Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 224/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť S., B. zastúpenej advokátkou JUDr. A. T., B., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Cob

169/2009 z 8. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2011

doručená sťažnosť S., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. T., B.,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“), ako aj práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 8. februára 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo

„napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako organizácia kolektívnej

správy sa návrhom na začatie konania z 3. januára 2007 domáhala na Okresnom súde

Trebišov (ďalej len „okresný súd“) voči B., s. r. o., T. (ďalej len „žalovaný“), ako

prevádzkovateľovi retransmisie uhradenia primeranej odmeny za používanie zvukovo –

obrazových záznamov v káblovej retransmisii za obdobie od 1. apríla 2006 do 30. júna 2007

v sume 7 120,10 € s príslušenstvom. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 2.

októbra 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu zamietol.

O odvolaní podanom sťažovateľkou rozhodol krajský súd napadnutým rozhodnutím

tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že jej bolo Ministerstvom kultúry Slovenskej

republiky udelené oprávnenie č. 4/2005 na výkon kolektívnej správy majetkových práv

výrobcov zvukovo – obrazových záznamov v oblasti káblovej retransmisie nimi vyrobených

zvukovo – obrazových záznamov, na základe ktorého v súlade s § 78 a nasl. zákona

č. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom v znení

neskorších predpisov (ďalej len „autorský zákon“) vykonáva kolektívnu správu

majetkových práv výrobcov zvukovo – obrazových záznamov. Prostredníctvom

uzatvorených zmlúv o zastupovaní sťažovateľka zastupuje jednotlivých výrobcov, resp.

nositeľov práv k zvukovo – obrazovým záznamom a zároveň na základe bilaterálnej zmluvy

– dohody o spolupráci uzatvorenej so spoločnosťou A. (Association for the International

Collective Management of Audiovisual Works) zastupuje aj zahraničných výrobcov

zvukovo – obrazových záznamov.

Podľa sťažovateľky „Pod pojmom výrobca ZOZ môžeme chápať producenta filmu,

ktorý inicioval alebo zabezpečil, najmä vynaložením finančných prostriedkov, konečné

vyhotovenie filmu (ustanovenie § 5 ods. 20 Autorského zákona). Film je audiovizuálne dielo

podľa ustanovenia § 5 ods. 2 Autorského zákona a na to, aby mohlo byť audiovizuálne dielo

uvádzané na verejnosti (laicky povedané, aby sme mohli film aj pozerať), musí byť

zaznamenané, a tento záznam audiovizuálneho diela je ZOZ. K ZOZ sa viažu práva výrobcu

(producenta), t. j. výrobcovské práva podľa § 66 a nasl. AZ.

Ustanovenie § 67 ods. 1 AZ hovorí, že ak výrobca ZOZ nemá výhradné právo

udeľovať súhlas na verejný prenos svojho ZOZ podľa § 66 ods. 2, má za takéto použitie

právo na primeranú odmenu. Toto ustanovenie sa týka aj káblovej retransmisie, nakoľko

táto je podľa § 5 ods. 14 AZ verejným prenosom.

Podľa § 81 ods. 1 písm. j) AZ je organizácia kolektívnej správy povinná riadne,

s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia vyberať v súlade

s Autorským zákonom a zmluvami pre nositeľov práv, t. j. výrobcov ZOZ, odmeny. Tieto

odmeny teda vyberá na základe uzatvorených zmlúv s výrobcami ZOZ sťažovateľ ako

organizácia kolektívnej správy práv.

Každý prevádzkovateľ retransmisie je držiteľom oprávnenia na káblovú retransmisiu

na základe registrácie retransmisie vydanom Radou pre vysielanie a retransmisiu v zmysle

o vysielaní a retransmisii. Na základe tohto oprávnenia

prevádzkuje káblovú retransmisiu na určitom územnom rozsahu, určitému počtu

zákazníkom, t.j. v určitom počte prípojok. Prevádzkovateľ retransmisie dennodenne používa

ZOZ tým, že vykonáva ich káblovú retransmisiu prostredníctvom ponúkaných

programových služieb - televíznych kanálov. Ako sme už vyššie uviedli, v zmysle § 67 ods. 1

AZ za takéto použitie ZOZ má sťažovateľ od prevádzkovateľov retransmisie právo na

primeranú odmenu, nakoľko ako organizácia kolektívnej správy zastupuje majetkové práva

výrobcov ZOZ.

