Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 225/2011
PDF · 158.56 KB
No categories available
I. ÚS 225/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. B., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.
8 C 126/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“ ) bola 3. mája 2011
doručená sťažnosť Ľ. B., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. B.,
B., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 126/2008.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou okresnému
súdu 27. mája 2008 proti S. a D. F. (ďalej len „žalovaní“) domáhala náhrady škody v sume
240 133 Sk vzniknutej v dôsledku dopravnej nehody, ku ktorej došlo 11. júna 2006.
Predmetná vec je okresným súdom vedená pod sp. zn. 8 C 126/2008.
Po podaní žaloby žalovaný uhradil sťažovateľke sumu 210 350 Sk, a preto
sťažovateľka v tejto časti zobrala svoj návrh späť. Okresný súd v časti uhradenej istiny
uznesením sp. zn. 8 C 126/2008 z 5. septembra 2008 konanie zastavil a v časti trov konania
rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti
predmetnému uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd
v Bratislave uznesením sp. zn. 4 Co 254/2008 z 30. júna 2009 tak, že napadnuté uznesenie
zrušil v časti týkajúcej sa náhrady trov konania a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie.
V ďalšom období bol okresný súd podľa sťažovateľky nečinný, nekonal ani po jej
výzve zo 14. decembra 2009, a preto prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podala 18.
mája 2010 sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu. V liste z 8. júla 2010
predseda okresného súdu konštatoval prieťahy v napadnutom konaní a vyzval zákonného
sudcu, aby vykonal úkony smerujúce k rozhodnutiu vo veci samej.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla, že po podaní sťažnosti na prieťahy v konaní
okresný súd „začal konať a vytyčovať pojednávania. Pojednávanie dňa 19. 1. 2011
porušovateľ znova odročil na deň 14. 02. 2011 za účelom vyhlásenia rozsudku.
Doposiaľ však rozsudok vyhlásený nebol a nebol ani účastníkom tým pádom
doručený.“.
Podľa sťažovateľky uvedeným postupom okresný súd nedodržal trojtýždňovú lehotu
na vyhlásenie rozsudku v súlade s § 156 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),
v deň, kedy mal byť vyhlásený rozsudok, ho nevyhlásil a ani účastníkom konania ho ďalšie
dva a pol mesiaca nedoručil.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla že uvedeným postupom okresného súdu jej bolo
odňaté právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a bola popretá i rovnosť
účastníkov konania, pretože „týmto protizákonným postupom sa porušovateľ jednoznačne
postavil na stranu odporcu, nakoľko pre odporcu je výhodné, aby sa vo veci rozhodlo
minimálne čo najneskôr už aj z dôvodu, že napr. trovy konania, o ktorých rozhodne súd, nie
je možné sankcionovať ani len úrokom z omeškania.“
Postup okresného súdu považuje sťažovateľka tiež za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy,
podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Podľa názoru sťažovateľky „vedomé vyvolávanie prieťahov v konaní je i porušením
rovnosti účastníka konania. Presvedčenie, že ide o vedomé konanie súdu spočíva v tom, že
súd nielen nekoná napriek tomu, že od podania žaloby uplynula dlhá doba a bola
konštatovaná opodstatnenosť sťažnosti, ale závažným spôsobom porušuje právne predpisy,
tým, že odročuje termín pojednávania na dlhšiu dobu, ako to pripúšťa zákon a porušuje
právne predpisy i tým, že koná v rozpore s ustanovením § 156 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého
je povinný doručiť rozsudok účastníkom na pojednávaní a neprítomným účastníkom ho
doručiť do 3 dní od pojednávania, na ktorom mal byť vyhlásený.“.
Vzhľadom na už uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd považoval jej
sťažnosť za naliehavú, aby ju po predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie konanie
a následne takto nálezom rozhodol:
„1. Okresný súd Bratislava II. v konaní vedenom pod sp. zn. 8C 126/2008 porušil
základné právo Ľ. B. na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy i právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky.
2. Okresnému súdu Bratislava II. sa zakazuje pokračovať v porušovaní práva Ľ. B.
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky vo veci 8C 126/2008 a prikazuje sa mu, aby v tejto veci konal bez zbytočných
prieťahov. Ľ. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 Eur
3. Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 311,57 Eur
(1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. činí sumu 123,50 Eur,
2 úkony á 123,50 Eur – príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, 2 x režijný paušál á 7,41
Eur, t. j. 261,82 Eur + 19% DPH v sume 49,75 Eur) k rukám advokátky JUDr. E. B., a to
do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,
ktorá je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu
v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval označené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 126/2008 tým, že nedodržal trojtýždňovú lehotu na
odročenie pojednávania na účely vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 2 OSP, tento dosiaľ
nevyhlásil a ani účastníkom konania nedoručil. Uvedený procesný postup okresného súdu je
podľa sťažovateľky nezákonný a popiera rovnosť účastníkov v konaní.
