Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 239/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť B. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta

porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 24. marca 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. Š. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 24. mája 2011

doručené podanie B. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),

označené ako „Sťažnosť“. Ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval podanie sťažovateľa ako

sťažnosť podľa (ďalej len „“), ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. marca

2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu

Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 23. apríla 2009 uznaný vinným

v bode 1 zo skutku kvalifikovaného ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1

a ods. 2 písm. a) v štádiu pokusu podľa

vo viacčinnom súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania

so zbraňami podľa a v bode 2 zo skutku kvalifikovaného ako

zločin vydierania podľa a s poukazom na

, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo

výmere 25 rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody

s maximálnym stupňom stráženia.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie vo vzťahu

k jeho výroku o vine týkajúceho sa skutku uvedeného v bode 2) a tiež vo vzťahu k výroku

o treste. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 8. októbra 2009 zamietol odvolanie sťažovateľa. Proti označenému uzneseniu krajského

súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. marca 2011 podľa odmietnuté.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„Bol som odsúdený na 25 rokov. Od začiatku môjho zadržania boli porušované moje

základné práva na spravodlivý súdny proces. V CPZ ma držali päť dni až potom ma vzal

súdca do väzby. Svedkyňa Ď. trikrát zmenila výpoveď až kým nepasovalá vyšetrovateľovi.

Sudcu okr. súdu som písomne žiadal o nahravanie, čo mi nebolo umožnené. V čase skutku

som bol opity, takže si nepamätam skoro nič. V 1982 som si strelil do hlavy, odvtedy som

ochrnutý na pravu stranu. Súdny znalci zistili, že som bol nepričetný. Súdca sa tým vôbec

nezaoberal, vraj som nemal piť, ale existujú nejake medzinárodné dohovory. Keď nechce

akceptovať znalcov, na čo potom sú? Mám prefotený celý spis, keď treba tak Vám ho

pošlem.“

Súčasťou sťažnosti bola aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na

konanie pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z odôvodnenia priloženého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ podal

dovolanie „z dôvodov podľa a , pretože

v konaní bolo porušené jeho právo na obhajobu a rozhodnutie je založené na nesprávnom

právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia“.

Sťažovateľ v dovolaní tvrdil, že porušenie jeho práva na obhajobu malo spočívať

v tom, že v jeho trestnej veci konajúce súdy odmietli vykonať ním navrhovaný dôkaz –

písomný náčrt k rekonštrukcii skutku uvedeného v bode 2 rozsudku okresného súdu,

nezabezpečili vo vzťahu k tomuto skutku riadne objasnenie veci, čím vznikli pochybnosti

o skutkových zisteniach. Sťažovateľ tiež vytýkal, že odvolací súd sa nevysporiadal s jeho

námietkami uvedenými v odvolaní, čím porušil základné zásady trestného konania uvedené

v ustanoveniach , a , v dôsledku čoho dospel aj

k nesprávnemu právnemu posúdeniu zisteného skutku.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia okrem iného uviedol, že

„V prípade, že právo na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§ 34 ods. 1 a § 44 ods. 2

), zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa

takýmto návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu vyhovieť, alebo

ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú. Za porušenie práva

na obhajobu v zmysle tohto dovolacieho dôvodu preto nemožno považovať obsah a rozsah

vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa

resp. práva podľa ..

Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa v zmysle uplatneného

dovolacieho dôvodu rozumie, že skutok (v posudzovanom prípade pod bodom 2/)

v napadnutom rozhodnutí bol kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny

trestný čin. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že podstatou právneho posúdenia skutku

ako posúdenia hmotnoprávneho je aplikácia hmotného práva, t. j. na

skutkový stav, ktorý zistil súd a nie ako sa jeho zistenia domáha dovolateľ. Dovolaciemu

dôvodu podľa tohto ustanovenia zodpovedajú také námietky, v ktorých dovolateľ tvrdí, že

skutkový stav, ktorý zistili súdy, nenaplňuje znaky trestného činu, z ktorého bol obvinený

uznaný za vinného. Dovolacím dôvodom nie sú skutkové námietky, ktorými sa dovolateľ

snaží dosiahnuť iné hodnotenie dôkazov oproti tomu, ako ich hodnotili súdy a tak dosiahnuť

zmenu skutkových zistení podľa vlastnej verzie skutkového stavu. V posudzovanej veci to

znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie podľa ktorého obvinený

spáchal skutok pod bodom 2/ tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorého

skutkovými závermi sa stotožnil aj odvolací súd. Popísanému skutkovému stavu potom

zodpovedá i právny záver vyjadrený v posúdení tohto skutku ako zločin vydierania podľa

§ 189 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. Použitú právnu kvalifikáciu podľa citovaného

ustanovenia odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú do popisu skutku zahrnuté

a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných zákonných znakov uvedeného zločinu.