Vyššie spomínaným rozhodnutím krajského súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie

okresného súdu, však bolo toto právo sťažovateľa a tým aj výrobcov ZOZ porušené.“.

Na základe uvedeného považuje sťažovateľka rozsudok krajského súdu za arbitrárny

a jeho odôvodnenie za nedostatočné, pretože krajský súd sa nezaoberal väčšinou jej

námietok a argumentov prednesených v odvolaní a z rozhodnutia nemožno vyvodiť, z čoho

vyvodil svoj právny záver.

Sťažovateľka tiež poukázala na skutočnosť, že už v odvolaní proti rozsudku

okresného súdu uviedla, že ak tento súd tvrdí, že oprávnenie sťažovateľky „nie je

limitované uzatvorenými zmluvami s výrobcami zvukovo-obrazových záznamov alebo

s nositeľmi práv k zvukovo-obrazovým záznamom“, mal jej uplatnený nárok priznať bez

následného posudzovania zmlúv o zastupovaní.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla, že podľa názoru krajského súdu „výrobcu

audiovizuálneho diela nemožno považovať zároveň aj za výrobcu ZOZ. Súd však tento svoj

právny názor nezdôvodnil napriek tomu, že dôkazy predložené sťažovateľom jednoznačne

svedčia o opaku, navyše tento fakt vyplýva priamo z právnych predpisov SR.

Práva výrobcu ZOZ sú totožné s právami výrobcu audiovizuálneho diela, nakoľko

ide vždy o ten istý subjekt, o producenta (t. j. výrobcu). Táto skutočnosť vyplýva z ust. § 5

ods. 20 AZ, ust. o podmienkach evidencie, verejného

šírenia a uchovávania audiovizuálnych diel, multimediálnych diel a zvukových záznamov

umeleckých výkonov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (audiovizuálny zákon)

a taktiež Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky v stanovisku, ktoré sme predložili

súdu dňa 10. 9. 2008 (výklad MK SR sa nachádza na webovej stránke ministerstva –

http://www.culture.gov.sk/uploads/Ma/Qe/MaQeps7QJ5LeMo-JwboWD4A/04_vyklad-az_-

). Týmto stanoviskom MK SR sa však súdy v priebehu konania a pri rozhodovaní

vôbec nezaoberali, nevyhodnotili ho, napriek našim námietkam v odvolacom konaní...

Odvolací súd zároveň uviedol, že podľa § 5 Autorského zákona nieje možné ZOZ za

dielo.

Avšak práve § 5 v ods. 2 ustanovuje, že originálom audiovizuálneho diela je prvý

ZOZ tohto diela. Podľa tohto ustanovenia je prepojenie týchto dvoch statkov nevyhnutné, čo

konštatovalo aj vyššie uvedené stanovisko MK SR. Teda tvrdenie súdu, že nie je možné

považovať ZOZ za dielo, nemožno subsumovať pod všetky typy ZOZ. Nositelia práv, ktorých

zastupuje žalobca (sťažovateľka, pozn.), vykonávajú majetkové práva práve k ZOZ, ktoré

spĺňajú znaky audiovizuálneho diela – filmy, seriály, atď. (Znaky audiovizuálneho diela

nespĺňa každý ZOZ – napr. ZOZ športového prenosu nieje audiovizuálnym dielom.)

Pokiaľ by sa odvolací súd hore uvedenými ustanoveniami zákona a stanoviskom MK

SR spravoval, vyhodnotil by, že predložené zmluvy o zastupovaní s výrobcami a nositeľmi

práv k ZOZ poverujú sťažovateľa na vyberanie primeranej odmeny v zmysle § 67 ods. 1

AZ.“.

Podľa názoru sťažovateľky nemá oporu v skutkovom základe ani právny názor

krajského súdu, podľa ktorého zo zmlúv o zastupovaní nevyplýva, že sťažovateľka

uzatvorila zmluvy s výrobcami zvukovo – obrazových záznamov alebo s oprávnenými

osobami k týmto zvukovo – obrazovým záznamom. Uvedené tvrdenie nemá oporu

v skutkovom základe, pretože so zmluvy s A. vyplýva, že táto zastupuje producentov a

rovnako ostatné sťažovateľom predložené zmluvy o zastupovaní boli uzatvorené priamo

s výrobcami zvukovo – obrazových záznamov, resp. s nositeľmi práv k zvukovo –

obrazovým záznamom.

