Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 273/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. Z. N.,

B., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -187 z 18. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2011

doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -187

z 18. januára 2011.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

«Sťažovateľ, ako navrhovateľ v konaniach na OS BA IV č. k. a KS BA

č. k. , sa domáhal voči odporcovi (spoločnosť M. s. r. o.) určenia

neplatnosti odporcovej výpovede z nájmu nebytových priestorov z 25. 3. 2009, ktorou

odporca vypovedal Zmluvu o nájme z 31. 5. 2004...

Na oboch súdoch sťažovateľ namietal to, že relatívnu neplatnosť upravuje

v súkromnom práve len , kde sú taxatívne vymienené situácie relatívnej

neplatnosti, ale § 133 ods. 1 ObchZ medzi ne nepatrí, preto vo vzťahu k nemu nemožno

hovoriť o relatívnej neplatnosti, ale len o absolútnej (pre nedodržanie zákona), čo potvrdili

v obdobných prípadoch a totožných otázka NS ČR i NS SR. V ObchZ § 267 ods. 1 ObchZ

len upravuje to, kto po subjektívnej stránke sa tejto relatívnej neplatnosti môže domáhať,

keďže absolútna neplatnosť sa súdmi skúma „ex offo“(§ 267 ObchZ nie je ustanovením

zakladajúcim relatívnu neplatnosť i pre absolútnu neplatnosť v oblasti obchodného práva,

takýmto výkladom by sa totiž v obchodnom práve vylúčila absolútna neplatnosť právnych

úkonov).

Rovnako vo vzťahu k nedodržaniu písomnej formy Zmluvy z 19. 11. 2004 (keďže

prenajímateľ neučinil pre jej uzavretie prejav vôle v písomnej forme pre absenciu podpisu

ďalších konateľov - prenajímateľ nekonal) sťažovateľ uviedol, že sa vzťahuje len

na prípady, keď písomná forma nie je zákonom vyžadovaná, ale len na prípady medzi

účastníkmi dohodnuté. Písomnú formu Zmluvy o nájme z 19. 11. 2004 však vyžadoval

z. č. , kde z tohto dôvodu vyžadoval i podpis ďalších

konateľov, preto sa na túto situáciu nevzťahuje, a súdy rozhodli v rozpore

so zákonom.

Keďže v nadväznosti na ObchZ vyžaduje pre písomnú

formu nájomnej zmluvy podľa z. č. podpis oboch konateľov, kde

jeden podpis absentoval, tak Zmluva o nájme z 19. 11. 2004 nebola uzatvorená písomne.

Nedodržanie písomnej formy zo zákona je porušením , a takáto zmluva a je teda

absolútne neplatná, resp. ničotná, čo bolo nespočetne krát prejudikované a je i v právnej

teórii nespochybniteľné, čo oba konajúce súdy samovoľne ignorovali...»

Sťažovateľka je toho názoru, že namietaný rozsudok krajského súdu porušuje jej

základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie svojich práv vidí v tom, že krajský súd

rozsudkom č. k. -187 z 18. januára 2011 potvrdil rozsudok Okresného súdu

Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. -134 z 27. mája 2010.

Sťažovateľka namieta arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo S., a. s., B., podľa , ako

aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

boli rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. -187 z 18. 1. 2011

porušené.

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. -187

z 18. 1. 2011 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť náhradu trov konania spoločnosti

S., a.s., B., v celkovej sume 261,82 € (slovom: dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva

centov) v prospech účtu jeho právneho zástupcu advokáta Mgr. Z. N., B., do pätnástich dní

od právoplatnosti tohto nálezu.

Za predpokladu, že dôjde k vykonaniu rozhodnutia súdu, ktorým boli porušené

základné práva sťažovateľa, tak sťažovateľ sa domáha i priznania nároku na

zadosťučinenie podľa z. č. nasledovne:

4. Krajský súd je povinný zaplatiť spoločnosti S., a.s., B., zadosťučinenie vo výške

15 000,- € dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavnú

neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, či

preskúmavanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorých

z práv alebo slobôd zaručených alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby

určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Základnou námietkou sťažovateľky obsiahnutou v odôvodnení jej sťažnosti bolo jej

presvedčenie, že krajský súd nesprávne vyhodnotil platnosť výpovede z nájmu nebytového

priestoru. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd nesprávne vyhodnotil aj otázku platnosti

zmluvy o nájme z 31. mája 2004, ktorá nebola podpísaná všetkými konateľmi prenajímateľa

aj napriek tomu, že podľa výpisu z obchodného registra mali konať všetci spoločne.

Sťažovateľka je presvedčená, že ide nie o dôvod relatívnej neplatnosti, ako to vyhodnotil

krajský súd, ale o dôvod absolútnej neplatnosti zmluvy o nájme z 31. mája 2004 a z toho

dôvodu je neplatná aj výpoveď z 25. marca 2009.

V odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. -187 z 18. januára 2011

sa uvádza:

„... Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa podľa

a ust. s verejným vyhlásením rozsudku, oboznámil sa s dôkazmi

vykonanými pred súdom prvého stupňa, s dôvodmi uvedenými v odvolaní navrhovateľa, ako

aj s písomným vyjadrením odporcu k odvolaniu a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie

je dôvodné.

