Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 273/2011
PDF · 174.98 KB
No categories available
III. ÚS 273/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. Z. N.,
B., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 2 Cob/251/2010-187 z 18. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2011
doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Cob/251/2010-187
z 18. januára 2011.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:
«Sťažovateľ, ako navrhovateľ v konaniach na OS BA IV č. k. 12 Cb 57/09 a KS BA
č. k. 2 Cob/251/2010, sa domáhal voči odporcovi (spoločnosť M. s. r. o.) určenia
neplatnosti odporcovej výpovede z nájmu nebytových priestorov z 25. 3. 2009, ktorou
odporca vypovedal Zmluvu o nájme z 31. 5. 2004...
Na oboch súdoch sťažovateľ namietal to, že relatívnu neplatnosť upravuje
v súkromnom práve len § 40a OZ, kde sú taxatívne vymienené situácie relatívnej
neplatnosti, ale § 133 ods. 1 ObchZ medzi ne nepatrí, preto vo vzťahu k nemu nemožno
hovoriť o relatívnej neplatnosti, ale len o absolútnej (pre nedodržanie zákona), čo potvrdili
v obdobných prípadoch a totožných otázka NS ČR i NS SR. V ObchZ § 267 ods. 1 ObchZ
len upravuje to, kto po subjektívnej stránke sa tejto relatívnej neplatnosti môže domáhať,
keďže absolútna neplatnosť sa súdmi skúma „ex offo“(§ 267 ObchZ nie je ustanovením
zakladajúcim relatívnu neplatnosť i pre absolútnu neplatnosť v oblasti obchodného práva,
takýmto výkladom by sa totiž v obchodnom práve vylúčila absolútna neplatnosť právnych
úkonov).
Rovnako vo vzťahu k nedodržaniu písomnej formy Zmluvy z 19. 11. 2004 (keďže
prenajímateľ neučinil pre jej uzavretie prejav vôle v písomnej forme pre absenciu podpisu
ďalších konateľov - prenajímateľ nekonal) sťažovateľ uviedol, že § 40a OZ sa vzťahuje len
na prípady, keď písomná forma nie je zákonom vyžadovaná, ale len na prípady medzi
účastníkmi dohodnuté. Písomnú formu Zmluvy o nájme z 19. 11. 2004 však vyžadoval
§ 3 ods. 3 z. č. 116/1990 Zb., kde z tohto dôvodu § 40 ods. 3 OZ vyžadoval i podpis ďalších
konateľov, preto sa § 40a OZ na túto situáciu nevzťahuje, a súdy rozhodli v rozpore
so zákonom.
Keďže § 40 ods. 3 OZ v nadväznosti na § 133 ods. 1 ObchZ vyžaduje pre písomnú
formu nájomnej zmluvy podľa § 3 ods. 3 z. č. 116/1990 Zb. podpis oboch konateľov, kde
jeden podpis absentoval, tak Zmluva o nájme z 19. 11. 2004 nebola uzatvorená písomne.
Nedodržanie písomnej formy zo zákona je porušením § 39 OZ, a takáto zmluva a je teda
absolútne neplatná, resp. ničotná, čo bolo nespočetne krát prejudikované a je i v právnej
teórii nespochybniteľné, čo oba konajúce súdy samovoľne ignorovali...»
Sťažovateľka je toho názoru, že namietaný rozsudok krajského súdu porušuje jej
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie svojich práv vidí v tom, že krajský súd
rozsudkom č. k. 2 Cob/251/2010-187 z 18. januára 2011 potvrdil rozsudok Okresného súdu
Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 Cb/57/2009-134 z 27. mája 2010.
Sťažovateľka namieta arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo S., a. s., B., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako
aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
boli rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2 Cob/251/2010-187 z 18. 1. 2011
porušené.
2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2 Cob/251/2010-187
z 18. 1. 2011 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť náhradu trov konania spoločnosti
S., a.s., B., v celkovej sume 261,82 € (slovom: dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva
centov) v prospech účtu jeho právneho zástupcu advokáta Mgr. Z. N., B., do pätnástich dní
od právoplatnosti tohto nálezu.
Za predpokladu, že dôjde k vykonaniu rozhodnutia súdu, ktorým boli porušené
základné práva sťažovateľa, tak sťažovateľ sa domáha i priznania nároku na
zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 z. č. 38/1993 Z. z. nasledovne:
4. Krajský súd je povinný zaplatiť spoločnosti S., a.s., B., zadosťučinenie vo výške
15 000,- € dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavnú
neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, či
preskúmavanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorých
z práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská
republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby
určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.
Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý
pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Základnou námietkou sťažovateľky obsiahnutou v odôvodnení jej sťažnosti bolo jej
presvedčenie, že krajský súd nesprávne vyhodnotil platnosť výpovede z nájmu nebytového
priestoru. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd nesprávne vyhodnotil aj otázku platnosti
zmluvy o nájme z 31. mája 2004, ktorá nebola podpísaná všetkými konateľmi prenajímateľa
aj napriek tomu, že podľa výpisu z obchodného registra mali konať všetci spoločne.
Sťažovateľka je presvedčená, že ide nie o dôvod relatívnej neplatnosti, ako to vyhodnotil
krajský súd, ale o dôvod absolútnej neplatnosti zmluvy o nájme z 31. mája 2004 a z toho
dôvodu je neplatná aj výpoveď z 25. marca 2009.
V odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. 2 Cob/251/2010-187 z 18. januára 2011
sa uvádza:
„... Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP
a ust. § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozsudku, oboznámil sa s dôkazmi
vykonanými pred súdom prvého stupňa, s dôvodmi uvedenými v odvolaní navrhovateľa, ako
aj s písomným vyjadrením odporcu k odvolaniu a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie
je dôvodné.
