Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 86/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť J. G., R., zastúpeného advokátom JUDr. A. S., Advokátska kancelária,

D., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného

Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. D 166/99) a takto

rozhodol:

1. Základné právo J. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne

vedenom pod sp. zn. D 166/99) p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Námestovo p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. G. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur),

ktoré j e Okresný súd Námestovo p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Námestovo j e p o v i n n ý uhradiť J. G. trovy konania v sume

250,29 € (slovom dvestopäťdesiat eur a dvadsaťdeväť centov) do dvoch mesiacov

od doručenia tohto rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. A. S.,

Advokátska kancelária, D.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2010

doručená sťažnosť J. G., R. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie veci v primeranej

lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“)

vo veci vedenej pod sp. zn. (predtým vedenej pod sp. zn. D 166/99).

Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu doručil ústavnému súdu 12. októbra 2010

podanie označené ako „Návrh na pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania, návrh

na pripustenie zmeny petitu ústavnej sťažnosti“, v ktorom zmenil sťažnostný petit tak, že

navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote nielen

postupom okresného súdu v označenom konaní, ale aj postupom Okresného súdu Dolný

Kubín.

Matka sťažovateľa zomrela 16. mája 1999. Následne, na základe doručenia úmrtného

listu poručiteľky okresnému súdu bol prerokovaním dedičstva ako súdny komisár poverený

JUDr. V. Š. – notár so sídlom v N. Predbežné prerokovanie dedičskej veci bolo nariadené

na 28. jún 1999. Po zaobstaraní súvisiacich listinných podkladov na pojednávaní 22. júna

2000 notár ako súdny komisár vydal osvedčenie o dedičstve, pričom sťažovateľ 6. júla 2000

„doručil súdu nesúhlas s vyporiadaním dedičstva na základe osvedčenia o dedičstve

a požiadal, aby súd pokračoval v konaní. Vo veci bol vytýčený termín pojednávania na deň

24.04.2001“, ktoré bolo odročené. Okresný súd 28. decembra 2001 uznesením „schválil

dedičskú dohodu. Voči tomuto uzneseniu podal... odvolanie sťažovateľ. ... Krajský súd

Žilina uznesením zo dňa 13.09.2002 č. uznesenie okresného súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie.“. V nasledujúcom období došlo k spomaleniu konania

„z dôvodu prebiehajúcej ROEP“ a pojednávanie bolo nariadené na 27. jún 2005, „kde bol

zostavený súpis aktív a pasív dedičstva. Dňa 15.03.2007 notár vydal uznesenie, ktoré

predložil Okresnému súdu Dolný Kubín na schválenie. V roku 2007 bola podaná

predsedníčke OS Dolný Kubín sťažnosť z dôvodu vzniknutých prieťahov,... V tom istom roku

podala jedna z účastníčok konania podnet aj verejnému ochrancovi práv..., ktorý taktiež

konštatoval vzniknuté prieťahy... V súvislosti s opätovným vznikom Okresného súdu

Námestovo od 01.01.2008 bol predmetný dedičský spis postúpený z Okresného súdu Dolný

Kubín do Námestova a v súčasnosti je vedený pod sp. zn.: .“.

Sťažovateľ zdôraznil, že „predmetné dedičské konanie nebolo právoplatne

ukončené, v priebehu niekoľkých rokov bolo toto konanie charakteristické zmätočnosťou v

konaní súdneho komisára“, a to vo svojom súhrne malo privodiť porušenie označených

práv.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil využitie prostriedkov nápravy porušených označených

práv, ktoré mu poskytuje zákon, ale dôkaz o tomto tvrdení nepredložil, preto ho ústavný súd

1. februára 2011 vyzval na doplnenie sťažnosti.

