Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 311/2011
PDF · 289.96 KB
No categories available
II. ÚS 311/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. Z. N., K., zastúpenej advokátkou JUDr. A. L., K.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 197/1992 a jeho rozsudkom z 15. marca 2010
a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 180/2010
a jeho rozsudkom z 27. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. Z. N. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2011
doručená sťažnosť MUDr. Z. N., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C
197/1992 a jeho rozsudkom z 15. marca 2010 a postupom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 180/2010 a jeho rozsudkom z
27. januára 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom z 8. septembra
1989 podaným vtedy Mestskému súdu v Košiciach domáhala vyporiadania bezpodielového
spoluvlastníctva manželov. Vo veci samej rozhodol okresný súd rozsudkom č. k.
34 C 197/1992-267 z 15. marca 2010. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co 180/2010-321 z 27. januára 2011
rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky rozsudkom tak okresného súdu, ako aj rozsudkom
krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru. Svoje tvrdenia sťažovateľka odôvodnila takto:
«Krajský súd v Košiciach sťažovateľke doručil vyjadrenie odporcu k jej odvolaniu zo
dňa 11. 06. 2010 a súčasne listom zo dňa 20. 01. 2011, ktorý jej bol doručený dňa 27. 01.
2011 ju vyzval k vyjadreniu sa k nemu v lehote 10 dní. Sťažovateľka lehotu k písomnému
vyjadreniu dodržala a dňa 04. 02. 2011 doručila Krajskému súdu v Košiciach svoje
stanovisko k vyjadreniu odporcu zo dňa 11. 06. 2011. Krajský súd v Košiciach nemal ale
najmenší záujem na oboznámení sa s názorom sťažovateľky, keďže už dňa 27. 01. 2011
o veci rozhodol. Aj keď rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4 Co/180/2010-321 zo
dňa 27. 01. 2011 má 20 strán, jeho odôvodnenie je veľmi strohé, neodborné, nepresvedčivé
a ani okrajovo sa nedotklo tvrdení sťažovateľky uvedených v odvolaní.
Sťažovateľka považuje rozhodnutie prvostupňového súdu za nezákonné a tým, že
rozsudok Krajského súdu v Košiciach sa zákonným spôsobom v odôvodnení nevysporiadal s
jej tvrdeniami o protizákonnosti prvostupňového rozhodnutia, považuje aj napadnutý
rozsudok Krajského súdu za nezákonný, ktorým konajúci súd porušil jej ústavné práva...
Manželstvo účastníkov konania bolo rozvedené rozsudkom Mestského súdu v
Košiciach sp. zn. 24 C/771988-77 zo dňa 04. 10. 1988 a právoplatnosť nadobudol dňa 04.
04. 1989 Rozsudkom Mestského súdu v Košiciach sp. zn. 20 C/425/1989-89-7 zo dňa 15. 05.
1989 bolo zrušené právo spoločného užívania účastníkov konania k bytu nachádzajúcom sa
v K. na ulici... s tým, že byt bude naďalej užívať navrhovateľka ako členka družstva.
Odporcovi právo užívať byt zaniká a je povinný byt vypratať do 15 dní po právoplatnom a
vykonateľnom rozhodnutí národného výboru o tom, že mu bol pridelený náhradný byt alebo
poskytnuté náhradné ubytovanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 31. 10. 1989.
