Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 336/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. H., T., zastúpenej advokátom JUDr. J. V., P., vo veci

namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46

ods. 1 rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 15 Sd

65/2009-51 z 12. júla 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1

z 11. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2011

doručená sťažnosť Ľ. H., T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -51 z 12. júla 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 11. januára 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynul tento skutkový stav:

„Dňa 05.07.1984 som u svojho zamestnávateľa T. š.p. P. utrpela pracovný úraz so

závažnými následkami...

Okrem iných nárokov mi môj zamestnávateľ vyplácal aj náhradu za stratu

na zárobku po skončení práceneschopnosti podľa príslušných ustanovení -

§ 195...

Náhrada za stratu na zárobku mi bola riadne poskytovaná až do vstupu

zamestnávateľa do likvidácie a následne vyhlásenia konkurzu na jeho majetok...

Keďže konkurz nie je do dnešného dňa ukončený a správca konkurznej podstaty mi

žiadne nároky nevyplácal, dňa 06.12.2007 som požiadala o spätné priznanie úrazovej renty,

pričom kópiu žiadosti som si neurobila, avšak táto skutočnosť je nesporná a je

potvrdená v odôvodnení rozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredie Bratislava zo dňa

26.01.2009 č. 22-156/2009..., ktorým bola moja žiadosť zamietnutá a bolo rozhodnuté, že

nemám nárok na úrazovú rentu.

Uvedené rozhodnutie je nesprávne, preto som proti nemu podala opravný

prostriedok č. 708/181 dňa 03.03.2009..., o ktorom rozhodoval súd, lebo sociálna poisťovňa

v rámci autoremedúry svoje rozhodnutie nezmenila.

Rozhodnutie sociálnej poisťovne malo byť v prvom rade zrušené pre jeho

nepreskúmateľnosť, keď toto neobsahuje základné náležitosti, ktoré má mať podľa § 209

ods. 4 o sociálnom poistení- tu opakovane poukazujem na rozsudok

Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn. ...

Okrem nepreskúmateľnosti je však nesporne preukázané, že môj zdravotný stav je

veľmi zlý, pričom ide o následky pracovného úrazu zo dňa 05.07.1984- ako dôkaz...

pripájam znalecký posudok MUDr. J. H. č. ... zo dňa 04.06.2009, ktorý bol vypracovaný v

spore o priznanie invalidného dôchodku, avšak jeho závery sú použiteľné aj v spore o

úrazovú rentu.

Ako dôkaz... pripájam rozhodnutie... Sociálnej poisťovne ústredie Bratislava č. ... zo

dňa 06.12.2010, ktorým mi bol odo dňa 04.06.2009 priznaný invalidný dôchodok..., pričom

z tohto rozhodnutia je zrejmé, že sociálna poisťovňa určila všeobecnú mieru poklesu

schopnosti vykonávať akúkoľvek prácu na 60%, z čoho vyplýva nesporný záver, že

minimálne v tomto rozsahu mi mal byť priznaný pokles pracovnej schopnosti aj vo vzťahu k

úrazovej rente.

Napriek nepreskúmateľnosti rozhodnutia sociálnej poisťovne vo veci úrazovej renty

a nespornému skutkovému stavu, Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 12.07.2010

sp. zn. - 51 ... potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne ústredie Bratislava

č. 22-156/2009 zo dňa 26.01.2009.

S rozsudkom som nesúhlasila, preto som proti nemu podala pod č. 708/558 dňa

06.08.2010 odvolanie...

Najvyšší súd SR však môjmu odvolaniu nevyhovel a rozsudkom zo dňa 11.01.2011

sp. zn. ... prvostupňový rozsudok potvrdil.“

Sťažovateľka v rámci dôvodov sťažnosti ďalej uviedla:

„Podľa môjho názoru sa nemožno stotožniť so správnosťou rozsudkov

prvostupňového ani odvolacieho súdu, ktorými bolo potvrdené rozhodnutie o úrazovej

rente, pretože tieto rozsudky sa absolútne vymykajú z rámca ustálenej súdnej praxe, pričom

predovšetkým u rozsudku Najvyššieho súdu SR je to nelogické, keď ten istý senát v obdobnej

veci zmenil prvostupňový rozsudok, zrušil rozhodnutie sociálnej poisťovne a vec jej vrátil

na ďalšie konanie- opakovane poukazujem na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa

25.01.2011 sp. zn. .

Pokladám za nesporné, že som mala nárok na stratu na zárobku po skončení

práceneschopnosti, ktorá mi bola priznaná a vyplácaná podľa ...,

takže tu prichádzal zo stany sociálnej poisťovne do úvahy postup podľa § 272 zák.

č. 461/2003 Z z. o sociálnom poistení, pričom toto ustanovenie treba vykladať extenzívne,

čo znamená, že treba vychádzať z existencie nároku, keď napr. v mojom prípade je

vyplácanie nároku komplikované neukončeným konkurzným konaním.

