Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 268/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. T., P., zastúpeného advokátom JUDr. B. M., H., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára

2011 doručená sťažnosť J. T., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. októbra 2010 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplynulo, že žalobou podanou

8. augusta 2001 Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sa sťažovateľ

domáhal proti spoločnosti T., s. r. o., B. (ďalej len „žalovaný“), vyslovenia neplatnosti

zmluvy o použití blankozmeniek č. 30290864/2 z 11. júna 1998 uzatvorenej medzi

sťažovateľom a žalovaným (ďalej len „zmluva o použití blankozmeniek“), vyslovenia, že

žalovanému nevzniklo právo vyplniť blankozmenky, a uloženia povinnosti žalovanému

vrátiť blankozmenky sťažovateľovi. Žalobu odôvodnil tým, že zmluvu o použití

blankozmeniek za žalovaného nepodpísali osoby na to oprávnené a spôsobom upraveným

zákonom. Keďže právo žalovaného na vyplnenie blankozmeniek bolo viazané na omeškanie

sťažovateľa s plnením lízingových splátok a v čase uzatvorenia zmluvy o použití

blankozmeniek nebola medzi žalovaným a sťažovateľom takáto zmluva uzatvorená,

nemohol sa sťažovateľ dostať do omeškania s plnením lízingových splátok. Tieto

skutočnosti sú podľa sťažovateľa dôvodom absolútnej neplatnosti zmluvy o použití

blankozmeniek podľa a . Rozsudkom krajského súdu č. k.

-217 z 31. mája 2007 bola žaloba sťažovateľa v celom rozsahu zamietnutá.

Na základe odvolania sťažovateľa z 12. júla 2007 rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

, z 11. septembra 2009 bol rozsudok krajského súdu

potvrdený. Proti potvrdzujúcemu rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd namietaným rozhodnutím tak, že dovolanie sťažovateľa

odmietol ako procesne neprípustné.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že v dovolacom konaní, ako aj v konaní pred

prvostupňovým a odvolacím súdom došlo k vadám konania uvedeným v § 237 písm. f)

(ďalej len „OSP“), pretože mu bola postupom všeobecných

súdov odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ ako žalobca v konaní pred krajským

súdom podaniami zo 4. marca 2007 a z 10. apríla 2007 predložil v prílohe svojich podaní

listinné dôkazy a zároveň navrhol konajúcemu súdu zabezpečiť ďalšie ním navrhnuté

listinné dôkazy. Podľa tvrdenia sťažovateľa krajský súd jeho návrh bez odôvodnenia

uznesením zamietol, pričom sa vôbec nezaoberal relevantnosťou navrhnutých dôkazov

vo vzťahu k predmetu sporu. Krajský súd nevykonal (neprečítal) ani listinné dôkazy, ktoré

boli sťažovateľom predložené. Aj v rámci odvolacieho konania sťažovateľ podaním

zo 17. marca 2008 predložil ním získané listinné dôkazy, ktoré odvolací súd nevykonal,

pričom na doplnenie dokazovania nenariadil pojednávanie, ako mu to ukladá § 214 ods. 1

písm. a) . Následkom uvedeného postupu je nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

Aj keď tieto už uvedené námietky boli predmetom odvolania sťažovateľa, ako aj ním

podaného dovolania, všeobecné súdy sa s týmito namietanými skutočnosťami nijako

nevysporiadali, čím sťažovateľovi znemožnili konať pred súdom.

Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu je podľa názoru sťažovateľa arbitrárne

a svojvoľné. Dovolací súd sa nijako nevysporiadal s povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť

pojednávanie na prerokovanie odvolania, pretože „bolo povinnosťou odvolacieho súdu

zaoberať sa zopakovaním, alebo doplnením dokazovania v tejto veci a bolo povinnosťou

zaoberať sa či skutočne v danom prípade došlo k podvodu zo strany odporcu, lebo to

vyžaduje dôležitý verejný záujem“. Nenariadením pojednávania na prerokovanie odvolania,

hoci naň boli splnené zákonné podmienky, bolo porušené základné právo sťažovateľa

na verejné prerokovanie veci. Napokon sťažovateľ namieta porušenie práva na nezávislý

a nestranný súd.

