Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 311/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. Z. N., K., zastúpenej advokátkou JUDr. A. L., K.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. marca 2010

a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 27. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. Z. N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2011

doručená sťažnosť MUDr. Z. N., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C

197/1992 a jeho rozsudkom z 15. marca 2010 a postupom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z

27. januára 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom z 8. septembra

1989 podaným vtedy Mestskému súdu v Košiciach domáhala vyporiadania bezpodielového

spoluvlastníctva manželov. Vo veci samej rozhodol okresný súd rozsudkom č. k.

-267 z 15. marca 2010. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka

odvolanie, o ktorom krajský súd rozsudkom č. k. -321 z 27. januára 2011

rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky rozsudkom tak okresného súdu, ako aj rozsudkom

krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru. Svoje tvrdenia sťažovateľka odôvodnila takto:

«Krajský súd v Košiciach sťažovateľke doručil vyjadrenie odporcu k jej odvolaniu zo

dňa 11. 06. 2010 a súčasne listom zo dňa 20. 01. 2011, ktorý jej bol doručený dňa 27. 01.

2011 ju vyzval k vyjadreniu sa k nemu v lehote 10 dní. Sťažovateľka lehotu k písomnému

vyjadreniu dodržala a dňa 04. 02. 2011 doručila Krajskému súdu v Košiciach svoje

stanovisko k vyjadreniu odporcu zo dňa 11. 06. 2011. Krajský súd v Košiciach nemal ale

najmenší záujem na oboznámení sa s názorom sťažovateľky, keďže už dňa 27. 01. 2011

o veci rozhodol. Aj keď rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. -321 zo

dňa 27. 01. 2011 má 20 strán, jeho odôvodnenie je veľmi strohé, neodborné, nepresvedčivé

a ani okrajovo sa nedotklo tvrdení sťažovateľky uvedených v odvolaní.

Sťažovateľka považuje rozhodnutie prvostupňového súdu za nezákonné a tým, že

rozsudok Krajského súdu v Košiciach sa zákonným spôsobom v odôvodnení nevysporiadal s

jej tvrdeniami o protizákonnosti prvostupňového rozhodnutia, považuje aj napadnutý

rozsudok Krajského súdu za nezákonný, ktorým konajúci súd porušil jej ústavné práva...

Manželstvo účastníkov konania bolo rozvedené rozsudkom Mestského súdu v

Košiciach sp. zn. -77 zo dňa 04. 10. 1988 a právoplatnosť nadobudol dňa 04.

04. 1989 Rozsudkom Mestského súdu v Košiciach sp. zn. -89-7 zo dňa 15. 05.

1989 bolo zrušené právo spoločného užívania účastníkov konania k bytu nachádzajúcom sa

v K. na ulici... s tým, že byt bude naďalej užívať navrhovateľka ako členka družstva.

Odporcovi právo užívať byt zaniká a je povinný byt vypratať do 15 dní po právoplatnom a

vykonateľnom rozhodnutí národného výboru o tom, že mu bol pridelený náhradný byt alebo

poskytnuté náhradné ubytovanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 31. 10. 1989.

Z uvedeného sťažovateľka vyvodzuje, že v danom prípade súdy pochybili, ak tento

prípad posúdili podľa právnych predpisov platných v čase rozhodovania súdu. Prax súdov v

súčasnom období je taká, že všeobecnou cenou členského podielu v bytovom družstve je

cena, za ktorú je možné v danom mieste a čase nadobudnúť členské práva a povinnosti k

bytu porovnateľnej veľkosti, polohy, vybavenia, veku a pod. Členstvo v bytovom družstve,

na rozdiel od iných typov družstiev má konkrétny obsah v tom smere, že práva a povinnosti

člena družstva sú spojené s jednotlivým, presne špecifikovaným bytom. Pokiaľ sa potom