Podľa § 156 ods. 2 OSP rozsudok sa vyhlasuje spravidla hneď po skončení konania,
ktoré rozsudku predchádzalo. Ak to nie je možné, súd na vyhlásenie rozsudku odročí
pojednávanie najdlhšie na tri týždne; v takom prípade súd doručí rozsudok prítomným
účastníkom hneď po pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený, a neprítomným
účastníkom ho odošle najneskôr do troch dní.
Z predloženého súdneho spisu ústavný súd zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn.
8 C 126/2008 okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 19. januára 2011 (za účasti
právnej zástupkyne sťažovateľky ako aj oboch žalovaných) odročil pojednávanie pre účely
vyhlásenia rozsudku na 14. február 2011. Zo zápisnice o pojednávaní zo 14. februára 2011
jednoznačne vyplýva, že okresný súd na uvedenom pojednávaní bez prítomnosti účastníkov
konania rozsudok vyhlásil.
V tejto súvislosti ústavný súd poukázal na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej
jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú
preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do
základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej
nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
V danom prípade aj keď v čase podania sťažnosti ústavnému súdu ešte nebola
predmetná vec sťažovateľky právoplatne skončená, okresný súd už vo veci sťažovateľky
meritórne rozhodol, čím odstránil jej právnu neistotu. Táto skutočnosť v zásade zakladá
dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti o to viac,
že sťažovateľka o pojednávaní nariadenom na účely vyhlásenia rozsudku vedela, hoci sa ho
bez ospravedlnenia nezúčastnila.
S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka namieta, že jej dosiaľ nebol doručený
rozsudok okresného súdu, keďže ho okresný súd neodoslal v lehote ustanovenej v § 156
ods. 2 OSP (3 dní od vyhlásenia), ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že nedodržanie
zákonom ustanovenej lehoty na odoslanie rozsudku účastníkom konania samo osebe
nezakladá dôvody na vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd totiž v rámci svojej ustálenej judikatúry už viackrát vyslovil, že pojem
zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno
vykladať a aplikovať len s ohľadom na zákonom ustanovené lehoty na vykonanie určitého
úkonu sudcom alebo iným štátnym orgánom. S prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci sa
ani v týchto prípadoch totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 11/00, IV. ÚS 167/2010).
V prípade, keď ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto
článku ústavy (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03) alebo sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (I. ÚS 17/01, III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04).
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti, ako aj na základe predloženého
súdneho spisu ústavný súd konštatoval, že v predmetnej veci došlo pri odosielaní rozsudku
vyhláseného 14. februára 2011 k určitým prieťahom v postupe okresného súdu (odoslanie
predmetného rozsudku trvalo viac ako 3 mesiace, pozn.), čo však podľa názoru ústavného
súdu nemožno považovať za taký závažný nedostatok v konaní, ktorý by po prijatí sťažnosti
sťažovateľky na ďalšie konanie umožňoval reálne dospieť k záveru, že v predmetnej veci
okresný súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 126/2008 porušil základné
právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (podobne pozri napr. I. ÚS 35/01, II. ÚS 21/01).
Z petitu podanej sťažnosti tiež vyplýva, že sťažovateľka žiada ústavný súd aj
o vyslovenie porušenia práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy
v označenom konaní pred okresným súdom. Tento návrh sťažovateľka vo svojej sťažnosti
zdôvodnila nesprávnym procesným postupom okresného súdu, ktorým bola podľa je názoru
popretá rovnosť účastníkov v konaní.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu. Tomuto základnému právu
zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Preskúmanie predmetného spisu okresného súdu nesignalizuje taký postup súdu,
z ktorého by sa dalo odvodiť, že sťažovateľke nebolo umožnené domáhať sa svojich práv na
nestrannom a nezávislom súde; sťažovateľka mala možnosť v konaní predkladať návrhy
a vyjadrenia a zúčastňovať sa nariadených pojednávaní v prerokúvanej veci. Ústavný súd
teda nezistil porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní
okresného súdu vedenom pod sp. zn. 8 C 126/2008. Ústavný súd z hľadiska svojej
konštantnej judikatúry uvádza, že prieťahy v súdnom konaní nemajú za následok porušenie
základného práva na súdnu ochranu (II. ÚS 154/05). Sťažovateľke okresný súd svojím
postupom neodoprel poskytnutie súdnej ochrany, bol jej totiž umožnený reálny prístup
k súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2011