Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 80/2011
PDF · 208.93 KB
No categories available
II. ÚS 80/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2011 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa
o sťažnosti J. C. a K. C., obaja bytom K., zastúpených advokátkou JUDr. M. Š., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod
sp. zn. 16 C 440/1994 takto
rozhodol:
1. Základné právo J. C. a K. C. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 440/1994 p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 440/1994
p r i k a z u j e ďalej konať bez zbytočných prieťahov.
3. J. C. a K. C. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume každému po 3 500 €
(slovom tritisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý vyplatiť im
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice-okolie j e p o v i n n ý uhradiť J. C. a K. C. trovy konania v sume
303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr.
M. Š., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 80/2011-15 z 10. marca 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. C. a K. C. (ďalej
len „sťažovatelia“), v ktorej tvrdili, že postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 440/1994 bolo porušené ich základné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a právo na prejednanie ich veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi konania vo veci vedenej
na okresnom súde pod sp. zn. 16 C 440/1994 v postavení žalovaných.
V podstatnej časti sťažnosti sťažovatelia uviedli:
«... 14. apríla 1994 J. V. ako navrhovateľ doručil Okresnému súdu Košice - okolie
(ďalej len „okresný súd“) návrh na začatie konania, ktorým sa domáhal voči sťažovateľovi
v 1. rade ako odporcovi v 1. rade vypratania... nehnuteľnosti. V priebehu konania svoj
návrh rozšíril o sťažovateľku v 2. rade ako odporkyňu v 2. rade. Konanie o tomto návrhu
bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 16 C 440/1994.
Navrhovateľ na pojednávaní 18. novembra 1996 rozšíril svoj návrh o uloženie
povinnosti odporcom na zaplatenie sumy 180 000,- Sk titulom vydania bezdôvodného
obohatenia za užívanie označených nehnuteľností sťažovateľmi. Zároveň uviedol, že sumu
60 000,- Sk, ktorá mu bola zaplatená sťažovateľom v 1. rade titulom zálohy na kúpnu cenu
nehnuteľností nie je ochotný vrátiť ale žiada ju započítať voči jeho pohľadávke v sume
180 000,- Sk.
Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 16 C 440/94-41 z 18. novembra 1996...
tak, že návrh v časti o vypratanie nehnuteľností zamietol a v časti o zaplatenie 180 000,- Sk
vylúčil na samostatné konanie.
Po odvolaní sa navrhovateľa Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 14 Co 80/98-
58 z 29. októbra 1999... zrušil rozsudok okresného súdu z 18. novembra 1996 a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.
Z obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že celé konanie vedené
okresným súdom v období od jeho začatia 14.apríla 1994 do vyhlásenia rozsudku
18. novembra 1996 bolo úplne neefektívne a vyznačujúce sa množstvom procesných
pochybení okresného súdu, ktoré sa prejavili v jeho rozsudku z 18. novembra 1996.
V ďalšom priebehu konania pred okresným súdom navrhovateľ zotrval na svojom
návrhu v časti o vypratanie nehnuteľnosti a svoj návrh v časti o zaplatenie sumy 180 000,-
Sk priebežne rozširoval (zvyšoval) o ďalšie sumy titulom bezdôvodného obohatenia za
ďalšie obdobia užívania nehnuteľností sťažovateľmi.
V priebehu konania došlo k úmrtiu navrhovateľa 15. marca 2006, avšak vzhľadom
na rýchle ukončenie dedičského konania po navrhovateľovi (osvedčenie o dedičstve
nadobudlo právoplatnosť 8. júna 2006) a vstup jeho dedičov do konania na jeho miesto,
táto okolnosť žiadnym spôsobom objektívne neprispela k dĺžke konania vedeného okresným
súdom...
Namietané konanie okresného súdu toho času trvá už viac ako 16 rokov a doposiaľ
nebolo právoplatne skončené. Pri takejto dĺžke konania a pri zohľadnení jeho skutkovo
i právne nie zložitého predmetu je nutné konštatovať, že bez hodnotenia jednotlivých úkonov
okresného súdu sa javí jeho postup ako absolútne neefektívny a nekoncentrovaný. Uvedenú
dĺžku konania nemožno v rozumnej miere ospravedlniť žiadnymi relevantnými okolnosťami
tohto prípadu.
