Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 254/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. P., B., zastúpeného advokátkou JUDr. V. B., K., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Žiline sp. zn. z 24. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. B. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2011

doručená sťažnosť Ing. B. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. V.

B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co

208/2010 z 24. februára 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnuté

rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v postavení žalobcu účastníkom

konania vedeného Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

, v ktorom sa proti zamestnávateľovi – spoločnosti T., v. o. s. (ďalej len

„žalovaný“), ako žalovanému domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia

pracovného pomeru z 18. júna 2009 a náhrady mzdy. Žalovaný okamžité skončenie

pracovného pomeru so sťažovateľom odôvodnil tým, že sťažovateľ v marci 2009 s použitím

jeho zariadení vypracoval dve daňové priznania pre J. K. a E. Z., ktorí nikdy neboli v

zmluvnom vzťahu so žalovaným, pričom tak urobil bez súhlasu nadriadeného, čím porušil

príkaz generálneho riaditeľa č. GR/EP/2005/002 z 1. marca 2005 (ďalej len „príkaz

generálneho riaditeľa“); konkrétne ustanovenie o zákaze konkurencie.

Sťažovateľ v konaní pred okresným súdom tvrdil, že s príkazom generálneho

riaditeľa nebol nikdy oboznámený, jeho konanie uvedené v okamžitom skončení

pracovného pomeru nemožno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, pretože

nedosiahlo požadovanú intenzitu, vypracovanie dvoch daňových priznaní podľa jeho názoru

nemožno hodnotiť ako konkurenčnú činnosť a tiež, že pri ich vypracovávaní nevyužil

poznatky a informácie získané pri práci pre žalovaného.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 18. februára 2010 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľa zamietol a zaviazal ho na náhradu trov

konania. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom okrem

argumentov, ktoré predložil v konaní pred okresným súdom, tiež uviedol, že okamžité

skončenie pracovného pomeru vzhľadom na jeho výnimočné uplatnenie nebolo v jeho

prípade nevyhnutné, a súčasne namietal, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 24. júla 1992, o ktoré okresný súd oprel svoje

rozhodnutie, sa na daný prípad nevzťahuje.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd napadnutým rozhodnutím tak, že

rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom „za podstatný odvolací argument... považoval

iba námietku sťažovateľa, že nebol oboznámený s príkazom generálneho riaditeľa..., pričom

odvolací súd si osvojil záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľ v konaní nepreukázal

svoju nevedomosť o existencii uvedeného právne významného dokumentu a nepreukázal,

žeby ho odporca s príkazom generálneho riaditeľa neoboznámil...“. Tento záver krajského

súdu považuje sťažovateľ za „svojvoľný a arbitrárny, nakoľko nie je možné preukazovať

existenciu negatívnej skutočnosti, teda, že sa niečo nestalo“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že aj právny názor krajského súdu, že

povinnosť poznať príkazy vyplýva pre sťažovateľa ako vedúceho zamestnanca z § 82

, je svojvoľný. Podľa sťažovateľa „Nemožno predsa dospieť k záveru, že

ak sťažovateľ ako vedúci zamestnanec nebol s príkazom oboznámený, malo ho napriek tomu

poznať, pretože bol vedúcim zamestnancom.“.

Krajský súd sa podľa názoru sťažovateľa nevysporiadal ani s jeho ďalšími

podstatnými argumentmi uvedenými v odvolaní, a to že „nevyužil poznatky, informácie

a výsledky práce dosiahnuté pri výkone práce v pracovnoprávnom vzťahu so žalovaným, že

jeho činnosťou nedošlo k zhoršeniu postavenia žalovaného v súťažnom prostredí trhovej

ekonomiky, z ktorých dôvodov nie je v prejednávanej veci možné aplikovať rozsudok NS SR

zo dňa 24. 7. 1992, sp. zn. “. Súčasne sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že

krajský súd nevzal do úvahy všetky okolnosti pre posúdenie intenzity porušenia pracovnej

disciplíny ani skutočnosť, či v danom prípade bolo nevyhnutné okamžité skončenie

pracovného pomeru namiesto uplatnenia výpovede. Sťažovateľ ďalej argumentoval, že

pokiaľ vypracoval sporné daňové priznania doma a v práci ich len vytlačil, nemožno

dospieť k záveru, že zneužil majetok žalovaného a poškodil tak jeho záujmy „know how“.

