Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 339/2011
PDF · 222.97 KB
No categories available
II. ÚS 339/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť F. S., P., a M. S., rod. U., P., zastúpených advokátom
JUDr. F. K., Advokátska kancelária, P., ktorou namietajú porušenie základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Krajského súdu v Prešove č. k. 8 Co 89/2010-175 z 31. marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. S. a M. S., rod. U., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2011
doručená sťažnosť F. S., P., a M. S., rod. U., P. (ďalej aj „sťažovateľ“ a „sťažovateľka“
alebo spolu aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k.
8 Co 89/2010-175 z 31. marca 2011 a ktorou žiadali vydať tento nález:
„1. Základné právo F. S. a M. S. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského
súdu v Prešove, sp.zn. 8 Co 89/2010-175 zo dňa 31.3.2011 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu Prešov sp.zn. 8 Co 89/2010-175 zo dňa 31.3.2011
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy konania F. S. a M. S., ktoré je
povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľov advokátovi JUDr. F. K., P., na účet
založený vo ..., č. ú. ... vo výške po 314,18 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z príloh ku konaniu Okresného súdu
Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 224/2000 a sp. zn. 25 C 137/08 vyplynulo,
sťažovatelia boli ako žalobcovia účastníkmi konania vedeného pred okresným súdom pod
sp. zn. 9 C 224/2000 proti P. S., M. S. a M. G. (ďalej len „žalovaní“). Sťažovateľ sa žalobou
doručenou okresnému súdu 13. decembra 2000 domáhal zrušenia a vyporiadania
podielového spoluvlastníctva nehnuteľností zapísaných na LV č. ..., okres P., obec P., k. ú.
2 2
P. ako parc. č. ... o výmere 2611 movocné sady a parc. č. ... o výmere 141 mzastavané
plochy (ktorých podielovými spoluvlastníkmi sú F. S. v ... a P. S. v ...) a nehnuteľností
2
zapísaných na LV č. ..., okres P., obec P., k. ú. P. ako parc. č. ... o výmere 317 mzast. pl. a
2
parc. č. ... o výmere 158 m(ktorých podielovým spoluvlastníkmi sú F. S. v ...; P. S. v ...;
žalovaná M. S. v ... a M. G. v ...). V návrhu na začatie konania F. S. uviedol, že na parc.
č. ... je postavený rodinný dom súp. č. ... v bezpodielovom spoluvlastníctve sťažovateľov
(zapísaný na LV č. ..., okres P., obec P., k. ú. P.); popísal vzájomné vzťahy podielových
spoluvlastníkov nehnuteľností, ako aj skutočnosť, že nezhody medzi nimi boli v minulosti
riešené rozhodnutím o úprave užívania nehnuteľností okresným súdom v konaní sp. zn. 13
C 97/89. Sťažovatelia žiadali okresný súd, aby podielové spoluvlastníctvo účastníkov zrušil
a navrhli ho vyporiadať podľa geometrického plánu pripojeného k návrhu reálnym
rozdelením tak, že žalobcovi (F. S.) bude prikázaná do vlastníctva parc. č. ... o výmere 141
222
m, parc. č. ... o výmere 158 m, parc. č. ... o výmere 317 ma časť parc. č. ... (o výmere
2
1199 m) a žalovaným do podielového spoluvlastníctva zostávajúca časť parc. č. ... (o
2
výmere 1412 m), t. j. novovytvorené parc. č. ... a parc. č. ... Navrhovaný spôsob
vyporiadania sťažovatelia odôvodnili tým, že rešpektuje účelnosť využitia pozemkov a
prihliada aj na existenciu kanalizačného zberača vedeného cez parc. č. ... a parc. č. ...