V podaní doručenom ústavnému súdu 10. februára 2011 sťažovateľ uviedol, že

v sťažnosti „sme teda nesprávne uviedli, že bola podaná sťažnosť predsedovi súdu podľa

zákona o sťažnostiach“. Zdôraznil však, že 14. februára 2007 účastníčka dedičského

konania podala podnet verejnému ochrancovi práv. V priebehu šetrenia verejného ochrancu

práv potom „predsedníčka Okresného údu Námestovo... uviedla, že podnet je dôvodný

a vyjadrila sa, že bude vec sledovať v pravidelných trojmesačných intervaloch tak, aby

v ďalšom období k ďalším zbytočným prieťahom v konaní nedochádzalo“. Na základe toho

sťažovateľ zastáva názor, „že Okresnému súdu Námestovo bol daný prostriedok nápravy

vzhľadom na vzniknuté prieťahy a daná možnosť napraviť stav právnej neistoty účastníkov

predmetného dedičského konania, predseda súdu ubezpečil účastníkov konania

(prostredníctvom konania pred verejným ochrancom práv), že vo veci už nebudú vznikať

ďalšie zbytočné prieťahy v konaní, t. j. docielili tým rovnaký výsledok, aký by docielili

prostredníctvom individuálnej sťažnosti podanej predsedovi súdu“.

Ústavný súd uznesením č. k. -13 z 2. marca 2011 prijal sťažnosť

sťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote postupom okresného súdu v predmetnom konaní. Vo zvyšnej časti

predloženú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vyzval 25. marca 2011 predsedníčku okresného súdu, aby sa k vecnej

stránke prijatej sťažnosti vyjadrila a aby ústavnému súdu zaslala súdny spis.

Predsedníčka okresného súdu doručila 27. apríla 2011 ústavnému súdu vyjadrenie,

v ktorom predostrela tento chronologický priebeh sporného dedičského konania:

„- dňa 21.05.1999 (čl. 1) Okresnému súdu v Námestove doručený úmrtný list M. G.,

rod. K., zomrelej, zapísaný ako nový návrh pod sp. zn. D 166/99

- dňa 17.06.1999 (čl. 2,3) súd začal konať vo veci prejednania dedičstva

po poručiteľke M. G., rod. K., zomrelej vydaním uznesenia o začatí konania a poveril

notára ako súdneho komisára JUDr. V. Š. vykonaním potrebných úkonov vo veci

prejednania dedičstva

- dňa 28.06.1999 (čl. 4) súdny komisár spísal zápisnicu s dedičom A. G.

o predbežnom vyšetrení D 166/99, (čl. 4), ktoré údaje boli doplnené dedičom

J. G. (sťažovateľom) písomným podaním zo dňa 21.4.2000 (čl. 7)

- dňa 06.10.1999 (čl. 6, 7) – súdny komisár vyžiadal PK lustrácie, správu

zo Slovenskej sporiteľne a. s. Zo spisu nezistený dátum vybavenia žiadosti, je však možné

predpokladať, že bola vybavená po 20.12.1999, ktorý dátum je zrejmý ako dátum

vyhotovenia pripojených listov vlastníctva

- listami zo dňa 2.3.2000 (čl. 56, 58) – požiadal A. G. o prerušenie dedičského

konania až do právoplatného skončenia konania o vydanie opravného uznesenia

k rozhodnutiu Štátneho notárstva v Dolnom Kubíne č. D 341/80 zo dňa 4.9.1980. Ďalším

podaním požiadal o vydanie opravného uznesenie k rozhodnutiu Štátneho notárstva

v Dolnom Kubíne č. D 341/80 zo dňa 4.9.1980

- dňa 22.06.2000 (čl. 66) – uzavretá dedičská dohoda

- dňa 6.7.2000 (čl. 83) doručená súdu žiadosť o pokračovanie v dedičskom konaní

- súdny komisár dňa 22.03.2001 (čl. 87) vytýčil pojednávanie na deň 24.4.2001, kedy

bolo pojednávanie odročené na deň 15.5.2001 (čl. 96) za účelom vyžiadania ďalších listín

(opraveného PK prot. č. 473)

- dňa 15.05.2001 (čl. 98) rozhodnuté uznesením, nakoľko sa dedičia nedohodli

o vyporiadaní dedičstva

- dňa 30.11.2001 (čl. 108) uznesenie doručené súdu, ktoré bolo následne doručované

účastníkom dedičského konania

- dňa 18.1.2002 (čl. 117) doručené súdu odvolanie proti tomuto uzneseniu podané

J. G.

- dňa 4.3.2002 (čl. 120) vyrubený súdny poplatok z podané odvolania uznesením č. k.