členské práva a povinnosti prevádzajú, prevádza sa vo svojej podstate právo dispozície ku

konkrétnemu bytu, ktorý však zostáva vo vlastníctve družstva, voči ktorému má i nový člen

povinnosti. Vzhľadom na to možno za trhovú cenu členského podielu v bytovom družstve

pokladať cenu, za ktorú je možné v konkrétnom čase a mieste nadobudnúť členské práva a

povinnosti k bytu porovnateľnej veľkosti, vybavenia, polohy a pod. Preto aj v súčasnosti sa

už členský podiel nevyporiadáva podľa účtovnej zostatkovej hodnoty členského podielu, ale

podľa všeobecnej ceny bytu. Tento právny záver má ale svoju oporu v § 230 Obchodného

zákonníka, na základe ktorého je každý člen družstva oprávnený s členskými právami a

povinnosťami v družstve voľne nakladať a družstvo prevod členských práv a povinností na

trestu osobu berie len na vedomie. Sťažovateľka má za to, že ak prvostupňový súd v

odôvodnení rozsudku uviedol, že „tento právny názor bol vývojom prekonaný“ nie je

správny, nakoľko došlo k zmene právnych predpisov, ktoré mali vplyv na rozhodovaciu prax

súdov, ktorá by ale v žiadnom prípade nemala byť aplikovaná na daný prípad.

Právo osobného užívania bytu... v K. účastníkom konania zaniklo v roku 1989, od 31.

10. 1989 sa užívateľkou bytu a výlučnou členkou v družstve stala sťažovateľka. Len jej

právo osobného užívania bytu sa s poukazom na ust.

transformovalo na nájom a vôbec nedošlo k zmene na spoločný nájom bytu. Stanovovať

hodnotu bytu ku dňu vyporiadania BSM súdom považujeme za bezpredmetnú. Krajský súd

sa v napadnutom rozsudku s uvedeným názorom sťažovateľky žiadnym spôsobom

nevysporiadal, ale súčasne ani nevyslovil svoj názor, na základe akých právnych predpisov

sa vyporiadáva cena nájomného bytu...

Sťažovateľka má za to, že ak spoločné členstvo v družstve účastníkom konania

zaniklo ku dňu 31. 10. 1989, k uvedenému dňu sa má hodnota členského podielu aj

vyporiadať. Podľa vyjadrenia SBD II Košice zo dňa 03. 12. 1998 zostatková hodnota

členského podielu bola 26. 357,10 Sk. Určenie ceny členského podielu v družstve k 31. 10.

1989 znaleckým posudkom č. 02/2009 znalca Ing. S. S. zo dňa 19. 01. 2009 na sumu

2.072.669,- Sk je v rozpore so zákonom. Úlohou znalca bolo určiť všeobecnú hodnotu

bytu... ku dňu rozvodu, podľa cien platných v čase vypracovania znaleckého posudku.

Prvostupňový súd tvrdí, že pre jeho rozhodnutie bola rozhodná cena nehnuteľnosti podľa

stavu ku dňu rozvodu v cenách ku dňu rozhodnutia súdu. No ani jeden z jeho rozhodných

skutočností nebral do úvahy. Znalecký posudok č. 02/2009 obsahuje fotodokumentáciu bytu

a pri stanovení ceny bytu znalec vychádzal zo zhodného bytu. V roku 1989 nebolo

štandardom v bytoch mať plastové oká, plávajúce podlahy, vykachličkovanú kúpeľňu ani

omietky a pod. Aj táto podľa názoru sťažovateľky zjavná nesprávnosť, ušla pozornosti

Krajského súdu v Košiciach a nepovažoval za potrebné ju v odôvodnení rozsudku právne

zargumentovať...

