Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 174/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F.

N., B. vo veciach vedených Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

a sp. zn. , ktorými namietala porušenie svojich základných

práv podľa a a podľa

a čl. 36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -103 z 31. mája 2010 a č. k. -93 z 3. júna

2010, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti spoločnosti Z., s. r. o., vedené pod sp. zn. a sp. zn.

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

14. septembra 2010 doručené sťažnosti spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka),

ktorými namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a podľa a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -103 z 31. mája 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie 1“) a č. k.

-93 z 3. júna 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie 2“, spolu ďalej aj

„napadnuté uznesenia“).

2.1 Zo sťažnosti vedenej pod sp. zn. a súvisiaceho spisu Okresného

súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd 1“) sp. zn. vyplynulo,

že P., ... zdravotná poisťovňa (ďalej len „zdravotná poisťovňa“) vydala podľa zákona

č. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení

všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových

a občianskych zdravotných poisťovní (ďalej len „“) platobný výmer

č. 654/2005, ktorým uložila platiteľovi A. W., N. (ďalej len „povinná“), zaplatiť dlžné

poistné do 8 dní od právoplatnosti platobného výmeru. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo

7. júla 2005 (ďalej len „zmluva o postúpení pohľadávok“) zdravotná poisťovňa postúpila

sťažovateľke súbor pohľadávok, ktorých súčasťou bola aj pohľadávka predpísaná

platobným výmerom proti povinnej, spolu s príslušenstvom a všetkými právami s nimi

spojenými. Návrhom na vykonanie exekúcie zo 17. júla 2008 sa sťažovateľka domáhala

vymoženia dlžného poistného s príslušenstvom od povinnej v rámci exekučného konania

vedeného súdnym exekútorom JUDr. V. K., N. (ďalej len „súdny exekútor“). Na základe

žiadosti súdneho exekútora okresný súd 1 poveril 5. marca 2009 súdneho exekútora

vykonaním exekúcie proti povinnej. Uznesením okresného súdu 1 č. k. -43

z 1. decembra 2009 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -83

z 28. januára 2010 bola exekúcia právoplatne vyhlásená za neprípustnú a zastavená

z dôvodu, že podľa názoru konajúcich súdov podkladom na vykonanie exekúcie bol paakt

bez právnej sily. Okresný súd 1 uznesením č. k. -88 z 26. apríla 2010

zaviazal sťažovateľku nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 55,71 €.

Okresný súd 1 v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že o náhrade trov exekúcie

rozhodol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, pretože k zastaveniu exekúcie došlo

zavinením oprávneného (sťažovateľky), ktorý žiadal vykonať exekúciu na podklade

rozhodnutia, ktoré je nulitným aktom. Krajský súd napadnutým uznesením 1 uvedené

uznesenie okresného súdu 1 potvrdil.

2.2 Zo sťažnosti vedenej pod sp. zn. a súvisiaceho spisu Okresného

súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd 2“) sp. zn. vyplynulo, že platobným

výmerom č. 704/2005 vydaným podľa uložila zdravotná poisťovňa

platiteľovi M. P., N. (ďalej len „povinný“), zaplatiť dlžné poistné do 8 dní od právoplatnosti

platobného výmeru. Zmluvou o postúpení pohľadávok zdravotná poisťovňa postúpila

sťažovateľke súbor pohľadávok, ktorých súčasťou bola aj pohľadávka predpísaná

platobným výmerom proti povinnému. Návrhom na vykonanie exekúcie z 23. apríla 2008 sa

sťažovateľka domáhala vymoženia dlžného poistného s príslušenstvom od povinného

v rámci exekučného konania vedeného súdnym exekútorom. Okresný súd 2 poveril 19. mája

2008 súdneho exekútora vykonaním exekúcie proti povinnej. Uznesením okresného súdu 2

č. k. -16 z 1. júla 2009 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE

128/2009-58 z 13. októbra 2009 bola exekúcia právoplatne vyhlásená za neprípustnú

a zastavená z dôvodu, že podkladom na vykonanie exekúcie bol paakt bez právnej sily.