Podľa názoru sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. októbra 2010, ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie, „bolo porušené

- právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a právo sťažovateľa

na prejednanie veci na nezávislom a nestrannom súde, vyplývajúce z čl. 6, ods. 1 Dohovoru,

z , ods. 1 Listiny a

- právo sťažovateľa, aby sa jej vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov

a v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom, vyplývajúce

z , ods. 1 Dohovoru, a

- právo sťažovateľa na účinný opravný prostriedok, vyplývajúce z čl. 13, Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a , ods. 1 “.

Sťažovateľ zároveň žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 200 000 €, čo považuje za „symbolickú náhradu jeho celkovej ujmy“ z dôvodu, že

„došlo k závažnému zásahu do práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces

sťažovateľovi bolo znemožnené efektívne chrániť a uplatňovať svoje právne nároky a pritom

už viac ako 10 rokov nemôže skončiť svoju súdnu kauzu, ktorá v konečnom dôsledku je

priehľadná a jasná, no napriek tomu sťažovateľovi tento stav neustále spôsobuje ujmu“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

Slovenskej republiky Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k.: 1ObdoV

9/2010 zo dňa 23. októbra 2010 (správne má byť „28. októbra 2010“, pozn.) porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k.: zo dňa

23. októbra 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na

ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné

zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 200.000,- Eur (slovom Dvestotisíc eur) na účet

právneho zástupcu sťažovateľa

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je poviný uhradiť sťažovateľovi

trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Vzhľadom na podstatu námietok sťažovateľa uvedených v jeho sťažnosti ústavný súd

považoval za podstatné citovať aj relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu

a rozsudku najvyššieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok prvostupňového krajského

súdu.

V odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. -217 z 31. mája 2007

krajský súd okrem iného uviedol: „Súd zamietol návrhy právneho zástupcu žalobcu na

vykonanie dokazovania listinnými dôkazmi, ktoré sa konkrétne týkali nárokov z leasingovej

zmluvy a preukazovania kúpy predmetu leasingu. Ďalej zamietol jeho návrhy na doplnenie

dokazovania v súvislosti s vystavením poverenia pre Ing. P. a ustanovením pána R. za

konateľa spoločnosti a to jednak z dôvodu, že sa netýkajú predmetu konania alebo ich súd

nepovažoval za dôležité pre rozhodnutie vo veci.“

Najvyšší súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku sp. zn. ,

z 11. septembra 2009 vo vzťahu k sťažnostným námietkam uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) prejednal

vec podľa ust. a v znení platnom od 15. októbra 2002, bez

nariadenia pojednávania, pretože neboli splnené predpoklady vo veci pojednávať podľa

§ 214 ods.1 O. s. p a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

... Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že krajský súd vo veci vykonal

riadne dokazovanie a dospel k správnemu záveru, že zmluva o použití blankozmeniek

č. 30290864/2 zo dňa 11. 06. 1998, je platne uzatvorená a nie je daný žiadny dôvod, ktorý

by mal za následok neplatnosť zmluvy o použití blankozmeniek č. 30290864/2 zo dňa 11. 06.

1998, pre nedostatok formy vyžadovanej zákonom alebo dohodou zmluvných strán podľa

§ 40 ods. 1 Obč. zákonníka. Navrhované ďalšie dôkazy žalobcom správne krajský súd

nevykonal, pretože nemali vplyv na rozhodnutie v danej veci. Pretože predmetná zmluva je

platná, krajský súd správne žalobcu v celom rozsahu zamietol.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V sťažnosti je výrazne oddelený petit od ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20

ods. 3 viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného

súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ

domáha (petit). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha

v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa

svojich práv ( ). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ

zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , ). Tvrdenia o porušení

iných práv a inými rozhodnutiami, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je

v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho

argumentácie (obdobne , ). Ústavný súd sa preto zaoberal

namietaným porušením práv v rozsahu, v akom ich sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným

právnym zástupcom, v sťažnosti pred ústavným súdom vymedzil v petite návrhu, t. j.

skúmal, či uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. októbra 2010 došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie základného práva zaručeného

v a práva zaručeného v dohovoru uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 28. októbra 2010, je podľa názoru ústavného súdu zjavne

neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že

dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohto

zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu

v prípadoch uvedených v a .