Odvolací súd arbitrárne rozhodol o návrhu sťažovateľky tým, že svoje právne závery

riadne neodôvodnil. Odvolací súd sa obmedzil vo svojich záveroch na konštatáciu

výsledkov jeho hodnotenia bez logického vysvetľovania zistených skutočností s použitím

súvisiacich právnych ustanovení. Rozhodnutie odvolacieho súdu je tak nepresvedčivé a

popiera základné princípy spravodlivého procesu. Z rozsudku odvolacieho súdu nie je

zrejmé, prečo si osvojil právne posúdenie veci prvostupňovým súdom, zvlášť ak podľa § 157

v platnom znení, je uložená povinnosť

náležitého odôvodnenia rozhodnutia, teda z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi

skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi

závermi na strane druhej. V prípade, ak právne závery súdu v extrémnom nesúlade s

vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia

súdneho rozhodnutia nevyplývajú, je potrebné takéto rozhodnutie považovať za rozporné s

SR, resp. Dohovoru.

Sťažovateľka poukazuje ešte na ďalší nezákonný postup prvostupňového súdu v

tomto súdnom konaní. Sťažovateľka pri podaní odvolania proti rozsudku Okresného súdu

Košice I. sp. zn. -267 za dňa 15. 03. 2010 dňa 17. 05. 2010 uhradila súdny

poplatok za odvolanie vo výške 66,- €. Prvostupňový súd ju uznesením sp. zn. 34 C

197/1992 zo dňa 24. 05. 2010 vyzval v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia zaplatiť

súdny poplatok za odvolanie vo výške 2.078,50 €. Sťažovateľka súdom vyrubený súdny

poplatok za odvolanie uhradila z dôvodu urýchlenia konania (keď súdu rozhodnutie o veci

trvalo 21 rokov) a pocitu nezáujmu prvostupňového súdu o zabezpečenie spravodlivej

ochrany jej práv a jej oprávnených záujmov. Uvedené uznesenie je aj v rozpore s právnym

názorom vysloveným Ústavným súdom SR v Náleze -33 zo dňa 10. 02.

2011...

Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. -321 zo dňa 27. 01.

2011 bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

Slovenskej republiky...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky MUDr. Z. N. na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a právo na spravodlivý súdny proces podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.

-321 zo dňa 27. 01. 2011 a rozsudkom Okresného súdu Košice I. sp. zn. 34

C/197/1992-267 zo dňa 15. 03. 2010 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. -321 zo dňa

27. 01. 2011 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľke

vo výške 16.500,- €... k rukám právnej zástupkyne sťažovateľky.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške

261,82 €... do 15 dní od doručenia tohto nálezu k rukám právnej zástupkyne sťažovateľky.“

Zároveň sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým by odložil

vykonateľnosť právoplatného rozsudku okresného súdu č. k. -267 z 15.

marca 2010 do rozhodnutia ústavného súdu o jej sťažnosti. Túto svoju požiadavku

odôvodnila tým, že vykonaním tohto rozhodnutia „môže dôjsť k vážnemu zásahu do

majetkovej sféry sťažovateľky, ktorá je vdovou starajúcou sa o neplnoleté dieťa“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 15. marca 2010 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. januára 2011.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 15. marca 2010

V súvislosti s namietaným postupom okresného súdu v označenom konaní a jeho

rozhodnutím z 15. marca 2010 ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na

princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1

môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie

ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba

nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom (sťažovateľkou) označených práv

alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho (jej)

sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným postupom a rozhodnutím okresného súdu

sťažovateľka namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na

základe sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania

napádaného postupu okresného súdu (aj v súvislosti s námietkou požadovaného zaplatenia

súdneho poplatku za podané odvolanie) a jeho rozsudku č. k. -267

z 15. marca 2010 využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré

sťažovateľka napokon aj využila. Na základe ňou podaného odvolania sa krajský súd

v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku

okresného súdu v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké

sťažovateľka na adresu tohto rozhodnutia okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným

súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2

).

