Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 157/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť R. Č., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa , , a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Michalovce č. k. -71 zo

4. mája 2006 a č. k. -72 z 19. júna 2006, ako aj uznesením Krajského súdu v

Košiciach č. k. -130 z 3. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. Č. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2011

doručená sťažnosť R. Č., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta

porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50

ods. 3 (ďalej len „“) a práv podľa a 3 písm.

c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uzneseniami Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k. -71 zo

4. mája 2006 a č. k. -72 z 19. júna 2006 (ďalej len „uznesenie zo 4. mája

2006“), ako aj uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Tos

69/2010-130 z 3. decembra 2010 (ďalej len „uznesenie z 3. decembra 2010“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd trestným rozkazom č. k.

-63 z 24. októbra 2005 uznal sťažovateľa vinným zo spáchania trestného činu

krádeže podľa účinného do 31. decembra 2005 a zároveň mu

bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov nepodmienečne so zaradením do

II. nápravnovýchovnej skupiny. V predmetnom konaní bola obhajcovi sťažovateľa

uznesením okresného súdu zo 4. mája 2006 vydaným vyšším súdnym úradníkom priznaná

odmena v sume 9 575 Sk (v súčasnosti 317,83 €).

Proti uzneseniu zo 4. mája 2006 podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že

nemá dostatočné finančné prostriedky na vyplatenie odmeny obhajcovi, pretože je

bezmajetný, ako aj tým, že obhajca sa nezúčastnil všetkých procesných úkonov.

Sťažnosť sťažovateľa bola uznesením okresného súdu č. k. -86

z 21. decembra 2006 (ďalej len „uznesenie z 21. decembra 2006“) zamietnutá. Sťažovateľ

proti uzneseniu z 21. decembra 2006 podal sťažnosť, v ktorej zopakoval svoju

predchádzajúcu argumentáciu. Krajský súd uznesením z 3. decembra 2010 zamietol

sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu zo 4. mája 2006.

Rozsudkom krajského súdu č. k. -526 z 13. júla 2007 v spojení

s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. februára 2008 vydanými v inej trestnej veci sťažovateľa bol okrem iného

zrušený výrok o treste trestného rozkazu okresného súdu z 24. októbra 2005.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje tým, že obhajca, ktorý mu bol v konaní

okresným súdom ustanovený, si „naúčtoval neoprávnene časť odmeny v bode 2, 3 nakoľko

dňa 25. 8. 2005 a 7. 9. 2005 sa absolútne nezúčastnil na výsluchu obvineného, taktiež

zároveň neoprávnené naúčtovanie zo strany obhajcu náhrada za stratu času a cestovné

náklady v uvedených dňoch“, čím došlo k porušeniu jeho „práva na obhajobu a práva na

bezplatnú obhajobu (v zmysle , SR,

Dohovoru)“.

Konanie, ktorého predmetom bolo priznanie odmeny obhajcovi, trvalo od 4. mája

2006, keď okresný súd vydal uznesenie o priznaní odmeny obhajcovi v uvedenom konaní,

až do 14. marca 2011, keď bolo sťažovateľovi doručené uznesenie krajského súdu

z 3. decembra 2010, ktorým zamietol jeho sťažnosť proti uvedenému uzneseniu zo 4. mája

2006. Predmetné konanie trvalo neprimerane dlho (4 roky a 10 mesiacov), a preto v ňom

podľa sťažovateľa došlo aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Uznesením z 3. decembra 2010, ktorým krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa

podanú v konaní, predmetom ktorého bolo priznanie odmeny ustanovenému obhajcovi,

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

ods. 1 . Dôvod porušenia uvedeného práva vidí sťažovateľ v tom, že súdy zúčastnené

na rozhodovaní v predmetnej veci „ignorovali“ jeho námietky „voči výške trov obhajoby,

ktorú si uplatnil voči štátu advokát ex offo“.

Na základe uvedeného sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví, že „uznesením OS MI sp. zn. -71 v spojení s uznesením OS MI sp. zn.

-72 vyššieho súdneho úradníka zo dní 4. 5. 2006 a 19. 6. 2006, v spojení

s uznesením OS MI sp. zn. -86 samosudcu zo dňa 21. 12. 2006 a uznesením KS KE

sp. zn. -130 zo dňa 3. 12. 2010“ došlo k porušeniu jeho základných práv

podľa , , a a práv podľa

a 3 písm. c) dohovoru. Zároveň prikázal krajskému súdu, aby uznesenie krajského súdu

z 3. decembra 2010 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu a priznal mu

primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 400 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či

preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv

alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie

vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže

pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej

pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a 3, a , ako aj práv podľa a 3

písm. c) dohovoru uzneseniami okresného súdu zo 4. mája 2006 a 19. júna 2006 v spojení

s uznesením z 21. decembra 2006 a uznesením krajského súdu z 3. decembra 2010.

