. povinnosť vrátiť sumu poskytnutého úveru a ďalšie poplatky. Dlžník
bol povinný uhrádzať sťažovateľovi poskytnutý úver v 8-ich mesačných splátkach v sume
95,6 Eur mesačne od 08. 12. 2007.
Dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, čím sa dostal do omeškania so
splácaním úveru, čím sa stal v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, úver
okamžite splatný. Sťažovateľ opakovane vyzval dlžníka k úhrade úveru. Dlžník neuhradil
dlžnú čiastku, preto sťažovateľ zahájil rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom
zriadeného zriaďovateľom S. a. s., so sídlom B. v súlade s rozhodcovskou dohodou
uzatvorenou medzi sťažovateľom a dlžníkom.
Dňa 25. 06. 2009 sa stal rozhodcovský nález rozhodcovského súdu vykonateľný.
Tento rozhodcovský nález má povahu exekučného titulu.
Dňa 10. 08. 2009 bola spísaná pred súdnym exekútorom zápisnica (alebo návrh)
oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor následne na základe poverenia
udeleného Okresným súdom Trenčín (ďalej len „Okresný súd“) dňa 29. 09. 2009 začal
nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúcia.
Súdny exekútor doručil súdu námietky povinného proti exekúcii. Okresný súd ako súd
vecne a miestne príslušný na rozhodovanie o exekučnej agende zahájil aj konanie
o zastavení exekúcie, následne exekučné konanie bez akéhokoľvek dokazovania, či
predchádzajúcej výzvy k vyjadreniu sa účastníkom k návrhu uznesením zo dňa 01. 06. 2010,
sp. zn. 60 Er 1810/2009-20 zastavil.
Sťažovateľ podal dňa 06. 07. 2010 odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu.
Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „Krajský súd“) ako súd odvolací uznesením zo dňa
22. 12. 2010 potvrdil uznesenie Okresného súdu zo dňa 01. 06. 2010 vo výroku, ktorým bola
exekúcia zastavená...
Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie, t. j.
riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto
svojím postupom okresný súd nastolil sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne
legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou
súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Okresný súd z podnetu dlžníka/povinného zahájil konanie na zastavenie exekúcie,
pričom pred zahájením tohto konania ani v jeho priebehu neposkytol priestor účastníkom
exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.
Okresný súd v priebehu konania na zastavenie exekúcie, ako vyplýva z odôvodnenia
predmetného rozhodnutia opätovne preskúmal exekučný titul a súvisiace doklady najmä
predmetnú zmluvu o úvere, t. j. vykonal dokazovanie...
Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť
kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť
si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, t. j. exekúcie, ale súd
týmto konaním na zastavenie exekúcie a dokazovania toto právo bez znalosti vôle
povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka
plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky,
čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.
Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať
svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných
povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím
rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa
pokojne užívať svoj majetok.»
Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením krajského
súdu č. k. 8 CoE 172/2010-33 z 22. decembra 2010 bolo porušené jej právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, aby uvedené uznesenie zrušil
a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka taktiež žiadala priznať
primerané finančné zadosťučinenie v sume 555,10 €, ako aj náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 85,82 €.
II.
Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 8 CoE 172/2010-33 z 22. decembra
2010, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k.
60 Er 1810/2009-20 z 1. júna 2010 o zastavení exekúcie z dôvodu, že „v predmetnej veci
prebehlo konanie pred rozhodcovským súdom na základe rozhodcovskej doložky osobitne
nevyjednanej, obsiahnutej na vopred predtlačenom formulári“, ktorá „je neprijateľná,
pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi oprávneným
a povinným v neprospech povinného“, a teda ide o „neplatnú zmluvnú podmienku“.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať
prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského
rozsudku).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na
základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne
akceptovateľný právny názor krajského súdu (aj okresného súdu), že ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval
z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy, táto skutočnosť je dôvodom na zastavenie
exekučného konania.
Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj
okresného súdu), ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Totožný záver prijal ústavný súd aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože absencia porušenia princípov
spravodlivého súdneho konania vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných
súdov za porušenie základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré
toto právo nepochybne patrí (obdobne napr. III. ÚS 27/08).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť ústavný súd
o ďalších nárokoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval a nepovažoval
za potrebné osobitne reagovať na dôvody nepodania dovolania sťažovateľkou najvyššiemu
súdu, ako ich uviedla vo svojej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2011