Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 175/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. K., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd výrokom rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. ,

z 29. júna 2010, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Humenné č. k.

-467 zo 16. júna 2009 v časti, v ktorej bol zamietnutý návrh na písomné

ospravedlnenie sa odporkyne za jej výrok prednesený na adresu MUDr. J. K. 25. novembra

1998, a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra

2010 faxom a následne 4. novembra 2010 poštou doručená sťažnosť MUDr. J. K. (ďalej len

„sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. , z 29. júna

2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ktorým potvrdil rozsudok Okresného

súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. -467 zo 16. júna 2009 v časti,

v ktorej bol zamietnutý návrh na písomné ospravedlnenie sa odporkyne za jej výrok

prednesený na adresu sťažovateľa 25. novembra 1998.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ návrhom

z 11. marca 2000 uplatnil na okresnom súde nárok na ochranu osobnosti proti odporkyni.

Predmetné konanie je v súčasnosti vedené pod sp. zn. a dosiaľ nie je

právoplatne skončené. Sťažovateľ uviedol, že «je presvedčený, že rozsudkom Krajského

súdu v Prešove sp. zn. , zo dňa 29. 06. 2010, jeho výrokom,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v časti, týkajúcej sa ospravedlnenia sa

odporkyne za výrok „ty šalený jeden“, ktorý adresovala sťažovateľovi dňa 25. 11. 1998,

bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 odsek 1 vety

prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo konať pred súdom

zákonom ustanoveným postupom zakotvené v článku 46 ods. 1 SR...

Okresný súd Humenné už rozsudkom zo dňa 20. 04. 2007 návrh sťažovateľa

zamietol. Na odvolanie sťažovateľa odvolací súd, Krajský súd v Prešove, rozsudok súdu

prvého stupňa zrušil svojím uznesením zo dňa 26. 06. 2008 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia, vo vzťahu k skutku zo dňa 25. 11. 1998 uviedol:

„záver súdu prvého stupňa o tom, že podľa jeho názoru nebolo jednoznačne preukázané, že

súd v skutku došlo tak, ako to opisuje navrhovateľ, a preto návrh v tejto časti zamietol, je

nepresvedčivý, pokiaľ ide o incident zo dňa 25. 11. 1998. Nepresvedčivý je i záver súdu

prvého stupňa v tom, že výpoveď svedkyne je v rozpore s výpoveďou navrhovateľa

o priebehu incidentu zo dňa 17. 12. 1998. Svedkyňa E. M. vypovedala v podstate zhodne,

tak na Okresnom úrade vo Vranove nad Topľou, ako aj na Okresnom súde v Humennom.

Zároveň aj navrhovateľ vypovedal rovnako. Pričom aj účastnícka výpoveď je jedným

z dôkazných prostriedkov. Z vyššie uvedeného vyplýva, že námietky navrhovateľa uvedené

v odvolaní bolo potrebné akceptovať. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa

podľa ust. pre nesprávne právne posúdenie veci zrušil a vec

vrátil na ďalšie konanie.“

Po doručení uznesenia odvolacieho súdu účastníkom konania súd prvého stupňa

vykonal pojednávania dňa 10. 02. 2009 a dňa 26. 05. 2009 a ohliadku na mieste samom dňa

05. 03. 2009...

Ani na jednom z pojednávaní, ani na ohliadke na mieste samom neboli vykonané

žiadne dôkazy vo vzťahu ku skutku zo dňa 25. 11. 1998. Dokazovanie vo vzťahu k tomuto

skutku nebolo žiadnym dôkazom doplnené.

Keď súd prvého stupňa svojim rozsudkom zo dňa 16. 06. 2009 návrh sťažovateľa

v celom rozsahu zamietol, sťažovateľ v odvolaní okrem iného uviedol:

„V predmetnej veci už súd I. stupňa rozhodol prvším rozsudkom zo dňa 20. 4. 2007.

Proti tomuto rozsudku som podal odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Prešove

uznesením zo dňa 26. 6. 2008 sp. zn. zrušil rozsudok súdu I. stupňa, a vec

mu vrátil na ďalšie konanie.

V odôvodnení zrušujúceho uznesenia súd vytkol súdu I. stupňa nasledujúce:

„Možno prisvedčiť navrhovateľovi, že ani zásada voľného hodnotenia dôkazov

neznamená ľubovôľu hodnotiaceho, ani voľnú úvahu, ktorej aplikácia prichádza do úvahy

len za splnenia predpokladov uvedených v ustanovení – súd musí hodnotiť

predovšetkým pravdivosť toho ktorého dôkazu. Ak nepovažuje výsledok dôkazu za pravdivý,

je povinný odlišný záver, akému nasvedčuje vykonaný dôkaz odôvodniť.

Súd I. stupňa sa však ustanovením § 132 dôsledne neriadil.

