Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 265/2011
PDF · 154.69 KB
No categories available
I. ÚS 265/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť I. L., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. F., B., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.
22 C/130/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna
2011 doručená sťažnosť I. L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C/130/2009.
2. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „… žalobným návrhom zo dňa 03. 05. 2009
doručeným súdu 06. 05. 2009 sa domáhala voči odporcovi H. o zaplatenie 5531 € s prísl.
z titulu užívania jej pozemku pod cestou bez náhrady cca 50 rokov.
Za užívanie nehnuteľnosti M. bolo ochotné platiť len 10 Sk/m2, t. j . ešte v roku 2004,
kedy sa sťažovateľka domáhala o platenie nájomného.
Uvedenú sumu považovala sťažovateľka za neprimeranú, preto vo veci sa obrátila na
súd.
Sťažovateľka v konaní žiadala o odpustenie súdnych poplatkov z titulu nízkeho
starobného dôchodku a hlavne, že je onkologická pacientka a nie je v jej silách zaplatiť
súdne poplatky.
Okresný súd Bratislava zamietol návrh o upustenie úhrady súdneho poplatku, avšak
na odvolanie odvolací súd návrhu vyhovel.
Od podania žalobného návrhu uplynulo viac ako 2 rokov a súd nevytýčil ani jeden
termín pojednávania ani po urgencii doručenej súdu na vytýčenie pojednávania.“.
3. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné právo I. L. na spravodlivý rozsudok prieťahom v konaní Okresného súdu
Bratislava I bolo porušené a priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 €, ktorú
čiastku Okresný súd Bratislava I je povinné vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto
nálezu, ako aj trovy konania právneho zastupovania za 3 právne úkony vo výške 640,80 €
(213,61€ / úkon).“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že postupom okresného súdu došlo
k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
7. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovanej právnej
normy ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa
odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných
osobitného zreteľa.
8. Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného
ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na
konanie pred ním. Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03,
I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť
na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny
stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak
sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má podľa zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde);
takéto dôvody ústavný súd v danej veci nezistil.
9. Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle
§ 62 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých
základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so
základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03,
IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi
v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o sudcoch“), ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez
zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods.
2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne
aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či
v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku
citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel
zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa tretieho odseku
predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že
sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak
je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.
10. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných
prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľke na ochranu jej
základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnená podľa
osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd
pred ústavným súdom.
11. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj
v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady
subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť
iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom
rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do
úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
12. Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj z dopytu na okresnom súde zistil,
že sťažovateľka skutočne nepodala predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy
v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 130/2009. Podanie sťažovateľky doručené okresnému
súdu 12. novembra 2010, v ktorom urguje nariadenie pojednávania, nebolo možné
považovať za kvalifikovanú sťažnosť, lebo nebolo označené ako sťažnosť na prieťahy
v konaní a nebolo ani adresované predsedovi okresného súdu. Okrem toho okresný súd
nebol celkom nečinným, lebo rozhodoval o návrhu sťažovateľky na oslobodenie od platenia
súdnych poplatkov, o ktorom rozhodoval aj Krajský súd v Bratislave, a vo veci je nariadené
súdne pojednávanie na 19. september 2011.
13. Postup sťažovateľky v okolnostiach daného prípadu je potrebné vykladať tak, že
vo vzťahu k namietaným prieťahom okresného súdu nepreukázala splnenie požiadavky
namietania prieťahov v konaní pred orgánom štátnej správy súdov. V nadväznosti na to
ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany
základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľka pred ústavným súdom namieta,
tiež vyžaduje, aby sťažovateľka konala v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného
prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má
za následok nesplnenie sťažovateľkinej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany
svojich práv.“ (III. ÚS 44/03).
14. Keďže ústavný súd nezistil, že by sťažovateľka podala predsedovi okresného
súdu sťažnosť na prieťahy v konaní pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a ani z obsahu
sťažnosti a z jej príloh nevyplýva, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti
podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľky z dôvodov
osobitného zreteľa, odmietol jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
neprípustnú.
15. Aj keby ústavný súd sťažnosť neodmietol pre jej neprípustnosť, bolo by ju
potrebné odmietnuť aj z dôvodu nesplnenia zákonných náležitosti. V sťažnosti je oddelený
petit od jej ostatných časti. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde
viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť
na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd môže
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Napriek
tomu, že sťažovateľka je zastúpená advokátkou (kvalifikovaným právnym zástupcom),
navrhovaný petit sťažnosti nie je právne perfektným podkladom na rozhodnutie ústavného
súdu, pretože je neurčitý a nezrozumiteľný. V petite nie je uvedené číslo súdneho konania,
a nie je označený príslušný článok ústavy, ktorý bol porušený. Napokon ústavný súd
poznamenáva, že podľa svojej stabilnej rozhodovacej praxe (I. ÚS 368/2010,
IV. ÚS 322/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010) v takýchto prípadoch nie je potrebné
osobitným spôsobom vyzývať advokáta na odstránenie nedostatkov podanej sťažnosti.
16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.
17. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po
splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci v prípade
zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu v nej dochádza k zbytočným
prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2011