Z uvedeného sťažovateľka vyvodzuje, že v danom prípade súdy pochybili, ak tento
prípad posúdili podľa právnych predpisov platných v čase rozhodovania súdu. Prax súdov v
súčasnom období je taká, že všeobecnou cenou členského podielu v bytovom družstve je
cena, za ktorú je možné v danom mieste a čase nadobudnúť členské práva a povinnosti k
bytu porovnateľnej veľkosti, polohy, vybavenia, veku a pod. Členstvo v bytovom družstve,
na rozdiel od iných typov družstiev má konkrétny obsah v tom smere, že práva a povinnosti
člena družstva sú spojené s jednotlivým, presne špecifikovaným bytom. Pokiaľ sa potom
členské práva a povinnosti prevádzajú, prevádza sa vo svojej podstate právo dispozície ku
konkrétnemu bytu, ktorý však zostáva vo vlastníctve družstva, voči ktorému má i nový člen
povinnosti. Vzhľadom na to možno za trhovú cenu členského podielu v bytovom družstve
pokladať cenu, za ktorú je možné v konkrétnom čase a mieste nadobudnúť členské práva a
povinnosti k bytu porovnateľnej veľkosti, vybavenia, polohy a pod. Preto aj v súčasnosti sa
už členský podiel nevyporiadáva podľa účtovnej zostatkovej hodnoty členského podielu, ale
podľa všeobecnej ceny bytu. Tento právny záver má ale svoju oporu v § 230 Obchodného
zákonníka, na základe ktorého je každý člen družstva oprávnený s členskými právami a
povinnosťami v družstve voľne nakladať a družstvo prevod členských práv a povinností na
trestu osobu berie len na vedomie. Sťažovateľka má za to, že ak prvostupňový súd v
odôvodnení rozsudku uviedol, že „tento právny názor bol vývojom prekonaný“ nie je
správny, nakoľko došlo k zmene právnych predpisov, ktoré mali vplyv na rozhodovaciu prax
súdov, ktorá by ale v žiadnom prípade nemala byť aplikovaná na daný prípad.
Právo osobného užívania bytu... v K. účastníkom konania zaniklo v roku 1989, od 31.
10. 1989 sa užívateľkou bytu a výlučnou členkou v družstve stala sťažovateľka. Len jej
právo osobného užívania bytu sa s poukazom na ust. § 871 ods. 1 zák. č. 509/1991 Zb.
transformovalo na nájom a vôbec nedošlo k zmene na spoločný nájom bytu. Stanovovať
hodnotu bytu ku dňu vyporiadania BSM súdom považujeme za bezpredmetnú. Krajský súd
sa v napadnutom rozsudku s uvedeným názorom sťažovateľky žiadnym spôsobom
nevysporiadal, ale súčasne ani nevyslovil svoj názor, na základe akých právnych predpisov
sa vyporiadáva cena nájomného bytu...
Sťažovateľka má za to, že ak spoločné členstvo v družstve účastníkom konania
zaniklo ku dňu 31. 10. 1989, k uvedenému dňu sa má hodnota členského podielu aj
vyporiadať. Podľa vyjadrenia SBD II Košice zo dňa 03. 12. 1998 zostatková hodnota
členského podielu bola 26. 357,10 Sk. Určenie ceny členského podielu v družstve k 31. 10.
1989 znaleckým posudkom č. 02/2009 znalca Ing. S. S. zo dňa 19. 01. 2009 na sumu
2.072.669,- Sk je v rozpore so zákonom. Úlohou znalca bolo určiť všeobecnú hodnotu
bytu... ku dňu rozvodu, podľa cien platných v čase vypracovania znaleckého posudku.
Prvostupňový súd tvrdí, že pre jeho rozhodnutie bola rozhodná cena nehnuteľnosti podľa
stavu ku dňu rozvodu v cenách ku dňu rozhodnutia súdu. No ani jeden z jeho rozhodných
skutočností nebral do úvahy. Znalecký posudok č. 02/2009 obsahuje fotodokumentáciu bytu
a pri stanovení ceny bytu znalec vychádzal zo zhodného bytu. V roku 1989 nebolo
štandardom v bytoch mať plastové oká, plávajúce podlahy, vykachličkovanú kúpeľňu ani
omietky a pod. Aj táto podľa názoru sťažovateľky zjavná nesprávnosť, ušla pozornosti
Krajského súdu v Košiciach a nepovažoval za potrebné ju v odôvodnení rozsudku právne
zargumentovať...