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 27. januára 2011

2.1 Sťažovateľka, ako to uvádza v sťažnosti, rozsudok krajského súdu považuje za

nezákonný, pretože krajský súd sa v jeho odôvodnení nevysporiadal s jej tvrdeniami

o protizákonnosti prvostupňového rozhodnutia. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že

nespokojnosť sťažovateľky pramení predovšetkým z rozhodnutia všeobecných súdov

vo vzťahu k vyporiadaniu členského podielu k družstevnému bytu. V ďalšom sťažovateľka

uvádza, že odvolací súd arbitrárne rozhodol o jej návrhu tým, že svoje právne závery riadne

neodôvodnil. Rozhodnutie krajského súdu považuje za nepresvedčivé.

V súvislosti s namietaným postupom a rozhodnutím krajského súdu ústavný súd

v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade

so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje

preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo

nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd

nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony

nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na

preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej

spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,

a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd svoje rozhodnutie vo vzťahu k otázke namietanej sťažovateľkou

odôvodnil takto:

„Prvostupňový súd svojim rozsudkom rozhodol tak, že vyporiadal bezpodielové

spoluvlastníctvo manželov tak, že určil, že do výlučného vlastníctva navrhovateľky

pripadá:...

19. hodnota člens. podielu SBD II Košice vo výško 68.800,- €...

...do výlučného vlastníctva odporcu pripadá:...

Navrhovateľka je povinná zaplatiť odporcovi na vyrovnanie titulom vyporiadania

bezpodielového spoluvlastníctva manželov sumu 33.844,175 EUR, v lehote 60 dní od

právoplatnosti tohto rozsudku.

Navrhovateľka a odporca sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok

za konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vo výške 1.430 EUR

v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet Okresného súdu Košice I.

Navrhovateľka a odporca sú povinní nahradiť štátu trovy, ktoré štát platil, každý vo

výške 373,83 EUR v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet Okresného

súdu Košice I...

Svoje rozhodnutie založil na zistení, že navrhovateľka sa návrhom domáhala

vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania s odôvodnením, že po

rozvode sa s odporcom na jeho vyporiadaní nedohodli...

Z pripojeného spisu Mestského súdu v Košiciach sp. zn. súd zistil, že

rozsudkom č. k. -7 zo dňa 15. 5. 1989 bolo zrušené právo spoločného užívania

účastníkov konania k bytu nachádzajúcemu sa v K. na ulici... s tým, že byt bude naďalej

užívať navrhovateľka ako členka družstva. Zároveň bola odporcovi uložená povinnosť

vypratať byt do 15 dní po právoplatnom a vykonateľnom rozhodnutí národného výboru

o tom, že mu bol pridelený náhradný byt alebo poskytnuté náhradné ubytovanie. Dopĺňacím

rozsudkom č. k. -23... súd doplnil výrok rozsudku tak, že odporcovi právo

užívať byt zaniká a je povinný vypratať byt do 15 dní po právoplatnom a vykonateľnom

rozhodnutí národného výboru o tom, že mu bol pridelený náhradný byt alebo poskytnuté

náhradné ubytovanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 31. 10. 1989, v spojení

s uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. -28 zo dňa 26. 9. 1989.

Súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctva, odvetvia

pozemné stavby, odhad hodnoty nehnuteľností a uložil súdnemu znalcovi určiť všeobecnú

hodnotu nehnuteľnosti – bytu..., podľa stavu nehnuteľnosti ku dňu rozvodu manželstva

a podľa cien platných v čase rozhodovania o vyporiadaní BSM.

Zo znaleckého posudku Ing. S. S. č. 2/2009 zo dňa 19. 1. 2009 súd zistil, že súdny

znalec vypracoval znalecký posudok podľa stavebno-technického stavu posudzovanej

nehnuteľnosti v roku 1989. Zo záveru znaleckého posudku je zrejmé, že všeobecná hodnota

predmetnej nehnuteľnosti činí 68.800 EUR (2.072.669,- Sk).