V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že A. ju v zmluve z 24. júna 2003

poverila zastupovaním práv producentov (výrobcov audiovizuálnych diel) na území

Slovenskej republiky. Týmto ju „poverila na zastupovanie práv výrobcov ZOZ, nakoľko

práva výrobcov sú vždy tie isté. Výrobca audiovizuálneho diela nedisponuje inými svojimi

právami ako výrobca ZOZ, vždy ide o práva podľa ustanovenia § 66 a nasl. Autorského

zákona. Táto skutočnosť je taktiež vyjadrená v úvodných ustanoveniach zmluvy, kde je A.

prezentovaná ako organizácia zastupujúca okrem iného pôvodné práva producentov

audiovizuálnych diel v oblasti káblovej retransmisie a sťažovateľ ako organizácia

kolektívnej správy zastupujúca na základe oprávnenia (v zmluve ako slovenská štátna

licencia) práva producentov audiovizuálnych diel v oblasti káblovej retransmisie.

Konkrétne v článku 2 ods. 4 zmluvy A. poveruje sťažovateľa na zastupovanie svojich práv (t.

j. práv nimi zastupovaných producentov) pri rokovaniach o zmluvách so slovenskými

káblovými prevádzkovateľmi. V článku 8 zmluvy A. poveruje sťažovateľa na vyberanie

odmien za práva producentov (t. j. majetkové práva výrobcov ZOZ v zmysle slovenského

Autorského zákona) od slovenských prevádzkovateľov retransmisie. Rozsah zastupovania je

uvedený v článku 2 ods. 5 zmluvy, v ktorom sa uvádza, že tento článok sa týka káblovej a

podobnej retransmisie televíznych programov.“.

Súčasne zmluvami o zastupovaní práv výrobcu zvukovo – obrazového záznamu

zastupovaní nositelia práv „poverili sťažovateľku zastupovaním ich práv na území v SR

a zahraničí, ktoré zastupovaní nositelia práv nadobudli v zmysle Autorského zákona (článok

I. zmluvy) v rozsahu, okrem iného, vyberania a rozdeľovania odmien za šírenie diel

prostredníctvom káblovej retransmisie. Ide o práva podľa ustanovenia § 66 a nasl.

Autorského zákona, tzv. výrobcovské práva - práva producentov. Tieto práva sa viažu

k ZOZ, t. j. filmu resp. audiovizuálnemu dielu, ktorý vyrobili.

Podľa názoru odvolacieho súdu, sa tieto zmluvy týkajú nároku na odmenu za šírenie

diel a nie ZOZ, a preto sa netýkajú práv výrobcov v zmysle § 67 ods. 1 AZ.

Súd si však neuvedomil, že v súdnom konaní nešlo o diela alebo ZOZ ako také, avšak

súdne konanie sa týkalo majetkových práv výrobcov v zmysle § 67 ods. 1 AZ. Výrobca môže

mať majetkové práv k ZOZ. avšak pokiaľ tento ZOZ spĺňa znaky audiovizuálneho diela, má

výrobca majetkové práva zároveň k audiovizuálnemu dielu - toto prepojenie je vyjadrené v

ust. § 5 ods. 20 AZ. Tento fakt si prvostupňový ako aj odvolací súd zjavne neuvedomil,

uvedené ustanovenie Autorského zákona nebral v úvahu, a preto nesprávne vyhodnotil

nielen vyššie uvedené zmluvy, ale celý majetkový nárok výrobcov ZOZ.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že poverenie sťažovateľa na zastupovanie

producentov zastupovaných organizáciou A. ako aj poverenia na zastupovanie výrobcov

ZOZ, je nesporné.“.

Podľa sťažovateľky všeobecné súdy rozhodujúce v jej veci dospeli k nesprávnemu

právnemu názoru, pokiaľ ide o aplikáciu § 84 autorského zákona a ich tvrdenie, že sa

vzťahuje len na povinnú kolektívnu správu práv. Uvedené je v rozpore s § 78 ods. 2 písm. c)

s odkazom na § 78 ods. 3 autorského zákona, podľa ktorých „povinnú kolektívnu správu

nemožno vylúčiť a nositelia práv musia byť pri výkone svojich majetkových práv

zastupovaní organizáciou kolektívnej správy. Ak teda povinnú kolektívnu správu nemožno

vylúčiť, nemožno dôjsť k naplneniu hypotézy právnej normy § 84 AZ – pokiaľ by sa táto

vzťahovala iba na povinnú kolektívnu správu – spočívajúcej vo vylúčení kolektívnej správy

a na následnom preukazovaní splnenia povinnosti vysporiadať používané predmety ochrany

povinným subjektom...

