Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 239/2011
PDF · 209.35 KB
No categories available
IV. ÚS 239/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť B. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta
porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Tdo 13/2011 z 24. marca 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. Š. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 24. mája 2011
doručené podanie B. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),
označené ako „Sťažnosť“. Ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval podanie sťažovateľa ako
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 13/2011 z 24. marca
2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu
Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 65/2008 z 23. apríla 2009 uznaný vinným
v bode 1 zo skutku kvalifikovaného ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1
a ods. 2 písm. a) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona
vo viacčinnom súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania
so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Trestného zákona a v bode 2 zo skutku kvalifikovaného ako
zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na
§ 138 písm. a) Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo
výmere 25 rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
s maximálnym stupňom stráženia.
Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie vo vzťahu
k jeho výroku o vine týkajúceho sa skutku uvedeného v bode 2) a tiež vo vzťahu k výroku
o treste. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 6 To 60/2009
z 8. októbra 2009 zamietol odvolanie sťažovateľa. Proti označenému uzneseniu krajského
súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
5 Tdo 13/2011 z 24. marca 2011 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:
„Bol som odsúdený na 25 rokov. Od začiatku môjho zadržania boli porušované moje
základné práva na spravodlivý súdny proces. V CPZ ma držali päť dni až potom ma vzal
súdca do väzby. Svedkyňa Ď. trikrát zmenila výpoveď až kým nepasovalá vyšetrovateľovi.
Sudcu okr. súdu som písomne žiadal o nahravanie, čo mi nebolo umožnené. V čase skutku
som bol opity, takže si nepamätam skoro nič. V 1982 som si strelil do hlavy, odvtedy som
ochrnutý na pravu stranu. Súdny znalci zistili, že som bol nepričetný. Súdca sa tým vôbec
nezaoberal, vraj som nemal piť, ale existujú nejake medzinárodné dohovory. Keď nechce
akceptovať znalcov, na čo potom sú? Mám prefotený celý spis, keď treba tak Vám ho
pošlem.“
Súčasťou sťažnosti bola aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na
konanie pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z odôvodnenia priloženého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ podal
dovolanie „z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a písm. i) Trestného poriadku, pretože
v konaní bolo porušené jeho právo na obhajobu a rozhodnutie je založené na nesprávnom
právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia“.
Sťažovateľ v dovolaní tvrdil, že porušenie jeho práva na obhajobu malo spočívať
v tom, že v jeho trestnej veci konajúce súdy odmietli vykonať ním navrhovaný dôkaz –
písomný náčrt k rekonštrukcii skutku uvedeného v bode 2 rozsudku okresného súdu,
nezabezpečili vo vzťahu k tomuto skutku riadne objasnenie veci, čím vznikli pochybnosti
o skutkových zisteniach. Sťažovateľ tiež vytýkal, že odvolací súd sa nevysporiadal s jeho
námietkami uvedenými v odvolaní, čím porušil základné zásady trestného konania uvedené
v ustanoveniach § 2 ods. 10, 11 a 12 Trestného poriadku, v dôsledku čoho dospel aj
k nesprávnemu právnemu posúdeniu zisteného skutku.
Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia okrem iného uviedol, že
„V prípade, že právo na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§ 34 ods. 1 a § 44 ods. 2
Tr. por.), zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa
takýmto návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu vyhovieť, alebo
ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú. Za porušenie práva
na obhajobu v zmysle tohto dovolacieho dôvodu preto nemožno považovať obsah a rozsah
vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa
§ 2 ods. 10 Tr. por. resp. práva podľa § 2 ods. 11 Tr. por...
Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa v zmysle uplatneného
dovolacieho dôvodu rozumie, že skutok (v posudzovanom prípade pod bodom 2/)
v napadnutom rozhodnutí bol kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny
trestný čin. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že podstatou právneho posúdenia skutku
ako posúdenia hmotnoprávneho je aplikácia hmotného práva, t. j. trestného zákona na
skutkový stav, ktorý zistil súd a nie ako sa jeho zistenia domáha dovolateľ. Dovolaciemu
dôvodu podľa tohto ustanovenia zodpovedajú také námietky, v ktorých dovolateľ tvrdí, že
skutkový stav, ktorý zistili súdy, nenaplňuje znaky trestného činu, z ktorého bol obvinený
uznaný za vinného. Dovolacím dôvodom nie sú skutkové námietky, ktorými sa dovolateľ
snaží dosiahnuť iné hodnotenie dôkazov oproti tomu, ako ich hodnotili súdy a tak dosiahnuť
zmenu skutkových zistení podľa vlastnej verzie skutkového stavu. V posudzovanej veci to
znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie podľa ktorého obvinený
spáchal skutok pod bodom 2/ tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorého
skutkovými závermi sa stotožnil aj odvolací súd. Popísanému skutkovému stavu potom
zodpovedá i právny záver vyjadrený v posúdení tohto skutku ako zločin vydierania podľa
§ 189 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. Použitú právnu kvalifikáciu podľa citovaného
ustanovenia odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú do popisu skutku zahrnuté
a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných zákonných znakov uvedeného zločinu.