Z uvedeného vyplýva, že ani dovolací dôvod v zmysle

neobstojí, pretože námietky obvineného smerujú výhradne voči hodnoteniu dôkazov, resp.

úplnosti vykonaného dokazovania, teda proti skutkovým zisteniam súdu prvého a druhého

stupňa, pričom vo vytýkaných vadách až následne vidí nesprávne právne posúdenie skutku.

Na podklade tohto dôvodu však nemožno skúmať ani preverovať úplnosť vykonaného

dokazovania ani správnosť hodnotenia dôkazov, pretože táto činnosť súdu spočíva

v aplikácii procesných ustanovení a nie hmotnoprávnych.

Obvinený B. Š. vo svojom dovolaní v podstate len formálne odkazuje na príslušné

ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom v skutočnosti jeho dovolanie obsahuje

argumenty stojace mimo uplatnených dôvodov a poukazuje predovšetkým na nesprávne

skutkové zistenia. Dovolací súd ako už bolo vyššie uvedené, však nie je oprávnený skúmať

správnosť a úplnosť skutkových zistení, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie.“.

V nadväznosti na citované ústavný súd poukázal na znenie § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, z ktorého vyplýva, že jeho úlohou pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou

ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom

alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.).

Námietky sťažovateľa uvedené v sťažnosti možné zhrnúť takto:

a) v trestnom konaní neboli dodržané lehoty obmedzenia jeho osobnej slobody

v súvislosti s rozhodovaním o väzbe v prípravnom konaní,

b) vo veci konajúce súdy nesprávne vyhodnotili výpoveď svedkyne Ď.,

c) okresný súd nevyhovel jeho žiadosti o nahrávanie hlavného pojednávania,

d) vo veci konajúce súdy neprihliadli na závery znaleckých posudkov o jeho

nepríčetnosti v čase spáchania skutku.

V súvislosti s posudzovaním uvedených námietok sťažovateľa ústavný súd

považoval za potrebné upozorniť, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti namietanému

uzneseniu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, a nie proti predchádzajúcim

rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu. Z dokumentácie, ktorú si ústavný súd

v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zabezpečil, vyplýva, že

námietky uvedené pod písmenami a) a c) neboli predmetom dovolania sťažovateľa, a preto

sa najvyšší súd nimi ani nemohol zaoberať. Za týchto okolností ide o námietky, ktoré nie sú

v žiadnej príčinnej súvislosti s namietaným uznesením najvyššieho súdu, čo zakladá dôvod

na odmietnutie sťažnosti vo vzťahu k týmto námietkam z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Na námietku, že vo veci konajúce súdy neprihliadli na závery znaleckých posudkov,

síce sťažovateľ v dovolaní poukázal („Obžalovaný si na deň, počas ktorého sa stal skutok,

ktorý sa mu kladie za vinu spomína iba útržkovito, resp. vôbec a poukazuje na to, že

znalecké posudky sudcovia nebrali do úvahy, a pri výmere trestu mu uložili maximálny trest

vo výmere 25 rokov nepodmienečne a tri roky ochranného psychiatrického

a protialkoholického liečenia ústavnou formou“; citované z odôvodnenia namietaného

uznesenia najvyššieho súdu, pozn.), ale nie v rámci argumentácie, ktorou odôvodňoval

existenciu dovolacích dôvodov podľa a . Preto aj

táto námietka sťažovateľa je z hľadiska rozhodovania najvyššieho súdu o dovolaní

sťažovateľa irelevantná a nemôže zakladať dôvod na to, aby na jej základe ústavný súd

mohol dospieť k záveru, že najvyšší súd namietaným uznesením porušil právo sťažovateľa

vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k námietke nesprávneho hodnotenia výpovede svedkyne Ď. vo veci

konajúcimi súdmi sa ústavný súd stotožňuje s už citovanou argumentáciou najvyššieho súdu

obsiahnutou v odôvodnení namietaného uznesenia týkajúcou sa výkladu dovolacích

dôvodov podľa a a v celom rozsahu na ňu

poukazuje. Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že ani táto námietka sťažovateľa nie je

spôsobilá spochybniť ústavnú akceptovateľnosť a udržateľnosť namietaného uznesenia

najvyššieho súdu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti aj vo vzťahu k tejto námietke

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Napriek predbežným záverom formulovaným k jednotlivým námietkam sťažovateľa

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti preskúmal aj odôvodnenie uznesenia

krajského súdu sp. zn. z 8. októbra 2009, v ktorom sa vo vzťahu k námietkam

sťažovateľa uplatneným v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu okrem iného uvádza:

„V súdenej veci okresný súd vychádzal najmä z výpovedí svedkýň D. Ď.

z prípravného konania (č. l. 47-49, 103-106, 111-115), na hlavnom pojednávaní dňa 29. 1.