Odvolací súd arbitrárne rozhodol o návrhu sťažovateľky tým, že svoje právne závery
riadne neodôvodnil. Odvolací súd sa obmedzil vo svojich záveroch na konštatáciu
výsledkov jeho hodnotenia bez logického vysvetľovania zistených skutočností s použitím
súvisiacich právnych ustanovení. Rozhodnutie odvolacieho súdu je tak nepresvedčivé a
popiera základné princípy spravodlivého procesu. Z rozsudku odvolacieho súdu nie je
zrejmé, prečo si osvojil právne posúdenie veci prvostupňovým súdom, zvlášť ak podľa § 157
zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v platnom znení, je uložená povinnosť
náležitého odôvodnenia rozhodnutia, teda z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi
závermi na strane druhej. V prípade, ak právne závery súdu v extrémnom nesúlade s
vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia
súdneho rozhodnutia nevyplývajú, je potrebné takéto rozhodnutie považovať za rozporné s
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Sťažovateľka poukazuje ešte na ďalší nezákonný postup prvostupňového súdu v
tomto súdnom konaní. Sťažovateľka pri podaní odvolania proti rozsudku Okresného súdu
Košice I. sp. zn. 34 C/197/1992-267 za dňa 15. 03. 2010 dňa 17. 05. 2010 uhradila súdny
poplatok za odvolanie vo výške 66,- €. Prvostupňový súd ju uznesením sp. zn. 34 C
197/1992 zo dňa 24. 05. 2010 vyzval v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia zaplatiť
súdny poplatok za odvolanie vo výške 2.078,50 €. Sťažovateľka súdom vyrubený súdny
poplatok za odvolanie uhradila z dôvodu urýchlenia konania (keď súdu rozhodnutie o veci
trvalo 21 rokov) a pocitu nezáujmu prvostupňového súdu o zabezpečenie spravodlivej
ochrany jej práv a jej oprávnených záujmov. Uvedené uznesenie je aj v rozpore s právnym
názorom vysloveným Ústavným súdom SR v Náleze I. ÚS 464/2010-33 zo dňa 10. 02.
2011...
Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4 Co/180/2010-321 zo dňa 27. 01.
2011 bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky...»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky MUDr. Z. N. na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.
4 Co/180/2010-321 zo dňa 27. 01. 2011 a rozsudkom Okresného súdu Košice I. sp. zn. 34
C/197/1992-267 zo dňa 15. 03. 2010 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4 Co/180/2010-321 zo dňa
27. 01. 2011 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľke
vo výške 16.500,- €... k rukám právnej zástupkyne sťažovateľky.
4. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške
261,82 €... do 15 dní od doručenia tohto nálezu k rukám právnej zástupkyne sťažovateľky.“
Zároveň sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým by odložil
vykonateľnosť právoplatného rozsudku okresného súdu č. k. 34 C 197/1992-267 z 15.
marca 2010 do rozhodnutia ústavného súdu o jej sťažnosti. Túto svoju požiadavku
odôvodnila tým, že vykonaním tohto rozhodnutia „môže dôjsť k vážnemu zásahu do
majetkovej sféry sťažovateľky, ktorá je vdovou starajúcou sa o neplnoleté dieťa“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 197/1992
a jeho rozsudkom z 15. marca 2010 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 Co 180/2010 a jeho rozsudkom z 27. januára 2011.
