Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 170/2011
PDF · 132.59 KB
No categories available
I. ÚS 170/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. S., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 NcC 33/2010 z 28.
októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. S. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2011
doručená sťažnosť P. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. S.,
B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 NcC 33/2010 z 28. októbra 2010 (ďalej len „uznesenie
krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva: «... 30. 11. 2009 bol manželkou
sťažovateľa... podaný návrh na rozvod... Vec bola na Okresnom súde Bratislava IV...
zapísaná pod číslom 16C416/09. Navrhovateľka v návrhu uviedla dve adresy – jednu
sťažovateľovu (v obvode OS IV) a jednu svoju – v obvode Okresného súdu Bratislava III
(ďalej len „OS III“).
Napriek dvom adresám v návrhu na rozvod a napriek striktnej povinnosti súdu (§
105 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku... skúmať miestnu príslušnosť podľa § 88 OSP
pred tým ako začne konať, nesplnil súd svoju zákonnú povinnosť. Ale vytýčil termín
pojednávania...
Sťažovateľ... namietal miestnu nepríslušnosť OS IV a žiadal postúpiť vec na OS III,
v obvode ktorého v zmysle § 88 ods. 1 písm. a/ OSP mali manželia posledné spoločné
bydlisko a súčasne navrhovateľka tam žije aj s deťmi.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa, vykonal OS IV dva informatívne výsluchy...
20. 4 . 2010 doručil sťažovateľ OS IV návrh na predloženie veci Najvyššiemu súdu SR
podľa 11 ods. 3 OSP, avšak to len vtedy, ak sa súd nazdáva, že podmienky miestnej
príslušnosti nemožno zistiť (vzhľadom na protichodné tvrdenia účastníkov)...
30. 8. 2010... postúpil OS IV vec na OS III, ako miestne príslušnému, kde jej bolo
pridelené číslo 12C 108/2010.
OS III však s postúpením nesúhlasil a preto vec predložil na rozhodnutie podľa § 105
ods. 3 OSP nadriadenému súdu.
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „KSB“)... 28. 10. 2010, v konaní číslo
9NcC 33/10, rozhodol, že miestne príslušným je OS IV. KSB rozhodol „od stola“, bez toho,
aby vypočul účastníkov. Rozhodol takto napriek tomu, že mal k dispozícii zápisnice
z informatívnych výsluchov a argumentáciu sťažovateľa... KSB takto argumentuje vo svojom
rozhodnutí: „... už aj vzhľadom na vykonané šetrenie nie je možné ustáliť posledné spoločné
bydlisko manželov a preto je daná príslušnosť všeobecným súdom odporcu, ktorý má
bydlisko na adrese ...“.
Pritom ak „nie je možné ustáliť“ podmienky miestnej príslušnosti súdu, treba vec
predložiť Najvyššiemu súdu SR podľa § 11 ods. 3 OSP. Avšak skôr je treba skonštatovať, že
KSB v rozpore so zásadami logiky a zisteného skutkového stavu, svojim rozhodnutím uprel
sťažovateľovi právo na zákonného sudcu, ktorý je na príslušnom súde – OS III.
Podľa § 88 ods. 1 písm. a/ OSP, je rozvodový súd miestne príslušný podľa bydliska
odporcu len vtedy, ak nie je (= ak neexistuje a je to preukázané) miestne príslušný súd
v obvode ktorého je posledné spoločné bydlisko manželov, ak tam býva aspoň jeden z nich.
V našom prípade nemožno povedať že neexistuje súd miestne príslušný podľa spoločného
bydliska manželov. KSB nesprávne vyhodnotil fakty obsiahnuté v spise. Ak mal neistotu
o poslednom spoločnom bydlisku manželov, nevyvinul úsilie s cieľom získať ďalšie fakty...»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Krajský súd v Bratislave porušil sťažovateľove základné práva uvedené v článku 46
ods. 1 a článku 48 ods. 1 Ústavy SR – právo na súdnu ochranu a právo na zákonného
sudcu.
Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 10. 2010, číslo konania
9NcC 33/10 a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Odporca je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy konania.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu.
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ktorými namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity.
Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú
osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho
základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza uplatneniu právomoci ústavného
súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
Zmysel a účel princípu subsidiarity treba vidieť v tom, že ochrana ústavnosti nie je
a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu, na ktorom je založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m.
napr. III. ÚS 149/04).
Aplikujúc princíp subsidiarity na občianske súdne konanie ústavný súd uvádza, že
spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce
porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho
priebehu.
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ bude mať v ďalších
štádiách súdneho konania k dispozícii právne prostriedky na účinnú obranu ním označených
práv, o ktorých po ich uplatnení budú nielen oprávnené, ale aj povinné rozhodnúť vecne
príslušné všeobecné súdy. Za týchto okolností by prijatie sťažnosti sťažovateľa na ďalšie
konanie bolo v rozpore s princípom subsidiarity, na ktorom je založená právomoc ústavného
súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011