K náprave v danej veci neviedli ani opakované sťažnosti sťažovateľov na prieťahy
v konaní adresované predsedovi okresného súdu (sťažnosť z 30. apríla 2009 a sťažnosť
z 5. marca 2010), hoci boli tieto sťažnosti zo strany predsedu okresného súdu posúdené ako
dôvodné (odpoveď na sťažnosť z 1. apríla 2010).»
Podľa sťažovateľov v označenom konaní dochádza k porušovaniu ich základného
práva na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V ďalšom sťažovatelia uviedli, že „dlhoročné vedenie namietaného súdneho konania
predstavuje dlhodobú psychickú záťaž v osobnom i rodinnom živote sťažovateľov, ktorá
nezvrátiteľne poznačila doteraz 16 rokov ich života. Právna neistota v spojení s dlhoročnou
psychickou záťažou mali nesporný dopad aj na fyzické zdravie sťažovateľov. Vedenie tohto
konania znamenalo a znamená aj dlhodobú ekonomickú záťaž pre celú rodinu sťažovateľov.
Preto v súlade s čl. 127 ods. 3 a § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažovatelia
žiadajú aj o priznanie finančného zadosťučinenia...“.
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1/ Základné právo J. C. a K. C. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn.
16 C 440/1994 porušené bolo.
2/ Okresnému súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 440/1994
prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
3/ J. C. a K. C. priznáva finančné zadosťučinenie každému z nich v sume 10 000 €
(slovom desaťtisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice - okolie povinný zaplatiť im do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4/ Okresný súd Košice - okolie je povinný uhradiť J. C. a K. C. trovy právneho
zastúpenia v sume 303,31 € (slovom tristotri eur tridsaťjeden centov) na účet ich právnej
zástupkyne JUDr. M. Š., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadrila Mgr. N. K., sudkyňa
poverená plnením úloh predsedu okresného súdu, podaním doručeným ústavnému súdu
26. mája 2011.
Okrem prehľadu úkonov okresného súdu najmä uviedla:
„Konanie sa začalo 3.5.1994 na návrh pôvodného žalobcu J. V., pôvodným
predmetom konania bolo vypratanie nehnuteľností v katastrálnom území S. ..., ktoré
žalovaní - sťažovatelia začali užívať od septembra roku 1989 počas dohody pôvodným
žalobcom J. V. o uzavretí kúpnej zmluvy po usporiadaní vlastníckeho práva k uvedeným
nehnuteľnostiam za kúpnu cenu 80.000,- Kčs, z ktorej žalovaní vyplatili 60.000,- Kčs
a sumu 20.000,- Kčs mali zaplatiť pri podpise riadnej zmluvy.... pre vzájomné
nedorozumenia nedošlo k uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy, teda pôvodný žalobca a žalovaní
navzájom prijali plnenia z neplatnej zmluvy, pôvodný žalobca písomne vyzval žalovaných
na vypratanie nehnuteľností do 31.3.1994, žalovaní odovzdali nehnuteľnosti ich vlastníčke
B. M., dedičke pôvodného žalobcu až 24.11.2006. Žalovaní si v súvislosti s podaním žaloby
o vypratanie nehnuteľností neuplatnili nárok na vrátenie peňažnej sumy 60.000,- Sk,
pôvodný žalobca odmietol vrátiť žalovaným toto plnenie a na pojednávaní 18.11.1996
uplatnil voči nim peňažný nárok vo výške 180.000,- Sk za užívanie nehnuteľností bez
právneho dôvodu za obdobie od 9.9.1989 a uplatnil započítanie vzájomnej pohľadávky
žalovaných v sume 60.000,- Sk, predmetom konania sa stal takto aj peňažný nárok žalobcu
za užívanie nehnuteľností bez právneho dôvodu, ktorý sa plynutím času upravoval aj za
ďalšie obdobia.
Vzhľadom na povahu tohto nároku sa vykonalo rozsiahle dokazovanie na ustálenie
jeho výšky za celé obdobie po zohľadnení namietaného premlčania, žalovaní až vzájomným
návrhom zo dňa 30.3.2001 žiadali okrem iného vrátiť sumu 60.000,- Sk. Pre
nezrozumiteľnosť bolo toto podanie odmietnuté a ďalší vzájomný návrh podali až 3.2.2006.