V tejto súvislosti je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na

skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania

zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať

a rozhodnúť, či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán,

ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh

týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre

konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu

tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (, ,

). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie

sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. ).

Zo sťažnosti vyplýva, že porušenie označených práv sťažovateľa spočíva v jeho

nesúhlase s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v namietanom rozhodnutí,

ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

, z 11. septembra 2009 ako procesne neprípustné. Podľa

sťažovateľa je namietané rozhodnutie najvyššieho súdu arbitrárne a svojvoľné, pretože

najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s dovolacími námietkami

sťažovateľa.

Ústavný súd v tomto konaní preto skúmal, či uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. októbra 2010 je z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Dovolateľ prípustnosť dovolania odvodzuje podľa ust. , keďže

postupom súdu a to tým, že odvolací súd nenariadil pojednávanie na odvolacom súde, čím

sa žalobcovi odňala možnosť konať pred súdom.

Dôvody dovolania vidí v tom, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je

nezákonné, nespravodlivé a zmätočné. ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) ... pristúpil

ku skúmaniu, či v predmetnej veci je dovolanie prípustné.

Podľa ust. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V ust. , a sú stanovené prípady kedy je prípustnosť dovolania

daná podľa tohto ustanovenia.

Dovolací súd konštatoval, že prípustnosť dovolania podľa ust.

nie je daná, keďže rozsudkom odvolacieho súdu nebol zmenený rozsudok súdu prvého

stupňa vo veci samej, rozhodnutím odvolacieho súdu sa tento neodchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ) a odvolací súd vo

svojom potvrdzujúcom rozsudku nevyslovil vo výroku prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3

).

Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci nie je prípustnosť dovolania daná

podľa ust. až g/ Z dôvodov uvedených v ust. možno podať

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, keďže prípustnosť dovolania podľa

tohto ustanovenia je založená na princípe univerzality. V ust. je taxatívne

uvedený výpočet vád, pre ktoré možno podať dovolanie.

Dovolací súd konštatoval, že v predmetnej veci neboli zistené vady uvedené v ust.

,, , , a , tieto ani dovolateľ neuvádzal.

Preto dovolací súd skúmal, či nedošlo k vade uvedenej v ust.

t.j. či účastníkovi konania sa postupom súdu neodňala možnosť konať pred súdom.

Dovolateľ vidí naplnenie ust. v konaní odvolacieho súdu, ktorý

nenariadil pojednávanie na prejednanie odvolania.

Podľa ust. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci

samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. bez nariadenia

pojednávania,

c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania

( ). V prejednávanej veci odvolací súd nedopĺňal dokazovanie

a dokazovanie nebolo potrebné zopakovať. Súd prvého stupňa nerozhodol podľa ust. § 115a

a nariadenie prejednania odvolania nevyžadoval dôležitý verejný záujem.

Dovolací súd preto konštatoval, že rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia

pojednávania bolo v súlade s ust. , preto týmto postupom odvolacieho súdu

nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k názoru, že v danej veci nie je daná

prípustnosť dovolania ani podľa ust. a preto v zmysle ust.

ods. 5 v spojení s ust. dovolanie žalobcu bez jeho

vecného prejednania odmietol.“

Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku

uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez

ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž

súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti

podaného dovolania vôbec boli naplnené ().

Z odôvodnenia namietaného rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal

a dostatočným spôsobom vysporiadal s dovolacími dôvodmi sťažovateľa, ale pretože sa

s nimi nestotožnil, odmietol dovolanie ako neprípustné. Ústavný súd nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach

posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu v zákone. Ústavný súd

preto konštatuje, že postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru

nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku

ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade

jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyššieho

súdu takéto nedostatky nevykazuje, preto bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011