Okresný súd 2 uznesením č. k. -68 z 27. januára 2010 zaviazal sťažovateľku

nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 63,57 € podľa § 203 ods. 1

Exekučného poriadku, pretože k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného

(sťažovateľky), ktorý žiadal vykonať exekúciu na podklade nulitného právneho aktu.

Krajský súd napadnutým uznesením 2 uvedené uznesenie okresného súdu 2 potvrdil.

3. Sťažovateľka považuje označené rozhodnutia okresného súdu 1 a okresného súdu

2, ako aj napadnuté uznesenia krajského súdu za arbitrárne, pretože podľa jej názoru sa

najmä krajský súd ako súd odvolací v odôvodnení svojich potvrdzujúcich rozhodnutí

nevysporiadal s ňou predloženými skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, na ktoré

poukázala. Napadnuté uznesenia preto podľa nej nespĺňajú požiadavky kladené na

spravodlivý proces, sú ústavne neudržateľné, čím zároveň došlo k protiústavnému zásahu

do majetkovej sféry sťažovateľky.

Predovšetkým sťažovateľka poukázala na to, že „Exekučný poriadok pri náhrade

trov exekúcie zásadne stojí na princípe, že trovy exekúcie znáša povinný. Iba

vo výnimočných prípadoch uvedených v § 203 má súd možnosť na úhradu trov zaviazať

oprávneného.“. Sťažovateľka v spojitosti s tým upriamuje pozornosť aj na judikatúru

ústavného súdu (napr. ) korešpondujúcu s judikatúrou Európskeho súdu pre

ľudské práva (Van der Mussele c Belgicko), ktorá na jednej strane uznáva nárok súdneho

exekútora na úhradu trov, čo však nemusí znamenať, že tieto trovy exekútor v každom

prípade aj reálne vymôže. V zmysle uvedenej judikatúry citované ustanovenie § 203

Exekučného poriadku obsahuje možnosť uváženia, opierajúcu sa o vyhodnotenie postupu

oprávneného, miery jeho zavinenia a napokon aj o to, že aj keby tu bolo zavinenie,

rozhoduje jeho intenzita.

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľka podrobne venuje podmienkam ustanoveným

v § 203 ods. 1 Exekučného poriadku konštatujúc, že iba v prípade ich kumulatívneho

splnenia môže súd uložiť oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy

exekúcie. Týmito podmienkami sú: zastavenie exekúcie, konanie oprávneného, zavinenie

oprávneného, príčinná súvislosť medzi zavineným konaním oprávneného a zastavením

exekúcie. V označených exekučných konaniach, v ktorých sťažovateľka vystupovala

v pozícii oprávneného, bola splnená len podmienka zastavenia konania. Sťažovateľka

konštatuje, že aj v prípade, ak by boli všetky tieto podmienky splnené, súd by nebol povinný

zaviazať ju (ako oprávnenú) na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi. Uvedené

jednoznačne vyplýva z dikcie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorá používa modálne

sloveso „môže“.

4. Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný

súd vydal nález, ktorým vysloví porušenie jej základného práva vlastniť majetok

podľa a listiny, práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu, ako aj porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami krajského súdu č. k. -103

z 31. mája 2010 a č. k. -93 z 3. júna 2010, zruší označené uznesenia

krajského súdu a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a zaviaže krajský súd

na úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľky.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia (ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. , ktoré sú po formálnej aj obsahovej stránke takmer

identické, vzhľadom na identické dôvody sťažností a rovnakú právnu argumentáciu použitú

v sťažnostiach, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému

tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy o spojení

týchto sťažností na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

uznesenia.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

, , ).

Predmetom sťažností je namietané porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a podľa a listiny, ako aj práv podľa

ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu uzneseniami krajského súdu

č. k. -103 z 31. mája 2010 a č. k. -93 z 3. júna 2010.

