Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 157/2011
PDF · 177.75 KB
No categories available
I. ÚS 157/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť R. Č., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Michalovce č. k. 4 T 86/2005-71 zo
4. mája 2006 a č. k. 4 T 86/2005-72 z 19. júna 2006, ako aj uznesením Krajského súdu v
Košiciach č. k. 6 Tos 69/2010-130 z 3. decembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. Č. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2011
doručená sťažnosť R. Č., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm.
c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uzneseniami Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 T 86/2005-71 zo
4. mája 2006 a č. k. 4 T 86/2005-72 z 19. júna 2006 (ďalej len „uznesenie zo 4. mája
2006“), ako aj uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Tos
69/2010-130 z 3. decembra 2010 (ďalej len „uznesenie z 3. decembra 2010“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd trestným rozkazom č. k.
4 T 86/2005-63 z 24. októbra 2005 uznal sťažovateľa vinným zo spáchania trestného činu
krádeže podľa § 247 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a zároveň mu
bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov nepodmienečne so zaradením do
II. nápravnovýchovnej skupiny. V predmetnom konaní bola obhajcovi sťažovateľa
uznesením okresného súdu zo 4. mája 2006 vydaným vyšším súdnym úradníkom priznaná
odmena v sume 9 575 Sk (v súčasnosti 317,83 €).
Proti uzneseniu zo 4. mája 2006 podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že
nemá dostatočné finančné prostriedky na vyplatenie odmeny obhajcovi, pretože je
bezmajetný, ako aj tým, že obhajca sa nezúčastnil všetkých procesných úkonov.
Sťažnosť sťažovateľa bola uznesením okresného súdu č. k. 4 T 86/2005-86
z 21. decembra 2006 (ďalej len „uznesenie z 21. decembra 2006“) zamietnutá. Sťažovateľ
proti uzneseniu z 21. decembra 2006 podal sťažnosť, v ktorej zopakoval svoju
predchádzajúcu argumentáciu. Krajský súd uznesením z 3. decembra 2010 zamietol
sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu zo 4. mája 2006.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 8 T 8/2005-526 z 13. júla 2007 v spojení
s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
1 To 24/2007 z 27. februára 2008 vydanými v inej trestnej veci sťažovateľa bol okrem iného
zrušený výrok o treste trestného rozkazu okresného súdu z 24. októbra 2005.
Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje tým, že obhajca, ktorý mu bol v konaní
okresným súdom ustanovený, si „naúčtoval neoprávnene časť odmeny v bode 2, 3 nakoľko
dňa 25. 8. 2005 a 7. 9. 2005 sa absolútne nezúčastnil na výsluchu obvineného, taktiež
zároveň neoprávnené naúčtovanie zo strany obhajcu náhrada za stratu času a cestovné
náklady v uvedených dňoch“, čím došlo k porušeniu jeho „práva na obhajobu a práva na
bezplatnú obhajobu (v zmysle čl. 47 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, čl. 6 ods. 3 písm. c)
Dohovoru)“.
Konanie, ktorého predmetom bolo priznanie odmeny obhajcovi, trvalo od 4. mája
2006, keď okresný súd vydal uznesenie o priznaní odmeny obhajcovi v uvedenom konaní,
až do 14. marca 2011, keď bolo sťažovateľovi doručené uznesenie krajského súdu
z 3. decembra 2010, ktorým zamietol jeho sťažnosť proti uvedenému uzneseniu zo 4. mája
2006. Predmetné konanie trvalo neprimerane dlho (4 roky a 10 mesiacov), a preto v ňom
podľa sťažovateľa došlo aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Uznesením z 3. decembra 2010, ktorým krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa
podanú v konaní, predmetom ktorého bolo priznanie odmeny ustanovenému obhajcovi,
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46
ods. 1 ústavy. Dôvod porušenia uvedeného práva vidí sťažovateľ v tom, že súdy zúčastnené
na rozhodovaní v predmetnej veci „ignorovali“ jeho námietky „voči výške trov obhajoby,
ktorú si uplatnil voči štátu advokát ex offo“.
Na základe uvedeného sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví, že „uznesením OS MI sp. zn. 4 T 86/05-71 v spojení s uznesením OS MI sp. zn.
4 T 86/05-72 vyššieho súdneho úradníka zo dní 4. 5. 2006 a 19. 6. 2006, v spojení
s uznesením OS MI sp. zn. 4 T 86/05-86 samosudcu zo dňa 21. 12. 2006 a uznesením KS KE
sp. zn. 6 Tos 69/2010-130 zo dňa 3. 12. 2010“ došlo k porušeniu jeho základných práv
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1
a 3 písm. c) dohovoru. Zároveň prikázal krajskému súdu, aby uznesenie krajského súdu
z 3. decembra 2010 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu a priznal mu
primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 400 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či
preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv
alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie
vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže
pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej
pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3
písm. c) dohovoru uzneseniami okresného súdu zo 4. mája 2006 a 19. júna 2006 v spojení
s uznesením z 21. decembra 2006 a uznesením krajského súdu z 3. decembra 2010.
