Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 254/2011
PDF · 201.06 KB
No categories available
I. ÚS 254/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. P., B., zastúpeného advokátkou JUDr. V. B., K., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v
Žiline sp. zn. 10 Co 208/2010 z 24. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. B. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2011
doručená sťažnosť Ing. B. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. V.
B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co
208/2010 z 24. februára 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnuté
rozhodnutie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v postavení žalobcu účastníkom
konania vedeného Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
2 C 143/2009, v ktorom sa proti zamestnávateľovi – spoločnosti T., v. o. s. (ďalej len
„žalovaný“), ako žalovanému domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru z 18. júna 2009 a náhrady mzdy. Žalovaný okamžité skončenie
pracovného pomeru so sťažovateľom odôvodnil tým, že sťažovateľ v marci 2009 s použitím
jeho zariadení vypracoval dve daňové priznania pre J. K. a E. Z., ktorí nikdy neboli v
zmluvnom vzťahu so žalovaným, pričom tak urobil bez súhlasu nadriadeného, čím porušil
príkaz generálneho riaditeľa č. GR/EP/2005/002 z 1. marca 2005 (ďalej len „príkaz
generálneho riaditeľa“); konkrétne ustanovenie o zákaze konkurencie.
Sťažovateľ v konaní pred okresným súdom tvrdil, že s príkazom generálneho
riaditeľa nebol nikdy oboznámený, jeho konanie uvedené v okamžitom skončení
pracovného pomeru nemožno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, pretože
nedosiahlo požadovanú intenzitu, vypracovanie dvoch daňových priznaní podľa jeho názoru
nemožno hodnotiť ako konkurenčnú činnosť a tiež, že pri ich vypracovávaní nevyužil
poznatky a informácie získané pri práci pre žalovaného.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 C 143/2009 z 18. februára 2010 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľa zamietol a zaviazal ho na náhradu trov
konania. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom okrem
argumentov, ktoré predložil v konaní pred okresným súdom, tiež uviedol, že okamžité
skončenie pracovného pomeru vzhľadom na jeho výnimočné uplatnenie nebolo v jeho
prípade nevyhnutné, a súčasne namietal, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Cdo 44/1992 z 24. júla 1992, o ktoré okresný súd oprel svoje
rozhodnutie, sa na daný prípad nevzťahuje.
O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd napadnutým rozhodnutím tak, že
rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom „za podstatný odvolací argument... považoval
iba námietku sťažovateľa, že nebol oboznámený s príkazom generálneho riaditeľa..., pričom
odvolací súd si osvojil záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľ v konaní nepreukázal
svoju nevedomosť o existencii uvedeného právne významného dokumentu a nepreukázal,
žeby ho odporca s príkazom generálneho riaditeľa neoboznámil...“. Tento záver krajského
súdu považuje sťažovateľ za „svojvoľný a arbitrárny, nakoľko nie je možné preukazovať
existenciu negatívnej skutočnosti, teda, že sa niečo nestalo“.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že aj právny názor krajského súdu, že
povinnosť poznať príkazy vyplýva pre sťažovateľa ako vedúceho zamestnanca z § 82
Zákonníka práce, je svojvoľný. Podľa sťažovateľa „Nemožno predsa dospieť k záveru, že
ak sťažovateľ ako vedúci zamestnanec nebol s príkazom oboznámený, malo ho napriek tomu
poznať, pretože bol vedúcim zamestnancom.“.
Krajský súd sa podľa názoru sťažovateľa nevysporiadal ani s jeho ďalšími
podstatnými argumentmi uvedenými v odvolaní, a to že „nevyužil poznatky, informácie
a výsledky práce dosiahnuté pri výkone práce v pracovnoprávnom vzťahu so žalovaným, že
jeho činnosťou nedošlo k zhoršeniu postavenia žalovaného v súťažnom prostredí trhovej
ekonomiky, z ktorých dôvodov nie je v prejednávanej veci možné aplikovať rozsudok NS SR
zo dňa 24. 7. 1992, sp. zn. 4Cdo/44/92“. Súčasne sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že
krajský súd nevzal do úvahy všetky okolnosti pre posúdenie intenzity porušenia pracovnej
disciplíny ani skutočnosť, či v danom prípade bolo nevyhnutné okamžité skončenie
pracovného pomeru namiesto uplatnenia výpovede. Sťažovateľ ďalej argumentoval, že
pokiaľ vypracoval sporné daňové priznania doma a v práci ich len vytlačil, nemožno
dospieť k záveru, že zneužil majetok žalovaného a poškodil tak jeho záujmy „know how“.