Podľa a podľa listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa a podľa listiny každý má právo vlastniť

majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených práv napadnutými uzneseniami

krajského súdu, ktorými boli potvrdené prvostupňové rozhodnutia o uložení povinnosti

oprávnenému (sťažovateľke) nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie. Výhrady

sťažovateľky smerujú najmä proti tomu, že sa krajský súd stotožnil so skutkovými

a právnymi závermi okresného súdu 1 a okresného súdu 2 bez toho, aby sa v odôvodnení

namietaných uznesení vysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, ktoré

v konaní predložila a na ktoré poukázala.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je

v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu

umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či

sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd

nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony

nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na

preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej

spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,

a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

1. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľka

namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd potvrdil

uznesenie okresného súdu 1, ktorým jej ako oprávnenej bolo uložené nahradiť súdnemu

exekútorovi trovy exekúcie v sume 55,71 €, a uznesenie okresného súdu 2, ktorým jej bola

uložená povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 63,57 €, hoci

podľa jej názoru na takéto rozhodnutia neboli splnené zákonné podmienky.

1.1 Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. -103

z 31. mája 2010 po citovaní dôvodov prvostupňového rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený,

ktorý uviedol, že nenamieta výšku súdom priznaných trov exekútora, avšak nesúhlasí

s právnym nárokom priznania náhrady trov. Z dikcie § 203 ods. 1 Ex. por. vyplýva, že

náhradu trov exekučného konania môže súd uložiť oprávnenému, avšak len v prípade, že

k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného. V právnej teórii sa za zavinenie

považuje vnútorný psychický vzťah osoby jednak k vlastnému konaniu, a jednak k výsledku

tohto konania, ktorý má za následok právnu zodpovednosť, pričom zavinenie môže byť

úmyselné alebo neúmyselné z nedbanlivosti. V danom prípade podľa oprávneného došlo

k zastaveniu exekúcie na základe vydania uznesenia, ktorým súd prvého stupňa prehlásil

exekučný titul za nulitný akt. Túto skutočnosť nemohol žiadnym spôsobom predpokladať,

exekučné konanie inicioval na základe dobrej viery v správnosť exekučného titulu

a rozhodnutie súdu nemožno považovať za zavinenie oprávneného. Nakoľko k zastaveniu

exekučného konania došlo na základe rozhodnutia súdu a nie zavinením oprávneného,

nemožno zaviazať oprávneného na náhradu trov súdneho exekútora. Poukázal na nález

Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 22.10.2008 a Uznesenie Ústavného súdu

SR sp. zn. zo dňa 13.1.2005. Z týchto judikátov možno podľa oprávneného

konštatovať, že hoci má súdny exekútor zákonný nárok na úhradu trov, nemusí to

bezpodmienečne znamenať, že tieto trovy aj v každom prípade reálne vymôže. Následne

poznamenal, že z ustanovenia § 203 Ex. por. v znení platnom do 31. januára 2002

vyplývalo, že v prípade zastavenia exekúcie mohol súd uložiť oprávnenému uhradiť trovy

exekúcie, avšak výlučne iba vtedy, ak zastavenie exekúcie procesne zavinil, prípadne, ak

mohol pri náležitej opatrnosti v čase podania návrhu predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Z ustanovenia § 203 Ex. por. je zrejmé, že v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť

a nie povinnosť zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného. Predpokladom uloženia

tejto povinnosti je uváženie súdu o miere procesného zavinenia oprávneného na zastavení

exekúcie. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody a skutočnosti navrhol, aby odvolací súd

náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. V. K. nepriznal.

Odvolací súd preskúmal vec podľa ... a zistil, že uznesenie súdu

prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa ako vecne správne. ...

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva, že

nie je správny záver oprávneného, že nezavinil zastavenie exekúcie. Oprávnený sa

odvolával na to, že k zastaveniu exekúcie došlo rozhodnutím súdu a nie z jeho viny a túto

skutočnosť podľa neho nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť a predpokladať pri podávaní

návrhu na vykonanie exekúcie. Z obsahu spisu však vyplýva, že súd prvého stupňa

uznesením č.k. -43 zo dňa 1. decembra 2009 vyhlásil exekúciu za

neprípustnú a následne ju zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ z dôvodu, že exekučný titul,

ktorý má byť podkladom pre exekúciu je pakt bez právnej sily a účinnosti. Ako vyplynulo z

obchodného registra už v súčasnosti zaniknutej poisťovne P. ... zdravotná poisťovňa bolo

rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva SR zo dňa 1.7.1999, ktoré nadobudlo právoplatnosť

17.7.1999, číslo 3215/1999-A zrušené povolenie na zriadenie rezortnej poisťovne.