... ako som už uviedla vyššie spĺňam nárok aj na priznanie úrazovej renty podľa § 88

a nasl. , keď mám viac ako 40- percentný pokles schopnosti vykonávať

doterajšiu činnosť zamestnanca.“

Podľa názoru sťažovateľky: „Napadnuté rozsudky... sú nezákonné, absolútne sa

svojou podstatou vymykajú ustálenej súdnej praxi, sú v úplnom rozpore s nesporne

preukázaným skutkovým stavom a sú nimi zásadným spôsobom porušené moje práva

zaručené ... i Dohovorom....

Zdôrazňujem, že napriek skutočnosti, že bolo nesporne preukázané, že som sa stala

v dôsledku pracovného úrazu trvale nespôsobilou trvale vykonávať pôvodnú prácu

robotníčky v nábytkárskom priemysle, súd mi bezdôvodne môj nárok na úrazovú rentu

nepriznal, teda rozhodol nesprávne v rozpore so zisteným skutkovým stavom a tento

hodnotil nesprávne aj po právnej stránke...“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol

týmto nálezom:

„1. Právo Ľ. H. na spravodlivé rozhodnutie veci podľa

Slovenskej republiky v konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 15 Sd/

65/2009 a na Najvyššom súde Slovenskej republiky v Bratislave pod sp. zn.

porušené bolo.

2. Rozsudky Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 12. júla 2010 sp. zn. 15 Sd/ 65/2009-

51 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave zo dňa 11. januára 2011 sp. zn.

sa zrušujú.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný zaplatiť Ľ. H. z titulu

majetkovej a nemajetkovej ujmy sumu 10.000,- EUR slovom desaťtisíc eur a nahradiť jej

trovy právneho zastúpenia v sume 679,40 EUR /slovom Šesťstosedemdesiatdeväť eur

štyridsať centov/ k rukám advokáta JUDr. J. V... do 15 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

Z rozsudku krajského súdu č. k. -51 z 12. júla 2010 vyplýva, že ním

bolo v rámci konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu potvrdené

napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia (ďalej len „Sociálna poisťovňa“)

č. 22-156/2009 z 26. januára 2009 o nepriznaní nároku na úrazovú rentu. Krajský súd

dospel k záveru, že výrok napadnutého rozhodnutia je správny. Poukázal na názor

vyslovený posudkovým lekárom, že v dôsledku pracovného úrazu nedošlo u sťažovateľky

k podstatnému zhoršeniu zdravotného stavu, ale v jej prípade ide o trvalý stav, ktorý

nadväzoval na existujúce poruchy chodidiel, pričom ostatné zdravotné poruchy nesúvisia

s pracovným úrazom. Pri aplikácii a nasl. o sociálnom

poistení v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o sociálnom poistení“) na prípady,

keď k pracovnému úrazu došlo pred 1. januárom 2004, krajský súd upozornil na výnimku

ustanovenú v § 272 ods. 3 citovaného zákona, podľa ktorého náhrada za stratu na zárobku

po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity

a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali k 31. decembru 2003, a nárok na ich

výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 1. januára 2004 za úrazovú rentu. V týchto

prípadoch nie je potrebné určovať pokles pracovnej schopnosti poškodeného tak, ako to

zákon o sociálnom poistení ustanovuje v rámci zákonných podmienok na poskytovanie

úrazovej renty podľa § 88 ods. 1. Sťažovateľka však požiadala o priznanie úrazovej renty

podľa § 88 zákona o sociálnom poistení, pričom z vykonaného dokazovania bolo

nepochybné, že jej dosiaľ nebola priznaná úrazová renta podľa § 272 ods. 3 citovaného

zákona. Za tejto skutkovej situácie bolo povinnosťou Sociálnej poisťovne vykonať

dokazovanie pre účely posúdenia oprávnenosti žiadosti sťažovateľky o úrazovú rentu podľa

§ 88 zákona o sociálnom poistení vrátane zistenia poklesu jej pracovnej schopnosti

v dôsledku pracovného úrazu. Nedostatok spočívajúci v neurčení konkrétnej miery poklesu

pracovnej schopnosti sťažovateľky v napadnutom rozhodnutí bol konvalidovaný doplnením

dokazovania Sociálnou poisťovňou v konaní o opravnom prostriedku sťažovateľky, a to

lekárskymi vyšetreniami posudkových lekárov, ktorí pri nezmenených záveroch týkajúcich

sa posúdenia zdravotného stavu sťažovateľky určili mieru poklesu jej pracovnej schodnosti

podľa § 88 zákona o sociálnom poistení vo výške 20 %. Výsledky doplneného dokazovania

preto nie sú v rozpore s výrokom napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého sťažovateľka

nemá nárok na úrazovú rentu podľa § 88 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, lebo pokles jej

pracovnej schopnosti nedosahuje mieru 40 %. Krajský súd dospel k záveru, že v prípade

sťažovateľky neboli splnené ani zákonné podmienky na priznanie úrazovej renty podľa