Pokiaľ sa týka posúdenia platnosti výpovedného dôvodu z prenájmu nebytových
priestorov, odvolací súd sa plne stotožnil s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa,
ako aj s jeho vyhodnotením dôkazov. Je nesporné, že výpovedný dôvod nastal podľa čl. IV
bod 1.3 písm. b/ zmluvy o nájme, čo odporca sám aj navrhovateľovi oznámil v liste zo dňa
22. 12. 2008, keď uviedol, že ku dňu 03. 09. 2008 bola ukončená franchisingová zmluva,
ktorá ho oprávňovala používať obchodnú značku R. na Slovensku a žiadal o umožnenie
vykonania zámeny obchodného označenia predajní R. a umiestnenie nového označenia
predajne – S. v objektoch navrhovateľa. Skutočnosť, že doteraz je nad predajňou označenie
R., nemá právnu relevanciu na výpovedný dôvod. Odstránenia uvedeného označenia sa
môže domáhať jej nositeľ.
Odvolací súd preto dospel k záveru, že výpoveď je platná z dôvodov, ako uviedol súd
prvého stupňa, a preto v uvedenej časti rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1, 2
OSP potvrdil.
Pokiaľ sa týka druhej časti napadnutého výroku súdu prvého stupňa, týkajúceho sa
povinnosti vypratať nebytové priestory, špecifikované v rozhodnutí súdu prvého stupňa,
i v tejto časti má odvolací súd zato, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.
Podľa § 626 ods. 2 OZ, ak nájomca užíva veci aj po skončení nájmu a prenajímateľ
proti tomu nepodá návrh na vydanie veci alebo vypratanie nehnuteľnosti na súde do 30 dní,
obnovuje sa nájomná zmluva za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne,
Nájom, dojednaný na dobu dlhšiu ako rok, sa obnovuje vždy na rok, nájom, dojednaný
na kratšiu dobu sa obnovuje na túto dobu.
Z vykonaného dokazovania je nesporné, že odporca dal navrhovateľovi výpoveď
z nájmu nebytových priestorov dňa 25. 03. 2009, ktorú navrhovateľ prevzal dňa
27. 03. 2009 so 14-dňovou výpovednou lehotou s tým, že nájomný vzťah skončil dňa
14. 04. 2009.
Návrh na súd na vyslovenie neplatnosti predmetnej výpovede bol na súde podaný
navrhovateľom dňa 06. 04. 2009.
V priebehu konania dňa 26. 11. 2009 na pojednávaní odporca vzniesol protinávrh,
ktorým sa domáhal vypratania nebytových priestorov navrhovateľom, ktoré užíval
na základe nájomnej zmluvy.
Je nesporné, že odporca nepodal návrh na vypratanie nehnuteľností v zákonom
stanovenej lehote 30 dní po skončení nájmu, a preto ex lege došlo k predĺženiu nájmu na 1
rok - teda do dňa 14. 04. 2010.
Občiansky zákonník ustanovuje, že k predĺženiu nájmu dôjde, ak nie je podaná
žaloba v stanovenej lehote. Jedná sa o hmotnoprávnu lehotu, v ktorej musí byť návrh
doručený na súd. Nie je vylúčené, že žaloba je podaná pred skončením nájmu, aj keď
predĺženého. Aj takáto žaloba je spôsobilá zabrániť predĺženiu nájmu, ak nie je zamietnutá
pre predčasnosť. Predčasná nie je, ak sa jedná už o predĺžený nájom.
Súd prvého stupňa rozhodol dňa 27. 05. 2010, teda už po uplynutí predĺženého
nájmu.
Podľa § 154 ods. 1 OSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.
Pokiaľ sa týka námietky navrhovateľa, že nebytové priestory nie sú riadne
špecifikované, odvolací súd túto námietku považuje za právne irelevantnú, pretože
vo výroku rozsudku súdu prvého stupňa sú tieto presne identifikované.
Pokiaľ sa týka ďalšej námietky, týkajúcej sa námietky zaujatosti, i túto námietku
považuje odvolací súd za nedôvodnú, a to s poukazom na znenie ust. § 14 ods. 3 OSP, podľa
ktorého dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, spočívajúce v postupe sudcu v konaní
o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.
Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
Preto odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“
Skutkové a právne závery krajského súdu sú v danom prípade jasne zdôvodnené
a toto zdôvodnenie je i náležite a obšírne zhodnotené. Krajský súd sa vysporiadal
s námietkami obsiahnutými v odvolaní sťažovateľky ústavne predvídaným spôsobom.
Závery krajského súdu sú logickým pokračovaním dokazovania vykonaného
prvostupňovým súdom a podradené príslušným právnym ustanoveniam, ktorými sa daná
právna vec spravuje.
Citované odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu podľa názoru
ústavného súdu, ktorým tento potvrdil rozsudok okresného súdu, vo vzťahu k sťažovateľke
nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, teda krajský súd v danom
prípade nemohol porušiť jej základné právo ani dohovorom zaručené právo.
Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v odôvodnení predmetného rozsudku
riadne a ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré pre jeho
rozhodnutie boli z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.
Ústavný súd nepovažuje odôvodnenie rozsudku krajského súdu č. k.
2 Cob/251/2010-187 z 18. januára 2011 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, resp. udržateľné do tej miery, aby malo za
následok porušenie označených ústavnoprocesných práv sťažovateľky. Samotná
skutočnosť, že sa sťažovateľka s rozhodnutím krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k
záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.
Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02,
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce
možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto
sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júna 2011