K porušeniu uvedených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené

na rozhodovaní v tejto veci:

- neoprávnene priznali ustanovenému obhajcovi odmenu za procesné úkony, ktoré

ním v konaní neboli uskutočnené,

- pri jej prerokovaní postupovali neprimerane dlho, resp. ich postup bol poznačený

zbytočnými prieťahmi.

II.A K porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50

ods. 3 , ako aj práv podľa a 3 písm. c) dohovoru

Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho práva na

obhajobu neoprávneným priznaním odmeny obhajcovi za podľa neho neuskutočnené

procesné úkony ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej v súvislosti s výkladom

základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa vyslovil,

že z hľadiska ochrany poskytovanej týmto ustanovením treba povedať, že uvedené základné

právo sa musí vykladať v úzkej súvislosti s , podľa ktorého obvinený má

právo, aby... sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. To znamená, že

základné právo obvineného obhajovať sa prostredníctvom obhajcu nie je ratione materiae

súčasťou , ale , ktorý je v pomere špeciality

k ustanoveniu (mutatis mutandis ).

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity

svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom, vyplývajúceho z ,

podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho

začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých

úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných

v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho

skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv

a slobôd označených v , ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr.

Zívala , Ölveczky , Mamonov , Karlin ).

Sťažovateľ v rámci realizácie svojich procesných práv využil možnosť podať proti

uzneseniu zo 4. mája 2006 sťažnosť krajskému súdu, v právomoci ktorého bolo posúdenie

všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností daného prípadu, ako aj posúdenie

prípadných procesných pochybení okresného súdu. Sťažovateľ teda realizáciou svojich

obhajobných práv v priebehu trestného konania mal ako obžalovaný možnosť účinným

spôsobom namietať porušenie svojich práv, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti

pri jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol pre

nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Námietky sťažovateľa smerujú aj proti uzneseniu z 3. decembra 2010, ktorým

krajský súd jeho sťažnosť proti uzneseniu zo 4. mája 2006 zamietol. Ústavný súd preskúmal

obsah uznesenia z 3. decembra 2010, v ktorom krajský súd okrem iného uviedol:

„Po preštudovaní obsahu spisového materiálu krajský súd zistil, že sťažnosť je

prípustná, bola podaná včas – v zákonom stanovenej lehote a oprávnenou procesnou

stranou.

Z obsahu spisového materiálu ďalej vyplýva, že obhajca odsúdeného JUDr. Ľ. K. sa

zúčastnil všetkých úkonov trestného konania, za ktoré mu bola ako ustanovenému obhajcovi

priznaná uplatnená odmena.

Z vyššie uvedených skutočností na podklade obsahu spisového materiálu preto

krajský súd ako odvolací súd zistil, že vyšší súdny úradník okresného súdu ako súdu prvého

stupňa postupoval v súlade s ustanovením , účinného do 31. 12. 2005,

ak rozhodol o výške odmeny a náhrady uplatnenej ustanoveným obhajcom, ktorý má

v zmysle citovaného zákonného ustanovenia voči štátu nárok na odmenu a náhradu

hotových výdavkov podľa tarify určenej osobitným predpisom, t. j. vyhláškou, ak zákon

neustanovuje inak.

Nakoľko priznanie odmeny v napadnutom uznesení obhajcovi JUDr. Ľ. K. je v súlade

s obsahom spisového materiálu, podľa ktorého uplatnené úkony vykonal a taktiež je v

súlade s príslušnou vyhláškou, na základe uvedených zistených skutočností dospel odvolací

súd k záveru, že sťažnosť odsúdeného R. Č. je nedôvodná, a preto ju postupom podľa

ustanovenia zamietol.“

Ústavný súd sa po oboznámení s obsahom uznesenia z 3. decembra 2010 dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Uviedol v ňom skutočnosti,

ktoré považoval podstatné pre rozhodnutie v tejto veci a preukázané, vysporiadal sa

s argumentáciou sťažovateľa predloženou v konaní a uviedol v ňom i ustanovenia

príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil. S ohľadom

na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa podľa § 25

ods. 1 dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti nevyplýva nič,

čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených krajským

súdom, a teda o porušení práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú.

II.B K porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru

Predmetom konania je okrem iného aj sťažovateľom namietané porušenie jeho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

, ako aj porušenie jeho práva na prejednanie veci súdom v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením zo 4. mája 2006 v spojení s uznesením z 19. júna 2006, ako

aj uznesením z 3. decembra 2010.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v rámci ktorej

už uviedol, že k porušeniu sťažovateľovho základného práva podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo dôjsť v dôsledku nečinnosti alebo

nesprávnej činnosti všeobecných súdov, avšak iba vydaním samotného uznesenia, resp.

uznesení toto právo sťažovateľa porušené byť nemohlo (mutatis mutandis ).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní podľa v časti namietajúcej porušenie

základného práva podľa a práva podľa dohovoru odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

II.C Záver

Na základe už uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa

sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa

uvedeného zákona.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. apríla 2011