- dňa 19.3.2002 (čl. 124) doručené súdu odvolanie dediča A. G. proti uzneseniu

o dedičstve

- dňa 23.3.2002 (čl. 126) vypracovaná predkladacia správa pre odvolací súdu,

ktorému bol spis predložený dňa 4.4.2002

- dňa 13.10.2002 (čl. 129) doručené uznesenie Krajského súdu Žilina, ktorým

uznesenie prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie

- dňa 10.1.2003 (čl. 140 referát sudcu na druhej strane) spis odoslaný súdnemu

komisárovi

- dňa 10.5.2005 (čl. 141) súdny komisár vyžiadal PK lustrácie, identifikácie parciel,

ktoré mu boli doručené dňa 25.5.2005 (čl. 142)

- dňa 27.6.2005 (čl. 188) rozhodnuté uznesením

- dňa 15.3.2007 (čl. 195) doručené súdu vypracované uznesenie, ktoré bolo súdnemu

komisárovi vrátené prípisom zo dňa 4.9.2007 (čl. 210)

- dňa 25.6.2008 (čl. 216) pojednávanie odročené pre neprítomnosť účastníkov

dedičského konania

- podanie zo dňa 19.6.2008 (čl. 218), ktorým účastník dedičského konania J. G.

žiadal prerušiť dedičské konanie do právoplatného skončení konania vedeného pod sp. zn.

.

- pojednávanie zo dňa 10.7.2008 odročené pre neprítomnosť jednej dedičky

na 12.8.2008 (čl. 235)

- pojednávanie zo dňa 12.8.2008 odročené na neurčito (čl. 238) z dôvodu PN dedičky

M. G.

- dňa 28.2.2011 (čl. 292) doručené súdu vypracované uznesenie -292,

ktoré sa doručuje účastníkom dedičského konania.“

V nadväznosti na uvedenú chronológiu predsedníčka okresného súdu uviedla, že

„vo veci neboli vykonané žiadne úkony od 10.1.2003. kedy bol spis vrátený súdnemu

komisárovi (čl. 140) do 10.5.2005, kedy súdny komisár vyžiadal PK lustrácie, identifikácie

parciel (čl. 141). Podľa vyjadrenia súdneho komisára nebolo možné vo veci konať z

dôvodu, že v katastrálnom území O., v ktorom sa predmet dedičstva nachádza, prebiehal

ROEP a všetky podklady potrebné pre ďalší postup mu boli doručené až 30.5.2008 na jeho

žiadosť zo dňa 10.5.2005.

Súdny komisár vo veci rozhodol uznesením, ktorého písomné vyhotovenie predložil

súdu až po uplynutí 6 mesiacov (čl. 188, 195). Následne bol spis vrátený súdnemu

komisárovi po uplynutí ďalších 6 mesiacov (čl. 120). Teda obdobia medzi vykonaním týchto

úkonov možno hodnotiť ako zbytočné prieťahy v konaní.

V roku 2008 vo veci neboli vykonané žiadne úkony od 12.8.2008, kedy bolo

pojednávanie odročené, až do 20.2.2011. Toto nekonanie bolo spôsobené akceptovaním

žiadosti dediča J. G. (čl. 218), aby sa v dedičskom konaní nepokračovalo do právoplatného

skončenia veci sp. zn. . Pod touto spisovou značkou bolo vedené konanie

na Okresnom súde v Dolnom Kubíne a po prechode výkonu súdnictva dňom 1.1.2008

na Okresný súd Námestovo, bola veci pridelená sp. zn. . Po doručení

rozhodnutia č. k. -60 zo dňa 9.11.2009 potvrdeného rozsudkom Krajského súdu

v Žiline č. k. zo dňa 26.2.2010 súdnemu komisárovi spolu s urgenciou konania

zo dňa 11.1.2011, bolo vydané uznesenie o dedičstve. Z uvedeného vyplýva, že na dĺžku

konania významnou mierou prispeli aj samotní účastníci konania, podaním žiadosti

o nekonanie do skončenia iného súdneho konania.