Žalovaní v konaní súhlasili so zrušením podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnostiam, avšak žiadali, aby súd určil, že do podielového spoluvlastníctva
účastníkov patrí aj dom súp. č. ... na parc. č. ..., a to v rovnakých podieloch ako parc. č. ... (t.
j. F. S. v ...; P. S. v ...; žalovaná M. S. v ... a Mária Godušová v ...), a aby v konaní zrušil a
vyporiadal aj podielové spoluvlastníctvo účastníkov k domu súp. č. ... Navrhli podielové
spoluvlastníctvo vyporiadať tak, že všetky nehnuteľnosti, okrem parc. č. ..., tak ako bola
pôvodne vyčlenená do užívania P. S. v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn.
13 C 97/89, budú prikázané do výlučného vlastníctva žalobcu F. S. (vrátane domu súp. č. ...)
za náhradu. Navrhované vyporiadanie odôvodnili žalovaní tým, že s ohľadom na nedobré
vzťahy podielových spoluvlastníkov je toto riešenie najvhodnejšie. V podaní doručenom
súdu 26. septembra 2001 poukázali žalovaní na to, že takéto reálne rozdelenie
zodpovedajúce doterajšiemu spôsobu úpravy užívania nehnuteľností je primerané a niet
dôvodu ho meniť.
Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 224/2000-487 z 26. februára 2007 určil, že dom
súp. č. ... na parc. č. ... zapísaný na LV č. ..., okres P., obec P., k. ú. P. patrí do podielového
spoluvlastníctva F. S. v ...; P. S. v ..., (žalovanej) M. S. v ... a M. G. v ... Konanie o žalobe o
zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré sú
predmetom konania, vylúčil na samostatné konanie s tým, že o trovách konania bude
rozhodnuté v konečnom rozhodnutí. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní bolo
preukázané, že dom súp. č. ... bol vybudovaný spoločne F. S. a jeho neb. otcom J. a jeho
manželkou M. (začiatok výstavby v rokoch 1960 – 1962), ktorí originálnym spôsobom –
výstavbou – nadobudli podielové spoluvlastníctvo k nemu vo veľkosti podielov podľa ich
vzájomnej dohody o výstavbe rodinného domu. O odvolaniach sťažovateľov rozhodol
krajský súd rozsudkom č. k. 7 Co 114/2007-516 z 10. apríla 2008 tak, že napadnutý
rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Rozsudok okresného súdu č. k. 9 C
224/2000-487 z 26. februára 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co
114/2007-516 z 10. apríla 2008 nadobudol právoplatnosť 25. apríla 2008. Sťažovatelia
doručili ústavnému súdu 26. júna 2008 sťažnosť, ktorou namietali porušenie základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 1 ods.
1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom krajského súdu a jeho rozsudkom č. k. 7 Co 114/2007-
516 z 10. apríla 2008, avšak ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 300/08-10 z 18. septembra
2008 ich sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva pokračovalo pred
okresným súdom pod sp. zn. 25 C 137/2008. V konaní bol súdom ustanoveným znalcom
z odboru geodézie a kartografie Ing. J. B. vypracovaný znalecký posudok č. ... z 12. augusta
2003, v ktorom boli spracované tri návrhy na reálne rozdelenie pozemkov, pričom znalec
bol povinný prihliadať na veľkosť spoluvlastníckych podielov, hospodárnosť a praktickosť
budúceho využitia rozdelených nehnuteľností. Znalec dospel k záveru, že stavba rodinného
domu súp. č. ... nie je reálne deliteľná a reálne deliteľné sú len pozemky a vychádzal z toho,
že parc. č. ... a parc. č. ... nebudú rozdeľované a budú tvoriť funkčný celok s domom súp.
č. ... Znalec vypracoval tri alternatívy reálneho rozdelenia pozemkov. Prvá alternatíva
korešponduje návrhu právneho zástupcu žalovaných a spočíva v tom, že do výlučného
2
vlastníctva žalovaného v 1. rade by bola prikázaná parc. č. ... o výmere ... m(časť parc.
