Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 208/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a 3 a v spojení s právami

podľa čl. 9, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní vo veci jeho trestného

oznámenia z 3. júna 2010 a uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn.

XV/2 Gn 363/10 z 31. januára 2011 a sp. zn. XV/2 Gn 4/11 zo 17. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2011

doručená sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), bez právneho

zastúpenia, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3

(ďalej len „“) a v spojení s právami podľa ,

a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom a rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa ako študent doktorandského štúdia domáhal

vrátenia poplatku za štúdium, ktoré podľa neho fakulta, na ktorej študoval, vyžiadala od

neho protiprávne. Podľa sťažovateľa sa proti nemu vedenie fakulty aj univerzity správalo

šikanóznym spôsobom, čo vyvrcholilo jeho negatívnym hodnotením na dizertačnej skúške.

V oponentskom posudku k dizertačnej práci sa vyskytovali určité časti, ktoré u sťažovateľa

vyvolali presvedčenie, že konanie oponenta naplnilo skutkovú podstatu trestných činov

hanobenia rasy, národa a presvedčenia a obmedzovania slobody vyznania. Sťažovateľ preto

prostredníctvom internetu podal 11. mája 2010 trestné oznámenie Úradu boja proti korupcii

na Úrade justičnej a kriminálnej polície v R., ktoré doplnil písomným podaním 3. júna 2010.

Okrem oponenta sa na trestnej činnosti mali podieľať aj členovia komisie a ďalší

funkcionári univerzity. Vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva policajného zboru, Úradu

justičnej a kriminálnej polície v R. (ďalej len „vyšetrovateľ PZ“) uznesením ČVS: ORP-

226/JP-RK-2010 z 24. júna 2010 vec odmietol, pretože nebol dôvod na začatie trestného

stíhania. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 2. júla 2010 sťažnosť a 17. augusta 2010

adresoval Okresnej prokuratúre R. (ďalej len „okresná prokuratúra“) žiadosť o preskúmanie

postupu policajta podľa . Podaním z 19. augusta 2010 sťažovateľ

rozšíril trestné oznámenie na ďalšieho funkcionára univerzity. Toto trestné oznámenie bolo

uznesením vyšetrovateľa PZ odmietnuté 29. septembra 2010. Prokurátorka okresnej

prokuratúry uznesením č. k. -11 zo 16. septembra 2010 sťažnosť sťažovateľa

zamietla ako nie dôvodnú. Sťažovateľ podal na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky

(ďalej len „generálna prokuratúra“) trestné oznámenie na orgány činné v trestnom konaní –

vyšetrovateľa polície a okresnú prokurátorku vo veci zneužívania právomoci verejného

činiteľa, marenie úlohy verejným činiteľom, obmedzovania slobody vyznania, nadržovania

páchateľom trestných činov a ďalších trestných činov podľa . Generálna

prokuratúra v časti smerujúcej proti okresnej prokurátorke odovzdala trestné oznámenie

Prezídiu Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii (ďalej len „úrad boja proti korupcii

PPZ“). Uznesením č. k. -9 z 25. novembra 2010 okresná prokurátorka zamietla

sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ ako nedôvodnú. Sťažovateľ zaslal

3. decembra 2010 na úrad boja proti korupcii PPZ ďalšie dve trestné oznámenia na okresnú

prokurátorku. Úrad boja proti korupcii PPZ uznesením ČVS: PPZ-185/BPK-S-2010

odmietol trestné oznámenie na okresnú prokurátorku, ktoré sťažovateľ podal 9. októbra

2010. Podobne odmietol aj ďalšie trestné oznámenie na okresnú prokurátorku uznesením

ČVS: PPZ-206/BPK-S-2010 z 29. decembra 2010. Proti obom uzneseniam úradu boja proti

korupcii PPZ podal sťažovateľ sťažnosť. Generálna prokuratúra uzneseniami č. k. XV/2 Gn

363/10-12 z 31. januára 2011 a č. k. XV/2 Gn 4/11-8 zo 17. februára 2011 sťažnosti

zamietla ako nedôvodné.