Podľa sťažovateľa je rozsudok krajského súdu „z dôvodu absencie riadneho
odôvodnenia vlastných právnych úvah a z dôvodu absencie argumentov, ktorými by sa
vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľa nepreskúmateľný, nejasný,
nezrozumiteľný a preto nezákonný. Z rozsudku krajského súdu nemožno zistiť, z akého
dôvodu bola argumentácia sťažovateľa nesprávna... Krajský súd v Žiline aplikoval právne
predpisy svojvoľne, v rozpore s ich účelom a zmyslom.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy SR a na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 10Co/208/2010
zo dňa 24. 02. 2011 porušené bolo.
2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. 10Co/208/2010 zo dňa
24. 02. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške
261,82 eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právnej
zástupkyne...“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu) nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
(všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav
takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru rozsudkom krajského súdu.
K porušeniu uvedených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd sa
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nedostatočne vysporiadal s argumentáciou
sťažovateľa predloženou v uvedenom konaní (predovšetkým s argumentmi, podľa ktorých
sťažovateľ nebol oboznámený s príkazom generálneho riaditeľa, nevyužil poznatky,
informácie a výsledky, práce dosiahnuté pri výkone práce v pracovnoprávnom vzťahu
so žalovaným, jeho činnosťou nedošlo k zhoršeniu postavenia žalovaného v súťažnom
prostredí trhovej ekonomiky, neboli dostatočne zohľadnené všetky okolnosti významné pre
posúdenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny sťažovateľom a nevyhnutnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru s ním).
Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia rozsudku krajského súdu, v rámci
ktorého v jeho podstatnej časti uviedol: «Pre posúdenie platnosti, resp. neplatnosti
právneho úkonu okamžitého skončenia pracovného pomeru je nevyhnutné naplnenie
formálnych náležitostí okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle § 70 Zákonníka
práce, ako i naplnenie hmotnoprávnych predpokladov okamžitého skončenia pracovného
pomeru podľa § 68 Zákonníka práce.
V preskúmavanej veci z vykonaného dokazovania je preukázané, že pracovný pomer
navrhovateľa u odporcu vznikol na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej 1. 7. 2007.
Miestom výkonu práce bola pobočka spoločnosti T., v. o. s., Ž., navrhovateľ sa zaviazal pre
zamestnávateľa vykonávať prácu – riaditeľa pobočky v Ž. a asistenta daňového poradcu.
Od 1. 2. 2009 v dôsledku jeho odvolania z funkcie riaditeľa pobočky vykonával pracovnú
činnosť už iba v pozícii asistenta daňového poradcu.
Zamestnávateľ (odporca) s ním písomne dňa 18. 6. 2009 podľa § 68 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce okamžite skončil pracovný pomer pre závažné porušenie pracovnej
disciplíny, a to z dôvodu, že 18. 5. 2009 pri kontrole vypracovaných daňových priznaní
klientov spoločnosti T., v. o. s., Ž. zistil, že navrhovateľ v mesiaci marec 2009 s použitím
zariadení zamestnávateľa (software, TAXX EDIT, PC, pracovné miesto,...) vypracoval
daňové priznania pre osoby: J. K. a E. Z., ktoré neboli nikdy v zmluvnom vzťahu so
spoločnosťou T., v. o. s. Túto činnosť navrhovateľ vykonával bez súhlasu nadriadeného,
uvedeným úkonom porušil príkaz GR č. GR/EP/2005-002 zo dňa 1. 3. 2005, porušil
ustanovenie o zákaze konkurencie, čím závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu,
zakladajúce dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru. Uvedené okamžité
skončenie pracovného pomeru v písomnej forme navrhovateľovi bolo doručené 22. 6. 2009.
Keďže odvolací súd bol viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1
O. s. p.), zameral sa predovšetkým na preskúmanie dôvodov odvolania uvádzané
odvolateľom.