Nakoľko prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil ust. § 84 AZ, domnieval sa, že

organizácia kolektívnej správy je povinná preukázať použitie ňou spravovaného predmetu

ochrany. Naproti tomu je však prevádzkovateľ retransmisie povinný preukázať

vysporiadanie použitých predmetov ochrany, pretože sťažovateľ preukazuje v zmysle hore

uvedeného ustanovenia oprávnenie na zastupovanie nositeľov práv k používaným

predmetom ochrany. Žiadna z organizácií kolektívnej správy pri jej výkone nepreukazuje

používanie spravovaných predmetov ochrany, organizácia vždy preukazuje len zákonné

a zmluvné oprávnenie na výkon kolektívnej správy...

Odvolací súd sa v rozhodnutí nevysporiadal s viacerými navrhnutými dôkazmi

a skutočnosťami tvrdenými v odvolaní – napr. obsahom oprávnenia sťažovateľa na výkon

kolektívnej správy v spojitosti so zmluvami o zastupovaní, uplatnením ust. § 84 AZ na

dobrovoľnú kolektívnu správu, vzťah medzi pojmami výrobca ZOZ / výrobca

audiovizuálneho diela / producent a pojmami ZOZ a audiovizuálne dielo, stanoviskom MK

SR zo dňa 12. 6. 2008, preukázanie použitia ZOZ žalovaným. Odvolací súd sa obmedzil na

konštatovanie, že skutočnosti tvrdené sťažovateľom neboli preukázané, akými úvahami však

súd dospel k takémuto názoru, nie je z odôvodnenia rozhodnutia zrejmé.“.

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že rozsudok krajského súdu je

nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a jeho postupom bola sťažovateľke odňatá

možnosť konať pred súdom. Súčasne konaním krajského súdu nebola výrobcom ZOZ, ktorí

sú zastúpení sťažovateľom, uhradená od prevádzkovateľa retransmisie primeraná odmena

za používanie ich ZOZ káblovou retransmisiou, čím bolo porušené aj majetkové právo

sťažovateľky.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonanom dokazovaní vyniesol tento

nález:

„1. Základné právo Slovenskej asociácie producentov v audiovízii... na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.

-480 zo dňa 8. 2. 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -480 zo dňa 8. 2. 2011

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Slovenskej asociácii producentov v audiovízii priznáva náhradu trov konania,

ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr. A. T... do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie označených práv

zaručených , dohovorom a dodatkovým protokolom rozsudkom krajského súdu.

II.A K namietanému porušeniu a dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným

súdom...

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva

zaručeného (resp. práva podľa dohovoru) v nedostatočnom

odôvodnení napadnutého rozhodnutia a vyslovených právnych názoroch, „z rozhodnutia

nemožno vyvodiť, z čoho odvolací súd vyvodil svoj právny názor“; v dôsledku čoho

považuje napadnuté rozhodnutie za arbitrárne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (resp. práva podľa dohovoru) napadnutým rozhodnutím, ústavný

súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných

súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu

právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky sú

zlučiteľné s označeným článkom (resp. dohovoru).

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel ústavný súd k záveru,

že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne

správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní

zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

V odôvodnení svojho rozsudku krajský súd okrem iného uviedol: „Odvolací súd podľa

konštatuje správnosť napadnutého rozsudku a jeho odôvodnenia

v napadnutej časti a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje. Na doplnenie dôvodov

napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a k odvolaniu žalovaného odvolací súd uvádza

nasledovné:

Podľa účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne

vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre

rozhodnutie vo veci.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že účastníci konania, teda žalobca aj

žalovaný majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie

svojich skutočnosti a tento dôkaz súdu predložiť.

Podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, Čo uviedli účastníci.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa, z toho čo vyšlo v konaní najavo,

vyvodil správne skutkové a právne závery a vo veci správne rozhodol.