V súčasnej dobe je konanie v štádiu vykonávanie úkonov prvostupňového súdu pred

predložením spisu odvolaciemu súdu.

Skutková zložitosť sporu je daná tým, že predmetom sporu je veľký počet

nehnuteľnosti, ktoré bolo potrebné správne zidentifikovať a z toho dôvodu aj vyčkať

na ukončenie ROEP v katastrálnom území O.“.

V závere svojho vyjadrenia predsedníčka okresného súdu súhlasila s upustením

od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie predsedníčky okresného súdu zaslal ústavný súd 28. apríla 2011

právnemu zástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko. Právny zástupca

sťažovateľa doručil stanovisko ústavnému súdu 11. mája 2011.

V stanovisku sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu zosumarizoval

rozsah neodôvodnenej nečinnosti konajúceho súdu v označenej dedičskej veci

a na podklade ustálenej judikatúry ústavného súdu poukázal aj na procesnú aktivitu

okresného súdu, ktorá podľa jeho názoru vykazovala známky nesústredenosti

a neefektívnosti (uznesenie okresného súdu č. k. D 166/99-108 z 28. decembra 2001, ktoré

bolo v odvolacej fáze konania zrušené v dôsledku nedôslednosti v postupe súdneho

komisára, ako aj v dôsledku nedostatkov pri ustaľovaní podmienok na schválenie dohody

dedičov).

Sťažovateľ rovnako vyjadril názor, že prebiehajúce konanie o obnove evidencie

pozemkov v obci O. a právnych vzťahov k nim (ďalej len „ROEP“) nezakladalo dôvod

na nečinnosť okresného súdu v prerokúvanej dedičskej veci. Z podkladov, ktoré dovtedy

boli k dispozícii, mohol podľa sťažovateľa okresný súd „ustáliť výšku spoluvlastníckeho

podielu a tento správne zaradiť do aktív dedičstva... a zároveň nehnuteľnosti (aj

v neidentickom stave) dedičsky prejednať. Samotné rozhodnutie vo veci by následne bolo

zápisu schopné do katastra nehnuteľností a to aj v neidentickom stave na tzv. hluché listy

vlastníctva. ... Počas prebiehajúceho ROEP... neboli na Správe katastra N. pozastavené

zápisy listín, preto neexistovala žiadna prekážka, aby tieto nehnuteľnosti boli prejednané aj

v pk stave.“.

V závere stanoviska sťažovateľ uviedol, že trvá na podanej sťažnosti a vyjadril

súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu

trov konania pred ústavným súdom v sume 620,04 €, ktorá je tvorená trovami právneho

zastúpenia za štyri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti,

doplnenie podania zo 7. februára 2011 a stanovisko k vyjadreniu predsedníčky okresného

súdu).

Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že ku dňu rozhodovania o sťažnosti

predmetné konanie nie je právoplatne skončené. Rozhodnutie vo veci samej bolo vyhlásené

17. marca 2011. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu však meritórne

rozhodnutie napadol odvolaním, ktoré doručil okresnému súdu 13. apríla 2011.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.

Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade

neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie

ústavného práva podľa nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval

(, ).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma

vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa

týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu

(, a iné).

1. Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci

a platná právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (). Predmetom konania

v predmetnej veci vedenej okresným súdom je prerokovanie dedičstva po poručiteľovi,

ktoré tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Výklad a používanie

právnej úpravy v dedičských veciach sú stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre

všeobecných súdov, kde je upravená aj metodika ich postupu (obdobne ).

V okolnostiach posudzovaného konania mieru skutkovej náročnosti zvyšoval počet

účastníkov konania (15, neskôr až 17) i nevyhnutnosť identifikácie pozemkových parciel

tvoriacich súčasť dedičstva.

Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, podľa názoru ústavného súdu komplexne

nemožno predmetnú vec aj s prihliadnutím na určitý stupeň skutkovej náročnosti považovať

za tak skutkovo a právne náročnú, že by to aj vzhľadom na charakter okresným súdom

vykonaných procesných úkonov odôvodňovalo doterajšiu dĺžku konania (12 rokov).

2. Pri posudzovaní druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných

zbytočných prieťahov v konaní ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľa

neprispelo zásadným spôsobom k predĺženiu sporného dedičského konania. Sťažovateľ sa

25. júna 2008 nezúčastnil nariadeného pojednávania, v dôsledku čoho bolo pojednávanie

odročené na 10. júl 2008.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným

prieťahom v označenom dedičskom konaní, bol postup samotného okresného súdu vrátane

postupu notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve, keďže jeho úkony sú úkonmi

súdu, ktorými je možné spôsobiť zbytočné prieťahy v konaní (, ,

). Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania

(12 rokov) je už samo osebe celkom jednoznačne neprimerané.

Z chronológie predostretej predsedníčkou okresného súdu v jej vyjadrení doručenom

ústavnému súdu 27. apríla 2011, ako aj z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že

v postupe okresného súdu sa vyskytli obdobia nečinnosti relevantné z hľadiska predmetu

konania o predloženej sťažnosti.

Najprv išlo o obdobie od 6. júla 2000, keď jeden z účastníkov dedičského konania

doručil okresnému súdu žiadosť o pokračovanie v konaní o dedičstve, do 24. apríla 2001,

keď sa uskutočnilo pojednávanie vo veci (9 mesiacov). Na pojednávaní 15. mája 2001

poverený súdny komisár pripravil podľa Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) návrh uznesenia

o potvrdení nadobudnutia dedičstva podľa dedičských podielov, ktorý však doručil

okresnému súdu až 30. novembra 2001 (6 a pol mesiaca).

Obdobie od 10. januára 2003, keď bol dedičský spis po doručení odvolacieho

rozhodnutia okresným súdom zaslaný súdnemu komisárovi, do 10. mája 2005, keď

poverený súdny komisár požadoval od orgánu správy katastra nehnuteľností listinné

podklady, ústavný súd nepripočítal na ťarchu okresného súdu. Dôvodom je skutočnosť, že

v tomto období súdny komisár nemohol plynule postupovať v intenciách záväzného

právneho názoru odvolacieho súdu, keďže prebiehal ROEP. Ústavný súd v tejto súvislosti

považuje za potrebné vysvetliť, že aj keď uvedený dôvod predĺženia posudzovaného

dedičského konania vyplýva z vyžiadaného súdneho spisu len nepriamo (č. l. 190, č. l. 203)

a predsedníčka okresného súdu ho vo svojom vyjadrení k sťažnosti tvrdí bez akýchkoľvek

dôkazov, prílohu sťažnosti tvorenej upovedomením verejného ochrancu práv

č. 966/2007/VOP z 19. apríla 2007 o výsledkoch vybavenia podnetu jednej z účastníčok

dedičského konania, v ktorej sú popísané dôvody predĺženia konania potvrdené, považuje

ústavný súd za dostatočný dôkaz o prebiehajúcom ROEP a o jeho vplyve na posudzované

dedičské konanie. Z uvedeného upovedomenia navyše explicitne vyplýva, že v dôsledku

prebiehajúceho ROEP bolo na Správe katastra N. pozastavené vydávanie výpisov a

vykonávanie zápisov pre obec a katastrálne územie O. Ústavný súd preto nevyhodnotil

námietky sťažovateľa predložené v stanovisku doručenom ústavnému súdu 11. mája 2011 a

týkajúce sa vzťahu prebiehajúceho ROEP a postupu okresného súdu v dedičskom konaní

ako dôvodné.