Podstatným odvolacím argumentom bola namietaná okolnosť navrhovateľom o tom,
že nebol oboznámený s príkazom generálneho riaditeľa GR/EP/2005/002 zo dňa 1. 3. 2005
(ďalej „príkaz generálneho riaditeľa“). Túto právne významnú otázku okresný súd
v prejednávanej vecí správne vyhodnotil. Odvolací súd si osvojuje jeho záver, že
navrhovateľ v konaní nepreukázal svoju nevedomosť o existencii uvedeného právne
významného dokumentu a nepreukázal, žeby ho odporca s príkazom generálne riaditeľa
neoboznámil. Je pravdou, že navrhovateľ u odporcu nastúpil do pracovného pomeru až
v roku 2007 a príkaz generálneho riaditeľa bol vydaný v roku 2005. Všetci svedkovia vo
veci vypočutí, konkrétne Ing. M. T., zamestnaný u odporcu od apríla 2005 do januára 2009
na pozícii asistent daňového poradcu, svedkyňa M. H. zamestnaná vo funkcii hlavného
účtovníka, Ing. D. J., zamestnaná u odporcu od roku 2004, potvrdili, že ich odporca pri
podpise pracovnej zmluvy oboznamoval s príkazom generálneho riaditeľa, naviac už
pracovná zmluva obsahovala zákaz výkonu tej istej práce, čo vykonávajú pre odporcu.
Uvedenú skutočnosť potvrdila i svedkyňa Ing. M. B. Títo svedkovia uviedli ďalej i to, že sa s
príkazmi generálneho riaditeľa oboznamovali aj na poradách, prípadne aj v elektronickej
podobe. M. C. zamestnaná u odporcu ako manažérka, mala tiež vedomosť a bola
informovaná o príkaze riaditeľa o zákaze konkurencie.
Odvolací súd zvýrazňuje, že navrhovateľ u odporcu sa zamestnal v pozícii vedúceho
zamestnanca. V uvedenej pozícii pracoval do 31. 1. 2009. Ako vedúci zamestnanec je
viazaný voči zamestnávateľovi povinnosťou ovládať aj vnútroorganizačné predpisy,
nariadenia a pokyny upravujúce povinnosti zamestnancov na pracovisku. Táto povinnosť
pre vedúcich zamestnancov plynie i z ustanovenia § 82 Zákonníka práce. Ovládanie
a poznanie vnútroorganizačného predpisu, ktorým bol príkaz generálneho riaditeľa
z r. 2005, vzhľadom na charakter a vykonávanú pozíciu navrhovateľom aj za situácie, žeby
s nimi zamestnávateľ ho neoboznámil, bolo jeho prioritnou povinnosťou plynúcou z náplne
výkonu činnosti riaditeľa pobočky. Už v pracovnej zmluve spísanej s ním pri vstupe do
zamestnania dňa 1. 7. 2007 jeho povinnosti boli vymedzené v bode 6. Osobitne významnou
je mailová komunikácia, ktorá sa nachádza na čl. 33 spisu zo dňa 21. 1. 2008, v ktorom sám
navrhovateľ oznamuje (ešte v pozícii riaditeľa pobočky a asistenta daňového poradcu)
svojej kolegyni M. C., že „všetci z pobočky Z. sa oboznámili s príkazmi GR i vrátane
príkazu ohľadom KDP“. Existenciu a obsah tak dôležitého vnútroorganizačného dokumentu
z r. 2005 bolo povinnosťou navrhovateľa v pozícii vedúceho zamestnanca ovládať.
Navrhovateľ v konaní neoznačil, ani nepredložil dôkaz, ktorý by preukázal jeho tvrdenie, že
s príkazom generálneho riaditeľa z roku 2005 oboznámený nebol, opätovne však zdôrazňuje
odvolací súd, že uvedený organizačno-právny dokument bolo jeho povinnosťou ako
vedúceho zamestnanca ovládať. Odvolací argument navrhovateľa, že svedkyne Ing. D. J.,
Ing. M. B. tvrdili, že smernice, pokyny, nariadenia, príkazy boli uložené na zvláštnom disku,
s ktorými sa zamestnanec mohol oboznámiť a z toho vyplynula iba možnosť pre
zamestnanca oboznámiť sa s príkazmi a smernicami, neovplyvňuje záver okresného súdu,
ale ani záver odvolacieho súdu o tom, že pokiaľ navrhovateľ z pozície vedúceho pracovníka
zamestnancov oboznamoval so všetkými príkazmi, internými pracovnými dokumentami,
bolo jeho povinnosťou oboznámiť sa aj s príkazom generálneho riaditeľa z r. 2005, navyše
bolo jeho povinnosťou ovládať obsah tohto príkazu.