Podľa sťažovateľa uvedenými postupmi a uzneseniami boli porušené jeho základné

práva a slobody takto:

„1. Vyšetrovateľ Úradu justičnej a kriminálnej polície mjr. Ing. M. V. v jeho prvom

uznesení (a následne i v ďalších uzneseniach) ČVS: ORP-226/JP-RK-2010 zo dňa 24. 06.

2010 porušil moje práva garantované článkom 46 ods. 1 .

Týmto zároveň porušil aj článok 9 (sloboda myslenia, svedomia a náboženstva) Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) zo dňa 04. XI. 1950.

Týmto zároveň porušil aj článok 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie).

2. Okresná prokurátorka v R. JUDr. J. B. jej dosť nezrozumiteľným uznesením 1 Pn

225/10-11 zo dňa 16. septembra 2010 porušila moje práva garantované článkom 46 ods. 1

a článkom 46 ods. 3 . Takisto porušila aj Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na účinný opravný prostriedok). Týmto

zároveň porušila aj článok 9 (sloboda myslenia, svedomia a náboženstva) Dohovoru a

porušila moje práva garantované článkom 46 ods. 1 a článkom 46 ods. 3 Slovenskej

republiky. Takisto porušila aj článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (právo na účinný opravný prostriedok). Týmto zároveň porušila aj článok 9 (sloboda

myslenia, svedomia a náboženstva) Dohovoru a článok 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie),

3. Vyšetrovateľ Úradu justičnej a kriminálnej polície mjr. Ing. M. V. v jeho uznesení

ČVS: ORP-351/JP-RK-2010 zo dňa 29. 09. 2010 tiež porušil moje práva garantované

článkom 46 ods. 1 . Týmto zároveň porušil aj (sloboda

myslenia, svedomia a náboženstva) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „Dohovor“) zo dňa 04. XI. 1950. Týmto zároveň porušil aj článok 14

Dohovoru (zákaz diskriminácie).

4. Okresná prokurátorka v R. JUDr. J. B. v jej unesení -9 z 25. novembra

2010 znova porušila moje práva garantované článkom 46 ods. 1 a článkom 46 ods. 3

. Takisto porušila aj Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (právo na účinný opravný prostriedok). Týmto zároveň porušila

aj článok 9 (sloboda myslenia, svedomia a náboženstvá) Dohovoru a porušila moje práva

garantované článkom 46 ods. 1 a článkom 46 ods. 3 . Takisto

porušila aj článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na

účinný opravný prostriedok). Týmto zároveň porušila aj článok 9 (sloboda myslenia,

svedomia a náboženstva) Dohovoru a článok 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie).

5. Vyšetrovateľ Úradu boja proti korupcii PZ, odboru boja proti korupcii Stred pplk.

Ing. J. B. jeho uznesením ČVS: PPZ-185/BPK-S-2010 zo dňa 07. 12. 2010 porušil moje

práva garantované článkom 46 ods. 1 a článkom 46 ods. 3 .

Takisto porušil aj článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(právo na účinný opravný prostriedok). Týmto zároveň porušil aj článok 9 (sloboda

myslenia, svedomia a náboženstvá) Dohovoru a porušil aj moje práva garantované

článkom 46 ods. 1 a článkom 46 ods. 3 . Takisto porušil aj

článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na účinný

opravný prostriedok). Týmto zároveň porušil aj článok 9 (sloboda myslenia, svedomia

a náboženstva) Dohovoru a článok 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie).

6. Vyšetrovateľ Úradu boja proti korupcii PZ, odboru boja proti korupcii Stred pplk.

Ing. J. B. jeho uznesením ČVS: PPZ-206/BPK-S-2010 zo dňa 29. 12. 2010 opätovne porušil

moje práva garantované článkom 46 ods. 1 a článkom 46 ods. 3 Slovenskej

republiky. Takisto porušil aj článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (právo na účinný opravný prostriedok). Týmto zároveň porušil aj článok 9 (sloboda

myslenia, svedomia a náboženstva) Dohovoru a porušil aj moje práva garantované

článkom 46 ods. 1 a článkom 46 ods. 3 . Takisto porušil aj

článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na účinný

opravný prostriedok). Týmto zároveň porušil aj článok 9 (sloboda myslenia, svedomia a

náboženstva) Dohovoru a článok 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie).