Z uvedeného vyplýva, že ani dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
neobstojí, pretože námietky obvineného smerujú výhradne voči hodnoteniu dôkazov, resp.
úplnosti vykonaného dokazovania, teda proti skutkovým zisteniam súdu prvého a druhého
stupňa, pričom vo vytýkaných vadách až následne vidí nesprávne právne posúdenie skutku.
Na podklade tohto dôvodu však nemožno skúmať ani preverovať úplnosť vykonaného
dokazovania ani správnosť hodnotenia dôkazov, pretože táto činnosť súdu spočíva
v aplikácii procesných ustanovení a nie hmotnoprávnych.
Obvinený B. Š. vo svojom dovolaní v podstate len formálne odkazuje na príslušné
ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom v skutočnosti jeho dovolanie obsahuje
argumenty stojace mimo uplatnených dôvodov a poukazuje predovšetkým na nesprávne
skutkové zistenia. Dovolací súd ako už bolo vyššie uvedené, však nie je oprávnený skúmať
správnosť a úplnosť skutkových zistení, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie.“.
V nadväznosti na citované ústavný súd poukázal na znenie § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, z ktorého vyplýva, že jeho úlohou pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou
ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom
alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Námietky sťažovateľa uvedené v sťažnosti možné zhrnúť takto:
a) v trestnom konaní neboli dodržané lehoty obmedzenia jeho osobnej slobody
v súvislosti s rozhodovaním o väzbe v prípravnom konaní,
b) vo veci konajúce súdy nesprávne vyhodnotili výpoveď svedkyne Ď.,
c) okresný súd nevyhovel jeho žiadosti o nahrávanie hlavného pojednávania,
d) vo veci konajúce súdy neprihliadli na závery znaleckých posudkov o jeho
nepríčetnosti v čase spáchania skutku.
V súvislosti s posudzovaním uvedených námietok sťažovateľa ústavný súd
považoval za potrebné upozorniť, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti namietanému
uzneseniu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, a nie proti predchádzajúcim
rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu. Z dokumentácie, ktorú si ústavný súd
v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zabezpečil, vyplýva, že
námietky uvedené pod písmenami a) a c) neboli predmetom dovolania sťažovateľa, a preto
sa najvyšší súd nimi ani nemohol zaoberať. Za týchto okolností ide o námietky, ktoré nie sú
v žiadnej príčinnej súvislosti s namietaným uznesením najvyššieho súdu, čo zakladá dôvod
na odmietnutie sťažnosti vo vzťahu k týmto námietkam z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Na námietku, že vo veci konajúce súdy neprihliadli na závery znaleckých posudkov,
síce sťažovateľ v dovolaní poukázal („Obžalovaný si na deň, počas ktorého sa stal skutok,
ktorý sa mu kladie za vinu spomína iba útržkovito, resp. vôbec a poukazuje na to, že
znalecké posudky sudcovia nebrali do úvahy, a pri výmere trestu mu uložili maximálny trest
vo výmere 25 rokov nepodmienečne a tri roky ochranného psychiatrického
a protialkoholického liečenia ústavnou formou“; citované z odôvodnenia namietaného
uznesenia najvyššieho súdu, pozn.), ale nie v rámci argumentácie, ktorou odôvodňoval
existenciu dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku. Preto aj
táto námietka sťažovateľa je z hľadiska rozhodovania najvyššieho súdu o dovolaní
sťažovateľa irelevantná a nemôže zakladať dôvod na to, aby na jej základe ústavný súd
mohol dospieť k záveru, že najvyšší súd namietaným uznesením porušil právo sťažovateľa
vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vo vzťahu k námietke nesprávneho hodnotenia výpovede svedkyne Ď. vo veci
konajúcimi súdmi sa ústavný súd stotožňuje s už citovanou argumentáciou najvyššieho súdu
obsiahnutou v odôvodnení namietaného uznesenia týkajúcou sa výkladu dovolacích
dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku a v celom rozsahu na ňu
poukazuje. Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že ani táto námietka sťažovateľa nie je
spôsobilá spochybniť ústavnú akceptovateľnosť a udržateľnosť namietaného uznesenia
najvyššieho súdu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti aj vo vzťahu k tejto námietke
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Napriek predbežným záverom formulovaným k jednotlivým námietkam sťažovateľa
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti preskúmal aj odôvodnenie uznesenia
krajského súdu sp. zn. 6 To 60/2009 z 8. októbra 2009, v ktorom sa vo vzťahu k námietkam
sťažovateľa uplatneným v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu okrem iného uvádza:
„V súdenej veci okresný súd vychádzal najmä z výpovedí svedkýň D. Ď.
z prípravného konania (č. l. 47-49, 103-106, 111-115), na hlavnom pojednávaní dňa 29. 1.