Podľa sťažovateľa je rozsudok krajského súdu „z dôvodu absencie riadneho

odôvodnenia vlastných právnych úvah a z dôvodu absencie argumentov, ktorými by sa

vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľa nepreskúmateľný, nejasný,

nezrozumiteľný a preto nezákonný. Z rozsudku krajského súdu nemožno zistiť, z akého

dôvodu bola argumentácia sťažovateľa nesprávna... Krajský súd v Žiline aplikoval právne

predpisy svojvoľne, v rozpore s ich účelom a zmyslom.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 SR a na spravodlivý proces podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k.

zo dňa 24. 02. 2011 porušené bolo.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. zo dňa

24. 02. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

261,82 eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právnej

zástupkyne...“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu) nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

(všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav

takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

).

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu.

K porušeniu uvedených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd sa

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nedostatočne vysporiadal s argumentáciou

sťažovateľa predloženou v uvedenom konaní (predovšetkým s argumentmi, podľa ktorých

sťažovateľ nebol oboznámený s príkazom generálneho riaditeľa, nevyužil poznatky,

informácie a výsledky, práce dosiahnuté pri výkone práce v pracovnoprávnom vzťahu

so žalovaným, jeho činnosťou nedošlo k zhoršeniu postavenia žalovaného v súťažnom

prostredí trhovej ekonomiky, neboli dostatočne zohľadnené všetky okolnosti významné pre

posúdenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny sťažovateľom a nevyhnutnosť

okamžitého skončenia pracovného pomeru s ním).

Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia rozsudku krajského súdu, v rámci

ktorého v jeho podstatnej časti uviedol: «Pre posúdenie platnosti, resp. neplatnosti

právneho úkonu okamžitého skončenia pracovného pomeru je nevyhnutné naplnenie

formálnych náležitostí okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle § 70 Zákonníka

práce, ako i naplnenie hmotnoprávnych predpokladov okamžitého skončenia pracovného

pomeru podľa .

V preskúmavanej veci z vykonaného dokazovania je preukázané, že pracovný pomer

navrhovateľa u odporcu vznikol na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej 1. 7. 2007.

Miestom výkonu práce bola pobočka spoločnosti T., v. o. s., Ž., navrhovateľ sa zaviazal pre

zamestnávateľa vykonávať prácu – riaditeľa pobočky v Ž. a asistenta daňového poradcu.

Od 1. 2. 2009 v dôsledku jeho odvolania z funkcie riaditeľa pobočky vykonával pracovnú

činnosť už iba v pozícii asistenta daňového poradcu.

Zamestnávateľ (odporca) s ním písomne dňa 18. 6. 2009 podľa § 68 ods. 1 písm. b/

okamžite skončil pracovný pomer pre závažné porušenie pracovnej

disciplíny, a to z dôvodu, že 18. 5. 2009 pri kontrole vypracovaných daňových priznaní

klientov spoločnosti T., v. o. s., Ž. zistil, že navrhovateľ v mesiaci marec 2009 s použitím

zariadení zamestnávateľa (software, TAXX EDIT, PC, pracovné miesto,...) vypracoval

daňové priznania pre osoby: J. K. a E. Z., ktoré neboli nikdy v zmluvnom vzťahu so

spoločnosťou T., v. o. s. Túto činnosť navrhovateľ vykonával bez súhlasu nadriadeného,

uvedeným úkonom porušil príkaz GR č. GR/EP/2005-002 zo dňa 1. 3. 2005, porušil

ustanovenie o zákaze konkurencie, čím závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu,

zakladajúce dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru. Uvedené okamžité

skončenie pracovného pomeru v písomnej forme navrhovateľovi bolo doručené 22. 6. 2009.

Keďže odvolací súd bol viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1

), zameral sa predovšetkým na preskúmanie dôvodov odvolania uvádzané

odvolateľom.