Na návrh žalovaných sa viedlo aj konanie o určenie vlastníckeho práva k uvedeným
nehnuteľnostiam, z dôvodu späťvzatia žaloby bolo zastavené uznesením č.k. 16C/732/1995 -
21 zo dňa 26.6.1996, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14.8.1996. Konanie o nahradenie vôle
predávajúceho sa viedlo pod č.k. 8C/122/2001 a pre vady podania bolo aj uvedené konanie
uznesením č.k. 8C/122/2001-5 zo dňa 31.7.2001 zastavené.
Prekážkami postupu v konaní sú v poslednom období žiadosti žalovaných
o odročenie pojednávania z dôvodu nemoci žalovaného J. C., pričom pojednávania sa
určujú v čase povolených vychádzok podľa potvrdení o jeho dočasnej práceneschopnosti,
ktorá trvá takmer rok.
S prihliadnutím na charakter uplatnených nárokov a správanie sa žalovaných pri
samotných úkonoch s právnym predchodcom žalobcov i počas konania, stav sporných
nehnuteľností, ktoré žalovaní podľa ich tvrdení mnoho rokov vôbec neužívali, avšak vydali
ich až 24.11.2006 možno považovať tvrdenia žalovaných o negatívnom dopade tohto sporu
na ich psychickú pohodu i zdravie za účelové, nepreukázané, s cieľom získania finančného
zadosťučinenia, ktoré prevyšuje hodnotu sporu. ...
Žalovaní v tomto období preukazovali prekážky, pre ktoré žiadali odročovať
pojednávania vo veci, napriek tomu však podali ústavnú sťažnosť, pričom po podaní
sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy v konaní, súd v rámci procesných možností konal bez
prieťahov.
Zároveň poukazujeme na zaťaženosť zákonnej sudkyne JUDr. L. Š., ktorá mala
k 31.12.2010 v oddelení 221 nerozhodnutých a 78 nevybavených občiansko-právnych vecí
a okrem toho vybavuje aj inú agendu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 440/94 dochádzalo k porušovaniu základného
práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet
sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.
I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom
prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na
predmet konania – rozhodovanie o vypratanie nehnuteľnosti a po rozšírení žaloby aj
o zaplatenie sumy 250 000 Sk z dôvodu užívania predmetných nehnuteľností, bez právneho
dôvodu – možno prisvedčiť okresnému súdu, že vo veci bolo potrebné vykonať rozsiahle
dokazovanie, čo mohlo robiť namietané konanie fakticky zložitejším. Po právnej stránke
však nejde o zložitú vec, naopak, ide vec patriacu do štandardnej rozhodovacej agendy
všeobecného súdnictva, preto doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania ústavný súd
nemôže pripísať na vrub právnej náročnosti prerokovávanej veci.
2. Z hľadiska hodnotenia správania účastníkov je potrebné uviesť, že sťažovatelia sa
v počiatočnom štádiu konania zúčastňovali pojednávaní, na výzvy konajúceho súdu však
nereagovali v stanovených lehotách, na ich splnenie ich súd musel vyzývať. Prípisom
z 1. júla 2003 ich okresný súd vyzval na sprístupnenie nehnuteľnosti a pre prípad
„opätovného zmarenia úkonu znalca“ im pohrozil uložením poriadkovej pokuty do výšky
5 000 Sk. Sťažovatelia sa viackrát nezúčastnili pojednávaní, a keďže to bolo s odôvodnením
ich zlého zdravotného stavu, okresný súd z tohto dôvodu musel najmenej šesťkrát
pojednávanie odročiť, teda čiastočne mali aj oni podiel na prieťahoch v konaní.
3. Pokiaľ ide o tretie kritérium – postup súdu, ústavný súd konštatuje, že
od 25. januára 1995 do 24. novembra 1995 bol okresný súd nečinný 10 mesiacov.
Dňa 22. januára 1997 podal žalobca odvolanie, ktoré bolo nadriadenému súdu predložené
až 22. júna 1998, teda po 18 mesiacoch.