2009 (č. l. 705-706), J. T. v prípravnom konaní (č. l. 50-51, 94-96) a na hlavnom
pojednávaní dňa 29. 1. 2009 (č. l. 708-709). Vo vzťahu k tomuto skutku okresný súd naviac
na návrh obžalovaného vyžiadal stanovisko Slovenského hydrometeorologického ústavu v
Bratislave ohľadom počasia dňa 4. 6. 2008 o 21.00 hod., najmä čo sa týka viditeľnosti, ako
aj pripustil ako dôkaz vypočutie znalkyne MVDr. L. S. Naviac na hlavnom pojednávaní bol
prehratý videozáznam z rekonštrukcie ku skutku 2/ obžaloby. Zamietol návrh obžalovaného,
a to písomného náčrtu ohľadne rekonštrukcie s odôvodnením, že sa obžalovaný uvedenej
rekonštrukcie nezúčastnil, pričom však tento dôkaz na zistenie skutkového stavu nemal
žiadnu relevanciu.
Opätovným vyhodnotením všetkých vo veci vykonaných dôkazov majúcich vzťah
k ustáleniu zavinenia obžalovaného v bode 2/ skutku obžaloby (bod 2/ napadnutého
rozsudku), aj krajský súd dospel k jednoznačnému záveru, že obhajoba obžalovaného nie je
dôvodná a za tejto dôkaznej situácie niet žiadneho vážneho dôvodu neveriť svedeckým
výpovediam D. Ď. a J. T., ktoré predovšetkým obžalovaného zo žalovaného skutku počas
doterajšieho konania usvedčovali. Krajský súd nezistil u týchto svedkýň žiaden dôvod
vypovedať v neprospech obžalovaného a pričom treba zdôrazniť aj určitý nepriaznivý
psychický stav menovaných, keď v podstate boli svedkami agresívneho až brutálneho
správania sa obžalovaného voči poškodeným. Za tohto stavu prípadné marginálne
nepresnosti a odlišnosti v ich výpovediach nemôžu byť dôvodom na celkové spochybnenie
ich hodnovernosti pri opísaní konania obžalovaného ohľadne inkriminovaného skutku.
V súlade so zákonom okresný súd správne posúdil konanie obžalovaného v bode 2/
rozsudku ako zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na
ustanovenie § 138 písm. a/ Tr. zák. Preto ani v tomto smere nemožno okresnému súdu nič
vytýkať.
Nepochybil prvostupňový súd ani pri rozhodovaní o druhoch a výmere trestu
obžalovanému, keď mu uložil za súdené skutky úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody
vo výmere 25 (dvadsaťpäť) rokov a trest prepadnutia veci.
Pri rozhodovaní o výmere nepodmienečného trestu odňatia slobody okresný súd
dôsledne prihliadol nielen k zmyslu trestného konania, vrátane spravodlivého potrestania
páchateľov, ale aj účelu trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. a ostatným rozhodným kritériám
podľa ustanovenia § 38 Tr. zák. Možno sa stotožniť s konštatovaním okresného súdu vo
vzťahu k existencii výrazných priťažujúcich okolností, rozvedených v napadnutom uznesení
a poľahčujúcej okolnosti, ktorou je podľa konštatovania okresného súdu okolnosť, že
obžalovaný žalované skutky spáchal v súvislosti s negatívnymi dôsledkami svojej choroby.
Obžalovaný počas celého konania neprejavil žiadnu úprimnú ľútosť nad spáchaním
skutkov, svoj čin voči poškodenému (teraz už nebohému) J. R. ospravedlňoval tým, že medzi
nimi boli už v minulosti veľmi zlé vzťahy lebo ho (ako obžalovaného) urážal a viackrát aj
provokoval. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozsudok Okresného súdu v
Humennom zo dňa 14. 10. 1998 sp. zn. 3 T 126/98 v spojení s uznesením Krajského súdu v
Prešove zo dňa 13. 6. 2000 sp. zn. 3 To 191/00 z ktorého krajský súd zistil, že obžalovaný B.
Š. bol uznaný za vinného z dvoch skutkoch tohto rozsudku z trestného činu násilia proti
skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a Tr. zák. (účinného do 31. 12. 2005) a
iné a v bode 2/ tohto rozsudku z pokusu trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1,
§ 222 ods. 1 Tr. zák. (účinného do 31. 12. 2005) ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa
§ 41 ods. 1 Tr. zák, pričom v oboch prípadoch poškodeným bol J. R., ktorému sa jednak
vyhrážal zabitím, resp. v druhom prípade ktorého napadol otváracím nožom s čepeľou
dlhou 10 cm a spôsobil mu zranenie a v ďalšom pichnutí tohto poškodeného mu bolo
zabránené inou osobou, ktorý mu vykopol nôž z ruky, a tak nedošlo k spôsobeniu ťažkej
ujmy na zdraví u J. R. Týchto konaní sa mal dopustiť podľa odôvodnenia tohto rozsudku
obžalovaný pod vplyvom alkoholických nápojov, taktiež v kombinácii s liekmi.
