Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 253/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., V., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou, B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. O. B.,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

, na zákonného sudcu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 31. januára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2010

doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na zákonného sudcu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 31. januára 2011 v konaní vedenom pod

sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že Daňový úrad V. vydal 2. septembra 2009 dodatočný

platobný výmer č. 628/230/108-2081/09Há, ktorým bola sťažovateľke vyrubená daň

z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie marec 2007 v sume 631,49 €.

DPH bola dorubená sťažovateľke z dôvodu odopretia oslobodenia od dane pri vývoze

tovaru, pretože sťažovateľka nepredložila písomné colné vyhlásenie o prepustení tovaru

do colného režimu vývoz v zmysle o dani z pridanej

hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“).

Proti uvedenému rozhodnutiu Daňového úradu V. z 2. septembra 2009 podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky

rozhodnutím č. 1/224/10916-73513/2009/990268-r z 23. júla 2009 tak, že označené

rozhodnutie Daňového úradu V. v celom rozsahu potvrdilo.

Sťažovateľka nesúhlasiac s označeným rozhodnutím Daňového riaditeľstva

Slovenskej republiky z 23. júla 2009 podala žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

správneho orgánu podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“).

Krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. rozhodol rozsudkom

zo 16. februára 2010 o žalobe sťažovateľky tak, že žalobu v plnom rozsahu zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že sťažovateľka nesplnila podľa

§ 47 ods. 3 zákona o DPH obligatórnu povinnosť preukázať daňový doklad (písomné

vyhlásenie o prepustení tovaru do colného režimu vývoz, ktorým colný orgán potvrdzuje

výstup tovaru z územia Európskej únie, pozn.) na uplatnenie nároku na oslobodenie dane.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie z dôvodu,

že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho

posúdenia veci. O odvolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 31. januára 2011 tak, že rozsudok krajského súdu zo 16. februára 2010

potvrdil.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka namieta, že sťažnosťou

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je nepreskúmateľný, arbitrárny, pretože najvyšší súd

vôbec nereagoval a nevyhodnotil žiaden z „argumentov sťažovateľky uvedených v odvolaní

ako aj v samotnej žalobe, ani výkladom práva v súvzťažnosti s judikatúrou Európskeho

súdneho dvora, bezprecedentne porušil jej právo konať pred súdom a celkovo jej právo

na súdnu ochranu“. Porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

sťažovateľka vidí v skutočnosti, že najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal s jej

návrhom na položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie napriek tomu,

„že v priebehu konania ako aj v samotnej žalobe“ to navrhla. Sťažovateľka tvrdí, že

„v odôvodnení, ani v inej časti rozsudkov sa nenachádza žiadna veta, z ktorej by čo i len

nepriamo vyplývalo, z akého dôvodu odmietli otázku predložiť“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím postupom a rozhodnutím v konaní

vedenom pod sp. zn. porušil základné právo sťažovateľky, spoločnosti M.

s.r.o., so sídlom V., Slovenská republika, na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v článku

46 ods. 1 , na zákonného sudcu zaručené v článku 48 ods. 1

, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 31.01.2011 v konaní vedenom pod sp. zn. a

vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľke, spoločnosti M. s.r.o., so sídlom V., Slovenská

republika, primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.500,-EUR (slovom: jedentisíc

päťsto eur), ktoré jej je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľke, spoločnosti M.

s.r.o., so sídlom V., Slovenská republika, trovy právneho zastúpenia v sume 311,56 EUR

(slovom: tristo jedenásť eur a päťdesiatšesť centov) za [(2x úkon právnej služby á 123,50

EUR a 2x režijný paušál vo výške 7,41 EUR) + 19% DPH] na účet jej právneho zástupcu,

B., s.r.o., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K posudzovanej sťažnosti namietajúcej porušenie označených základných a iných

práv sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu (ako súdu odvolacieho, pozn.) ústavný súd

v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažnostné námietky sťažovateľka

koncentrovala do dvoch okruhov. V prvom rade je to arbitrárnosť, respektíve

nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a odňatie zákonnému sudcovi

z dôvodu nepoloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, hoci podľa

názoru sťažovateľky „bol Najvyšší súd povinný obrátiť sa s predbežnou otázkou na Súdny

dvor“.

Ústavný súd v súčinnosti s krajským súdom ako aj najvyšším súdom zistil, že

sťažovateľka podala dovolanie proti sťažnosťou napadnutému rozsudku najvyššieho súdu,

ktoré je vedené na najvyššom súde pod sp. zn. . Sťažovateľka v dovolaní ako

dôvod prípustnosti dovolania uvádza odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237

písm. f) odôvodňujúc ho totožnými dôvodmi, ako tie ktoré namieta aj v tejto sťažnosti.

Ústavný súd ďalej zistil, že dovolanie bolo krajskému súdu doručené 23. marca 2011,

následne bolo postúpené najvyššiemu súdu a zatiaľ o ňom nie je právoplatne rozhodnuté.

Ústavný súd akcentuje princíp subsidiarity ako jedného zo základných pojmových

znakov právomoci ústavného súdu podľa , z ktorého vyplýva, že

ochranu pred ústavným súdom nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami

nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek

vyčerpaniu všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza

k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom ().

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podaný z dôvodu uvedeného v § 237

písm f) možno považovať za účinný právny prostriedok nápravy porušenia

sťažovateľkou označených základných a iných práv. Táto okolnosť vzhľadom na princíp

subsidiarity vyplývajúci z vylučuje právomoc ústavného súdu

meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných

a iných práv, ak je zrejmé, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila v sťažnosti podanej

ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania

ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Preto musela byť sťažnosť odmietnutá

pre jej predčasnosť, keďže o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka

namieta, bude vo vzťahu k najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu rozhodovať najvyšší

súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje

situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba

v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53

ods. 1 , podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , , I. ÚS

358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne

podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na

súdnu ochranu zaručeného , konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní, bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu najvyššieho súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou namietajúcou

porušenie základných práv sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. januára 2011 meritórne nezaoberal, ale podľa zásady rationae temporis ju odmietol

ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Keďže ústavný súd predbežne prerokúvanú sťažnosť odmietol ako celok, nezaoberal

sa už ďalšími požiadavkami sťažovateľky vznesenými v sťažnostnom petite (návrh

na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, návrh na priznanie náhrady trov

právneho zastúpenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2011