Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 210/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. T., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. K., V.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na ochranu majetku podľa

, základného práva na ochranu výsledkov jeho tvorivej činnosti

zákonom podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v spojení s a rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. M. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca

2011 doručená sťažnosť JUDr. M. T. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na ochranu majetku podľa , základného

práva na ochranu výsledkov jeho tvorivej činnosti zákonom podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s a

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 14. decembra 2010.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ „vystupoval ako žalobca v občianskom

súdnom konaní vedenom pred Okresným súdom Svidník, Krajským súdom v Prešove a tiež

Najvyšším súdom... Sťažovateľ sa žalobou proti Mestu G. domáhal zaplatenia sumy

30.508,53 € s príslušenstvom, ako nároku na odmenu mandatára vyplývajúcu z platnej

mandátnej zmluvy medzi žalobcom, ako mandatárom a Mestom G. ako mandantom, ktorá

bola medzi účastníkmi konania uzavretá dňa 5. 9. 2005.

Okresný súd Svidník rozsudkom zo dňa 3. 11. 2009, č. k. -82 zamietol

žalobu... v celom rozsahu a zaviazal sťažovateľa na zaplatenie trov konania v sume

1.838,69 €.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie... Rozsudkom Krajského súdu

v Prešove zo dňa 18. 3. 2010... bol potvrdený rozsudok Okresného súdu..., ďalej bola

žalovanému priznaná náhrada trov odvolacieho konania vo výške 740,01 € a bolo zároveň

vyslovené, že proti rozsudku je prípustné dovolanie, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, pretože doterajšou judikatúrou neboli dostatočným spôsobom

riešené práva a povinnosti účastníkov mandátnej zmluvy v zmysle § 571 ods. 2 a § 568

ods. 2 ... Sťažovateľ podal proti rozsudku Krajského súdu...

dovolanie... Najvyšší súd... rozsudkom zo dňa 14. 12. 2010, č. k. -237

dovolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu... z 18. 3. 2010... zamietol.“

3. Vecným základom predmetného súdneho sporu je skutočnosť, že „Sťažovateľ, ako

advokát, zastupoval žalovaného pri podávaní žiadosti o poskytnutie finančných

prostriedkov. Sťažovateľ vypracoval pre žalovaného písomnú žiadosť o poskytnutie

prostriedkov, ktorá bola podaná. Následne bola zo strany žalovaného podaná ešte raz

žiadosť textovo zhodná s prvou žiadosť na 96,5 %. Žalovaný porušil povinnosti vyplývajúce

mu z mandátnej zmluvy aj z a odmietol uhradiť sťažovateľovi

zmluvne dohodnutú časť odmeny.“.

4. Podľa názoru sťažovateľa „Všeobecné súdy vychádzali pri odôvodnení svojho

rozhodnutia z toho záveru, že peňažné prostriedky boli žalovanému poskytnuté až na

základe druhej žiadosti, ktorú si mal žalovaný spracovať sám“, hoci ako tvrdí sťažovateľ,

„Druhá žiadosť je textovo a úpravu zhodná s prvou žiadosťou na 96,5 %“.

5. Sťažovateľ nesúhlasí najmä s názorom najvyššieho súdu, že „sťažovateľ vie, že

väčšina podaní na súd alebo orgány štátnej správy či samosprávy má určité všeobecné

náležitosti a nevyhnutnosť ich častého použitia má za následok existenciu formulárov.

Úspešnosť podania je však závislá od špecifikácie predmetu podania a príloh, ktorými sa

dôvodnosť kladného vybavenia doloží. A aj tým sa odlišovala žiadosť žalovaného od tej,

ktorú podal žalobca (pozn. sťažovateľ).“.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že „Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozsudkom č. k. -237 zo dňa 14. 12. 2010 porušil... článok 20,

, ... , prvú vetu Dohovoru...

v spojení s článkom 1 ods. 2 a článkom 7 ods. 5 “. Sťažovateľ

súčasne navrhol, aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu č. k. 1 Obdo 43/2010-

237 zo 14. decembra 2010 a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a tiež prikázal

najvyššiemu súdu, aby „obnovil stav pred porušením môjho základného práva“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

9. Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie označených práv

zaručených a dohovorom postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn.

zo 14. decembra 2010.

II.A

K namietanému porušeniu a dohovoru

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým

a nestranným súdom...

11. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného

práva zaručeného (resp. práva podľa dohovoru) v tom, že

„súd prvostupňový aj odvolací pochybili, ak nepriznali ochranu právu žalobcu na

zaplatenie zmluvne dohodnutej odmeny. Žalobca vykonal všetko čo bol povinný vykonať pri

zastupovaní žalovaného. Zámerným nekonaním – neposkytnutím súčinnosti a nedodržaním

povinnosti žalovaného (mandanta), ktorá mu vyplývala z ustanovenia § 568 ods. 2

, došlo k tomu, že žalovaný si odpísaním žiadosti spracovanej

žalobcom vytvoril druhú žiadosť, ktorú podal a na základe ktorej mu boli poskytnuté

peňažné prostriedky.“. Najvyššiemu súdu najmä vytýka, že „dovolanie sťažovateľa proti

rozsudku krajského súdu z 18. 3. 2010, č. k. -206 zamietol“, pričom

„námietky, tvrdenia a návrhy uplatnené sťažovateľom v podanom dovolaní vyhodnotil... ako

nedôvodné“ (pozri tiež body 4 a 5). V súvislosti s tým sťažovateľ tvrdí, že „Výsledok

tvorivej duševnej činnosti sťažovateľa je nesporne jeho vlastníctvom. Ak teda žalovaný

použil vlastníctvo sťažovateľa v rozpore s dohodou medzi nimi a v rozpore aj so zákonom

( v časti úpravy Mandátnej zmluvy), má sťažovateľ právo na

ochranu pred zásahom do jeho vlastníctva. Všeobecné súdy právo sťažovateľa neochránili

a takto je rozhodnutie posledného v porade (teda NS SR o dovolaní sťažovateľa) v rozpore

s SR.“.

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

13. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

(resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím

najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o dovolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. zo 14. decembra 2010 sú

zlučiteľné s označeným článkom (resp. dohovoru).

14. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel

k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľa,

náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zistených

skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení

najvyšší súd okrem iného (v podstatnom vo vzťahu k námietkam sťažovateľa) uviedol:

«Odvolací súd pripustil dovolanie o otázke, či v zmysle ustanovenia § 571 ods. 2

vzniká mandatárovi právo na zmluvnú odmenu podľa mandátnej

zmluvy, ak očakávaný výsledok činnosti mandatára sa nedostavil z dôvodu porušenia

povinností mandanta, vyplývajúcich mandantovi z ustanovenia § 568 ods. 2 Obchodného

zákonníka. Odvolací súd je toho názoru, že v tomto prípade ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, pretože doterajšou judikatúrou neboli dostatočným spôsobom

riešené práva a povinnosti účastníkov mandátnej zmluvy v zmysle § 571 ods. 2 a § 568

ods. 2 , a to v súvislosti s nárokom mandatára na odplatu, keď

riadne vykoná činnosť, na ktorú bol povinný, a to bez ohľadu na to, či priniesla očakávaný

výsledok alebo nie, v nadväznosti na povinnosť mandanta odovzdať včas mandatárovi veci

a informácie, ktoré sú potrebné na zariadenie záležitostí, pokiaľ z ich povahy nevyplýva, že

ich má obstarať mandatár.

Podľa § 568 ods. 2 Obch. zák., mandant je povinný odovzdať včas mandantovi veci

a informácie, ktoré sú potrebné na zariadenie záležitostí, pokiaľ z ich povahy nevyplýva, že

ich má obstarať mandatár.

Podľa čl. III označeného ako súčinnosť mandanta prvej vety mandátnej zmluvy,

mandant zaplatí mandatárovi sumu 5 000 Sk za spracovanie a správne zúčtovanie

účtovných dokladov spojených s uplatnením peňažných nárokov mandanta.

Pre správnu interpretáciu a aplikáciu cit. ust. § 568 ods. 2 Obch. zák. treba vziať do

úvahy okolnosť, že žalovaným je Mesto G. a predmetom mandátnej zmluvy bola jeho

žiadosť o poskytnutie finančnej pomoci na rekonštrukciu jeho školských zariadení od K.

v P., pričom žalobca ako advokát mal sídlo tiež v P. Okolnosť rovnakého sídla mandatára -

žalobcu a subjektu, od ktorého mandant - žalovaný žiadal finančnú pomoc a odlišné sídlo

žalovaného nasvedčuje tomu, že žalovaný chcel mať v P., kde sa o jeho žiadosti malo

rozhodnúť, zástupcu konajúceho v jeho záujme, sledujúceho, prípadne reagujúceho na

postup o žiadosti rozhodujúceho subjektu.

Zásadný význam pre výklad ust. § 568 ods. 2 Obch. zák. má povinnosť advokáta -

žalobcu vyžiadať si od klienta informácie potrebné na to, aby mohol náležité chrániť jeho

záujmy ako erudovaný právny zástupca a byť vo veci úspešný.