Podstatným odvolacím argumentom bola namietaná okolnosť navrhovateľom o tom,

že nebol oboznámený s príkazom generálneho riaditeľa GR/EP/2005/002 zo dňa 1. 3. 2005

(ďalej „príkaz generálneho riaditeľa“). Túto právne významnú otázku okresný súd

v prejednávanej vecí správne vyhodnotil. Odvolací súd si osvojuje jeho záver, že

navrhovateľ v konaní nepreukázal svoju nevedomosť o existencii uvedeného právne

významného dokumentu a nepreukázal, žeby ho odporca s príkazom generálne riaditeľa

neoboznámil. Je pravdou, že navrhovateľ u odporcu nastúpil do pracovného pomeru až

v roku 2007 a príkaz generálneho riaditeľa bol vydaný v roku 2005. Všetci svedkovia vo

veci vypočutí, konkrétne Ing. M. T., zamestnaný u odporcu od apríla 2005 do januára 2009

na pozícii asistent daňového poradcu, svedkyňa M. H. zamestnaná vo funkcii hlavného

účtovníka, Ing. D. J., zamestnaná u odporcu od roku 2004, potvrdili, že ich odporca pri

podpise pracovnej zmluvy oboznamoval s príkazom generálneho riaditeľa, naviac už

pracovná zmluva obsahovala zákaz výkonu tej istej práce, čo vykonávajú pre odporcu.

Uvedenú skutočnosť potvrdila i svedkyňa Ing. M. B. Títo svedkovia uviedli ďalej i to, že sa s

príkazmi generálneho riaditeľa oboznamovali aj na poradách, prípadne aj v elektronickej

podobe. M. C. zamestnaná u odporcu ako manažérka, mala tiež vedomosť a bola

informovaná o príkaze riaditeľa o zákaze konkurencie.

Odvolací súd zvýrazňuje, že navrhovateľ u odporcu sa zamestnal v pozícii vedúceho

zamestnanca. V uvedenej pozícii pracoval do 31. 1. 2009. Ako vedúci zamestnanec je

viazaný voči zamestnávateľovi povinnosťou ovládať aj vnútroorganizačné predpisy,

nariadenia a pokyny upravujúce povinnosti zamestnancov na pracovisku. Táto povinnosť

pre vedúcich zamestnancov plynie i z ustanovenia . Ovládanie

a poznanie vnútroorganizačného predpisu, ktorým bol príkaz generálneho riaditeľa

z r. 2005, vzhľadom na charakter a vykonávanú pozíciu navrhovateľom aj za situácie, žeby

s nimi zamestnávateľ ho neoboznámil, bolo jeho prioritnou povinnosťou plynúcou z náplne

výkonu činnosti riaditeľa pobočky. Už v pracovnej zmluve spísanej s ním pri vstupe do

zamestnania dňa 1. 7. 2007 jeho povinnosti boli vymedzené v bode 6. Osobitne významnou

je mailová komunikácia, ktorá sa nachádza na čl. 33 spisu zo dňa 21. 1. 2008, v ktorom sám

navrhovateľ oznamuje (ešte v pozícii riaditeľa pobočky a asistenta daňového poradcu)

svojej kolegyni M. C., že „všetci z pobočky Z. sa oboznámili s príkazmi GR i vrátane

príkazu ohľadom KDP“. Existenciu a obsah tak dôležitého vnútroorganizačného dokumentu

z r. 2005 bolo povinnosťou navrhovateľa v pozícii vedúceho zamestnanca ovládať.

Navrhovateľ v konaní neoznačil, ani nepredložil dôkaz, ktorý by preukázal jeho tvrdenie, že

s príkazom generálneho riaditeľa z roku 2005 oboznámený nebol, opätovne však zdôrazňuje

odvolací súd, že uvedený organizačno-právny dokument bolo jeho povinnosťou ako

vedúceho zamestnanca ovládať. Odvolací argument navrhovateľa, že svedkyne Ing. D. J.,

Ing. M. B. tvrdili, že smernice, pokyny, nariadenia, príkazy boli uložené na zvláštnom disku,

s ktorými sa zamestnanec mohol oboznámiť a z toho vyplynula iba možnosť pre

zamestnanca oboznámiť sa s príkazmi a smernicami, neovplyvňuje záver okresného súdu,

ale ani záver odvolacieho súdu o tom, že pokiaľ navrhovateľ z pozície vedúceho pracovníka

zamestnancov oboznamoval so všetkými príkazmi, internými pracovnými dokumentami,

bolo jeho povinnosťou oboznámiť sa aj s príkazom generálneho riaditeľa z r. 2005, navyše

bolo jeho povinnosťou ovládať obsah tohto príkazu.

