Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 257/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť F. L., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 4. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2011

doručená sťažnosť F. L., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 4. mája 2011 (ďalej len

„uznesenie zo 4. mája 2011“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 3. marca 2011 bol podľa § 399 ods. 2 Trestného

poriadku zamietnutý sťažovateľov návrh na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci

skončenej rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 29. mája 2006 v spojení

s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. decembra 2006. Sťažovateľ proti

uzneseniu krajského súdu z 3. marca 2011 podal v zákonom ustanovenej lehote

prostredníctvom svojej obhajkyne sťažnosť, ktorá bola uznesením najvyššieho súdu

zo 4. mája 2011 zamietnutá.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd sa pri svojom rozhodovaní jeho argumentmi

predloženými v návrhu na obnovu konania nezaoberal, hoci „tieto nové skutočnosti

a dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia mohli

odôvodniť iné rozhodnutie, než aké bolo urobené v pôvodnom konaní“. Uvedený postup

najvyššieho súdu mal za následok zamietnutie návrhu sťažovateľa na obnovu konania

a porušenie jeho práva na kontradiktórnosť procesu.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal tento nález:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. -55

porušil základné právo sťažovateľa na kontradiktórnosť konania zaručeného v čl. 47 ods. 3

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky ruší všetky predchádzajúce rozhodnutia nižších

súdov v danej veci s tým aby bola prejednaná nanovo s ohľadom na nález ústavného súdu.

Sťažovateľovi Ústavný súd Slovenskej Republiky priznáva primerané finančné

zadosťučinenie v sume 10 000,- € (slovom desaťtisíc euro), ktoré mu je Najvyšší súd SR

povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet právneho zástupcu

sťažovateľa podľa záverečného vyčíslenia a to do tridsiatich dní od právoplatnosti tohto

nálezu.“

Sťažovateľ súčasne ústavný súd požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Predmetom sťažnosti pred ústavným súdom je namietané porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho

súdu zo 4. mája 2011, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu

krajského súdu z 3. marca 2011 (uznesenie o zamietnutí návrhu sťažovateľa na obnovu

konania). K porušeniu uvedených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že najvyšší

súd sa vo svojom uznesení zo 4. mája 2011 nedostatočne vysporiadal s jeho argumentmi

predloženými v návrhu na povolenie obnovy konania.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie,

ak je v danom prípade vôbec prípustná aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd

pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (). Vo všeobecnosti

úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť

občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi

do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. ).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na

skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania

zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať

a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán,

ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh

týka, obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre

konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu

tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (, ,

). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ

ide o skúmanie splnenia podmienok konania o návrhu na obnovu konania.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Otázka posúdenia prípustnosti obnovy konania je predovšetkým otázkou zákonnosti

a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa

(mutatis mutandis ). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas

sťažovateľa so závermi najvyššieho súdu vyslovenými v jeho uznesení zo 4. mája 2011

v súvislosti s jeho argumentáciou v konaní.

Ústavný súd sa oboznámil s obsahom uznesenia najvyššieho súdu zo 4. mája 2011,

v ktorom tento súd vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa uvedenej v jeho sťažnosti proti

uzneseniu krajského súdu z 3. marca 2011 uviedol:

„Vo vzťahu k námietkam odsúdeného a jeho obhajkyne, ktoré sa týkajú skúmania

duševného stavu odsúdeného Filipa Lomnického a vplyvu anabolických látok na jeho

psychiku Najvyšší súd konštatuje, že týmito sa už dostatočne zaoberal Krajský súd

v Trenčíne, sp. zn. , ktorý uviedol na str. 12 svojho rozhodnutia, že z odborného

vyjadrenia MUDr. M. zistil, že užívanie anabolických steroidov, krátkodobé ani dlhodobé,

nemá vplyv na psychiku užívateľa, nevedie k poruche ovládacích a rozpoznávacích

psychických funkcií a navyše ihneď po vysadení anabolík úplne vymiznú ich účinky. S týmito

závermi sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací vo svojom

rozhodnutí, sp. zn. . Krajský súd v Trenčíne, sp. zn. , ktorý

rozhodoval o návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania vo svojom rozhodnutí okrem

iného uviedol, že dnes po viac ako siedmich rokoch by znalecké skúmanie duševného stavu

odsúdeného nebolo realizovateľné. Tieto tvrdenia považuje Najvyšší súd za správne a plne

sa s nimi stotožňuje.

V súvislosti s predloženými lekárskymi správami obžalovaným, ktoré mali

potvrdzovať, že sa psychiatricky liečil, Najvyšší súd si osvojil názor krajského súdu, že tieto

nie sú v súvislosti s jeho trestnou činnosťou akceptovateľné, nakoľko tieto popisujú jeho

duševný vývoj počas detstva a nevyplýva z nich taký záver, že by jeho psychický vývoj

vykazoval odchýlky majúce vplyv na jeho konanie osudného dňa, keď došlo k spáchaniu

skutku.

Ani ďalšie odsúdeným uvádzané námietky, nie sú takými skutočnosťami, ktoré by

podľa odôvodňovali obnovu konania a navyše ide o námietky, ktorými

sa už dostatočne zaoberali aj súdy v predchádzajúcich štádiách konania, a preto Najvyšší

súd nepovažuje za potrebné opätovne ich uvádzať, ale v tejto súvislosti na ne len odkazuje,

nakoľko ich považuje za správne.

Krajský súd v Trenčíne dospel k správnemu rozhodnutiu, že nie sú splnené

podmienky na povolenie obnovy konania uvedené v , a preto návrh

odsúdeného na povolenie obnovy konania ako nedôvodný zamietol v súlade so zákonom.“

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu zo 4. mája 2011 je

zdôvodnené vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd k zásadným námietkam sťažovateľa

zaujal stanovisko (napr. k námietke týkajúcej sa objasnenia vplyvu anabolík a steroidov

používaných sťažovateľom na jeho psychický stav v čase spáchania trestného činu), a preto

ho ústavný súd považuje nielen za dostačujúci, ale aj ústavne relevantný. V citovanej časti

odôvodnenia uznesenia zo 4. mája 2011 najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať podmienky obnovy konania za

nesplnené. V každom prípade postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Sťažovateľ v sťažnosti osobitne neodôvodnil, akým spôsobom malo dôjsť

k porušeniu jeho základného práva podľa . Ústavný súd zároveň nezistil

žiadnu príčinnú súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu zo 4. mája 2011 a namietaným

porušením základného práva sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47

ods. 3 .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú

a vzhľadom na túto skutočnosť bolo už ďalej bezpredmetné rozhodovať o jeho žiadosti

o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011