Vo vyjadrení k znaleckému posudku navrhovateľka namietala, že postup súdu

spočívajúci v nariadení znaleckého dokazovania nepovažuje za správny z dôvodu, že

predmetný byt nepatrí do BSM. Uvedené tvrdenie odôvodňovala poukazom na prechodné

ustanovenie (prijaté , ktorým

bol novelizovaný s účinnosťou od 1. 1. 1992), podľa ktorého sa právo

osobného užívania bytu vzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré trvá ku dňu

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, mení dňom účinnosti tohto zákona na nájom

a spoločné užívanie bytu a spoločné užívanie bytu manželmi sa mení na spoločný nájom.

Navrhovateľka mala za to, že v dôsledku právoplatného rozsudku Mestského súdu

v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorým bolo rozhodnuté o zrušení

práva spoločného užívania bytu a o tom, že byt bude ďalej užívať navrhovateľka, odporcovi

už od roku 1989 nesvedčilo právo užívania družstevného bytu, ani členstvo v družstve

a preto, s poukazom na vyššie citované ustanovenie , sa na nájom

zmenilo len právo osobného užívania bytu navrhovateľky. Naviac, predmetný byt v priebehu

konania o vyporiadanie BSM stal výlučným vlastníctvom navrhovateľky a preto do BSM

nepatrí. Navrhovateľka mala za to, že z uvedeného dôvodu je zisťovanie trhovej ceny bytu

irelevantné a ako dôkaz predmetný znalecký posudok v konaní nemôže byť použitý. V tejto

súvislosti poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre č. k. zo dňa

10. 10. 2006, z ktorého vyplýva právny názor, že pri vyporiadaní bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, ktorého predmetom je vyporiadanie hodnoty predtým

spoločných práv a povinností spojených s užívaním družstevného bytu, sa vychádza z

obvyklej ceny týchto práv ku dňu zániku spoločného členstva rozvedených manželov v

družstve.

Z nájomnej zmluvy (č. l. 152 spisu) súd zistil, že S. K., so sídlom v K. ako

prenajímateľ a navrhovateľka ako nájomkyňa uzavreli dňa 15. 3. 2002 zmluvu o nájme

štvorizbového družstevného bytu s príslušenstvom bytového domu R-2-C... Zmluva bola

uzatvorená na dobu neurčitú počnúc od 1. 3. 2002.

Zo zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu (č. l. 159 spisu) súd zistil, že S. K.

ako prevádzajúci a navrhovateľka ako členka družstva a nadobúdateľka dňa 17. 5. 2002

uzavreli zmluvu, ktorej predmetom bol prevod vlastníctva k bytu č. 1 na prvom poschodí vo

vchode... v K., ako aj príslušného spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a

spoločných zariadeniach domu. Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol

povolený dňa 10. 6. 2002 pod č. V 1032/2002...

Predmetom vyporiadania BSM je.. členský podiel v družstve ako pôvodné spoločné

majetkové právo manželov.

Z ustálenej súdnej judikatúry vyplýva, že ak manželom za trvania manželstva vzniklo

nielen právo spoločného užívania družstevného bytu, ale aj spoločné členstvo v bytovom

družstve, potom hodnota členských práv a povinností spojených s užívaním tohto bytu je

spoločnou majetkovou hodnotou manželov. Súdy preto musia pri vyporiadaní BSM

prihliadnuť k tejto majetkovej hodnote, rovnako ako aj k iným majetkovým hodnotám, ktoré

sú pre rozvedených manželov spoločné a nadväzujú na ich potrebné spoločenstvo

a rozhodnúť o tom, ktorému z manželov má táto hodnota pripadnúť. Hodnota členských

práv a povinností by samozrejme nemala pripadnúť tomu z manželov, ktorý stratil právo

spoločného užívania bytu a tým aj členstvo v družstve, takže rozhodnutie o tom, komu

z manželov má členský podiel pripadnúť, bude závisieť predovšetkým na tom, ktorý z nich

bude ako člen družstva byt ďalej užívať, a to či už na základe dohody rozvedených manželov

alebo na základe právoplatného rozhodnutia súdu. Pôvodne súdy pri vyporiadaní členského

podielu v stavebnom bytovom družstve prihliadali k zostatkovej hodnote členského podielu.