7. Prokurátorka Generálnej prokuratúry SR JUDr. J. C. jej uznesením XV/2 Gn

363/10-12 zo dňa 31. januára 2011 porušila moje práva garantované článkom 46 ods. 1 a

článkom 46 ods. 3 . Takisto porušila aj Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na účinný opravný prostriedok). Týmto

zároveň porušila aj článok 9 (sloboda myslenia, svedomia a náboženstva) Dohovoru a

porušila moje práva garantované článkom 46 ods. 1 a článkom 46 ods. 3 Slovenskej

republiky. Takisto porušila aj článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (právo na účinný opravný prostriedok). Týmto zároveň porušila aj článok 9 (sloboda

myslenia, svedomia a náboženstvá) Dohovoru a článok 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie).

8. Prokurátor Generálnej prokuratúry SR JUDr. J. T. jeho uznesením XV/2Gn 4/11-8

zo dňa 17. 02. 2011 porušil moje práva garantované článkom 46 ods. 1 a článkom 46 ods. 3

. Takisto porušil aj Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (právo na účinný opravný prostriedok). Týmto zároveň porušil aj

článok 9 (sloboda myslenia, svedomia a náboženstva) Dohovoru a porušil aj moje práva

garantované článkom 46 ods. 1 a článkom 46 ods. 3 . Takisto

porušil aj článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na

účinný opravný prostriedok). Týmto zároveň porušil aj článok 9 (sloboda myslenia,

svedomia a náboženstva) Dohovoru a článok 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie).“

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza tento návrh na rozhodnutie vo veci samej:

„1. A preto žiadam podľa článku 127 ods. 1

preskúmanie namietnutého porušenia mojich garantovaných práv a slobôd podľa časti II

tejto ústavnej sťažnosti.

2. Podľa článku 127 ods. 3 žiadam priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia. V oznámení podanom na Úrade justičnej

a kriminálnej polície dňa 03. 06. 2010 v bode 25 v prípade potvrdenia porušenia práv

a slobôd trestnými činmi členmi komisie k dizertačnej skúške v odbore sociálna

práca na P. ako satisfakciu obrovskej nemajetkovej morálnej a psychickej ujmy, ktorú som

niekoľkonásobne utrpel od prvého bezprávneho vyhrážania sa prodekana P. RNDr. Š. T.. a

ďalšími nezákonnými krokmi pracovníkov K. opísaných v tomto podaní, som žiadal 30 000,-

Eur od každého zo siedmych členov komisie k tejto skúške, čo dovedna znamená 210 000,-

Eur, a od garantov odboru sociálna práca na P., ktorými sú prof. PhDr. A. Ž., PhD.

a prof. PaedDr. ThDr. Ľ. P., PhD. som žiadal po 30 000,- Eur navyše, čo dovedna znamená

60 000, - Eur. Výsledná suma satisfakcie od členov komisie k dizertačnej skúške z 11. 05.

2010 mala teda byť 270 000,- Eur. Žiadam v zmysle platnej legislatívy Slovenskej republiky

( SR) túto satisfakciu nemajetkovej morálnej a psychickej škody vo

výške 270 000,- Eur teraz spoločne a nerozdielne od Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky a od Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z dôvodu zmarenia

odôvodneného trestného konania.

3. Od dekana P. doc. PaedDr T. J., PhD. a prodekana P. RNDr. Š. T., PhD., ktorí

ako verejní činitelia nielenže nedohliadali nad zákonnosťou vzdelávacieho procesu na P.,

ale sa mi zlomyseľné vyhrážali vylúčením zo štúdia, hoci na to nemali právo a žiadali po

mne peniaze, na ktoré tiež nemali právo, som chcel v rámci riadneho trestného konania v

zmysle platnej legislatívy SR žiadať satisfakciu nemajetkovej morálnej a psychickej ujmy

spoločne a nerozdielne vo výške 60 000,- Eur, ktorú aj v tomto prípade žiadam spoločne a

nerozdielne od Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a od Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky z dôvodu zmarenia odôvodneného trestného konania.