Od pojednávania uskutočneného 5. mája 2000 do nasledujúceho uskutočneného
19. septembra 2000 uplynuli 4 mesiace, v ktorých okresný súd nekonal. Následne prvý
relevantný úkon urobil okresný súd po 9 mesiacoch (uznesenie z 25. júna 2001).
Úkon smerujúci k rozhodnutiu veci okresný súd neurobil ani v období od 8. januára
2002 do 2. januára 2003, t. j. 12 mesiacov.
Ani obdobie od júna 2001 do 2. apríla 2003, t. j. 10 mesiacov, keď okresný súd
uznesením nariadil znalecké dokazovanie, nemožno považovať za efektívne, najmä z toho
pohľadu, že konajúca sudkyňa bez toho, aby si overila špecializáciu znalkyne, nariadila
znalecké dokazovanie a za znalkyňu ustanovila takú, ktorá na žiadaný odbor nemala
špecializáciu. V tomto období, po kontrole spisu, bola konajúca sudkyňa na nečinnosť
upozornená podpredsedníčkou okresného súdu a 9. januára 2006 predseda okresného súdu
opatrením upozornil konajúcu sudkyňu, aby vo veci konala bez prieťahov. Napriek tomu
okresnému súdu trvalo ďalších 9 mesiacov (od 16. augusta 2007 do 7. júla 2008), kým
uznesením nariadil znalecké dokazovanie.
V priebehu rokov od 2009 do 2011 okresný súd síce nariaďoval pojednávania
v pomerne rýchlom slede za sebou, tieto však boli odročované s ukladaním povinností
účastníkom, splnenie ktorých ale konajúca sudkyňa nesledovala a ich nesplnenie nijako
nesankcionovala. Podľa názoru ústavného súdu okresný súd nekonal v tomto štádiu konania
s osobitnou starostlivosťou, akú bolo možné od neho v záujme realizácie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru legitímne očakávať.
Samotná skutočnosť, že sa v danej veci konalo viacero pojednávaní, ešte nenasvedčuje
tomu, že okresný súd konal s osobitnou starostlivosťou. Táto skutočnosť sama osebe
nemôže ospravedlniť 17 rokov trvajúce konanie bez meritórneho rozhodnutia. Vysoký počet
pojednávaní, ktorým zdôvodňuje 17 rokov trvajúce konanie okresný súd, môže totiž
nasvedčovať náročnosti prerokúvanej veci, ale aj nedostatočnej pripravenosti súdu na
prerokovanie veci a neefektívnosti vedenia konania (I. ÚS 92/97). V danom prípade
k argumentácii okresného súdu o zaťaženosti sudkyne JUDr. L. S. ústavný súd v súlade
s doterajšou judikatúrou konštatuje, že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné
množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne
ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas
adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov
spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa
nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové
nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho
konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť
poukázaním na nadmerný počet vecí a na dlhodobo obmedzené personálne kapacity
príslušných súdov (mutatis mutandis I. ÚS 119/03).
Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru o porušení základného práva
a práva sťažovateľov zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľom ústavný súd okrem výroku
o porušení citovaných článkov ústavy a dohovoru v bode 2 výroku tohto rozhodnutia
prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovatelia žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume po 10 000 €
každému z nich, čo odôvodnili dlhodobou psychickou záťažou z vedenia dlhoročného
sporu.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre
sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné
zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad
spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov,
najmä na povahu napadnutého konania, ale aj na ich podiel na prieťahoch v konaní
považuje za primerané v sume každému po 3 500 €.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 3.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania
sťažovateľov, ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia. Sťažovatelia si v sťažnosti
uplatnili trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 303,31 €.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov
konania 303,31 € (za dva úkony právnej služby 2 x 120,23 €, k tomu paušál ku každému
úkonu 2 x 7,21 € plus 19 % DPH, ktorej je právna zástupkyňa sťažovateľov platiteľkou)
je vypočítaná podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov a nie je v rozpore s citovanou vyhláškou, preto okresnému súdu uložil
povinnosť uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľov v sume 303,31 € na účet ich
právnej zástupkyne (bod 4 výroku nálezu).
Ústavný súd preto o uplatnených trovách konania sťažovateľmi rozhodol tak, ako to
je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011