Tento právny názor bol vývojom prekonaný. Členský podiel sa stal legálnym predmetom

obchodu a súdna prax pri jeho vyporiadaní vychádza z jeho trhovej hodnoty. Konkrétne to

znamená, že je treba vychádzať z toho, aká je hodnota vyporiadavaného členského podielu

v dobe rozhodovania súdu, keby bol v stave, v akom bol v dobe zániku spoločného členstva

bývalých manželov v družstve. Trhová hodnota pritom vyjadruje cenu, ktorú by bolo možné

dosiahnuť za prevod členského podielu v družstve v rozhodnej dobe a mieste.

V danom prípade ku dňu rozvodu manželstva, a teda aj ku dňu zániku BSM

nepochybne existovalo spoločné majetkové právo účastníkov konania, predstavujúce ich

členský podiel v bytovom družstve. Je nepochybne, že v dobe do troch rokov od zániku

manželstva súd rozhodol o zrušení práva spoločného užívania rozvedených manželov

k družstevnému bytu, ako aj o tom, kto z nich bude ako člen družstva ďalším užívateľom

bytu, čím zo zákona zaniklo spoločné členstvo rozvedených manželov v družstve, z čoho

potom vyplýva, že členský podiel náleží už iba navrhovateľke. Rozhodnutie súdu o zrušení

spoločného nájmu (užívania bytu) a o zániku spoločného členstva sa však nezaoberá

vyporiadaním hodnoty členského podielu, čo znamená, že o tejto otázke sa musia rozvedení

manželia buď dohodnúť alebo o nej rozhoduje súd, a to buď v rámci konania o

vyporiadanie BSM, pokiaľ bol návrh na vyporiadanie podaný včas (do troch rokov od

zániku manželstva) alebo na návrh jedného z bývalých manželov na úhradu polovice

hodnoty členského podielu v družstve (pokiaľ návrh na vyporiadanie BSM v zákonnej lehote

podaný nebol).

V zmysle vyššie uvedených zásad je zrejmé, že vzhľadom k tej skutočnosti, že

navrhovateľka bola určená za výlučnú užívateľku predmetného družstevného bytu, súd

rozhodol o tom, že hodnota členského podielu v družstve pripadá navrhovateľke.

Zo znaleckého posudku Ing. S. S. súd zistil, že všeobecná (trhová) hodnota bytu v

čase vyporiadania, podľa stavu, v akom tento bol v roku 1989, a teda v čase, kedy došlo

jednak k rozvodu manželstva, ako aj k rozhodnutiu súdu o zrušení práva spoločného

užívania rozvedených manželov k bytu, je 68.800 EUR. Odporcovi, ktorý sa nestal výlučným

členom družstva a užívateľom družstevného bytu teda titulom vyporiadania patrí čiastka

predstavujúca polovicu trhovej hodnoty členského podielu. V danom prípade nebolo

potrebné pri určení trhovej hodnoty zohľadňovať v zmysle obvyklého súdneho postupu ani

trhovú hodnotu náhradného bytu, hoci práve na zabezpečenie takého bytu bola viazaná

povinnosť odporcu vypratať sa z predmetného družstevného bytu. Povinnosť zabezpečiť

náhradný byt nebola viazaná na navrhovateľku, ale v zmysle pôvodnej právnej úpravy mal

o pridelení náhradného bytu, resp. náhradného ubytovania rozhodnúť príslušný národný

výbor, čo sa však v dôsledku zmeny právneho režimu v spoločnosti nestalo. Je však zrejmé,