Skutková okolnosť – vypracovanie daňového priznania navrhovateľom pre J. K. a E.

Z. – títo nikdy neboli v zmluvnom vzťahu s navrhovateľom, bez súhlasu zamestnávateľa

(uvádzané i v skutkovom vymedzení dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru),

bola nepochybnou skutočnosťou, potvrdil to i sám navrhovateľ. Ním namietaná okolnosť, že

tieto daňové priznania vypracoval doma na svojom osobnom počítači a potom ich USB

kľúčom preniesol do pracovného počítača, aby ich mohol v práci vytlačiť, sú tvrdenia

irelevantné. Aj za situácie, žeby toto jeho tvrdenie bolo preukázané, i takéto konanie je

porušením príkazu generálneho riaditeľa z r. 2005. Odporca je verejnou obchodnou

spoločnosťou, právnickou osobou prevádzkujúcou podnikateľskú činnosť v oblasti

daňového poradenstva, ide o špecifickú, vysoko kvalifikovanú odbornú činnosť. Nielen v

článku 6 bod 2 pracovnej zmluvy, ale aj v príkaze generálneho riaditeľa je prejavená vôľa

zamestnávateľa o zachovaní mlčanlivosti o poskytovaných informáciách získaných počas

trvania pracovného pomeru, a to aj po jeho ukončení. Naviac príkaz generálneho riaditeľa

zo dňa 1. 3. 2005 v predposlednom odseku obsahuje „zákaz konkurenčnej činnosti“ – tzv.

konkurenčnú klauzulu spočívajúcu v zákaze vykonávania akejkoľvek činnosti totožnej, alebo

podobnej s činnosťou spoločnosti T., v. o. s. počas, ako i mimo pracovnej doby a používanie

zariadení a prostriedkov poskytnutých zamestnancom (napr. HV, SV, pracovné pomôcky a

podobne) na takéto účely. Aj za situácie pravdivého tvrdenia navrhovateľa, „že daňové

priznania vypracoval doma na svojom počítači a potom ich USB kľúčom preniesol do

pracovného počítača a ich v práci vytlačil“ (viď jeho výsluch na čl. 78), pritom vypracoval

daňové priznania v pozícii asistenta daňového poradcu u odporcu, bez súhlasu

zamestnávateľa, napriek výslovnému zákazu zamestnávateľa príkazom generálneho

riaditeľa, je konaním, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu napĺňa závažné porušenie

pracovnej disciplíny. Jeho konaním síce nedošlo k priamej škode na majetku

zamestnávateľa, avšak došlo k zneužívaniu majetku zamestnávateľa. Navrhovateľ

preukázateľne kanceláriu, zariadenie, počítač, softwer programu TAX OFFICE, svoj

pracovný čas, tlačiareň zneužil na úkor zamestnávateľa, poškodil záujmy zamestnávateľa

„know how“ /ide o vedomosti, poznatky, praktické skúsenosti zamestnávateľa získané a

overené vlastnou činnosťou, ktoré sú dôverné, identifikovateľné a majú pre odporcu

podstatný význam /. Odporca prišiel aj o zisk, pretože ak by daňové priznania pre uvádzané

osoby boli vypracované v rámci jeho podnikateľskej činnosti, znamenalo by to pre neho a

pre jeho zamestnancov príjem.

Po hodnotení intenzity porušenia pracovnej disciplíny odvolací súd dospel k záveru,

že boli naplnené hmotnoprávne podmienky ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka

práce pre okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľom a preto jeho návrhu

o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru okamžitým spôsobom nebolo možné

vyhovieť. Z toho plynie následne aj záver, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu

netrvá, určenie trvania pracovného pomeru by prichádzalo iba v prípade vyhovenia návrhu

navrhovateľa o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru.