Uznesením Krajského súdu v Bratislave, č.k. -30 zo dňa 20.4.2001 bol na majetok

poisťovne vyhlásený konkurz. Správca konkurznej podstaty úpadcu vydal v priebehu

konkurzného konania platobný výmer, ktorý mal byť exekučným titulom pre exekúciu

prebiehajúcu v tomto konaní. Správca konkurznej podstaty má iba právo a povinnosť

vykonať všetky procesné úkony v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu, preto platobný

výmer, ktorý vydal je nulitným právnym aktom. Vyššie spomínané prvostupňové rozhodnutie

potvrdil aj odvolací súd uznesením č.k. -83 zo dňa 28.1.2010. Uznesenie

odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 18.2.2010. Súd prvého stupňa uznesením č.k.

-88 zo dňa 26.4.2010 zaviazal oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi

trovy exekúcie vo výške 55,71 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Zároveň

oprávneného správne zaviazal na náhradu trov exekúcie, pretože jeho zavinením došlo k

zastaveniu exekúcie s ohľadom na to, že za exekučný titul označil platobný výmer, ktorý je

nespôsobilým exekučným titulom, resp. nulitným aktom.“

1.2 V odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. -93 z 3. júna 2010

krajský súd po citovaní dôvodov prvostupňového rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, a to vo výroku o náhrade

trov exekučného konania. V odvolaní oprávnený namietal použitie ust. § 203 ods. 1

Exekučného poriadku pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie, kedy v danom prípade

došlo k zastaveniu exekúcie na základe uznesenia a vyhlásenia exekúcie za neprípustnú.

Uvedenú skutočnosť nemohol oprávnený žiadnym spôsobom ovplyvniť a nemohol ju

predpokladať pri podávaní návrhu na vykonanie exekúcie. Na základe týchto skutočností

nemožno považovať vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú za zavinenie oprávneného,

vedúce k zastaveniu exekúcie. Poukázal v tomto smere aj na judikatúru Ústavného súdu,

keď z tejto vyplýva, že aj keby tu bolo zavinenie, rozhoduje jeho intenzita, pričom

odôvodnenie nepriznania nevyhnutných trov zastavenej exekúcie plne využíva rozsah

užívania na strane súdu a nie je nad rámec § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Namietal

tiež výšku trov súdneho exekútora, a to pokiaľ ide o poštové poplatky, kedy poukázal na

všeobecné ceny poštových služieb, poskytovaných na území SR a žiadal priznať súdnemu

exekútorovi iba preukázané poštové náklady. Žiadal uznesenie súdu prvého stupňa v

napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa ...a dospel

k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej časti, týkajúcej sa trov

exekučného konanie ako vecne správne potvrdiť podľa , , pričom

v náväznosti na ust. odvolací súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia

súdu prvého stupňa v napadnutej časti, s ktorým sa stotožňuje a na zdôraznenie správnosti

dodáva:

V predmetnej veci súd prvého stupňa v náväznosti na ust. § 203 ods. 1 Exekučného

konania správne skúmal zavinenie na strane oprávneného a dospel k záveru, že tým, že

podal oprávnený návrh na exekúciu na základe nulitného právneho aktu, ktorý nemôže byť

exekučným titulom, zavinil v konečnom dôsledku zastavenie exekúcie. Preto sa odvolací súd

stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že je potrebné v predmetnej veci aplikovať na

rozhodnutie o trovách exekúcie ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, čím súdnemu

exekútorovi vzniklo právo na náhradu nevyhnutných trov exekúcie.