Skutková okolnosť – vypracovanie daňového priznania navrhovateľom pre J. K. a E.
Z. – títo nikdy neboli v zmluvnom vzťahu s navrhovateľom, bez súhlasu zamestnávateľa
(uvádzané i v skutkovom vymedzení dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru),
bola nepochybnou skutočnosťou, potvrdil to i sám navrhovateľ. Ním namietaná okolnosť, že
tieto daňové priznania vypracoval doma na svojom osobnom počítači a potom ich USB
kľúčom preniesol do pracovného počítača, aby ich mohol v práci vytlačiť, sú tvrdenia
irelevantné. Aj za situácie, žeby toto jeho tvrdenie bolo preukázané, i takéto konanie je
porušením príkazu generálneho riaditeľa z r. 2005. Odporca je verejnou obchodnou
spoločnosťou, právnickou osobou prevádzkujúcou podnikateľskú činnosť v oblasti
daňového poradenstva, ide o špecifickú, vysoko kvalifikovanú odbornú činnosť. Nielen v
článku 6 bod 2 pracovnej zmluvy, ale aj v príkaze generálneho riaditeľa je prejavená vôľa
zamestnávateľa o zachovaní mlčanlivosti o poskytovaných informáciách získaných počas
trvania pracovného pomeru, a to aj po jeho ukončení. Naviac príkaz generálneho riaditeľa
zo dňa 1. 3. 2005 v predposlednom odseku obsahuje „zákaz konkurenčnej činnosti“ – tzv.
konkurenčnú klauzulu spočívajúcu v zákaze vykonávania akejkoľvek činnosti totožnej, alebo
podobnej s činnosťou spoločnosti T., v. o. s. počas, ako i mimo pracovnej doby a používanie
zariadení a prostriedkov poskytnutých zamestnancom (napr. HV, SV, pracovné pomôcky a
podobne) na takéto účely. Aj za situácie pravdivého tvrdenia navrhovateľa, „že daňové
priznania vypracoval doma na svojom počítači a potom ich USB kľúčom preniesol do
pracovného počítača a ich v práci vytlačil“ (viď jeho výsluch na čl. 78), pritom vypracoval
daňové priznania v pozícii asistenta daňového poradcu u odporcu, bez súhlasu
zamestnávateľa, napriek výslovnému zákazu zamestnávateľa príkazom generálneho
riaditeľa, je konaním, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu napĺňa závažné porušenie
pracovnej disciplíny. Jeho konaním síce nedošlo k priamej škode na majetku
zamestnávateľa, avšak došlo k zneužívaniu majetku zamestnávateľa. Navrhovateľ
preukázateľne kanceláriu, zariadenie, počítač, softwer programu TAX OFFICE, svoj
pracovný čas, tlačiareň zneužil na úkor zamestnávateľa, poškodil záujmy zamestnávateľa
„know how“ /ide o vedomosti, poznatky, praktické skúsenosti zamestnávateľa získané a
overené vlastnou činnosťou, ktoré sú dôverné, identifikovateľné a majú pre odporcu
podstatný význam /. Odporca prišiel aj o zisk, pretože ak by daňové priznania pre uvádzané
osoby boli vypracované v rámci jeho podnikateľskej činnosti, znamenalo by to pre neho a
pre jeho zamestnancov príjem.
Po hodnotení intenzity porušenia pracovnej disciplíny odvolací súd dospel k záveru,
že boli naplnené hmotnoprávne podmienky ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce pre okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľom a preto jeho návrhu
o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru okamžitým spôsobom nebolo možné
vyhovieť. Z toho plynie následne aj záver, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu
netrvá, určenie trvania pracovného pomeru by prichádzalo iba v prípade vyhovenia návrhu
navrhovateľa o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru.