Záver súdu prvého stupňa o tom, že podľa jeho názoru nebolo jednoznačne

preukázané, že súd vskutku došlo tak, ako to opisuje navrhovateľ, a preto návrh v tejto časti

zamietol je nepresvedčivý, pokiaľ ide o incident zo dňa 25. 11. 1998. Nepresvedčivý je

i záver súdu prvého stupňa v tom, že výpoveď svedkyne je v rozpore s výpoveďou

navrhovateľa o priebehu incidentu zo dňa 17. 12. 1998. Svedkyňa E. M. vypovedala

v podstate zhodne, tak na Okresnom úrade vo Vranove na Topľou, ako aj na Okresnom

súde v Humennom. Zároveň aj navrhovateľ vypovedal rovnako. Pričom aj účastnícka

výpoveď je jedným z dôkazných prostriedkov.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že námietky navrhovateľa uvedené v odvolaní bolo

potrebné akceptovať.

Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h/

pre nesprávne právne posúdenie veci zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.“.

Podľa ustanovenia – ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec

vrátená na ďalšie konanie a na nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym

názorom odvolacieho súdu.

Súd prvého stupňa sa nielenže neriadil právnym názorom odvolacieho súdu, ale

bezprecedentnými spôsobom tento záväzný právny názor odvolacieho súdu ignoroval.

Pokiaľ ide o incident zo dňa 25. 11. 1998, skutkové a právne závery súdu prvého

stupňa sú od slova do slova rovnaké (strana 11 a 12 ods. 7 zo dňa 16. 6. 2009 a strana 5 a 6

rozsudku zo dňa 20. 4. 2007) ako v rozsudku zo dňa 20. 4. 2007, ktorým bol odvolacím

súdom z dôvodov vyššie uvedených zrušený.

Navrhovateľ v celom rozsahu poukazuje na dôvody svojho odvolania proti rozsudku

súdu I. stupňa zo dňa 20. 4. 2007, ako aj na vyššie citovaný záver odvolacieho súdu

a navrhuje, aby v tejto časti odvolací súd vzhľadom na arbitrárnosť postupu I. stupňového

súdu vec právne a skutkovo posúdil v súlade so svojim závermi vyjadrenými v zrušujúcom

uznesení zo dňa 26. 6. 2008.“».

Ďalej sťažovateľ citoval z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu zo 16. júna 2009 v časti, ktorým bol

zamietnutý jeho návrh na písomné ospravedlnenie sa odporkyne za výrok „Ty šalený

jeden“, ktorý mala predniesť na jeho adresu 25. novembra 1998, a poukázal tiež

na judikatúru ústavného súdu vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

«základné právo sťažovateľa...

- na postup súdu zákonom ustanoveným spôsobom zakotvené v článku 46 ods. 1

SR

- a na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd

výrokom rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. ,

zo dňa 29. 06. 2010, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn.

-467 zo dňa 16. 06. 2009 v časti, ktorým bol zamietnutý návrh na písomné

ospravedlnenie sa odporkyne za výrok „Ty šalený jeden“, ktorý mala adresovať dňa

25. 11. 1998 sťažovateľovi, bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať

v porušovaní práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje výrok rozsudku Krajského súdu v Prešove

sp. zn. , zo dňa 29. 06. 2010, ktorým potvrdil rozsudok

Okresného súdu Humenné sp. zn. -467 zo dňa 16. 06. 2009 v časti, ktorým bol

zamietnutý návrh na písomné ospravedlnenie sa odporkyne za výrok „Ty šalený jeden“,

ktorý mala adresovať dňa 25. 11. 1998 sťažovateľovi a vec vracia Krajskému súdu

v Prešove na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky.»

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto

odmietne (obdobne napr. , , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Podľa fyzická osoba má právo na ochranu svojej

osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,

svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa fyzická osoba má právo najmä

sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti,

aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa návrhom

z 11. marca 2000 (v znení pripustenej zmeny žalobného návrhu) domáhal uloženia

povinnosti odporkyni písomne sa mu ospravedlniť za „urážlivé výroky“ adresované jeho

osobe 25. novembra 1998 a 17. decembra 1998. Sťažovateľ považoval výroky odporkyne

za hanlivé a ako také spôsobilé zasiahnuť do jeho práv spojených s ochranou osobnosti.

O návrhu sťažovateľa prvýkrát rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 20. apríla 2007 tak, že ho zamietol a uložil mu povinnosť nahradiť odporkyni trovy

konania a na účet okresného súdu trovy svedočného. Proti tomuto rozsudku podal

sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 26. júna 2008 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Po doplnení dokazovania okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. zo 16. júna

2009 tak, že návrh sťažovateľa znovu zamietol, náhradu trov konania Slovenskej republike

nepriznal a vyslovil, že o trovách účastníkov konania bude rozhodnuté samostatným

uznesením. Aj proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, pretože

ho považoval za nesprávny z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d) a f) Občianskeho

súdneho poriadku tvrdiac, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci.

