Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 219/2011
PDF · 143.33 KB
No categories available
II. ÚS 219/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
Mgr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu
majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 CoE/365/2010-
37 zo 14. decembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu
majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 CoE/365/2010-37 zo 14. decembra 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá aj poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere
z 15. januára 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla Ľ. H. (ďalej len „dlžník“) úver v sume
165,97 €. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu dojednané priamo
v zmluve, že v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, ktoré zo zmluvy vyplývajú, je
dlžníkom určený splnomocnený zástupca oprávnený podpísať notársku zápisnicu o uznaní
dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu.
Z dôvodu, že dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, dostal sa do omeškania
so splácaním úveru, ktorý sa takto stal okamžite splatným. Dňa 11. júna 2003 bola notárom
spísaná notárska zápisnica podpísaná splnomocneným zástupcom dlžníka a na Okresnom
súde Lučenec (ďalej len „okresný súd“) bol 16. februára 2004 podaný návrh na výkon
exekúcie. Dňa 4. marca 2004 okresný súd začal nútený výkon rozhodnutia – exekúciu.
Dňa 29. júna 2010 súdny exekútor podal podnet na vyhlásenie exekúcie za
neprípustnú.
Okresný súd uznesením č. k. 13 Er 134/2004-18 zo 7. októbra 2010 vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a zastavil ju.
Sťažovateľka podala 30. septembra 2010 odvolanie proti uzneseniu okresného súdu.
Krajský súd ako súd odvolací uznesením zo 14. decembra 2010 potvrdil uznesenie
okresného súdu zo 7. septembra 2010 ako vecne a právne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom
súdov, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“.
V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
a ústavného súdu. V tomto ohľade namietala, že „okresný súd... zahájil konanie na
zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom
exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie. Týmto postupom
okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže zahájením
konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného z účastníkov exekúcie na
úkor sťažovateľa...“.
V nadväznosti na takého porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka
v napadnutých uzneseniach krajského súdu zároveň aj porušenie práva na pokojné užívanie
svojho majetku zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený
výkon práva, na ktorý sťažovateľke vznikol nárok na základe zmluvy o úvere a ktorý bol
zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom a realizovaný v rámci exekučného
konania.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a vec vráti na ďalšie konanie
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Krajský súd uznesením č. k. 14 CoE/365/2010-37 zo 14. decembra 2010 potvrdil
uznesenie prvostupňového súdu o neprípustnosti exekúcie (č. k. 13 Er 134/2004-18).
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označeným uznesením
porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh
alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne
zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne
pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje
Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne
daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho
existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor
krajského súdu, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným
titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná,
čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.
Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007
vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08, II. ÚS 148/2011), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení
s uzneseniami súdu prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého
uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu
do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy
svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu, v danom prípade predovšetkým
ustanovenia Exekučného poriadku. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani
taká príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť zjavne neopodstatnená.
Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2011