Súdom konštatované neplnenie si pracovných povinností navrhovateľom vo funkcii
riaditeľa pobočky a z tohto dôvodu jeho následné odvolanie z funkcie s účinnosťou od 1. 2.
2009 význam pre právne posúdenie veci podľa názoru odvolacieho súdu nemá. Nebolo
možné stotožniť sa s argumentáciou odvolateľa o nepreskúmateľnosti rozhodnutia
okresného súdu, rozsudok spĺňa náležitosti podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Okresný súd
v prejednávanej veci zistil skutkový stav dostatočne, vykonal dokazovanie v potrebnom
rozsahu a z vykonaného dokazovania vyvodil i správny právny záver.
Z týchto dôvodov odvolací súd odvolanie navrhovateľa vyhodnotil za nedôvodné
a odvolaním napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.»
Ústavný súd zdôrazňuje, že do pôsobnosti všeobecného súdu z dôvodov tvrdených
sťažovateľom môže zasiahnuť len vtedy, ak by jeho rozhodovanie (a jemu predchádzajúci
postup) bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by malo za následok porušenie označených
základných práv sťažovateľa, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe
všeobecných súdov (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02).
Ústavný súd konštatuje, že interpretácia a aplikácia § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce platnom v rozhodnom čase na skutkový stav zistený súdmi zúčastnenými na
rozhodovaní v tejto veci nie je v rozpore s účelom a cieľom uvedeného ustanovenia.
V konaní pred krajským súdom bolo preukázané, že sťažovateľ konal v rozpore s príkazom
generálneho riaditeľa, v ktorom bolo jeho konanie definované ako závažné porušenie
pracovnej disciplíny. Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že dôkazné bremeno s ohľadom na
preukázanie jeho oboznámenia sa s príkazom generálneho riaditeľa mala druhá strana
v konaní, a preto krajský súd pochybil, keď v rámci odôvodnenia svojho rozsudku uviedol,
že v konaní sťažovateľ nepreukázal, že by o existencii príkazu generálneho riaditeľa
nevedel, resp. nebol s ním oboznámený, pretože „nie je možné preukazovať existenciu
negatívnej skutočnosti, teda, že sa niečo nestalo“.
Aj podľa názoru ústavného súdu pre vyvodenie zodpovednosti sťažovateľa za jeho
konanie bolo v predmetnom konaní rozhodujúcim odpovedať na otázku, či sťažovateľ bol
oboznámený s príkazom generálneho riaditeľa. Krajský súd v rámci odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia poukázal na viaceré v konaní vykonané dôkazy, predovšetkým
svedecké výpovede, mailovú komunikáciu sťažovateľa a zistené skutkové okolnosti
(zastávanie pozície vedúceho zamestnanca), ktoré ho v ich vzájomnej súvislosti viedli
k prijatiu záveru, že sťažovateľ bol s príkazom generálneho riaditeľa oboznámený. Inak
povedané, zhodnotením v konaní vykonaných nepriamych dôkazov spolu so skutkovými
okolnosťami danej veci bolo možné aj podľa názoru ústavného súdu logicky dospieť
k záveru o tom, že sťažovateľ bol s príkazom generálneho riaditeľa oboznámený. Krajský
súd teda od sťažovateľa nepožadoval preukázanie negatívnej skutočnosti, ale v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia len poukázal na fakt, že v konaní sťažovateľ neuniesol dôkazné
bremeno, ktorým by argumenty, resp. dôkazy predložené žalovanou stranou vyvrátil, a tým
spochybnil záver krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ v rámci
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dostal dostatočnú a relevantnú odpoveď aj na svoje
ďalšie námietky predložené v konaní (námietka preukázania porušenia pracovnej disciplíny
konaním sťažovateľa, intenzity závažnosti porušenia pracovnej disciplíny či námietka
charakteru jeho konania, ktoré nemalo znaky konkurenčného správania voči žalovanému
ako jeho zamestnávateľovi).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že dôvody rozsudku krajského súdu
sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu
a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle,
nevyhodnocuje nové právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu
krajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,
IV. ÚS 110/03). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na
odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na
rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech
v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2011