Sťažovateľ taktiež tvrdí, že okresný súd sa neriadil právnym názorom odvolacieho

súdu vysloveným v jeho uznesení, ktorým bol prvší rozsudok okresného súdu zrušený a vec

mu bola vrátená na ďalšie konanie. Záver súdu prvého stupňa o tom, že nebolo jednoznačne

preukázané, že došlo ku skutku (incidentu z 25. novembra 1998) tak, ako ho opisuje

sťažovateľ, bol podľa neho nepresvedčivý, a preto navrhol rozsudok okresného súdu sp. zn.

zo 16. júna 2009 zrušiť a jeho žalobe vyhovieť v celom rozsahu. Krajský súd

odvolaniu sťažovateľa čiastočne vyhovel, keď rozsudok okresného súdu vo vzťahu

ku skutku zo 17. decembra 1998 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, avšak vo zvyšnej

časti (teda pokiaľ ide o výrok týkajúci sa skutku z 25. novembra 1998) ho potvrdil.

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sa vo vzťahu k tej časti, proti

ktorej sťažnosť smeruje, uvádza, že «právo na ochranu osobnosti, tzv. osobnostné právo,

prináleží každej fyzickej osobe. Predmetom ochrany osobnosti podľa citovaných zákonných

ustanovení sú také rýdzo osobné práva občana, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho osobnosti a sú

s ním úzko späté, pričom cieľom a zmyslom tejto občianskoprávnej ochrany je všestranný

rozvoj a uplatňovanie osobnosti človeka. Predpokladom úspešného uplatnenia práva

na ochranu osobnosti je jednak preukázanie skutočnosti, že došlo k neoprávnenému zásahu

a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených

ustanoveniami a nasledujúcich . Obe náležitosti musia byť

splnené súčasne, aby vznikol právny nárok, ktorého obsahom je právo domáhať sa ochrany

podľa citovaných zákonných ustanovení a povinnosť súdom uložené sankcie znášať...

Pokiaľ ide o incident zo dňa 25. 11. 1998 aj odvolací súd je toho názoru ako súd

prvého stupňa, že nebolo preukázané, aby incident sa stal tak, ako to tvrdil navrhovateľ.

Jedinou svedkyňou incidentu mala byť pani M., družka navrhovateľa. Svedkyňa M. pri

svojom výsluchu na pojednávaní dňa 17. 04. 2007 uviedla, že v uvedený deň ráno šla oproti

navrhovateľovi dole schodmi v dome, pričom sa dostala až na roh domu. Navrhovateľ

a odporkyňa sa stretli priamo pri bráničke do domu s tým, že odporkyňa si poklepala

po čele a povedala na adresu navrhovateľa „ty šalený jeden“. Ďalej uviedla, že ju z cesty

vidieť nebolo, lebo práve schádzala dole schodmi, pričom odporkyňa šla po ľavej strane

cesty. Pri konfrontácii dňa 04. 02. 1999 medzi uvedenou svedkyňou a odporkyňou, svedkyňa

uviedla, že dňa 25. 11. 1998 otvárala dvere na dome a videla odporkyňu, videla jej chrbát,

lebo táto šla na bicykli, potom schádzala dole schodíkmi a keď odporkyňa bola na úrovni

MUDr. K., pravou rukou si poklepala po čele a povedala „ty šalený jeden“. Ďalej uviedla,

že vedela identifikovať pani F., lebo stála na schodoch. K oblečeniu odporkyne sa vyjadrila

tak, že pani F. mala oblečené tmavé oblečenie. Uvedené vyplýva zo zápisnice napísanej

o konfrontácii na Okresnom úrade vo Vranove nad Topľou, odbor všeobecnej vnútornej

správy k spisu priest. 14/99 dňa 04. 02. 1999.

Výpoveď svedkyne M. správne bola súdom prvého stupňa vyhodnotená tak, že nebolo

jednoznačne preukázané tvrdenie navrhovateľa o priebehu incidentu, ktorý sa mal udiať

25. 11. 1998. Odvolací súd k tomu dodáva, že svedkyňa M. uvádzala rôzne polohy, kde

v momente incidentu sa mala nachádzať. Vo svojej výpovedi pred súdom tvrdila, že sa

dostala až na roh domu, pričom počas konfrontácie dňa 04. 02. 1999 mala incident počuť,

keď schádzala dole schodíkmi. Navyše výpoveď uvedenej svedkyne je treba hodnotiť ako

výpoveď družky navrhovateľa, ktorá žije v spoločnej domácnosti s navrhovateľom a má

záujem na úspechu navrhovateľa v spore.