2009 (č. l. 705-706), J. T. v prípravnom konaní (č. l. 50-51, 94-96) a na hlavnom

pojednávaní dňa 29. 1. 2009 (č. l. 708-709). Vo vzťahu k tomuto skutku okresný súd naviac

na návrh obžalovaného vyžiadal stanovisko Slovenského hydrometeorologického ústavu v

Bratislave ohľadom počasia dňa 4. 6. 2008 o 21.00 hod., najmä čo sa týka viditeľnosti, ako

aj pripustil ako dôkaz vypočutie znalkyne MVDr. L. S. Naviac na hlavnom pojednávaní bol

prehratý videozáznam z rekonštrukcie ku skutku 2/ obžaloby. Zamietol návrh obžalovaného,

a to písomného náčrtu ohľadne rekonštrukcie s odôvodnením, že sa obžalovaný uvedenej

rekonštrukcie nezúčastnil, pričom však tento dôkaz na zistenie skutkového stavu nemal

žiadnu relevanciu.

Opätovným vyhodnotením všetkých vo veci vykonaných dôkazov majúcich vzťah

k ustáleniu zavinenia obžalovaného v bode 2/ skutku obžaloby (bod 2/ napadnutého

rozsudku), aj krajský súd dospel k jednoznačnému záveru, že obhajoba obžalovaného nie je

dôvodná a za tejto dôkaznej situácie niet žiadneho vážneho dôvodu neveriť svedeckým

výpovediam D. Ď. a J. T., ktoré predovšetkým obžalovaného zo žalovaného skutku počas

doterajšieho konania usvedčovali. Krajský súd nezistil u týchto svedkýň žiaden dôvod

vypovedať v neprospech obžalovaného a pričom treba zdôrazniť aj určitý nepriaznivý

psychický stav menovaných, keď v podstate boli svedkami agresívneho až brutálneho

správania sa obžalovaného voči poškodeným. Za tohto stavu prípadné marginálne

nepresnosti a odlišnosti v ich výpovediach nemôžu byť dôvodom na celkové spochybnenie

ich hodnovernosti pri opísaní konania obžalovaného ohľadne inkriminovaného skutku.

V súlade so zákonom okresný súd správne posúdil konanie obžalovaného v bode 2/

rozsudku ako zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na

ustanovenie § 138 písm. a/ Tr. zák. Preto ani v tomto smere nemožno okresnému súdu nič

vytýkať.

Nepochybil prvostupňový súd ani pri rozhodovaní o druhoch a výmere trestu

obžalovanému, keď mu uložil za súdené skutky úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody

vo výmere 25 (dvadsaťpäť) rokov a trest prepadnutia veci.

Pri rozhodovaní o výmere nepodmienečného trestu odňatia slobody okresný súd

dôsledne prihliadol nielen k zmyslu trestného konania, vrátane spravodlivého potrestania

páchateľov, ale aj účelu trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. a ostatným rozhodným kritériám

podľa ustanovenia § 38 Tr. zák. Možno sa stotožniť s konštatovaním okresného súdu vo

vzťahu k existencii výrazných priťažujúcich okolností, rozvedených v napadnutom uznesení

a poľahčujúcej okolnosti, ktorou je podľa konštatovania okresného súdu okolnosť, že

obžalovaný žalované skutky spáchal v súvislosti s negatívnymi dôsledkami svojej choroby.

Obžalovaný počas celého konania neprejavil žiadnu úprimnú ľútosť nad spáchaním

skutkov, svoj čin voči poškodenému (teraz už nebohému) J. R. ospravedlňoval tým, že medzi

nimi boli už v minulosti veľmi zlé vzťahy lebo ho (ako obžalovaného) urážal a viackrát aj

provokoval. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozsudok Okresného súdu v

Humennom zo dňa 14. 10. 1998 sp. zn. v spojení s uznesením Krajského súdu v

Prešove zo dňa 13. 6. 2000 sp. zn. z ktorého krajský súd zistil, že obžalovaný B.

Š. bol uznaný za vinného z dvoch skutkoch tohto rozsudku z trestného činu násilia proti

skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a Tr. zák. (účinného do 31. 12. 2005) a

iné a v bode 2/ tohto rozsudku z pokusu trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1,

§ 222 ods. 1 Tr. zák. (účinného do 31. 12. 2005) ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa

§ 41 ods. 1 Tr. zák, pričom v oboch prípadoch poškodeným bol J. R., ktorému sa jednak

vyhrážal zabitím, resp. v druhom prípade ktorého napadol otváracím nožom s čepeľou

dlhou 10 cm a spôsobil mu zranenie a v ďalšom pichnutí tohto poškodeného mu bolo

zabránené inou osobou, ktorý mu vykopol nôž z ruky, a tak nedošlo k spôsobeniu ťažkej

ujmy na zdraví u J. R. Týchto konaní sa mal dopustiť podľa odôvodnenia tohto rozsudku

obžalovaný pod vplyvom alkoholických nápojov, taktiež v kombinácii s liekmi.