4. Od prorektorky prof. RNDr. ThDr. J. M., PhD., ktorá ako člen štatutárneho

orgánu K., ktorý mal dohliadnuť na zákonnosť vzdelávacieho procesu a z titulu jej funkcie

mal právne nástroje na eliminovanie trestnej činnosti pracovníkov K., no nevyužil ich,

dokonca zlomyseľné nadržoval páchateľom trestnej činnosti, som mienil v rámci riadneho

trestného konania, ktoré zmarili spomínané orgány činné v trestnom konaní (kapitola II.

tejto ústavnej sťažnosti) v zmysle platnej legislatívy žiadať satisfakciu nemajetkovej

psychickej a morálnej ujmy, ktorá mala vzniknúť jej trestným činom, tiež vo výške 30 000,-

Eur, ktorú teraz požadujem spoločne a nerozdielne od Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky a od Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z dôvodu zmarenia

odôvodneného trestného konania.

5. Celková suma, ktorú požadujem spoločne a nerozdielne od Ministerstva vnútra

SR a od Generálnej prokuratúry SR je teda 360.000,- EUR (slovom: tristošesťdesiatíisíc

EUR).

6. Podľa článku 127 ods. 2 žiadam po postupe podľa

článku 127 ods. 1 prikázanie povinného zákonného konania orgánom činným

v trestnom konaní voči prokurátorke JUDr. J. B. a voči narušiteľom mojich garantovaných

práv z K. pre narušenie opísané v tejto sťažnosti.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až 56

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo

osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného

zákona.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, , ). Zmyslom a účelom uvedeného princípu

subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

V okolnostiach prípadu sťažovateľ pre ochranu svojich práv, porušenie ktorých

namieta v bodoch 1 až 6 svojej ústavnej sťažnosti v časti označenej „II. Porušené právo

a sloboda“, využil opravné prostriedky efektívnym spôsobom, keďže napadnuté uznesenia

vyšetrovateľa PZ a okresnej prokurátorky boli preskúmané generálnou prokuratúrou.

Generálna prokuratúra sa náležite vyjadrila k právnemu posúdeniu postupu orgánov činných

v trestnom konaní, a tým boli sťažovateľovi dané relevantné odpovede na jeho výhrady

a námietky proti uzneseniam napadnutým v jeho sťažnostiach.

V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv bolo preto

z ústavného hľadiska podstatné a určujúce preskúmanie postupu vyšetrovateľa PZ

a okresnej prokurátorky generálnou prokuratúrou. Vzhľadom na uvedený princíp

subsidiarity považoval preto ústavný súd sťažnosť v bodoch 1 až 6 uvedenej časti, teda

v časti smerujúcej proti ich uzneseniam, za dôvodné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia alebo upovedomenia o inom zásahu,

ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa pri

opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom

zásahu dozvedieť.

Pokiaľ ide o túto časť ústavnej sťažnosti, ústavný súd dospel k záveru, že v zmysle

je potrebné považovať sťažnosť aj za oneskorenú,

pretože v období od vydania napadnutých uznesení (t. j. 24. júna 2010, 16. septembra 2010,

29. septembra 2010, 25. novembra 2010, 7. decembra 2010 a 29. decembra 2010) do

podania sťažnosti ústavnému súdu (t. j. 10. marca 2011) už došlo k uplynutiu lehoty dvoch

mesiacov.