K porušeniu uvedených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené
na rozhodovaní v tejto veci:
- neoprávnene priznali ustanovenému obhajcovi odmenu za procesné úkony, ktoré
ním v konaní neboli uskutočnené,
- pri jej prerokovaní postupovali neprimerane dlho, resp. ich postup bol poznačený
zbytočnými prieťahmi.
II.A K porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50
ods. 3 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru
Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho práva na
obhajobu neoprávneným priznaním odmeny obhajcovi za podľa neho neuskutočnené
procesné úkony ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej v súvislosti s výkladom
základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy vyslovil,
že z hľadiska ochrany poskytovanej týmto ustanovením treba povedať, že uvedené základné
právo sa musí vykladať v úzkej súvislosti s čl. 50 ods. 3 ústavy, podľa ktorého obvinený má
právo, aby... sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. To znamená, že
základné právo obvineného obhajovať sa prostredníctvom obhajcu nie je ratione materiae
súčasťou čl. 47 ods. 2 ústavy, ale čl. 50 ods. 3 ústavy, ktorý je v pomere špeciality
k ustanoveniu čl. 47 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 35/98).
Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity
svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom, vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho
začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých
úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných
v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho
skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv
a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr.
Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).
Sťažovateľ v rámci realizácie svojich procesných práv využil možnosť podať proti
uzneseniu zo 4. mája 2006 sťažnosť krajskému súdu, v právomoci ktorého bolo posúdenie
všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností daného prípadu, ako aj posúdenie
prípadných procesných pochybení okresného súdu. Sťažovateľ teda realizáciou svojich
obhajobných práv v priebehu trestného konania mal ako obžalovaný možnosť účinným
spôsobom namietať porušenie svojich práv, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti
pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre
nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
Námietky sťažovateľa smerujú aj proti uzneseniu z 3. decembra 2010, ktorým
krajský súd jeho sťažnosť proti uzneseniu zo 4. mája 2006 zamietol. Ústavný súd preskúmal
obsah uznesenia z 3. decembra 2010, v ktorom krajský súd okrem iného uviedol:
„Po preštudovaní obsahu spisového materiálu krajský súd zistil, že sťažnosť je
prípustná, bola podaná včas – v zákonom stanovenej lehote a oprávnenou procesnou
stranou.
Z obsahu spisového materiálu ďalej vyplýva, že obhajca odsúdeného JUDr. Ľ. K. sa
zúčastnil všetkých úkonov trestného konania, za ktoré mu bola ako ustanovenému obhajcovi
priznaná uplatnená odmena.
Z vyššie uvedených skutočností na podklade obsahu spisového materiálu preto
krajský súd ako odvolací súd zistil, že vyšší súdny úradník okresného súdu ako súdu prvého
stupňa postupoval v súlade s ustanovením § 151 ods. 2, 3 Tr. por. účinného do 31. 12. 2005,
ak rozhodol o výške odmeny a náhrady uplatnenej ustanoveným obhajcom, ktorý má
v zmysle citovaného zákonného ustanovenia voči štátu nárok na odmenu a náhradu
hotových výdavkov podľa tarify určenej osobitným predpisom, t. j. vyhláškou, ak zákon
neustanovuje inak.
Nakoľko priznanie odmeny v napadnutom uznesení obhajcovi JUDr. Ľ. K. je v súlade
s obsahom spisového materiálu, podľa ktorého uplatnené úkony vykonal a taktiež je v
súlade s príslušnou vyhláškou, na základe uvedených zistených skutočností dospel odvolací
súd k záveru, že sťažnosť odsúdeného R. Č. je nedôvodná, a preto ju postupom podľa
ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol.“
Ústavný súd sa po oboznámení s obsahom uznesenia z 3. decembra 2010 dospel
k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Uviedol v ňom skutočnosti,
ktoré považoval podstatné pre rozhodnutie v tejto veci a preukázané, vysporiadal sa
s argumentáciou sťažovateľa predloženou v konaní a uviedol v ňom i ustanovenia
príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil. S ohľadom
na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa podľa § 25
ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti nevyplýva nič,
čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených krajským
súdom, a teda o porušení práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú.
II.B K porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru
Predmetom konania je okrem iného aj sťažovateľom namietané porušenie jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj porušenie jeho práva na prejednanie veci súdom v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením zo 4. mája 2006 v spojení s uznesením z 19. júna 2006, ako
aj uznesením z 3. decembra 2010.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v rámci ktorej
už uviedol, že k porušeniu sťažovateľovho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo dôjsť v dôsledku nečinnosti alebo
nesprávnej činnosti všeobecných súdov, avšak iba vydaním samotného uznesenia, resp.
uznesení toto právo sťažovateľa porušené byť nemohlo (mutatis mutandis III. ÚS 143/05).
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde v časti namietajúcej porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
II.C Záver
Na základe už uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2
uvedeného zákona.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. apríla 2011