Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 257/2011
PDF · 154.74 KB
No categories available
I. ÚS 257/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť F. L., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Ntok 1/2011 zo 4. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2011
doručená sťažnosť F. L., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Ntok 1/2011 zo 4. mája 2011 (ďalej len
„uznesenie zo 4. mája 2011“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 3 Ntok 1/2011 z 3. marca 2011 bol podľa § 399 ods. 2 Trestného
poriadku zamietnutý sťažovateľov návrh na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci
skončenej rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 T 4/2005 z 29. mája 2006 v spojení
s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 74/2006 zo 6. decembra 2006. Sťažovateľ proti
uzneseniu krajského súdu z 3. marca 2011 podal v zákonom ustanovenej lehote
prostredníctvom svojej obhajkyne sťažnosť, ktorá bola uznesením najvyššieho súdu
zo 4. mája 2011 zamietnutá.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd sa pri svojom rozhodovaní jeho argumentmi
predloženými v návrhu na obnovu konania nezaoberal, hoci „tieto nové skutočnosti
a dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia mohli
odôvodniť iné rozhodnutie, než aké bolo urobené v pôvodnom konaní“. Uvedený postup
najvyššieho súdu mal za následok zamietnutie návrhu sťažovateľa na obnovu konania
a porušenie jeho práva na kontradiktórnosť procesu.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal tento nález:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Ntok 1/11-55
porušil základné právo sťažovateľa na kontradiktórnosť konania zaručeného v čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Ústavný súd Slovenskej republiky ruší všetky predchádzajúce rozhodnutia nižších
súdov v danej veci s tým aby bola prejednaná nanovo s ohľadom na nález ústavného súdu.
Sťažovateľovi Ústavný súd Slovenskej Republiky priznáva primerané finančné
zadosťučinenie v sume 10 000,- € (slovom desaťtisíc euro), ktoré mu je Najvyšší súd SR
povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet právneho zástupcu
sťažovateľa podľa záverečného vyčíslenia a to do tridsiatich dní od právoplatnosti tohto
nálezu.“
Sťažovateľ súčasne ústavný súd požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Predmetom sťažnosti pred ústavným súdom je namietané porušenie základného
práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho
súdu zo 4. mája 2011, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu
krajského súdu z 3. marca 2011 (uznesenie o zamietnutí návrhu sťažovateľa na obnovu
konania). K porušeniu uvedených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že najvyšší
súd sa vo svojom uznesení zo 4. mája 2011 nedostatočne vysporiadal s jeho argumentmi
predloženými v návrhu na povolenie obnovy konania.
Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie,
ak je v danom prípade vôbec prípustná aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd
pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti
úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť
občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi
do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
(I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov a že jeho
úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 13/01).
V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na
skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania
zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať
a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán,
ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh
týka, obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre
konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu
tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02,
I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ
ide o skúmanie splnenia podmienok konania o návrhu na obnovu konania.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,
vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je
absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie
obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo
bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú
legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto
cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Otázka posúdenia prípustnosti obnovy konania je predovšetkým otázkou zákonnosti
a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa
(mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas
sťažovateľa so závermi najvyššieho súdu vyslovenými v jeho uznesení zo 4. mája 2011
v súvislosti s jeho argumentáciou v konaní.
Ústavný súd sa oboznámil s obsahom uznesenia najvyššieho súdu zo 4. mája 2011,
v ktorom tento súd vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa uvedenej v jeho sťažnosti proti
uzneseniu krajského súdu z 3. marca 2011 uviedol:
„Vo vzťahu k námietkam odsúdeného a jeho obhajkyne, ktoré sa týkajú skúmania
duševného stavu odsúdeného Filipa Lomnického a vplyvu anabolických látok na jeho
psychiku Najvyšší súd konštatuje, že týmito sa už dostatočne zaoberal Krajský súd
v Trenčíne, sp. zn. 1T 4/2005, ktorý uviedol na str. 12 svojho rozhodnutia, že z odborného
vyjadrenia MUDr. M. zistil, že užívanie anabolických steroidov, krátkodobé ani dlhodobé,
nemá vplyv na psychiku užívateľa, nevedie k poruche ovládacích a rozpoznávacích
psychických funkcií a navyše ihneď po vysadení anabolík úplne vymiznú ich účinky. S týmito
závermi sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací vo svojom
rozhodnutí, sp. zn. 3 To 74/2006. Krajský súd v Trenčíne, sp. zn. 3Ntok 1/2011, ktorý
rozhodoval o návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania vo svojom rozhodnutí okrem
iného uviedol, že dnes po viac ako siedmich rokoch by znalecké skúmanie duševného stavu
odsúdeného nebolo realizovateľné. Tieto tvrdenia považuje Najvyšší súd za správne a plne
sa s nimi stotožňuje.
V súvislosti s predloženými lekárskymi správami obžalovaným, ktoré mali
potvrdzovať, že sa psychiatricky liečil, Najvyšší súd si osvojil názor krajského súdu, že tieto
nie sú v súvislosti s jeho trestnou činnosťou akceptovateľné, nakoľko tieto popisujú jeho
duševný vývoj počas detstva a nevyplýva z nich taký záver, že by jeho psychický vývoj
vykazoval odchýlky majúce vplyv na jeho konanie osudného dňa, keď došlo k spáchaniu
skutku.
Ani ďalšie odsúdeným uvádzané námietky, nie sú takými skutočnosťami, ktoré by
podľa § 394 ods. 1 Tr. por. odôvodňovali obnovu konania a navyše ide o námietky, ktorými
sa už dostatočne zaoberali aj súdy v predchádzajúcich štádiách konania, a preto Najvyšší
súd nepovažuje za potrebné opätovne ich uvádzať, ale v tejto súvislosti na ne len odkazuje,
nakoľko ich považuje za správne.
Krajský súd v Trenčíne dospel k správnemu rozhodnutiu, že nie sú splnené
podmienky na povolenie obnovy konania uvedené v § 394 Tr. por., a preto návrh
odsúdeného na povolenie obnovy konania ako nedôvodný zamietol v súlade so zákonom.“
Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu zo 4. mája 2011 je
zdôvodnené vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd k zásadným námietkam sťažovateľa
zaujal stanovisko (napr. k námietke týkajúcej sa objasnenia vplyvu anabolík a steroidov
používaných sťažovateľom na jeho psychický stav v čase spáchania trestného činu), a preto
ho ústavný súd považuje nielen za dostačujúci, ale aj ústavne relevantný. V citovanej časti
odôvodnenia uznesenia zo 4. mája 2011 najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať podmienky obnovy konania za
nesplnené. V každom prípade postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho
záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
Sťažovateľ v sťažnosti osobitne neodôvodnil, akým spôsobom malo dôjsť
k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Ústavný súd zároveň nezistil
žiadnu príčinnú súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu zo 4. mája 2011 a namietaným
porušením základného práva sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 ústavy.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú
a vzhľadom na túto skutočnosť bolo už ďalej bezpredmetné rozhodovať o jeho žiadosti
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2011