Odvolací súd sa zhoduje so záverom súdu prvého stupňa o posúdení vecnej aktívnej

legitimácie navrhovateľa v tomto konaní. Navrhovateľ v tomto konaní preukázal, že má

oprávnenie na výkon kolektívnej správy majetkových práv výrobcov zvukovo-obrazových

záznamov a iných nositeľov práv podľa § 78 ods. 1, 2 Autorského zákona k zvukovo-

obrazovým záznamom a to na základe rozhodnutia Ministerstva kultúry Slovenskej

republiky zo dňa 14. 9. 2001 a zo dňa 3. 3. 2004 vydaného pod č. MK-328/2004-900. Na

základe rozhodnutia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 10. 4. 2007 bol

navrhovateľ oprávnený vykonávať dobrovoľnú kolektívnu správu práv podľa Autorského

zákona v súvislosti s káblovou retransmisiou zvukovo-obrazového záznamu na základe

a v rozsahu uzatvorených zmlúv s výrobcami zvukovo-obrazových záznamov a inými

nositeľmi práv k zvukovo-obrazovým záznamom. Zmluvy, ktoré predložil žalobca v konaní

sa týkali práv súvisiacich s audiovizuálnymi dielami, čo je rozdielny pojem ako zvukovo-

obrazový záznam podľa § 5 ods. 24 Autorského zákona. Z týchto zmlúv nevyplýva, že

navrhovateľ uzatvoril zmluvy s výrobcami zvukovo-obrazových záznamov alebo

s oprávnenými osobami k týmto zvukovo-obrazovým záznamom. Navrhovateľ v tomto

konaní uplatňuje primeranú odmenu podľa § 67 ods. 1 Autorského zákona. Zo žiadnych

ustanovení zmluvy o spolupráci, ktorú uzatvoril navrhovateľ s asociáciou A. dňa 24. 6.

2003 nevyplýva, že asociácia A. poverila navrhovateľa na uplatňovanie tejto primeranej

odmeny podľa § 67 ods. 1 Autorského zákona. Táto zmluva oprávňuje navrhovateľa rokovať

o obsahu licenčných zmlúv so slovenskými káblovými prevádzkovateľmi. Toto oprávnenie

nemožno stotožňovať s oprávnením vyberať odmeny za verejný prenos zvukovo-obrazového

záznamu a prenos retransmisie. Predmetná zmluva navrhovateľa s asociáciou A. v čl. 8

poverila navrhovateľa na vyberanie licenčných poplatkov v zmysle § 45 Autorského zákona,

čo však nemožno považovať za právo na vyberanie primeranej odmeny, ktorá je upravená v

§ 67 Autorského zákona a ktorú si navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje. Zmluvy, ktoré má

navrhovateľ uzatvorené s výrobcami alebo so Slovenským filmovým Bratislava sa

týkajú nároku na odmenu za šírenie diel prostredníctvom káblovej retransmisie a nie

zvukovo-obrazových záznamov. Preto ani z týchto zmlúv nevyplýva aktívna legitimácia

navrhovateľa na uplatňovanie primeranej odmeny, ako majetkových práv výrobcov

zvukovo-obrazových záznamov. Podľa § 5 Autorského zákona nie je možné považovať

zvukovo-obrazový záznam za dielo a taktiež nemožno považovať za správne tvrdenie

navrhovateľa, že výrobca audiovizuálneho diela je zároveň aj výrobcom zvukovo-

obrazového záznamu.“

Predmetný rozsudok krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní.

Ústavný súd tiež konštatuje, že dôvody rozsudku krajského súdu sú zrozumiteľné

a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných

právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové

právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na

základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený

ani povinný nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd v tejto

súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme

všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky

podľa a práva podľa dohovoru. S prihliadnutím na

odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na

rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech

v konaní (obdobne napr. , , , , III. ÚS

139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B K namietanému porušeniu a dodatkového

protokolu

Sťažovateľka okrem iného namietala aj porušenie svojho základného práva „vlastniť

majetok podľa článku 20 ods. 1 ... a práva na ochranu majetku podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru...“ napadnutým rozhodnutím krajského súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že ako zástupkyňa „výrobcov ZOZ v dôsledku

rozhodnutia krajského súdu... nemôže realizovať svoje majetkové právo“.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. , )

zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva

vyplývajúce z a dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení

základného práva podľa a tiež aj práva podľa dodatkového

protokolu by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného

súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011