Pokiaľ ide o vyčíslenie samotných trov exekučného konania, odvolací súd sa v plnom

rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa, pričom súd prvého stupňa aj

správne skúmal jednotlivé nevyhnutné úkony na strane súdneho exekútora pri vykonávaní

exekúcie a potom správne stanovil náhradu trov exekúcie na výslednú čiastku 63,57 eur.“

K sťažovateľkou namietanému nedostatočnému odôvodneniu napadnutých

rozhodnutí ústavný súd uvádza, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne

konanie podľa (podľa listiny), resp. dohovoru

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

Ústavný súd po posúdení obsahu napadnutých rozhodnutí z uvedených hľadísk

dospel k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným

spôsobom, vysporiadal sa so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam

a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a v odôvodnení svojich

rozhodnutí uviedol postup, akým k nemu dospel. K tomu je potrebné uviesť, že

argumentácia sťažovateľky v sťažnostiach doručených ústavnému súdu je do značnej miery

obsažnejšia než rozsah, v akom ju uplatnila v odvolaní z 11. mája 2010 proti uzneseniu

okresného súdu 1 č. k. -88 z 26. apríla 2010 a v odvolaní z 11. februára 2010

proti uzneseniu okresného súdu 2 č. k. -68 z 27. januára 2010. Týka sa to

predovšetkým analýzy podmienok, za ktorých môže súd uložiť oprávnenému podľa § 203

ods. 1 Exekučného poriadku povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie.

Z princípu subsidiarity ( ) limitujúceho vzťah ústavného súdu

k všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi

musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým

spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom.

Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred

ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred

všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (,

).

V označených konaniach mala sťažovateľka možnosť dovolávať sa ochrany svojich

práv, porušenie ktorých napadnutými uzneseniami namieta, v rovnakom rozsahu, ako to je

uvedené v argumentačnej báze v jej sťažnostiach, už v odvolaní proti prvostupňovým

rozhodnutiam. V označených veciach sťažovateľky by bola založená právomoc ústavného

súdu na preskúmanie napadnutých uznesení krajského súdu v rozsahu argumentácie

uplatnenej v sťažnostiach podľa len za predpokladu, že by námietky

sťažovateľky uplatnené v týchto sťažnostiach boli v porovnateľnom rozsahu obsiahnuté

v opravných prostriedkoch sťažovateľky proti prvostupňovým uzneseniam, a tým by sa stali

predmetom skúmania krajského súdu a vysporiadania sa s nimi. V okolnostiach označených

exekučných konaní to tak nebolo.

Keďže sťažovateľka ochranu svojich práv nerealizovala v plnom rozsahu v konaní

pred všeobecnými súdmi, ale až podaním sťažností ústavnému súdu, ústavný súd jej

sťažnosti v tejto časti odmietol okrem iného aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci na ich

prerokovanie ( ). Uvedené sa dotýka tej časti sťažností,

v ktorej sťažovateľka namietala, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s podmienkami,

za splnenia ktorých možno uložiť oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi

nevyhnutné trovy exekúcie.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (a rovnako pred ním aj okresné súdy)

vykonal ústavne súladný výklad platných právnych predpisov (v danom prípade

predovšetkým ustanovení Exekučného poriadku), ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel

interpretovaných a použitých právnych noriem. Napadnuté rozhodnutia sú primerane

a zrozumiteľne odôvodnené a nemožno ich považovať za extrémne vybočenie

zo štandardov spravodlivého procesu. Výklad dotknutých právnych noriem zodpovedá

zároveň princípom rozumného usporiadania práv a povinností dotknutých subjektov.

Ústavný súd z týchto dôvodov podľa odmietol

sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a podľa listiny (keďže ide o obsahovo identickú

právnu úpravu), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľka v ďalšej časti sťažností namietala porušenie základného práva

vlastniť majetok podľa (resp. listiny) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, čo dáva do súvislosti s namietaným

porušením svojho práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení

s uzneseniami súdov prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých

uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu

do základného práva vlastniť majetok, resp. práva na ochranu majetku. Postup krajského

súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny.

Pokiaľ ide o (a listiny), ústavný súd dospel k záveru,

že vzhľadom na uvedené skutočnosti, k porušenie týchto práv ani nemohlo dôjsť. Ústavný

súd sťažnosti v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd o sťažnostiach rozhodol tak,

ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky

uplatnenými v jej sťažnostiach (návrhom na zrušenie označených rozhodnutí a na úhradu

trov právneho zastúpenia) už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2011