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 197/1992
a jeho rozsudkom z 15. marca 2010
V súvislosti s namietaným postupom okresného súdu v označenom konaní a jeho
rozhodnutím z 15. marca 2010 ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na
princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1
ústavy môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie
ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba
nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom (sťažovateľkou) označených práv
alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho (jej)
sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným postupom a rozhodnutím okresného súdu
sťažovateľka namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na
základe sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania
napádaného postupu okresného súdu (aj v súvislosti s námietkou požadovaného zaplatenia
súdneho poplatku za podané odvolanie) a jeho rozsudku č. k. 34 C 197/1992-267
z 15. marca 2010 využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré
sťažovateľka napokon aj využila. Na základe ňou podaného odvolania sa krajský súd
v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku
okresného súdu v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké
sťažovateľka na adresu tohto rozhodnutia okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným
súdom.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co/180/2010
a jeho rozsudkom z 27. januára 2011
2.1 Sťažovateľka, ako to uvádza v sťažnosti, rozsudok krajského súdu považuje za
nezákonný, pretože krajský súd sa v jeho odôvodnení nevysporiadal s jej tvrdeniami
o protizákonnosti prvostupňového rozhodnutia. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že
nespokojnosť sťažovateľky pramení predovšetkým z rozhodnutia všeobecných súdov
vo vzťahu k vyporiadaniu členského podielu k družstevnému bytu. V ďalšom sťažovateľka
uvádza, že odvolací súd arbitrárne rozhodol o jej návrhu tým, že svoje právne závery riadne
neodôvodnil. Rozhodnutie krajského súdu považuje za nepresvedčivé.
V súvislosti s namietaným postupom a rozhodnutím krajského súdu ústavný súd
v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade
so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje
preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo
nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd
nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony
nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na
preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej
spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,
a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Krajský súd svoje rozhodnutie vo vzťahu k otázke namietanej sťažovateľkou
odôvodnil takto:
„Prvostupňový súd svojim rozsudkom rozhodol tak, že vyporiadal bezpodielové
spoluvlastníctvo manželov tak, že určil, že do výlučného vlastníctva navrhovateľky
pripadá:...
19. hodnota člens. podielu SBD II Košice vo výško 68.800,- €...
...do výlučného vlastníctva odporcu pripadá:...
Navrhovateľka je povinná zaplatiť odporcovi na vyrovnanie titulom vyporiadania
bezpodielového spoluvlastníctva manželov sumu 33.844,175 EUR, v lehote 60 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.
Navrhovateľka a odporca sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok
za konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vo výške 1.430 EUR
v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet Okresného súdu Košice I.
Navrhovateľka a odporca sú povinní nahradiť štátu trovy, ktoré štát platil, každý vo
výške 373,83 EUR v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet Okresného
súdu Košice I...
Svoje rozhodnutie založil na zistení, že navrhovateľka sa návrhom domáhala
vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania s odôvodnením, že po
rozvode sa s odporcom na jeho vyporiadaní nedohodli...
Z pripojeného spisu Mestského súdu v Košiciach sp. zn. 20 C/425/1989 súd zistil, že
rozsudkom č. k. 20 C/425/89-7 zo dňa 15. 5. 1989 bolo zrušené právo spoločného užívania
účastníkov konania k bytu nachádzajúcemu sa v K. na ulici... s tým, že byt bude naďalej
užívať navrhovateľka ako členka družstva. Zároveň bola odporcovi uložená povinnosť
vypratať byt do 15 dní po právoplatnom a vykonateľnom rozhodnutí národného výboru
o tom, že mu bol pridelený náhradný byt alebo poskytnuté náhradné ubytovanie. Dopĺňacím
rozsudkom č. k. 20 C/425/1989-23... súd doplnil výrok rozsudku tak, že odporcovi právo
užívať byt zaniká a je povinný vypratať byt do 15 dní po právoplatnom a vykonateľnom
rozhodnutí národného výboru o tom, že mu bol pridelený náhradný byt alebo poskytnuté
náhradné ubytovanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 31. 10. 1989, v spojení
s uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co/293/1989-28 zo dňa 26. 9. 1989.
Súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctva, odvetvia
pozemné stavby, odhad hodnoty nehnuteľností a uložil súdnemu znalcovi určiť všeobecnú
hodnotu nehnuteľnosti – bytu..., podľa stavu nehnuteľnosti ku dňu rozvodu manželstva
a podľa cien platných v čase rozhodovania o vyporiadaní BSM.