Odvolací súd preto postupom vyplývajúcim z ustanovenia

potvrdil rozsudok v časti, ktorým bol zamietnutý návrh na písomné ospravedlnenie sa

odporkyne za výrok „ty šalený jeden“, ktorý mala adresovať dňa 25. 11. 1998

navrhovateľovi ako vecne správny.».

Podstatou námietok sťažovateľa sú tvrdenia o nesprávnosti napadnutého rozsudku

krajského súdu v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn.

zo 16. júna 2009, týkajúcej sa zamietnutia jeho návrhu na ochranu osobnosti, pokiaľ ide

o písomné ospravedlnenie sa odporkyne za výrok „Ty šalený jeden“, ktorý mala adresovať

sťažovateľovi 25. novembra 1998. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd rozhodol

nesprávne a jeho rozhodnutie je arbitrárne. Sťažovateľ v podstate prejavil nespokojnosť

s rozhodnutím odvolacieho súdu, ktoré v konečnom dôsledku nesplnilo jeho očakávania

a predstavy.

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného

práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že základné

právo na spravodlivý súdny proces podľa neznamená právo na to, aby

bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z toho dôvodu neúspech v súdnom

konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných

súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. , ,

).

Predmetom sporu, výsledkom ktorého bolo napadnuté rozhodnutie krajského súdu,

bol návrh na ochranu osobnosti. V tomto prípade bolo úlohou všeobecných súdov posúdiť,

či spomínaným konaním odporkyne došlo k ohrozeniu alebo zásahu do cti sťažovateľa,

ktorá má rozhodný význam pre jeho vzťah k iným účastníkom spoločenských vzťahov

a ktorá determinuje jeho postavenie v spoločnosti.

Ústavný súd konštatuje, že argumentácia sťažovateľa uvedená v sťažnosti týkajúca sa

odôvodnenia jeho tvrdení o pochybeniach krajského súdu, ktorými malo byť zasiahnuté

do jeho v sťažnosti označených práv, je v podstate totožná s argumentáciou uplatnenou

sťažovateľom v jeho odvolaní proti prvostupňovému rozsudku zo 16. júna 2009.

Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku krajského súdu dospel k záveru,

že krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil dostačujúcim spôsobom, jeho odôvodnenie je

zrozumiteľné a postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno

považovať za svojvoľný alebo za zjavne arbitrárny, t. j. ústavne neudržateľný.

Ústavný súd zastáva názor, že namietaný rozsudok krajského súdu spĺňa kritériá

ústavne konformného rozhodnutia. Vzhľadom na to si ústavný súd neosvojil argumentáciu

sťažovateľa o porušení jeho v sťažnosti označených práv citovaným výrokom rozsudku

krajského súdu, pretože skutočnosť, že krajský súd nerozhodol v súlade s predstavami

a očakávaniami sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo aj k porušeniu uvedených práv.

Je nepochybné, že odvolací súd prihliadol na všetky relevantné argumenty sťažovateľa

uplatnené nielen v rámci odvolacieho konania, ale aj v rámci prvostupňového konania a svoj

právny názor vyjadril v rozsudku sp. zn. , z 29. júna 2010,

ktorý možno považovať za ústavne aprobovateľný.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti môže zasiahnuť

do skutkových a právnych záverov všeobecných súdov iba za predpokladu, ak sú zjavne

neodôvodnené a arbitrárne a zároveň majú za následok porušenie základného práva alebo

slobody. Ústavný súd však takéto pochybenia zo strany krajského súdu nezistil, keďže jeho

úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne.

Treba ešte zdôrazniť, že úloha ústavného súdu v danom prípade nespočívala

v skúmaní procesu hodnotenia dôkazov, ktoré súd hodnotí podľa svojej úvahy pri splnení

ďalších zákonných podmienok. Úloha ústavného súdu spočívala v posúdení zlučiteľnosti

napadnutého rozsudku krajského súdu s označenými článkami a dohovoru. V danom

prípade ústavný súd nezistil zo strany krajského súdu takú interpretáciu a aplikáciu

príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov ani iné procesné pochybenia, ktoré

by závažným spôsobom mohli ovplyvniť proces dokazovania, a tým aj verdikt tohto súdu

vo vzťahu k jeho časti namietanej sťažnosťou.

Ústavný súd sa preto nemohol stotožniť s tvrdením sťažovateľa, že napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nemá dostatočné odôvodnenie a je nepreskúmateľné, naopak,

zastáva názor, že z predmetného rozhodnutia je zrejmé, ktoré dôkazy mal krajský súd

za preukázané a ako sa ich hodnotenie premietlo do jeho právnych záverov.

S prihliadnutím na spôsob a rozsah odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd

nezistil také jeho účinky, ktoré by signalizovali príčinnú súvislosť s namietaným porušením

označených práv, a preto sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa, ktoré v nej uplatnil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011