Pokiaľ sa týka posúdenia platnosti výpovedného dôvodu z prenájmu nebytových

priestorov, odvolací súd sa plne stotožnil s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa,

ako aj s jeho vyhodnotením dôkazov. Je nesporné, že výpovedný dôvod nastal podľa čl. IV

bod 1.3 písm. b/ zmluvy o nájme, čo odporca sám aj navrhovateľovi oznámil v liste zo dňa

22. 12. 2008, keď uviedol, že ku dňu 03. 09. 2008 bola ukončená franchisingová zmluva,

ktorá ho oprávňovala používať obchodnú značku R. na Slovensku a žiadal o umožnenie

vykonania zámeny obchodného označenia predajní R. a umiestnenie nového označenia

predajne – S. v objektoch navrhovateľa. Skutočnosť, že doteraz je nad predajňou označenie

R., nemá právnu relevanciu na výpovedný dôvod. Odstránenia uvedeného označenia sa

môže domáhať jej nositeľ.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že výpoveď je platná z dôvodov, ako uviedol súd

prvého stupňa, a preto v uvedenej časti rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1, 2

potvrdil.

Pokiaľ sa týka druhej časti napadnutého výroku súdu prvého stupňa, týkajúceho sa

povinnosti vypratať nebytové priestory, špecifikované v rozhodnutí súdu prvého stupňa,

i v tejto časti má odvolací súd zato, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.

Podľa , ak nájomca užíva veci aj po skončení nájmu a prenajímateľ

proti tomu nepodá návrh na vydanie veci alebo vypratanie nehnuteľnosti na súde do 30 dní,

obnovuje sa nájomná zmluva za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne,

Nájom, dojednaný na dobu dlhšiu ako rok, sa obnovuje vždy na rok, nájom, dojednaný

na kratšiu dobu sa obnovuje na túto dobu.

Z vykonaného dokazovania je nesporné, že odporca dal navrhovateľovi výpoveď

z nájmu nebytových priestorov dňa 25. 03. 2009, ktorú navrhovateľ prevzal dňa

27. 03. 2009 so 14-dňovou výpovednou lehotou s tým, že nájomný vzťah skončil dňa

14. 04. 2009.

Návrh na súd na vyslovenie neplatnosti predmetnej výpovede bol na súde podaný

navrhovateľom dňa 06. 04. 2009.

V priebehu konania dňa 26. 11. 2009 na pojednávaní odporca vzniesol protinávrh,

ktorým sa domáhal vypratania nebytových priestorov navrhovateľom, ktoré užíval

na základe nájomnej zmluvy.

Je nesporné, že odporca nepodal návrh na vypratanie nehnuteľností v zákonom

stanovenej lehote 30 dní po skončení nájmu, a preto ex lege došlo k predĺženiu nájmu na 1

rok - teda do dňa 14. 04. 2010.

ustanovuje, že k predĺženiu nájmu dôjde, ak nie je podaná

žaloba v stanovenej lehote. Jedná sa o hmotnoprávnu lehotu, v ktorej musí byť návrh

doručený na súd. Nie je vylúčené, že žaloba je podaná pred skončením nájmu, aj keď

predĺženého. Aj takáto žaloba je spôsobilá zabrániť predĺženiu nájmu, ak nie je zamietnutá

pre predčasnosť. Predčasná nie je, ak sa jedná už o predĺžený nájom.

Súd prvého stupňa rozhodol dňa 27. 05. 2010, teda už po uplynutí predĺženého

nájmu.

Podľa , pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Pokiaľ sa týka námietky navrhovateľa, že nebytové priestory nie sú riadne

špecifikované, odvolací súd túto námietku považuje za právne irelevantnú, pretože

vo výroku rozsudku súdu prvého stupňa sú tieto presne identifikované.

Pokiaľ sa týka ďalšej námietky, týkajúcej sa námietky zaujatosti, i túto námietku

považuje odvolací súd za nedôvodnú, a to s poukazom na znenie ust. , podľa

ktorého dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, spočívajúce v postupe sudcu v konaní

o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Podľa , , odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

Preto odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“

Skutkové a právne závery krajského súdu sú v danom prípade jasne zdôvodnené

a toto zdôvodnenie je i náležite a obšírne zhodnotené. Krajský súd sa vysporiadal

s námietkami obsiahnutými v odvolaní sťažovateľky ústavne predvídaným spôsobom.

Závery krajského súdu sú logickým pokračovaním dokazovania vykonaného

prvostupňovým súdom a podradené príslušným právnym ustanoveniam, ktorými sa daná

právna vec spravuje.

Citované odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu podľa názoru

ústavného súdu, ktorým tento potvrdil rozsudok okresného súdu, vo vzťahu k sťažovateľke

nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, teda krajský súd v danom

prípade nemohol porušiť jej základné právo ani dohovorom zaručené právo.

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v odôvodnení predmetného rozsudku

riadne a ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré pre jeho

rozhodnutie boli z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Ústavný súd nepovažuje odôvodnenie rozsudku krajského súdu č. k.

-187 z 18. januára 2011 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, resp. udržateľné do tej miery, aby malo za

následok porušenie označených ústavnoprocesných práv sťažovateľky. Samotná

skutočnosť, že sa sťažovateľka s rozhodnutím krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základných práv podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (,

).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce

možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, preto

sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2011