Zo znaleckého posudku Ing. S. S. č. 2/2009 zo dňa 19. 1. 2009 súd zistil, že súdny
znalec vypracoval znalecký posudok podľa stavebno-technického stavu posudzovanej
nehnuteľnosti v roku 1989. Zo záveru znaleckého posudku je zrejmé, že všeobecná hodnota
predmetnej nehnuteľnosti činí 68.800 EUR (2.072.669,- Sk).
Vo vyjadrení k znaleckému posudku navrhovateľka namietala, že postup súdu
spočívajúci v nariadení znaleckého dokazovania nepovažuje za správny z dôvodu, že
predmetný byt nepatrí do BSM. Uvedené tvrdenie odôvodňovala poukazom na prechodné
ustanovenie § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka (prijaté zákonom č. 509/1991 Zb., ktorým
bol novelizovaný Občiansky zákonník s účinnosťou od 1. 1. 1992), podľa ktorého sa právo
osobného užívania bytu vzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré trvá ku dňu
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, mení dňom účinnosti tohto zákona na nájom
a spoločné užívanie bytu a spoločné užívanie bytu manželmi sa mení na spoločný nájom.
Navrhovateľka mala za to, že v dôsledku právoplatného rozsudku Mestského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C/245/1989, ktorým bolo rozhodnuté o zrušení
práva spoločného užívania bytu a o tom, že byt bude ďalej užívať navrhovateľka, odporcovi
už od roku 1989 nesvedčilo právo užívania družstevného bytu, ani členstvo v družstve
a preto, s poukazom na vyššie citované ustanovenie Občianskeho zákonníka, sa na nájom
zmenilo len právo osobného užívania bytu navrhovateľky. Naviac, predmetný byt v priebehu
konania o vyporiadanie BSM stal výlučným vlastníctvom navrhovateľky a preto do BSM
nepatrí. Navrhovateľka mala za to, že z uvedeného dôvodu je zisťovanie trhovej ceny bytu
irelevantné a ako dôkaz predmetný znalecký posudok v konaní nemôže byť použitý. V tejto
súvislosti poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre č. k. 6 Co/113/2006 zo dňa
10. 10. 2006, z ktorého vyplýva právny názor, že pri vyporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, ktorého predmetom je vyporiadanie hodnoty predtým
spoločných práv a povinností spojených s užívaním družstevného bytu, sa vychádza z
obvyklej ceny týchto práv ku dňu zániku spoločného členstva rozvedených manželov v
družstve.
Z nájomnej zmluvy (č. l. 152 spisu) súd zistil, že S. K., so sídlom v K. ako
prenajímateľ a navrhovateľka ako nájomkyňa uzavreli dňa 15. 3. 2002 zmluvu o nájme
štvorizbového družstevného bytu s príslušenstvom bytového domu R-2-C... Zmluva bola
uzatvorená na dobu neurčitú počnúc od 1. 3. 2002.
Zo zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu (č. l. 159 spisu) súd zistil, že S. K.
ako prevádzajúci a navrhovateľka ako členka družstva a nadobúdateľka dňa 17. 5. 2002
uzavreli zmluvu, ktorej predmetom bol prevod vlastníctva k bytu č. 1 na prvom poschodí vo
vchode... v K., ako aj príslušného spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach domu. Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol
povolený dňa 10. 6. 2002 pod č. V 1032/2002...
Predmetom vyporiadania BSM je.. členský podiel v družstve ako pôvodné spoločné
majetkové právo manželov.
Z ustálenej súdnej judikatúry vyplýva, že ak manželom za trvania manželstva vzniklo
nielen právo spoločného užívania družstevného bytu, ale aj spoločné členstvo v bytovom
družstve, potom hodnota členských práv a povinností spojených s užívaním tohto bytu je
spoločnou majetkovou hodnotou manželov. Súdy preto musia pri vyporiadaní BSM
prihliadnuť k tejto majetkovej hodnote, rovnako ako aj k iným majetkovým hodnotám, ktoré
sú pre rozvedených manželov spoločné a nadväzujú na ich potrebné spoločenstvo
a rozhodnúť o tom, ktorému z manželov má táto hodnota pripadnúť. Hodnota členských
práv a povinností by samozrejme nemala pripadnúť tomu z manželov, ktorý stratil právo
spoločného užívania bytu a tým aj členstvo v družstve, takže rozhodnutie o tom, komu
z manželov má členský podiel pripadnúť, bude závisieť predovšetkým na tom, ktorý z nich
bude ako člen družstva byt ďalej užívať, a to či už na základe dohody rozvedených manželov
alebo na základe právoplatného rozhodnutia súdu. Pôvodne súdy pri vyporiadaní členského
podielu v stavebnom bytovom družstve prihliadali k zostatkovej hodnote členského podielu.