č. ...), zostávajúce nehnuteľnosti by boli prikázané do výlučného vlastníctva žalobcu a
ostatní žalovaní by boli finančne vyporiadaní. Druhá alternatíva bola vypracovaná podľa
návrhu právneho zástupcu sťažovateľov s tým, že jej podstata (obdobne ako pri tretej
alternatíve) spočíva v tom, že reálne rozdelenie by sa realizovalo pomocou výmery
novonavrhnutých pozemkov bez finančného vyrovnania. Alternatívy č. 2 a č. 3 sa líšia
výmerou a tvarom novovytvorených parciel, ktoré by mali pripadnúť do vlastníctva
žalovaných s tým, že v týchto alternatívach by presná výmera parciel určených pre
žalovaných bola stanovená v súlade s veľkosťou spoluvlastníckych podielov účastníkov
ceny celej nehnuteľnosti vrátane stavieb. Znalec uviedol aj to, že kanalizačný zberač nie je
prekážkou na rozdelenie nehnuteľností a v konečnom dôsledku neznehodnocuje
nehnuteľnosť. V závere znalec uviedol, že po právnom posúdení veci súdom vyhotoví na
pokyn súdu úradne overený geometrický plán potrebný pre zápis rozsudku do katastra
nehnuteľností.
Ďalším znaleckým posudkom znalca v odbore stavebníctva, odvetvia oceňovania
nehnuteľností Ing. D. S. č. ... v spojení s dodatkom č. 1 bola určená všeobecná cena
jednotlivých nehnuteľností a ich súčastí (rodinný dom – 1 568 641,40 Sk, garáž – 56 765,67
Sk, vonkajšie úpravy – 15 694,73 Sk, pozemok parc. č. ... – 148 111,68 Sk, parc. č. ... – 147
180,16 Sk, parc. č. ... – 85 850,88 Sk, parc. č. ... – 85 850,88 Sk, parc. č. ... – 153 227,52 Sk
a parc. č. ... – 2 432 198,72 Sk).
Okresný súd rozsudkom č. k. 25 C 137/08-152 z 10. mája 2010 zrušil podielové
spoluvlastníctvo k všetkým nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom konania (vrátane
rodinného domu súp. č. ...) a vyporiadal ho tak, že
- do výlučného vlastníctva žalobcu v 1. rade F. S. prikázal „parc. č. ...- záhradu vo
22
výmere 1407 m, parc. č. ... – zastavanú plochu vo výmere 141 m, parc. č. ... – záhrada vo
22
výmere 158 m, parc. č. ... zastavaná plocha vo výmere 317 ma na nej stojaci rodinný dom
č. s. ..., všetko kat. úz. P.“,
- do výlučného vlastníctva žalovaného v 1. rade P. S. prikázal „parc. č. ... – záhradu
2
vo výmere 1204 mkat. úz. P.“,
- žalobcu zaviazal zaplatiť „na úplné finančné vyrovnanie žalovanému v 1. rade
sumu 8 128,07 Eur, žalovanej v 2. rade 17 403,31 Eur a žalovanej v 3. rade sumu 4 555,73
Eur, všetko v lehote do 90 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia“,
s tým, že o trovách konania a trovách štátu rozhodne osobitným uznesením
po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd poukázal na to, že existencia
podielového spoluvlastníctva účastníkov k domu súp. č. ... bola právoplatne vyriešená
rozsudkom okresného súdu č. k. 9 C 224/2000-487 z 26. februára 2007, súd akceptoval
znalecké posudky predložené v konaní, ktoré zohľadnili aj námietky a tvrdenia účastníkov.
Na odôvodnenie rozhodnutia o spôsobe reálneho rozdelenia a prikázania do výlučného
vlastníctva účastníkov jednotlivých nehnuteľností uviedol:
„Keďže žalobca v 1. rade so svojou rodinou obýva rodinný dom, vzhľadom na výšku
jeho podielového spoluvlastníctva 27/48-ín na všetkých pozemkoch prikázal parc. č. KN ...