Z dôvodu, že prerokovaniu sťažnosti ústavným súdom bráni princíp subsidiarity

vyplývajúci z a , pričom sťažnosť je

navyše potrebné považovať čiastočne za oneskorene podanú, ústavný súd už pri

predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

2. V bodoch 7 a 8 v časti ústavnej sťažnosti označenej ako „II. Porušené právo

a sloboda“ táto smeruje proti uzneseniam generálnej prokuratúry č. k. XV/2Gn 363/10-12

z 31. januára 2010 a č. k. -8 zo 17. februára 2011, ktorými generálna

prokuratúra zamietla sťažnosť sťažovateľa vo veci jeho oznámenia pre podozrenie

zo zneužívania právomoci verejného činiteľa. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na

svoju judikatúru, v rámci ktorej už uviedol, že „Právo fyzickej osoby na začatie trestného

konania voči označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi

základné práva a slobody podľa druhej hlavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého

zo základných práv alebo slobôd“ (, , ).

Z uvedeného vyplýva, že nikto nemá právny nárok (ani ústavnoprávny nárok) na to,

aby jeho podaniu bolo vyhovené. Ak dôkazy, ktoré boli vykonané v predchádzajúcom

konaní, nedávajú dostatočný podklad na vedenie trestného stíhania, resp. na jeho

pokračovanie v trestnom stíhaní, generálna prokuratúra nie je povinná zrušiť sťažnosťou

napadnuté uznesenia úradu boja proti korupcii PPZ podľa ustanovení .

Sťažovateľ má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho podaniami generálna

prokuratúra riadne zaoberala. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal

jeho predstave (mutatis mutandis , ). Ústavný súd tiež v tejto

súvislosti poznamenáva, že naša negarantuje nikomu „právo na trestné stíhanie

iného“.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že prokurátorka

generálnej prokuratúry v prípade uznesenia č. k. XV/2 Gn 363/10-12 z 31. januára 2011

a prokurátor generálnej prokuratúry v prípade uznesenia č. k. XV/Gn 4/11-8 zo 17. februára

2011 vybavili návrhy sťažovateľa zákonným spôsobom, keď nezistiac dôvody na zrušenie

napadnutých uznesení, keďže postup vyšetrovateľa úradu boja proti korupcii PPZ spôsobom

podľa bol v súlade so zákonom a bol dôvodný,

sťažnosti sťažovateľa zamietli. Ústavný súd dospel k záveru, že v odôvodneniach oboch

uznesení generálnej prokuratúry sú pre zamietnutie sťažnosti uvedené logické argumenty

a úvahy v súlade s ustanoveniami , a preto napadnutými rozhodnutiami

nemohlo dôjsť k porušeniu označeného základného práva podľa a 3

v spojení s čl. 9, čl. 13 a čl. 14 dohovoru. Preto sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti

odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Napokon pozornosti ústavného súdu neušla ani skutočnosť, že ústavná sťažnosť

sťažovateľa trpí nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy.

Podľa sa k návrhu na začatie konania musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom. V splnomocnení sa musí

výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Sťažovateľ ku svojej

sťažnosti požadovanú plnú moc na svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom

nepripojil a ani nepreukázal, že sám je advokátom.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania.

Ústavný súd konštatuje, že i keď z návrhu na začatie konania sa čiastočne dá

vydedukovať, akej veci sa týka, kto ho podáva a proti komu smeruje, sťažovateľovo

podanie neobsahuje však najmä jasný a zrozumiteľný návrh rozhodnutia vo veci samej

(petit), ktorého vydania sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť

východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci.

Návrh na rozhodnutie nie je preto v takejto podobe vykonateľný (neobsahuje spisovú

značku namietaného konania a nie je v ňom riadne označené základné právo podľa

alebo právo podľa dohovoru, ktoré malo byť údajne týmto postupom porušené), pričom

chýbajú aj iné podstatné formulácie opatrení k možnej náprave porušenia ústavnosti

v súlade s a (m. m. ).

Ústavný súd pripomína, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných

náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred

ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd

posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(, ).

Ústavný súd však najmä vzhľadom na existenciu dôvodov na odmietnutie sťažnosti

už pri predbežnom prerokovaní nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľa na

odstránenie uvedených nedostatkov jeho podania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2011