Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 228/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť maloletého J. H., a maloletého T. H., zastúpených zákonnou

zástupkyňou M. H. P., L., právne zastúpených Advokátskou kanceláriou K. – advokáti,

s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. B., vo veci namietaného

porušenia ich základných práv podľa a Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd, práv podľa čl. 3, čl. 9, čl. 10 a čl. 12 Dohovoru o právach

dieťaťa a čl. 12 a čl. 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov

detí postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť maloletých J. H. a T. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2011

doručená sťažnosť maloletého J. H. a maloletého T. H. (ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených zákonnou zástupkyňou M. H. P., ktorou namietali porušenie čl. 12 ods. 1

a (ďalej len „“) a svojho základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len

„dohovor“), práv podľa čl. 3, čl. 9, čl. 10 a čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 12

a čl. 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí postupom

Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Sťažovatelia sú účastníkmi konania vedeného pred okresným súdom a neskôr aj

krajským súdom vo veci starostlivosti o maloleté deti v konaní o nariadenie ich návratu

do N. Okresný súd uznesením sp. zn. z 22. októbra 2010 nariadil návrat

sťažovateľov do N. Sťažovatelia podali proti uvedenému uzneseniu okresného súdu

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že uznesením sp. zn.

z 25. januára 2011 v celom rozsahu potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu.

Sťažovatelia svoju sťažnosť odôvodnili tým, že okresný súd, ako aj krajský súd

nezohľadnil ich názor (ako maloletých detí, pozn.), hoci podľa ich názoru zo súdneho spisu

jednoznačne vyplýva, že „už dosiahli vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je jednoznačne

a nepochybne nutné zohľadniť ich názor, či súhlasia alebo nesúhlasia s návratom

do Nórskeho kráľovstva“. Ďalej namietali, že „boli v predmetnom konaní raz vypočuté, a to

začiatkom roka 2009, avšak od tej doby do vydania napadnutého uznesenia uplynuli takmer

dva roky a došlo k podstatnému mentálnemu a osobnostnému vývoju oboch“ sťažovateľov.

Vzhľadom na uvedené boli toho názoru, že súdy keď nerešpektovali povinnosť

„aktualizovať a zistiť názor oboch detí, v tom zmysle či s návratom súhlasia alebo nie“

porušili „práva maloletých detí deklarovaných tak v čl. 13 Dohovoru o občianskoprávnych

aspektoch únosov detí ako aj čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa“ a zároveň sa domnievajú,

že „zo strany odvolacieho súdu sa jedná o denegatio iustitiae voči maloletým deťom“.

V tejto súvislosti podľa názoru sťažovateľov „neobstojí tvrdenie odvolacieho súdu, že súd

nevykonáva dokazovanie za účelom posúdenia, či je návrat v záujme dieťaťa“. Sťažovatelia

považujú rozhodnutia oboch konajúcich súdov za „arbitrárne a bez preukázania dôvodov“,

čim podľa ich názoru došlo k „porušeniu práv sťažovateľov na spravodlivý súdny proces

podľa SR a dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd“. Uvedenými námietkami odôvodňujú aj porušenie ďalších

označených základných a iných práv.

Sťažovatelia navrhli o sťažnosti takto rozhodnúť:

„1. Základné právo sťažovateľov na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1

SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj

základné práva a slobody podľa čl. 3, čl. 9, čl. 10, čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa, čl.

12 ods. 1 a ako aj a Dohovoru

o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí boli postupom Okresného

súdu Liptovský Mikuláš, v konaní vedenom pod spis. zn. a postupom Krajského

súdu v Žiline v konaní vedenom pod spis. zn. : , porušené.

2. Sťažovateľom sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.500,- eur

každému, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť matke sťažovateľov do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

v celkovej výške 314,18 Eur (2 úkony právnej pomoci á 123,50 Eur + 2 x 7,41 Eur režijný

paušál + 20% DPH) na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1

oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,

ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn.

Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základných a iných práv

postupom okresného súdu sp. zn. , ústavný súd konštatuje, že preskúmaniu

prípadného porušenia ich základných práv a iných práv bráni princíp subsidiarity.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

V okolnostiach prípadu mohli sťažovatelia proti namietanému postupu okresného

súdu (ktoré sa skončilo vydaním uznesenia z 22. októbra 2010, pozn.) využiť opravný

prostriedok, ktorý pripúšťa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), pričom sťažovatelia toto svoje právo podaním

odvolania aj využili. Postup prvostupňového súdu bol krajským súdom ako odvolacím

súdom preskúmaný a krajský súd vo veci aj rozhodol uznesením sp. zn.

z 25. januára 2011.

Vzhľadom na opísaný princíp subsidiarity vyplývajúci priamo z

bolo preto potrebné sťažnosť v časti namietaného porušenia práv postupom okresného súdu

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (m. m.

, ).

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu a jeho

rozhodnutím sp. zn. z 25. januára 2011

Ústavný súd na základe svojich zistení dospel k záveru o nedostatku svojej

právomoci na prerokovanie sťažnosti sťažovateľov aj v tejto časti ich sťažnosti.

V súčinnosti s okresným súdom totiž zistil, že sťažovatelia podali podnet na podanie

mimoriadneho dovolania (z totožných dôvodov ako sú uvedené aj v posudzovanej

sťažnosti) na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna

prokuratúra“). Ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou pripomína, že

podanie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania nepovažuje za právny prostriedok

ochrany základných práv a slobôd podľa , ktorý treba

vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, resp. má predchádzať podaniu sťažnosti

ústavnému súdu podľa (obdobne ).

Ústavný súd na druhej strane ďalej v tejto súvislosti uvádza, že v prípade

sťažovateľov ich podnet generálna prokuratúra po preskúmaní na vec sa vzťahujúceho

súdneho spisu zistila dôvody na podanie mimoriadneho dovolania a podala ho. Ústavný súd

ďalej v súčinnosti s Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zistil,

že v čase rozhodovania ústavného súdu o predloženej sťažnosti prebieha konanie

o mimoriadnom dovolaní na najvyššom súde vedené pod sp. zn. , čo vedie

ústavný súd k záveru o nedostatku svojej právomoci z dôvodu už uvedeného princípu

subsidiarity. Ústavný súd preto odmietol podľa

sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľov

v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011