– pozemok pod rodinným domom a predzáhradku pred rodinným domom parc. č. KN ..., súd
do jeho výlučného vlastníctva. Okrem týchto pozemkov, súd prikázal do výlučného
vlastníctva žalobcu v 1. rade aj parc. č. ... – ako záhradu, ktorá bezprostredne susedí s
rodinným domom.
Žalovanému v 1. rade súd prikázal do výlučného vlastníctva parc. č. ... –záhradu v
2
výmere 1204 m, presne vo výške jeho podielu ... na LV č. ..., ktorú aj doteraz využívali
žalovaní.
Súd reálne rozdelil pozemky podľa alternatívy č. 1 znaleckého posudku Ing. J. B.“
Ďalej okresný súd poukázal na to, že pri reálnom rozdelení pozemkov zapísaných na
LV č. ... (parc. č. ... a parc. č. ...) došlo k ich rozdeleniu podľa spoluvlastníckych podielov
žalobcu v 1. rade žalovaného v 1. rade, teda došlo „k rozdeleniu pozemkov reálnou deľbou
bez potreby finančného vyrovnania“.
Proti tomuto rozsudku podali sťažovatelia 21. mája 2010 odvolanie, ktorým navrhli
odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie, pretože sťažovatelia s rozhodnutím nesúhlasia, považujú ho za predčasné,
nezákonné a neúplné. Dôvodmi odvolania boli nesprávne právne posúdenie veci okresným
súdom, nevykonanie navrhovaných dôkazov a vyvodenie nesprávnych skutkových zistení
z vykonaného dokazovania. Poukázali na to, že okresný súd nedostatočne odôvodnil,
z akého dôvodu vyporiadal spoluvlastníctvo účastníkov podľa prvej z troch alternatív
navrhnutých znalcom. Keďže pozemky boli reálne deliteľné, mali byť rozdelené podľa
spoluvlastníckych podielov tak, aby nevznikla potreba finančného vyrovnávania rozdielov.
Súčasťou rozsudku musí byť geometrický plán, ktorý je úradne overený, pričom v tomto
prípade tomu tak nie je. Sťažovatelia ako starobní dôchodcovia vysokého veku
s podlomeným zdravím nie sú schopní vyplatiť ustupujúcich spoluvlastníkov podľa
rozsudku. To povedie k exekúcii predajom nehnuteľnosti, v ktorej bývajú. Okresný súd
nevzal do úvahy ani vyčíslenie zhodnotenia nehnuteľností sťažovateľmi, ktoré nemohol
zohľadniť ustanovený znalec, pretože ich posudzovanie patrí znalcovi z iného odboru.
Takého znalca súd neustanovil a uspokojil sa so znaleckým posudkom Ing. S. Súd sa teda
nevysporiadal s námietkami sťažovateľov v podaní z 24. marca 2009. Navyše znalecký
posudok určenia všeobecnej ceny domu je nesprávny, pretože znalec zahrnul do ceny domu
aj vnútorné vybavenie domu zakúpené výlučne sťažovateľmi.
Krajský súd o podanom odvolaní sťažovateľov rozhodol rozsudkom č. k.
8 Co 89/2010-175 z 31. marca 2011 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdil (§ 219 Občianskeho súdneho poriadku) a vyslovil, že o trovách odvolacieho
konania rozhodne súd prvého stupňa.
