Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 228/2011
PDF · 179.78 KB
No categories available
III. ÚS 228/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť maloletého J. H., a maloletého T. H., zastúpených zákonnou
zástupkyňou M. H. P., L., právne zastúpených Advokátskou kanceláriou K. – advokáti,
s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. B., vo veci namietaného
porušenia ich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 23 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd, práv podľa čl. 3, čl. 9, čl. 10 a čl. 12 Dohovoru o právach
dieťaťa a čl. 12 a čl. 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov
detí postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn.
3 P 79/2010 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.
5 CoP 5/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť maloletých J. H. a T. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2011
doručená sťažnosť maloletého J. H. a maloletého T. H. (ďalej len „sťažovatelia“),
zastúpených zákonnou zástupkyňou M. H. P., ktorou namietali porušenie čl. 12 ods. 1
a čl. 23 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len
„dohovor“), práv podľa čl. 3, čl. 9, čl. 10 a čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 12
a čl. 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí postupom
Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 P 79/2010 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 CoP 5/2011.
Sťažovatelia sú účastníkmi konania vedeného pred okresným súdom a neskôr aj
krajským súdom vo veci starostlivosti o maloleté deti v konaní o nariadenie ich návratu
do N. Okresný súd uznesením sp. zn. 3 P 79/2010 z 22. októbra 2010 nariadil návrat
sťažovateľov do N. Sťažovatelia podali proti uvedenému uzneseniu okresného súdu
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že uznesením sp. zn. 5 CoP 5/2011
z 25. januára 2011 v celom rozsahu potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu.
Sťažovatelia svoju sťažnosť odôvodnili tým, že okresný súd, ako aj krajský súd
nezohľadnil ich názor (ako maloletých detí, pozn.), hoci podľa ich názoru zo súdneho spisu
jednoznačne vyplýva, že „už dosiahli vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je jednoznačne
a nepochybne nutné zohľadniť ich názor, či súhlasia alebo nesúhlasia s návratom
do Nórskeho kráľovstva“. Ďalej namietali, že „boli v predmetnom konaní raz vypočuté, a to
začiatkom roka 2009, avšak od tej doby do vydania napadnutého uznesenia uplynuli takmer
dva roky a došlo k podstatnému mentálnemu a osobnostnému vývoju oboch“ sťažovateľov.
Vzhľadom na uvedené boli toho názoru, že súdy keď nerešpektovali povinnosť
„aktualizovať a zistiť názor oboch detí, v tom zmysle či s návratom súhlasia alebo nie“
porušili „práva maloletých detí deklarovaných tak v čl. 13 Dohovoru o občianskoprávnych
aspektoch únosov detí ako aj čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa“ a zároveň sa domnievajú,
že „zo strany odvolacieho súdu sa jedná o denegatio iustitiae voči maloletým deťom“.
V tejto súvislosti podľa názoru sťažovateľov „neobstojí tvrdenie odvolacieho súdu, že súd
nevykonáva dokazovanie za účelom posúdenia, či je návrat v záujme dieťaťa“. Sťažovatelia
považujú rozhodnutia oboch konajúcich súdov za „arbitrárne a bez preukázania dôvodov“,
čim podľa ich názoru došlo k „porušeniu práv sťažovateľov na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd“. Uvedenými námietkami odôvodňujú aj porušenie ďalších
označených základných a iných práv.
Sťažovatelia navrhli o sťažnosti takto rozhodnúť:
„1. Základné právo sťažovateľov na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj
základné práva a slobody podľa čl. 3, čl. 9, čl. 10, čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa, čl.
12 ods. 1 a čl. 23 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky ako aj čl. 12 a čl. 13 Dohovoru
o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí boli postupom Okresného
súdu Liptovský Mikuláš, v konaní vedenom pod spis. zn. 3P/79/2010 a postupom Krajského
súdu v Žiline v konaní vedenom pod spis. zn. : 5CoP/5/2011, porušené.
2. Sťažovateľom sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.500,- eur
každému, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť matke sťažovateľov do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
v celkovej výške 314,18 Eur (2 úkony právnej pomoci á 123,50 Eur + 2 x 7,41 Eur režijný
paušál + 20% DPH) na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1
ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,
ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 P 79/2010
Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základných a iných práv
postupom okresného súdu sp. zn. 3 P 79/2010, ústavný súd konštatuje, že preskúmaniu
prípadného porušenia ich základných práv a iných práv bráni princíp subsidiarity.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
V okolnostiach prípadu mohli sťažovatelia proti namietanému postupu okresného
súdu (ktoré sa skončilo vydaním uznesenia z 22. októbra 2010, pozn.) využiť opravný
prostriedok, ktorý pripúšťa § 201 zákona č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), pričom sťažovatelia toto svoje právo podaním
odvolania aj využili. Postup prvostupňového súdu bol krajským súdom ako odvolacím
súdom preskúmaný a krajský súd vo veci aj rozhodol uznesením sp. zn. 5 CoP 5/2011
z 25. januára 2011.
Vzhľadom na opísaný princíp subsidiarity vyplývajúci priamo z čl. 127 ods. 1 ústavy
bolo preto potrebné sťažnosť v časti namietaného porušenia práv postupom okresného súdu
odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (m. m.
III. ÚS 304/09, III. ÚS 271/09).
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu a jeho
rozhodnutím sp. zn. 5 CoP 5/2011 z 25. januára 2011
Ústavný súd na základe svojich zistení dospel k záveru o nedostatku svojej
právomoci na prerokovanie sťažnosti sťažovateľov aj v tejto časti ich sťažnosti.
V súčinnosti s okresným súdom totiž zistil, že sťažovatelia podali podnet na podanie
mimoriadneho dovolania (z totožných dôvodov ako sú uvedené aj v posudzovanej
sťažnosti) na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“). Ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou pripomína, že
podanie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania nepovažuje za právny prostriedok
ochrany základných práv a slobôd podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý treba
vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, resp. má predchádzať podaniu sťažnosti
ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy (obdobne I. ÚS 147/2010).
Ústavný súd na druhej strane ďalej v tejto súvislosti uvádza, že v prípade
sťažovateľov ich podnet generálna prokuratúra po preskúmaní na vec sa vzťahujúceho
súdneho spisu zistila dôvody na podanie mimoriadneho dovolania a podala ho. Ústavný súd
ďalej v súčinnosti s Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zistil,
že v čase rozhodovania ústavného súdu o predloženej sťažnosti prebieha konanie
o mimoriadnom dovolaní na najvyššom súde vedené pod sp. zn. 4 Mcdo 9/2011, čo vedie
ústavný súd k záveru o nedostatku svojej právomoci z dôvodu už uvedeného princípu
subsidiarity. Ústavný súd preto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľov
v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2011