že navrhovateľka nemusela vynaložiť finančné prostriedky na zabezpečenie náhradného

bývania pre odporcu, ale odporca, ako to vyplynulo z vyjadrenia účastníkov, sa v podstate

svojho práva bývania (resp. práva užívania predmetného bytu) vzdal a svoju bytovú otázku

si vyriešil sám, zadovážením bytu z vlastných finančných prostriedkov po zániku

manželstva. Aj z uvedených dôvodov súd považoval za spravodlivé vyporiadať hodnotu

členského podielu v družstve tak, že odporcovi, ktorý sa nestal výlučným členom družstva

a užívateľom družstevného bytu, prináleží čiastka vo výške polovice trhovej hodnoty

členského podielu.

Po sčítaní aktív, ktoré podľa rozhodnutia súdu dostal každý z účastníkov konania,

súd zistil, že táto hodnota je rozdielna, a preto bolo povinnosťou súdu samostatným

výrokom rozhodnúť o tzv. vyporiadacom podiele a teda o sume, ktorú je jeden z účastníkov

konania povinný zaplatiť druhému tak, aby každý z nich (za predpokladu rovnakej veľkosti

ich podielov) dostal súhrnne rovnakú hodnotu...

pri vyporiadaní BSM vychádza z toho, že podiely manželov na

spoločnom majetku sú rovnaké. Hoci zákon dáva súdu možnosť, aby výška podielov bola

určená aj v inom pomere, súd v tomto prípade nezistil žiadne významnejšie okolnosti, na

ktoré by bolo potrebné pri vyporiadaní prihliadať a ktoré by výšku podielov ovplyvnili tak,

že by tieto podiely na spoločnom majetku neboli rovnaké. Vychádzajúc z vyššie uvedeného,

vzhľadom k tomu, že hodnota majetku, ktorá pripadla do výlučného vlastníctva

navrhovateľky je vyššia, je zrejmé, že na vyrovnanie podielov tak, aby boli rovnaké

(35.749,865 EUR ), by bola navrhovateľka povinná titulom vyporiadania zaplatiť odporcovi

sumu 33.461,775 EUR. Výška tejto náhrady sa však vzhľadom na zohľadnenie finančných

prostriedkov zaplatených po zániku manželstva na spoločné dlhy zvyšuje o rozdiel medzi

tým, čo vynaložila navrhovateľka a tým, čo vynaložil odporca (712,09 EUR - 329,695

EUR), t. j. o sumu 382,395 EUR. Súd preto rozhodol, že navrhovateľka je povinná zaplatiť

odporcovi na vyrovnanie titulom vyporiadania BSM sumu 33.844,175 EUR v lehote do 60

dní od právoplatnosti tohto rozsudku...

Odvolací súd vec na základe podaného odvolania prejednal bez nariadenia

pojednávania v zmysle ust. s tým, že bolo verejne vyhlásené

rozhodnutie dňa 27. 1. 2011 o 9,10 hodine v pojednávacej miestnosti s tým, že na úradnej

tabuli krajského súdu bolo toto vyvesené dňa 21. 1. 2011 a zvesené dňa 27. 1. 2011.

Podľa ust. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožní

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správností dôvodov napadnutého rozhodnutia, pripadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje s výsledkami vykonaného dokazovania ako aj so

správnosťou rozhodnutia, ktoré v svojom rozhodnutí aj citoval, pokiaľ ide o sporné

predmety vyporiadania.

Ďalej je treba povedať, že už návrh bol podaný v roku 1989, čiže je potrebné, aby sa

tieto pomery usporiadali. Pokiaľ ide o veci, ktoré boli sporné, tak aj odvolací súd sa

stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa ako hodnotil výsledky vykonaného dokazovania

a podrobne zdôvodnil každú spornú položku.

Najzávažnejším predmetom vyporiadania je byt a tú si je potrebné osvojiť výsledky

súdu prvého stupňa. Stavebné bytové družstvo a navrhovateľka ako členka družstva uzavreli

zmluvu, o ktorej predmetom bol prevod bytu, náhradný byt odporca v zmysle rozsudku

nedostal. Naviac si z vlastných finančných prostriedkov zakúpil byt.