Rozsudok okresného súdu č. k. 25 C 137/08-152 z 10. mája 2010 v spojení
s rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 89/2010-175 z 31. marca 2011 nadobudol
právoplatnosť 9. mája 2011.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu na porušenie základného práva sťažovateľov
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (iba tvrdené porušenie tohto základného práva
bolo súčasťou petitu sťažnosti) rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 89/2010-175
z 31. marca 2011 sťažovatelia uviedli, že k porušeniu tohto ich práva došlo tým, že
rozsudok krajského súdu je nesprávny, nezákonný, neurčitý, právne závery v ňom
obsiahnuté neobstoja a je aj nevykonateľný. Z jeho výroku nevyplýva, podľa akého
znaleckého posudku sa podielové spoluvlastníctvo vyporiadava, hoci geometrickým plánom
boli vytvorené nové parcely. Geometrický plán Ing. J. B. nebol úradne overený podľa § 9
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii
v znení neskorších predpisov. Podielové spoluvlastníctvo bolo vyporiadané v rozpore s
princípom priority reálneho rozdelenia nehnuteľnosti, ak je toto možné. Sťažovatelia nie sú
schopní zaplatiť sumy určené súdom na vyrovnanie podielov žalovaným a hrozí im
exekúcia predajom nehnuteľnosti, v ktorej bývajú, pretože ich jediným príjmom je starobný
dôchodok vo výške 324,50 €, resp. 273,80 € mesačne. Súdy pochybili aj v tom, že s
ohľadom na skutočnosť, že v dome súp. č. ... býva aj žalovaná v 2. rade a je na toto bývanie
odkázaná, nezamietli žalobu s poukazom na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa
(§ 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ani krajský súd nevzal do úvahy, že sťažovatelia do
nehnuteľnosti investovali. Súdy dostatočne neodôvodnili, z akého dôvodu bolo vyporiadané
podielové spoluvlastníctvo podľa prvej alternatívy, ktorú preferoval žalovaný v 1. rade, a
nie podľa alternatívy č. 2 alebo č. 3, ktorá by bola prijateľná pre sťažovateľov. Rozhodnutie
krajského súdu a jeho právne závery sú rozporné s princípmi logiky, je arbitrárne, na zistený
skutkový stav nebola použitá ústavne súladne interpretovaná právna norma. V
prejednávanej veci riešili súdy otázku, ktorá už bola právoplatne riešená v rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 115/99, avšak podstatne odchylným
spôsobom, bez toho, aby sa argumentačne vyrovnali s týmito skoršími rozhodnutiami, čím
nekonali v súlade s princípom právnej istoty, a tým porušili právo sťažovateľov na súdnu
ochranu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú
vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 89/2010-175
z 31. marca 2011 jednak v dôsledku toho, že krajský súd svoje rozhodnutie dostatočne
neodôvodnil, a jednak z dôvodu, že rozhodnutie založil na takej aplikácii právnych noriem,
ktorá nie je ústavne konformná.
Krajský súd rozsudok č. k. 8 Co 89/2010-175 z 31. marca 2011 odôvodnil takto:
«K odvolacím námietkam žalobcov je potrebné uviesť nasledovné:
Z obsahu spisu je zrejmé, že dňa 25.4.2008 nadobudol právoplatnosť a
vykonateľnosť rozsudok OS Prešov zo dňa 26.2.2007 č. k. 9 C 224/2000-487, ktorým súd
určil, že rodinný dom č. s. ... zapísaný na LV č. ..., k.ú. P. na parcele č. KN ... patrí do
podielového spoluvlastníctva žalobcu v podiele ..., žalovaného v 1. rade v podiele ...,
žalovanej v 2. rade v podiele ... a žalovanej v 3. rade v podiele ... Týmto rozsudkom sú
viazaní účastníci tohto konania, ako aj súd, o rozhodnutie ktorého ide. Námietka žalobcov,
že bolo potrebné rozhodnúť inak, či názor, že predmetný rozsudok je nespravodlivý a
nezákonný, je vo vzťahu k tejto veci bez právneho významu.
Žalobca ďalej v podanom odvolaní poukazuje na tri alternatívy reálneho rozdelenia
a vyporiadania podielového spoluvlastníctva v znaleckom posudku Ing. J. B. č. ... Podľa
jeho názoru je napadnutý rozsudok pre nedostatok odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 2
O.s.p. nepreskúmateľný, pretože súd svoje rozhodnutie neodôvodnil, prečo postupoval
podľa prvej alternatívy a nie podľa druhej, či tretej. Vo vzťahu k tejto námietke zo strany
odvolacieho súdu sa žiada uviesť, že ak súd prvého stupňa náležitým spôsobom odôvodnil
svoj postup pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva zvoleným spôsobom nie je v
súlade s požiadavkou preskúmateľnosti zvýrazňovať dôvody, pre ktoré iný postup nezvolil.