Konanie vo vzťahu k poškodenému J. P. však počas celého konania nevysvetlil, a v
podstate ani v prípade tohto poškodeného, ktorému spôsobil mimoriadne závažné
poškodenie zdravia (a ktorý zraneniam nepodľahol len vďaka včasnej odbornej lekárskej
pomoci) neprejavil žiadnu ľútosť. V danom prípade nemožno neprehliadnuť ani kriminálnu
minulosť obžalovaného a stúpajúcu intenzitu jeho protiprávnych konaní vyúsťujúcich do
spáchania trestného činu vraždy, resp. pokusu vraždy.
V súdenom prípade sa prejavila u obžalovaného agresivita, brutalita a absolútna
bezcitnosť k ľudskému životu.
Vzhľadom na osobnostnú charakteristiku obžalovaného a najmä na jeho postoj
k spáchanej trestnej činnosti účinná ochrana spoločnosti vyžaduje prísny postih. Podľa
názoru krajského súdu napokon čo sa týka resocializačnej prognózy možnosti jeho
prevýchovy sú limitované jeho osobnosťou, jeho vzťahom k spáchanej trestnej činnosti,
keďže tento má sklon zbavovať sa zodpovednosti za svoj čin. Za daného stavu veci preto
účel trestu u obžalovaného aj podľa názoru krajského súdu bude splnený len dlhodobým
trestom odňatia slobody, t. j. v konkrétnom prípade vo výmere 25 rokov. Na túto skutočnosť
podľa názoru krajského súdu nemá podstatný vplyv ani zmenšenie jeho rozpoznávacích
a ovládacích schopnosti približne o 50 %. Na tomto mieste treba uviesť, že obžalovaný
trestné činy, za ktoré bol odsúdený v minulosti spáchal pod vplyvom alkoholu, pričom si je
veľmi dobre vedomí, že pod vplyvom požitia liehových nápojov, prípadne i liekov sa stáva
agresívnejším a svoje konanie pod ich vplyvom nevie spravidla korigovať.
Podľa záveru znalcov - psychiatrov na znížených ovládacích a rozpoznávacích
schopnostiach obžalovaného sa podieľala aj porucha jeho osobnosti spôsobená organickým
poškodením CNS a vplyv alkoholu a veľmi približne možno hodnotiť, že vplyv oboch
faktorov bol približne rovnaký. Aj podľa znalcov – psychiatrov obžalovaný má predpísanú
neurologickú liečbu antiepileptickú, ktorá má taktiež psychoaktívny účinok a nesmie sa
kombinovať s alkoholickými nápojmi, pretože sa navzájom účinok alkoholu a týchto liekov
(a to bolo aj v tomto prípade) znásobuje. Obžalovaný však vedel, alebo mal vedieť, že
vzhľadom k rizikám zdravotným, a to možnému zvýšeniu frekvencie epileptických záchvatov
alebo možným komplikáciám - kombinácia alkoholu a antiepileptík sa má zdržať pitia
alkoholických nápojov a dôsledne dodržiavať liečebný režim. Možno konštatovať, že
ochranné protialkoholické liečenie nariadené v predchádzajúcej trestnej veci (trestná vec
3 T 126/98 Okresného súdu v Humennom) sa zrejmé minulo účinku. Podľa vyjadrenia
znalca MUDr. P. F. na verejnom zasadnutí krajského súdu nebyť vplyvu alkoholu,
pravdepodobne by nedošlo k takému stupňu konania s dôsledkami ako v tomto prípade t. j.
nedošlo by tak k závažnému agresívnemu konaniu.
Z týchto dôvodov preto krajský súd na odvolanie obžalovaného nepristúpil k zníženiu
okresným súdom uloženého trestu odňatia slobody.“
Z citovaného vyplýva, že krajský súd sa v odvolacom konaní riadne zaoberal aj
s námietkami sťažovateľa, ktoré uplatnil v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu (výpoveď
svedkyne Ď., znalecké posudky), pričom závery, ktoré vo vzťahu k nim krajský prijal, sú
z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Za daných okolností podľa názoru
ústavného súdu neexistovali žiadne relevantné dôvody na to, aby najvyšší súd dovolaniu
sťažovateľa vyhovel, a preto namietaným uznesením najvyššieho súdu ani nemohlo dôjsť
k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa žiadosťou
sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011