Tento právny názor bol vývojom prekonaný. Členský podiel sa stal legálnym predmetom
obchodu a súdna prax pri jeho vyporiadaní vychádza z jeho trhovej hodnoty. Konkrétne to
znamená, že je treba vychádzať z toho, aká je hodnota vyporiadavaného členského podielu
v dobe rozhodovania súdu, keby bol v stave, v akom bol v dobe zániku spoločného členstva
bývalých manželov v družstve. Trhová hodnota pritom vyjadruje cenu, ktorú by bolo možné
dosiahnuť za prevod členského podielu v družstve v rozhodnej dobe a mieste.
V danom prípade ku dňu rozvodu manželstva, a teda aj ku dňu zániku BSM
nepochybne existovalo spoločné majetkové právo účastníkov konania, predstavujúce ich
členský podiel v bytovom družstve. Je nepochybne, že v dobe do troch rokov od zániku
manželstva súd rozhodol o zrušení práva spoločného užívania rozvedených manželov
k družstevnému bytu, ako aj o tom, kto z nich bude ako člen družstva ďalším užívateľom
bytu, čím zo zákona zaniklo spoločné členstvo rozvedených manželov v družstve, z čoho
potom vyplýva, že členský podiel náleží už iba navrhovateľke. Rozhodnutie súdu o zrušení
spoločného nájmu (užívania bytu) a o zániku spoločného členstva sa však nezaoberá
vyporiadaním hodnoty členského podielu, čo znamená, že o tejto otázke sa musia rozvedení
manželia buď dohodnúť alebo o nej rozhoduje súd, a to buď v rámci konania o
vyporiadanie BSM, pokiaľ bol návrh na vyporiadanie podaný včas (do troch rokov od
zániku manželstva) alebo na návrh jedného z bývalých manželov na úhradu polovice
hodnoty členského podielu v družstve (pokiaľ návrh na vyporiadanie BSM v zákonnej lehote
podaný nebol).
V zmysle vyššie uvedených zásad je zrejmé, že vzhľadom k tej skutočnosti, že
navrhovateľka bola určená za výlučnú užívateľku predmetného družstevného bytu, súd
rozhodol o tom, že hodnota členského podielu v družstve pripadá navrhovateľke.
Zo znaleckého posudku Ing. S. S. súd zistil, že všeobecná (trhová) hodnota bytu v
čase vyporiadania, podľa stavu, v akom tento bol v roku 1989, a teda v čase, kedy došlo
jednak k rozvodu manželstva, ako aj k rozhodnutiu súdu o zrušení práva spoločného
užívania rozvedených manželov k bytu, je 68.800 EUR. Odporcovi, ktorý sa nestal výlučným
členom družstva a užívateľom družstevného bytu teda titulom vyporiadania patrí čiastka
predstavujúca polovicu trhovej hodnoty členského podielu. V danom prípade nebolo
potrebné pri určení trhovej hodnoty zohľadňovať v zmysle obvyklého súdneho postupu ani
trhovú hodnotu náhradného bytu, hoci práve na zabezpečenie takého bytu bola viazaná
povinnosť odporcu vypratať sa z predmetného družstevného bytu. Povinnosť zabezpečiť
náhradný byt nebola viazaná na navrhovateľku, ale v zmysle pôvodnej právnej úpravy mal
o pridelení náhradného bytu, resp. náhradného ubytovania rozhodnúť príslušný národný
výbor, čo sa však v dôsledku zmeny právneho režimu v spoločnosti nestalo. Je však zrejmé,
že navrhovateľka nemusela vynaložiť finančné prostriedky na zabezpečenie náhradného
bývania pre odporcu, ale odporca, ako to vyplynulo z vyjadrenia účastníkov, sa v podstate
svojho práva bývania (resp. práva užívania predmetného bytu) vzdal a svoju bytovú otázku
si vyriešil sám, zadovážením bytu z vlastných finančných prostriedkov po zániku
manželstva. Aj z uvedených dôvodov súd považoval za spravodlivé vyporiadať hodnotu
členského podielu v družstve tak, že odporcovi, ktorý sa nestal výlučným členom družstva
a užívateľom družstevného bytu, prináleží čiastka vo výške polovice trhovej hodnoty
členského podielu.