Samotný žalobca poukazuje na znalecké posudky znalcov Ing. D. S. a Ing. J. B., v
zmysle ktorých stavba – rodinný dom súp. č. ... nie je reálne deliteľná. V jeho postojoch v
priebehu celého konania vyjadreného aj v záverečnej reči – „ja skutočne žiadam, aby súd
na dom vôbec neprihliadal. Ten patrí len mne“ – nemožno dospieť k záveru, že by uvedenú
nehnuteľnosť nechcel. Nemožno teda súdu prvého stupňa vo vzťahu k prikázaniu rodinného
domu do výlučného vlastníctva žalobcu v 1. rade za primeranú náhradu nič vyčítať. Za
správny postup odvolací súd považuje aj prikázanie do výlučného vlastníctva pozemkov
parc. č. ... a ..., na ktorých je rodinný dom a predzáhradka.
Čo sa týka hodnoty vyčíslenia rodinného domu, súd prvého stupňa v odôvodnení
svojho rozsudku konštatuje, že túto stanovil znalec z odboru stavebníctva Ing. D. S. s
prihliadnutím na charakter nehnuteľností, ich technický stav a polohu. Dodatkom č. 1
k znaleckému posudku prihliadal na námietky žalobcu v 1. rade. Žalobca v 1. rade
za nedostatok súdneho rozhodnutia považuje napokon skutočnosť, že súd prvého stupňa sa
nevyporiadal s jeho námietkami uvedenými v písomnom podaní zo dňa 24.3.2009. K tomu
treba uviesť, že na pojednávaní dňa 19. 4. 2010 žalobca v 1. rade súd žiadal, aby vo svojom
rozhodnutí vychádzal zo stanoviska žalobcu zo dňa 31.3.2010 a predošlé vyjadrenia, ktoré
súdu doručil v kontexte so záverom z 31.3.2010 považoval za bezpredmetné.
Odvolací súd preto v súlade s ust. § 219 ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok potvrdil.»
Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu
dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľov o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil
svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia sťažovateľov neobstojí. Krajský súd sa
v súlade s § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku stotožnil s dôvodmi rozsudku
okresného súdu. Okresný súd dostatočne objasnil, z akého dôvodu prikázal do výlučného
vlastníctva sťažovateľa – žalobcu v 1. rade rodinný dom a priľahlé pozemky (parc. č. ...
a parc. č. ...), ako aj to, z akého dôvodu vyporiadal nehnuteľnosti zapísané v podielovom
spoluvlastníctve žalobcu v 1. rade a žalovaného v 1. rade na LV č. ... tak, že rozdelil parc. č.
... na parc. č. ... a parc. č. ... a parc. č. ... ako zastavanú plochu prikázal do výlučného
vlastníctva žalobcu v 1. rade. Krajský súd reagoval primeraným spôsobom i na odvolacie
argumenty sťažovateľov. Krajský súd tak dal dostatočnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré
sťažovatelia v odvolaní nastolili, a neponechal teda bez povšimnutia žiadny z odvolacích
argumentov sťažovateľov, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho
rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu
ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Sťažovatelia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu však ďalej tvrdili, že tento je
založený na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktorý nezodpovedá ich
účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Keďže krajský súd svoje rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých
ustanovení právnych predpisov, ktorý nemožno označiť za ústavne nekonformný alebo
nezodpovedajúci dikcii aplikovaných zákonných ustanovení, sťažnosť sťažovateľov
neobstojí.
Iba to, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom
rozsudku nestotožňujú, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti ich
sťažnosti.
Za tejto situácie nedošlo rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 89/2010-175
z 31. marca 2011 k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods.1 ústavy. Sťažnosť sťažovateľov preto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júla 2011