Podľa názoru dovolacieho súdu je od času poverenia advokáta zastupovaním klienta

prvoradá jeho povinnosť, aby pristupoval k veci s odbornou starostlivosťou, to značí, aby

usmernil svojho klienta, aké doklady od neho potrebuje a tieto od neho žiadal a nie, aby

klient iniciatívne zisťoval, aké informácie od neho advokát potrebuje na to, aby mohol

úspešne konať v jeho záujme. Z uvedeného vyplýva, že mandatár - žalobca bol povinný,

pokiaľ vo veci nemal dostatočné praktické znalosti a odborné o tom, ako má byť konkrétne

štylizovaná žiadosť a aké doklady treba priložiť, zistiť si to na K. v P., čo bolo pre neho

ľahké, pretože tam má sídlo jeho advokátska kancelária, bol povinný tiež sa o postupe tohto

úradu pri vybavovaní žiadosti informovať, aby mohol prípadné nedostatky v žiadosti a jej

prílohách včas napraviť.

Skutočnosť a žalobca ju nepopiera, že K. v P. až začiatkom roka 2006 informoval

žalovaného, teda nie žalobcu, že jeho žiadosť podaná žalobcom jeho menom neobsahuje

potrebné náležitosti, svedčí o tom, že žalobca sa o postupe v konaní vo veci podanej žiadosti

neinformoval a s týmto úradom nekomunikoval.

Pokiaľ ide o dovolateľovu námietku, že súd I. stupňa a odvolací súd nesprávne

interpretoval ust. § 571 ods. 2 Obch. zák. a znenie mandátnej zmluvy, keď usúdil, že mal

nárok na odmenu, len ak by mandant dostal finančné prostriedky na základe ním dňa 7. 9.

2005 podanej žiadosti a nemá nárok na odmenu, ak ich mandant získal na základe žiadosti,

ktorú podal žalovaný sám v roku 2006, pričom ním podanú žiadosť v prevažnej miere

odpísal, táto námietka nie je dôvodná. Obidve časti tejto námietky sú neopodstatnené, a to

ako tvrdenie, že žalovaný z 96,5 % odpísal vo svojej žiadosti podanie žalobcovo a tak aj

mienka, že vlastne išlo o jeho žiadosť a má preto na odmenu nárok.

Je pravdou, že mandátna zmluva, podľa ktorej predmetom je právne zastupovanie

mandanta mandatárom vo veci obstarania finančných prostriedkov na riešenie havárie

stavieb presne identifikovanej školy výslovne neurčuje, či mandátnu zmluvu treba splniť

jedinou žiadosťou. Výraz „obstaranie“ nie „obstarávanie“ v cit. znení však možno

jednoznačne interpretovať ako jedinú žiadosť.

Dovolateľova mienka, že má nárok na odmenu preto, lebo úspešná žiadosť

žalovaného z r. 2006 bola 96,5 % odpisom ním podanej žiadosti, nie je správna. Dovolateľ

ako erudovaný advokát vie, že väčšina podaní na súd alebo orgány štátnej správy, či

samosprávy má určité všeobecné náležitosti a nevyhnutnosť ich častého použitia má za

následok existenciu formulárov. Úspešnosť podania je však závislá od špecifikácie

predmetu podania a príloh, ktorými sa dôvodnosť kladného vybavenia doloží. A aj tým sa

odlišovala žiadosť žalovaného od tej, ktorú podal žalobca.

Skutočnosť, že žalobca nemá v prípade svojho neúspechu nárok na odmenu, vyplýva

aj z toho, že mandátna zmluva sa v čl. II, označenom ako odmena mandatára, výslovne

odvoláva na vyhl. Ministerstva spravodlivosti SR č.

Táto vyhláška v § 8 ustanovuje, že advokát má právo na dohodnutú podielovú

odmenu len za predpokladu, že klient, s ktorým sa dohodli na poskytnutí právnych služieb

za túto odmenu, mal plný úspech vo veci.

Na tomto základe dovolací súd dospel k záveru, že dôvody dovolania nie sú dané

a keďže nezistil ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť,

dovolanie žalobcu podľa zamietol.»

15. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na

spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

17. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. decembra 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a dohovoru. S prihliadnutím na

odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na

rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech

v konaní (obdobne napr. , , , ,

), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B

K namietanému porušeniu a

19. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie základného práva vlastniť majetok

podľa a základného práva na výsledky tvorivej duševnej činnosti podľa

už uvedeným postupom a rozhodnutiami všeobecných súdov, finálne

však rozsudkom najvyššieho súdu. Podľa každý má právo vlastniť

majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa

zaručuje. Podľa sloboda vedeckého bádania a umenia sa zaručuje. Práva

na výsledky tvorivej duševnej činnosti chráni zákon.

20. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné

práva vyplývajúce z a , ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

, resp. dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného

práva podľa a tiež aj základného práva podľa by bolo

možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v až , resp. v spojení s ich porušením. Keďže namietaným rozhodnutím

najvyššieho súdu nebolo porušené právo zaručené , resp.

dohovoru (bod 18), nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 43

ods. 1 .

21. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

22. Keďže predmetným rozsudkom najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu

sťažovateľom označených práv, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5

.

23. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011