Po sčítaní aktív, ktoré podľa rozhodnutia súdu dostal každý z účastníkov konania,
súd zistil, že táto hodnota je rozdielna, a preto bolo povinnosťou súdu samostatným
výrokom rozhodnúť o tzv. vyporiadacom podiele a teda o sume, ktorú je jeden z účastníkov
konania povinný zaplatiť druhému tak, aby každý z nich (za predpokladu rovnakej veľkosti
ich podielov) dostal súhrnne rovnakú hodnotu...
Občiansky zákonník pri vyporiadaní BSM vychádza z toho, že podiely manželov na
spoločnom majetku sú rovnaké. Hoci zákon dáva súdu možnosť, aby výška podielov bola
určená aj v inom pomere, súd v tomto prípade nezistil žiadne významnejšie okolnosti, na
ktoré by bolo potrebné pri vyporiadaní prihliadať a ktoré by výšku podielov ovplyvnili tak,
že by tieto podiely na spoločnom majetku neboli rovnaké. Vychádzajúc z vyššie uvedeného,
vzhľadom k tomu, že hodnota majetku, ktorá pripadla do výlučného vlastníctva
navrhovateľky je vyššia, je zrejmé, že na vyrovnanie podielov tak, aby boli rovnaké
(35.749,865 EUR ), by bola navrhovateľka povinná titulom vyporiadania zaplatiť odporcovi
sumu 33.461,775 EUR. Výška tejto náhrady sa však vzhľadom na zohľadnenie finančných
prostriedkov zaplatených po zániku manželstva na spoločné dlhy zvyšuje o rozdiel medzi
tým, čo vynaložila navrhovateľka a tým, čo vynaložil odporca (712,09 EUR - 329,695
EUR), t. j. o sumu 382,395 EUR. Súd preto rozhodol, že navrhovateľka je povinná zaplatiť
odporcovi na vyrovnanie titulom vyporiadania BSM sumu 33.844,175 EUR v lehote do 60
dní od právoplatnosti tohto rozsudku...
Odvolací súd vec na základe podaného odvolania prejednal bez nariadenia
pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O. s. p. s tým, že bolo verejne vyhlásené
rozhodnutie dňa 27. 1. 2011 o 9,10 hodine v pojednávacej miestnosti s tým, že na úradnej
tabuli krajského súdu bolo toto vyvesené dňa 21. 1. 2011 a zvesené dňa 27. 1. 2011.
Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožní
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správností dôvodov napadnutého rozhodnutia, pripadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa stotožňuje s výsledkami vykonaného dokazovania ako aj so
správnosťou rozhodnutia, ktoré v svojom rozhodnutí aj citoval, pokiaľ ide o sporné
predmety vyporiadania.
Ďalej je treba povedať, že už návrh bol podaný v roku 1989, čiže je potrebné, aby sa
tieto pomery usporiadali. Pokiaľ ide o veci, ktoré boli sporné, tak aj odvolací súd sa
stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa ako hodnotil výsledky vykonaného dokazovania
a podrobne zdôvodnil každú spornú položku.