Za obdobie bezdôvodnej nečinnosti významné z hľadiska označených práv

sťažovateľa treba považovať aj časový úsek od 27. júna 2005, keď poverený súdny komisár

uskutočnil pojednávanie vo veci, do 15. marca 2007, keď poverený súdny komisár doručil

dedičskému súdu návrh meritórneho uznesenia pripraveného na základe výsledkov

pojednávania z 27. júna 2005 (20 a pol mesiaca). Konajúci súd následne 4. septembra 2007

vec vrátil podľa poverenému súdnemu komisárovi pre nedostatok

podkladov navrhnutého uznesenia. Súdny komisár potom až po viac ako deviatich

mesiacoch úplnej procesnej pasivity (25. júna 2008) uskutočnil pojednávanie vo veci.

Výrazné obdobie nečinnosti v dedičskom konaní trvalo od 12. augusta 2008

(pojednávanie) do 17. marca 2011, keď okresný súd vydal rozhodnutie vo veci. Podľa

názoru predsedníčky okresného súdu „toto nekonanie bolo spôsobené akceptovaním

žiadosti dediča J. G. (č. l. 218), aby sa v dedičskom konaní nepokračovalo

do právoplatného skončenia veci sp. zn. “ (súvisiace konanie právoplatne

ukončené v druhom štvrťroku 2010).

Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že podaním z 19. júna 2008

sťažovateľ skutočne navrhol okresnému súdu prerušenie dedičského konania, okresný súd

však o tomto návrhu procesne nerozhodol, navyše vo veci ďalej konal na pojednávaní

10. júla 2008 aj 12. augusta 2008. Pritom (ako to vyplýva zo zápisnice) na pojednávaní

12. augusta 2008 „dedič J. G. navrhuje, aby súd rozhodol vo veci uznesením.“ (č. l. 239).

Predmetom súvisiaceho konania, na priebehu ktorého založil sťažovateľ svoj návrh na

prerušenie konania, bolo určenie neplatnosti darovacej zmluvy uzavretej v roku 2001 medzi

dvoma ďalšími účastníkmi dedičského konania (bratia sťažovateľa), a to na návrh

sťažovateľa. Predmetom darovania boli nehnuteľnosti (pozemky) v katastrálnom území

obce O., ktoré darca nadobudol dedením po svojom otcovi (manžel poručiteľky a otec

sťažovateľa) ešte v roku 1980 (č. l. 283 – 290). Je teda zrejmé, že bez ohľadu na výsledok

tohto konania by sporné nehnuteľnosti nemohli tvoriť súčasť dedičstva po zomrelej

poručiteľke, a byť tak predmetom žalovaného dedičského konania.

Popísané preukázané skutočnosti vo svojom súhrne v spojení s fakultatívnym

charakterom prerušenia konania podľa podľa názoru ústavného

súdu nepredstavovali pre okresný súd prekážku brániacu plynulému ďalšiemu priebehu

posudzovaného dedičského konania. Ústavný súd sa preto nestotožňuje s názorom

predsedníčky okresného súdu, že „na dĺžku konania významnou mierou prispeli aj samotní

účastníci konania, podaním žiadosti o nekonanie do skončenia iného súdneho konania“,

a vymedzené predĺženie konania o 2 roky a 7 mesiacov preto pričítal na vrub okresnému

súdu.

Posudzované dedičské konanie trvá 12 rokov. Z toho sa 6 mesiacov (od 4. apríla

2002 do 3. októbra 2002) súdny spis nachádzal na odvolacom súde z dôvodu odvolania

podaného sťažovateľom. Vo zvyšnom priebehu konania sp. zn. (pôvodne

sp. zn. D 166/99) okresný súd svojou bezdôvodnou nečinnosťou spôsobil prieťahy

v rozsahu 6 rokov a 4 mesiace. Takéto nedostatky v činnosti okresného súdu samy osebe

zakladajú v posudzovanom prípade právomoc ústavného súdu vysloviť porušenie

základného práva sťažovateľa podľa i jeho práva podľa

dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Posudzované dedičské konanie nie je právoplatne ukončené a z vyžiadaného súdneho spisu