Pokiaľ ide o odvolanie, že podľa zmluvy súd vychádzal zo všeobecnej ceny bytu, je

nepochybne aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, že všeobecnou cenou členského

podielu v bytovom družstve je cena, za ktorú je možné v danom mieste a čase nadobudnúť

alebo predať členské práva a povinnosti k bytu porovnateľnej veľkosti, polohy, vybavenia,

veku a podobne. Obvykle sa táto cena bytu (takže to je tá trhová cena) zisťuje porovnaním

s už realizovanými predajmi a kúpami podobných bytov v danom mieste a čase.

Nepochybne súd pri dokazovaní z tohto vychádzal a preto odvolacie námietky sú

neopodstatnené. Z týchto dôvodov bolo potrebné potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa v

zmysle ust. .“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu považoval za správny, a teda prečo ho bolo potrebné potvrdiť.

V podstate sa odvolací súd stotožnil so závermi prvostupňového súdu a tieto závery

do svojho rozhodnutia prevzal. Tento postup mu umožnilo znenie ustanovenia § 219 ods. 2

, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V tomto zmysle preto

možno právne závery okresného súdu, na ktoré krajský súd poukázal, považovať za aj jeho

právne závery. V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že v odôvodnení rozhodnutia

druhostupňového súdu absentujú odpovede na jej argumenty, ústavný súd poznamenáva, že

aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zaoberajúcou sa

požiadavkami na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva,

že tento článok dohovoru zaväzuje síce súd odôvodniť svoje rozhodnutie, to však

neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.

A preto skutočnosť, či v danom prípade boli dodržané základné požiadavky spravodlivého

procesu, možno podľa záverov ESĽP posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu

(rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288).

Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď

na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však

nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné

argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie

konkrétneho právneho problému (obdobne napr. , ,

).

V každom prípade postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru

vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda

krajský súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľky na súdnu

ochranu ( ), resp. právo na spravodlivé súdne konanie (

dohovoru). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným

súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským

súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú.

2.2 Sťažovateľka v sťažnosti pred ústavným súdom ďalej namieta, že krajský súd

neprihliadol na jej stanovisko doručené 4. februára 2011, ktoré podala k vyjadreniu odporcu

(z 11. júna 2010), pretože krajský súd vo veci odvolania rozhodol už 27. januára 2011,

pritom predtým jej na vyjadrenie poskytol lehotu 10 dní, ktorú dodržala.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky v tejto časti je potrebné

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Podľa dovolaním možno napadnúť

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa dovolanie je prípustné

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom.

Nemožnosť vyjadrenia sa pred všeobecným súdom, resp. neprihliadnutie na

vyjadrenie sa účastníka konania možno podľa názoru ústavného súdu v tejto súvislosti

považovať za odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom.

Sťažovateľka teda v tomto prípade mala možnosť využiť jej dostupný prostriedok

nápravy v podobe mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania, na základe ktorého by

bol Najvyšší súd Slovenskej republiky oprávnený a zároveň povinný preskúmať zákonnosť

postupu krajského súdu v odvolacom konaní. Existuje teda iný súdny orgán oprávnený

poskytnúť ochranu základnému právu sťažovateľky, preto v zmysle ustanovenia čl. 127

ods. 1 a v ňom zakotveného princípu subsidiarity ústavný súd nemá dostatok

právomoci v tejto časti sťažnosti konať, a z tohto dôvodu ju podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného

finančného zadosťučinenia a úhrady trov právneho zastúpenia je viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd sa

touto časťou sťažnosti nezaoberal.

Rovnako bolo vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bez právneho dôvodu zaoberať sa

návrhom sťažovateľky na rozhodnutie o dočasnom opatrení.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011