Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 246/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

Mgr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu

majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 30. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu

majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. novembra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá aj poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere

z 31. júla 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla R. B. (ďalej len „dlžník“) úver v sume

398,33 €. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu dojednané priamo

v zmluve, že v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, ktoré zo zmluvy vyplývajú, je

dlžníkom určený splnomocnený zástupca oprávnený podpísať notársku zápisnicu o uznaní

dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, dostal sa do omeškania

so splácaním úveru, ktorý sa takto stal okamžite splatným. Dňa 6. decembra 2003 bola

notárom spísaná notárska zápisnica podpísaná splnomocneným zástupcom dlžníka

a na Okresnom súde Lučenec (ďalej len „okresný súd“) bol 28. októbra 2004 podaný návrh

na výkon exekúcie. Dňa 25. marca 2004 okresný súd začal nútený výkon rozhodnutia –

exekúciu.

Dňa 28. októbra 2009 podala sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora,

ktorému bolo 25. marca 2004 udelené poverenie na výkon exekúcie.

Okresný súd ako súd vecne a miestne príslušný na rozhodovanie o exekučnej agende

v danej veci uznesením č. k. -22 z 5. októbra 2010 vyhlásil exekúciu

za neprípustnú. O návrhu na zmenu súdneho exekútora okresný súd nerozhodol.

Sťažovateľka podala 20. októbra 2010 odvolanie proti uzneseniu okresného súdu.

Krajský súd ako súd odvolací uznesením z 30. novembra 2010 potvrdil uznesenie

okresného súdu z 5. októbra 2010 ako vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom

súdov, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“.

V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového

protokolu a poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva

a ústavného súdu. V súvislosti s tým namietala, že „okresný súd... zahájil konanie na

zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom

exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie. Týmto postupom

okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán, keďže zahájením

konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného z účastníkov exekúcie na

úkor sťažovateľa...“.

V nadväznosti na takého porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka

v napadnutých uzneseniach krajského súdu zároveň aj porušenie práva na pokojné užívanie

svojho majetku zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený

výkon práva, na ktorý sťažovateľke vznikol nárok na základe zmluvy o úvere a ktorý bol

zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom realizovaný v rámci exekučného

konania.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými

uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a vec vráti na ďalšie konanie

a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 30. novembra 2010 potvrdil

uznesenie prvostupňového súdu o neprípustnosti exekúcie (č. k. -22

z 5. októbra 2010).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označeným uznesením

porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

, II.).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh

alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne

zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne

pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje

Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne

daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho

existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor

krajského súdu, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným

titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná,

čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007

vydanom pod sp. zn. a publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, , ), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení

s uznesením súdu prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu do práva

pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím

postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu, v danom prípade predovšetkým ustanovenia

Exekučného poriadku. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná

súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie. Preto je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011