Najzávažnejším predmetom vyporiadania je byt a tú si je potrebné osvojiť výsledky
súdu prvého stupňa. Stavebné bytové družstvo a navrhovateľka ako členka družstva uzavreli
zmluvu, o ktorej predmetom bol prevod bytu, náhradný byt odporca v zmysle rozsudku
nedostal. Naviac si z vlastných finančných prostriedkov zakúpil byt.
Pokiaľ ide o odvolanie, že podľa zmluvy súd vychádzal zo všeobecnej ceny bytu, je
nepochybne aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, že všeobecnou cenou členského
podielu v bytovom družstve je cena, za ktorú je možné v danom mieste a čase nadobudnúť
alebo predať členské práva a povinnosti k bytu porovnateľnej veľkosti, polohy, vybavenia,
veku a podobne. Obvykle sa táto cena bytu (takže to je tá trhová cena) zisťuje porovnaním
s už realizovanými predajmi a kúpami podobných bytov v danom mieste a čase.
Nepochybne súd pri dokazovaní z tohto vychádzal a preto odvolacie námietky sú
neopodstatnené. Z týchto dôvodov bolo potrebné potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa v
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu považoval za správny, a teda prečo ho bolo potrebné potvrdiť.
V podstate sa odvolací súd stotožnil so závermi prvostupňového súdu a tieto závery
do svojho rozhodnutia prevzal. Tento postup mu umožnilo znenie ustanovenia § 219 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V tomto zmysle preto
možno právne závery okresného súdu, na ktoré krajský súd poukázal, považovať za aj jeho
právne závery. V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že v odôvodnení rozhodnutia
druhostupňového súdu absentujú odpovede na jej argumenty, ústavný súd poznamenáva, že
aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zaoberajúcou sa
požiadavkami na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva,
že tento článok dohovoru zaväzuje síce súd odôvodniť svoje rozhodnutie, to však
neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
A preto skutočnosť, či v danom prípade boli dodržané základné požiadavky spravodlivého
procesu, možno podľa záverov ESĽP posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu
(rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288).
Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď
na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné
argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie
konkrétneho právneho problému (obdobne napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07,
V každom prípade postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru
vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda
krajský súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľky na súdnu
ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), resp. právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1
dohovoru). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným
súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským
súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú.
2.2 Sťažovateľka v sťažnosti pred ústavným súdom ďalej namieta, že krajský súd
neprihliadol na jej stanovisko doručené 4. februára 2011, ktoré podala k vyjadreniu odporcu
(z 11. júna 2010), pretože krajský súd vo veci odvolania rozhodol už 27. januára 2011,
pritom predtým jej na vyjadrenie poskytol lehotu 10 dní, ktorú dodržala.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky v tejto časti je potrebné
odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
Podľa § 236 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku dovolaním možno napadnúť
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.
Nemožnosť vyjadrenia sa pred všeobecným súdom, resp. neprihliadnutie na
vyjadrenie sa účastníka konania možno podľa názoru ústavného súdu v tejto súvislosti
považovať za odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom.
Sťažovateľka teda v tomto prípade mala možnosť využiť jej dostupný prostriedok
nápravy v podobe mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania, na základe ktorého by
bol Najvyšší súd Slovenskej republiky oprávnený a zároveň povinný preskúmať zákonnosť
postupu krajského súdu v odvolacom konaní. Existuje teda iný súdny orgán oprávnený
poskytnúť ochranu základnému právu sťažovateľky, preto v zmysle ustanovenia čl. 127
ods. 1 ústavy a v ňom zakotveného princípu subsidiarity ústavný súd nemá dostatok
právomoci v tejto časti sťažnosti konať, a z tohto dôvodu ju podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného
finančného zadosťučinenia a úhrady trov právneho zastúpenia je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa
touto časťou sťažnosti nezaoberal.
Rovnako bolo vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bez právneho dôvodu zaoberať sa
návrhom sťažovateľky na rozhodnutie o dočasnom opatrení.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2011