Súdom konštatované neplnenie si pracovných povinností navrhovateľom vo funkcii

riaditeľa pobočky a z tohto dôvodu jeho následné odvolanie z funkcie s účinnosťou od 1. 2.

2009 význam pre právne posúdenie veci podľa názoru odvolacieho súdu nemá. Nebolo

možné stotožniť sa s argumentáciou odvolateľa o nepreskúmateľnosti rozhodnutia

okresného súdu, rozsudok spĺňa náležitosti podľa Okresný súd

v prejednávanej veci zistil skutkový stav dostatočne, vykonal dokazovanie v potrebnom

rozsahu a z vykonaného dokazovania vyvodil i správny právny záver.

Z týchto dôvodov odvolací súd odvolanie navrhovateľa vyhodnotil za nedôvodné

a odvolaním napadnutý rozsudok podľa potvrdil.»

Ústavný súd zdôrazňuje, že do pôsobnosti všeobecného súdu z dôvodov tvrdených

sťažovateľom môže zasiahnuť len vtedy, ak by jeho rozhodovanie (a jemu predchádzajúci

postup) bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by malo za následok porušenie označených

základných práv sťažovateľa, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe

všeobecných súdov (napr. , , ).

Ústavný súd konštatuje, že interpretácia a aplikácia § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka

práce platnom v rozhodnom čase na skutkový stav zistený súdmi zúčastnenými na

rozhodovaní v tejto veci nie je v rozpore s účelom a cieľom uvedeného ustanovenia.

V konaní pred krajským súdom bolo preukázané, že sťažovateľ konal v rozpore s príkazom

generálneho riaditeľa, v ktorom bolo jeho konanie definované ako závažné porušenie

pracovnej disciplíny. Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že dôkazné bremeno s ohľadom na

preukázanie jeho oboznámenia sa s príkazom generálneho riaditeľa mala druhá strana

v konaní, a preto krajský súd pochybil, keď v rámci odôvodnenia svojho rozsudku uviedol,

že v konaní sťažovateľ nepreukázal, že by o existencii príkazu generálneho riaditeľa

nevedel, resp. nebol s ním oboznámený, pretože „nie je možné preukazovať existenciu

negatívnej skutočnosti, teda, že sa niečo nestalo“.

Aj podľa názoru ústavného súdu pre vyvodenie zodpovednosti sťažovateľa za jeho

konanie bolo v predmetnom konaní rozhodujúcim odpovedať na otázku, či sťažovateľ bol

oboznámený s príkazom generálneho riaditeľa. Krajský súd v rámci odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia poukázal na viaceré v konaní vykonané dôkazy, predovšetkým

svedecké výpovede, mailovú komunikáciu sťažovateľa a zistené skutkové okolnosti

(zastávanie pozície vedúceho zamestnanca), ktoré ho v ich vzájomnej súvislosti viedli

k prijatiu záveru, že sťažovateľ bol s príkazom generálneho riaditeľa oboznámený. Inak

povedané, zhodnotením v konaní vykonaných nepriamych dôkazov spolu so skutkovými

okolnosťami danej veci bolo možné aj podľa názoru ústavného súdu logicky dospieť

k záveru o tom, že sťažovateľ bol s príkazom generálneho riaditeľa oboznámený. Krajský

súd teda od sťažovateľa nepožadoval preukázanie negatívnej skutočnosti, ale v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia len poukázal na fakt, že v konaní sťažovateľ neuniesol dôkazné

bremeno, ktorým by argumenty, resp. dôkazy predložené žalovanou stranou vyvrátil, a tým

spochybnil záver krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ v rámci

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dostal dostatočnú a relevantnú odpoveď aj na svoje

ďalšie námietky predložené v konaní (námietka preukázania porušenia pracovnej disciplíny

konaním sťažovateľa, intenzity závažnosti porušenia pracovnej disciplíny či námietka

charakteru jeho konania, ktoré nemalo znaky konkurenčného správania voči žalovanému

ako jeho zamestnávateľovi).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že dôvody rozsudku krajského súdu

sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu

a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle,

nevyhodnocuje nové právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu

krajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa

podľa a práva podľa dohovoru. S prihliadnutím na

odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na

rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech

v konaní (obdobne napr. , , , ,

), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011