Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 214/2011
PDF · 166.99 KB
No categories available
II. ÚS 214/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou
kanceláriou, B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., vo veci
namietaného porušenia jej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 12 CoE 145/2010-26 z 3. júna 2010 a č. k. 2 CoE 58/2010-45 z 26. januára 2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2011
doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 CoE 145/2010-26
z 3. júna 2010 a č. k. 2 CoE 58/2010-45 z 26. januára 2011 (ďalej aj „napadnuté
uznesenia“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá aj poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere
uzavretej 31. októbra 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe (ďalej len
„dlžník“) úver v sume 398,33 €. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu
dojednané priamo v zmluve, že v prípade ak dlžník neplní svoje povinnosti, ktoré zo zmluvy
vyplývajú, je dlžníkom určený splnomocnený zástupca oprávnený podpísať notársku
zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Z dôvodu, že dlžník neuhradil
dve po sebe idúce splátky, dostal sa do omeškania so splácaním úveru, ktorý sa takto stal
okamžite splatným. Dňa 12. júna 2004 bola notárom spísaná notárska zápisnica podpísaná
splnomocneným zástupcom dlžníka a na Okresnom súde Žiar nad Hronom (ďalej len
„okresný súd“) bol podaný návrh na výkon exekúcie. Okresný súd z vlastného podnetu
„ex officio“ bez akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej výzvy na vyjadrenie sa
účastníkom k návrhu súdu na neprípustnosť vykonávacieho konania uznesením
č. k. 11 Er 1241/2004-15 z 11. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.
Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací
uznesením z 3. júna 2010 potvrdil uznesenie okresného súdu. Okresný súd následne
uznesením č. k. 11 Er 1241/2004-33 z 27. júla 2010 exekučné konanie zastavil.
Sťažovateľka podala aj proti tomuto uzneseniu odvolanie. Krajský súd ako súd odvolací
uznesením z 26. januára 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu o zastavení exekučného
konania ako vecne a právne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom
súdov, ktorý im predchádzal, bolo porušené jej právo „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ako aj právo „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“.
V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,
poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu.
V tomto ohľade namietala, že „okresný súd... zahájil konanie na vyhlásenie neprípustnosti
exekúcie a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením týchto konaní
neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania na
vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie. Týmto postupom
okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže zahájením
konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného z účastníkov exekúcie na
úkor sťažovateľa...“.
V nadväznosti na takéto porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka
v napadnutých uzneseniach krajského súdu zároveň aj porušenie práva na pokojné užívanie
svojho majetku zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený
výkon práva, na ktorý sťažovateľke vznikol nárok na základe zmluvy o úvere a ktorý bol
zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom realizovaný v rámci exekučného
konania.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok
prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo byť spôsobené
namietané porušenie základného práva.
Ústavný súd v spolupráci s okresným súdom zistil, že sťažovateľkou napadnuté
uznesenie krajského súdu č. k. 12 CoE 145/2010-26 z 3. júna 2010 nadobudlo právoplatnosť
15. júna 2010.
Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začína plynúť dňom, keď
nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie
práva, t. j. v danom prípade od 15. júna 2010. Predmetná sťažnosť bola odovzdaná na
poštovú prepravu 20. apríla 2011, teda jednoznačne po uplynutí dvojmesačnej lehoty
ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.
2. Krajský súd napadnutým uznesením č. k. 2 CoE 58/2010-45 z 26. januára 2011
potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o zastavení exekúcie. Podstatou sťažnosti je
tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označeným uznesením porušil právo sťažovateľky na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa
čl. 1 dodatkového protokolu.
2.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh
alebo aj bez návrhu. Jedným z dôvodov, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne
zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku), je prípad, ak súd exekúciu vyhlásil za
neprípustnú [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku]. V posudzovanom prípade okresný
súd uznesením č. k. 11 Er 1241/2004-15 z 11. februára 2010 vyhlásil exekúciu za
neprípustnú. Toto uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť
15. júna 2010.
Vzhľadom na uvedené krajský súd správne postupoval, keď o odvolaní sťažovateľky
proti uzneseniu okresného súdu o zastavení exekúcie č. k. 11 Er 1241/2004-33 z 27. júla
2010 rozhodol tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení
exekúcie, keďže podľa už uvedeného právoplatného uznesenia okresného súdu
č. k. 11 Er 1241/2004-15 z 11. februára 2010 bola exekúcia právoplatne vyhlásená za
neprípustnú. Napadnutým uznesením krajský súd len interpretoval a aplikoval relevantné
ustanovenia zákonov. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej
prijatí na ďalšie konanie.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
2.2 Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu
v spojení s uzneseniami súdov prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia
napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi
došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu, v danom prípade
predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku. Ústavný súd konštatuje, že z tohto
dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu
a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť
porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto
rozsahu zjavne neopodstatnená.
Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2011