Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 214/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou, B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., vo veci

namietaného porušenia jej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -26 z 3. júna 2010 a č. k. -45 z 26. januára 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2011

doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -26

z 3. júna 2010 a č. k. -45 z 26. januára 2011 (ďalej aj „napadnuté

uznesenia“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá aj poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere

uzavretej 31. októbra 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe (ďalej len

„dlžník“) úver v sume 398,33 €. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu

dojednané priamo v zmluve, že v prípade ak dlžník neplní svoje povinnosti, ktoré zo zmluvy

vyplývajú, je dlžníkom určený splnomocnený zástupca oprávnený podpísať notársku

zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Z dôvodu, že dlžník neuhradil

dve po sebe idúce splátky, dostal sa do omeškania so splácaním úveru, ktorý sa takto stal

okamžite splatným. Dňa 12. júna 2004 bola notárom spísaná notárska zápisnica podpísaná

splnomocneným zástupcom dlžníka a na Okresnom súde Žiar nad Hronom (ďalej len

„okresný súd“) bol podaný návrh na výkon exekúcie. Okresný súd z vlastného podnetu

„ex officio“ bez akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej výzvy na vyjadrenie sa

účastníkom k návrhu súdu na neprípustnosť vykonávacieho konania uznesením

č. k. -15 z 11. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací

uznesením z 3. júna 2010 potvrdil uznesenie okresného súdu. Okresný súd následne

uznesením č. k. -33 z 27. júla 2010 exekučné konanie zastavil.

Sťažovateľka podala aj proti tomuto uzneseniu odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací

uznesením z 26. januára 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu o zastavení exekučného

konania ako vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom

súdov, ktorý im predchádzal, bolo porušené jej právo „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, ako aj právo „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“.

V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,

poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu.

V tomto ohľade namietala, že „okresný súd... zahájil konanie na vyhlásenie neprípustnosti

exekúcie a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením týchto konaní

neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania na

vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie. Týmto postupom

okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán, keďže zahájením

konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného z účastníkov exekúcie na

úkor sťažovateľa...“.

V nadväznosti na takéto porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka

v napadnutých uzneseniach krajského súdu zároveň aj porušenie práva na pokojné užívanie

svojho majetku zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený

výkon práva, na ktorý sťažovateľke vznikol nárok na základe zmluvy o úvere a ktorý bol

zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom realizovaný v rámci exekučného

konania.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými

uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie

a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa ustanovenia jednou z podmienok

prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo byť spôsobené

namietané porušenie základného práva.

Ústavný súd v spolupráci s okresným súdom zistil, že sťažovateľkou napadnuté

uznesenie krajského súdu č. k. -26 z 3. júna 2010 nadobudlo právoplatnosť

15. júna 2010.

Lehota na podanie sťažnosti podľa začína plynúť dňom, keď

nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie

práva, t. j. v danom prípade od 15. júna 2010. Predmetná sťažnosť bola odovzdaná na

poštovú prepravu 20. apríla 2011, teda jednoznačne po uplynutí dvojmesačnej lehoty

ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

2. Krajský súd napadnutým uznesením č. k. -45 z 26. januára 2011

potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o zastavení exekúcie. Podstatou sťažnosti je

tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označeným uznesením porušil právo sťažovateľky na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu.

2.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh

alebo aj bez návrhu. Jedným z dôvodov, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne

zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku), je prípad, ak súd exekúciu vyhlásil za

neprípustnú [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku]. V posudzovanom prípade okresný

súd uznesením č. k. -15 z 11. februára 2010 vyhlásil exekúciu za

neprípustnú. Toto uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť

15. júna 2010.

Vzhľadom na uvedené krajský súd správne postupoval, keď o odvolaní sťažovateľky

proti uzneseniu okresného súdu o zastavení exekúcie č. k. -33 z 27. júla

2010 rozhodol tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení

exekúcie, keďže podľa už uvedeného právoplatného uznesenia okresného súdu

č. k. -15 z 11. februára 2010 bola exekúcia právoplatne vyhlásená za

neprípustnú. Napadnutým uznesením krajský súd len interpretoval a aplikoval relevantné

ustanovenia zákonov. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.2 Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu

v spojení s uzneseniami súdov prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia

napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi

došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu, v danom prípade

predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku. Ústavný súd konštatuje, že z tohto

dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu

a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť

porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto

rozsahu zjavne neopodstatnená.

Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011