ústavný súd zistil, že proti meritórnemu uzneseniu zo 17. marca 2011 bolo sťažovateľom

doručené 13. apríla 2011 okresnému súdu odvolanie. Ďalší procesný postup v konaní tak,

aby bolo možné rozhodnúť o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu vo veci samej, je

povinný realizovať okresný súd, preto bolo potrebné popri vyslovení porušenia označených

práv sťažovateľa prikázať, aby okresný súd konal v predmetnej veci bez zbytočných

prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa

garantovaného mu i jeho práva zaručeného dohovoru,

zaoberal sa aj žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia. Tú sťažovateľ založil

na dôvode „vzniknutej nemajetkovej ujmy spôsobenej vzniknutými prieťahmi v predmetnom

dedičskom konaní, čím došlo k zásahu do jeho základných práv a slobôd garantovaných tak

SR, ako aj Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy

najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľa, jeho správanie

počas predmetného konania a aj tú skutočnosť, že ústavný súd vo veci zistil porušenie

označených práv.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €.

Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu považuje za primerané priznať mu

sumu 3 000 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Pri určovaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd

pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu.

IV.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom

JUDr. A. S. Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume

620,04 €, ktorá je tvorená trovami právneho zastúpenia za štyri úkony právnej služby

(prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti, doplnenie podania zo 7. februára 2011 a

stanovisko k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu).

Ústavný súd nepriznal sťažovateľovi náhradu trov konania za podanie doručené

ústavnému súdu 10. februára 2011, keďže toto podanie bolo uskutočnené na základe výzvy

ústavného súdu na doplnenie neúplnej sťažnosti (chýbajúci dôkaz o podaní sťažnosti

na postup súdu). Vo svojom podaní sťažovateľ uviedol, že sťažnosť na postup súdu nebola

podaná, žiaden dôkaz o jej využití teda ani nemohol predložiť. Ústavný súd tak predmetné

podanie nevyhodnotil ako spôsobilé privodiť sťažovateľovi efektívnu a účinnú ochranu jeho

práv. Navyše, jeho potreba bola vyvolaná nesplnením povinnosti sťažovateľa podať

procesne perfektný návrh na začatie konania podľa .

Ústavný súd nepriznal náhradu trov konania ani za stanovisko sťažovateľa doručené

11. mája 2011, keďže z obsahu tohto podania vyplýva, že pre rozhodnutie ústavného súdu

neprináša relevantným spôsobom žiadne nové skutkové okolnosti alebo nové právne

názory.

Náhradu trov konania tak ústavný súd priznal sťažovateľovi len za dva úkony právnej

pomoci. Prvým z nich bolo prevzatie a príprava zastúpenia, pričom ústavný súd na rozdiel

od sťažovateľa dospel k záveru, že tento úkon právnej služby bol realizovaný ešte v roku

2009. Vyplýva to z dátumu (17. júl 2009), kedy bolo sťažovateľom udelené splnomocnenie

právnemu zástupcovi na zastupovanie vo veci sťažnosti.

Prvý úkon právnej služby bol teda vykonaný v roku 2009. Podľa vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom v čase poskytnutia právnych

služieb (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2

vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky). Základná sadzba odmeny

za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2009 bola 115,90 € Sk a hodnota režijného

paušálu predstavovala 6,95 €.

Druhým úkonom právnej služby, za ktorý ústavný súd sťažovateľovi priznal náhradu

trov, bolo podanie sťažnosti. Tento úkon bol vykonaný v roku 2010, a preto základná

sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2010 bola 120,23 € a hodnota

režijného paušálu predstavovala sumu 7,21 €.

Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume

250,29 € (bod 4 výroku tohto nálezu). Ústavný súd priznanú sumu nezvýšil o uplatnenú daň

z pridanej hodnoty. Aj keď sťažovateľ predložil osvedčenie o registrácii právneho zástupcu

za platiteľa dane z pridanej hodnoty, z tohto osvedčenia vyplýva, že právny zástupca

sťažovateľa je platiteľom dane z pridanej hodnoty od 1. decembra 2010. Oba úkony,

za ktoré ústavný súd priznal náhradu trov sťažovateľovi, však boli vykonané

pred uvedeným dňom (júl 2009, máj 2010).

Okresný súd je povinný zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia v priznanej sume

na účet právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

).

Vzhľadom na toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011