Konanie vo vzťahu k poškodenému J. P. však počas celého konania nevysvetlil, a v

podstate ani v prípade tohto poškodeného, ktorému spôsobil mimoriadne závažné

poškodenie zdravia (a ktorý zraneniam nepodľahol len vďaka včasnej odbornej lekárskej

pomoci) neprejavil žiadnu ľútosť. V danom prípade nemožno neprehliadnuť ani kriminálnu

minulosť obžalovaného a stúpajúcu intenzitu jeho protiprávnych konaní vyúsťujúcich do

spáchania trestného činu vraždy, resp. pokusu vraždy.

V súdenom prípade sa prejavila u obžalovaného agresivita, brutalita a absolútna

bezcitnosť k ľudskému životu.

Vzhľadom na osobnostnú charakteristiku obžalovaného a najmä na jeho postoj

k spáchanej trestnej činnosti účinná ochrana spoločnosti vyžaduje prísny postih. Podľa

názoru krajského súdu napokon čo sa týka resocializačnej prognózy možnosti jeho

prevýchovy sú limitované jeho osobnosťou, jeho vzťahom k spáchanej trestnej činnosti,

keďže tento má sklon zbavovať sa zodpovednosti za svoj čin. Za daného stavu veci preto

účel trestu u obžalovaného aj podľa názoru krajského súdu bude splnený len dlhodobým

trestom odňatia slobody, t. j. v konkrétnom prípade vo výmere 25 rokov. Na túto skutočnosť

podľa názoru krajského súdu nemá podstatný vplyv ani zmenšenie jeho rozpoznávacích

a ovládacích schopnosti približne o 50 %. Na tomto mieste treba uviesť, že obžalovaný

trestné činy, za ktoré bol odsúdený v minulosti spáchal pod vplyvom alkoholu, pričom si je

veľmi dobre vedomí, že pod vplyvom požitia liehových nápojov, prípadne i liekov sa stáva

agresívnejším a svoje konanie pod ich vplyvom nevie spravidla korigovať.

Podľa záveru znalcov - psychiatrov na znížených ovládacích a rozpoznávacích

schopnostiach obžalovaného sa podieľala aj porucha jeho osobnosti spôsobená organickým

poškodením CNS a vplyv alkoholu a veľmi približne možno hodnotiť, že vplyv oboch

faktorov bol približne rovnaký. Aj podľa znalcov – psychiatrov obžalovaný má predpísanú

neurologickú liečbu antiepileptickú, ktorá má taktiež psychoaktívny účinok a nesmie sa

kombinovať s alkoholickými nápojmi, pretože sa navzájom účinok alkoholu a týchto liekov

(a to bolo aj v tomto prípade) znásobuje. Obžalovaný však vedel, alebo mal vedieť, že

vzhľadom k rizikám zdravotným, a to možnému zvýšeniu frekvencie epileptických záchvatov

alebo možným komplikáciám - kombinácia alkoholu a antiepileptík sa má zdržať pitia

alkoholických nápojov a dôsledne dodržiavať liečebný režim. Možno konštatovať, že

ochranné protialkoholické liečenie nariadené v predchádzajúcej trestnej veci (trestná vec

Okresného súdu v Humennom) sa zrejmé minulo účinku. Podľa vyjadrenia

znalca MUDr. P. F. na verejnom zasadnutí krajského súdu nebyť vplyvu alkoholu,

pravdepodobne by nedošlo k takému stupňu konania s dôsledkami ako v tomto prípade t. j.

nedošlo by tak k závažnému agresívnemu konaniu.

Z týchto dôvodov preto krajský súd na odvolanie obžalovaného nepristúpil k zníženiu

okresným súdom uloženého trestu odňatia slobody.“

Z citovaného vyplýva, že krajský súd sa v odvolacom konaní riadne zaoberal aj

s námietkami sťažovateľa, ktoré uplatnil v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu (výpoveď

svedkyne Ď., znalecké posudky), pričom závery, ktoré vo vzťahu k nim krajský prijal, sú

z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Za daných okolností podľa názoru

ústavného súdu neexistovali žiadne relevantné dôvody na to, aby najvyšší súd dovolaniu

sťažovateľa vyhovel, a preto namietaným uznesením najvyššieho súdu ani nemohlo dôjsť

k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa žiadosťou

sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011