§ 272 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, keďže sťažovateľke sa k 31. decembru 2003

preukázateľne nevyplácala náhrada za stratu na zárobku. Návrh na doplnenie dokazovania

predložený sťažovateľkou vzhľadom na vyslovený názor znalca v konaní o jej invalidnom

dôchodku krajský súd ako zrejme nepotrebný zamietol, keď dospel k záveru, že názor

posudkových lekárov nie je v rozpore s predloženým názorom znalca.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v tomto prípade zastúpená

kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení

tých práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie,

t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných článkov a dohovoru, ktoré

sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade s doterajšou

judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľky

(, ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v rozsudkom krajského súdu

č. k. -51 z 12. júla 2010 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. januára 2011.

1. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku krajského súdu

č. k. -51 z 12. júla 2010, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to

vyplýva z už citovaného , právomoc ústavného súdu poskytovať

ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku krajského súdu

vydanému v konaní o návrhu sťažovateľky na preskúmanie rozhodnutia Sociálnej

poisťovne, bolo prípustné odvolanie, ktoré sťažovateľka aj využila. Sťažovateľka sa tak

domohla účinnej ochrany ňou označeného základného práva na spravodlivé súdne konanie

už v konaní pred najvyšším súdom. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania tak už

došlo k naplneniu účelu sledovaného sťažovateľkou v konaní o sťažnosti konaním na

najvyššom súde, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (, ).

2. Sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 11. januára 2011, je

podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Zo sťažnosti vyplýva, že porušenie základného práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie zaručeného spočíva v jej nesúhlase s právnym názorom

najvyššieho súdu vysloveným v namietanom rozsudku, ktorým najvyšší súd potvrdil

prvostupňový rozsudok krajského súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

Sociálnej poisťovne o nepriznaní nároku na úrazovú rentu. Podľa tvrdenia sťažovateľky

najvyšší súd rozhodol v rozpore so zisteným skutkovým stavom a vec nesprávne právne

posúdil. Namietaný rozsudok sa vymyká z rámca ustálenej súdnej praxe, pričom

sťažovateľka poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 25. januára

2011 v obdobnej veci.

V odôvodnení namietaného rozsudku najvyšší súd v podstatnom uviedol:

„Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho, a pripojeného administratívneho spisu

Najvyšší súd s prihliadnutím na ust. v spoj. s konštatuje, že

nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych

záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v

odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne

východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v

prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty

prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom

odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov

odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov

zistených v odvolacom konaní ( umožňuje odvolaciemu súdu doplniť

odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody).

Najvyšší súd vzhľadom na námietky uplatnené navrhovateľkou poukazuje na znenie

ustanovenia , ktoré sa stalo základom na argumentáciu krajského

súdu.

Podľa poškodený má nárok na úrazovú rentu, ak

v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania má viac ako 40-percentný pokles

schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca alebo činnosť osoby uvedenej v § 17

ods. 2 a nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok

Hore citované ustanovenie jednoznačne vymedzuje nasledovný okruh podmienok

potrebných pre vznik nároku na úrazovú rentu, a to že

1. poškodený musel utrpieť pracovný úraz,

2. poškodený má viac ako 40-percentný pokles schopnosti vykonávať činnosť,

3. uvedený pokles je výslovne zapríčinený utrpeným pracovným úrazom a

4. poškodený nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný

dôchodok.

Správne preto krajský súd uzavrel svoju interpretáciu ustanovenia § 272 ods. 3

, že ak navrhovateľke nebola priznaná úrazová renta podľa tohto

ustanovenia, potom za takejto skutkovej situácie bolo povinnosťou odporkyne vykonať

dokazovanie za účelom posúdenia oprávnenosti žiadosti navrhovateľky o úrazovú rentu

podľa , vrátane zistenia poklesu jej pracovnej schopnosti

v dôsledku pracovného úrazu. Najvyšší súd má z priloženého administratívneho spisu

zistené, že tak odporkyňa konala. Nakoľko však navrhovateľka spochybňovala

prostredníctvom svojich námietok zákonnosť postupu pri zisťovaní skutkového stavu, musel

Najvyšší súd sa najskôr zaoberať s touto skupinou námietok.

Ak navrhovateľka chcela vyvolať pochybnosti (dôvodné) o nezaujatosti posudkových

lekárov, ktorí hodnotili jej zdravotný stav, potom mala vychádzať zo zákonných

predpokladov uvedených v a bola zaťažená povinnosťou tieto

preukázať, a nie iba samotnú činnosť posudkových lekárov vo všeobecnosti spochybniť. ...

Samotné konštatovanie skutočnosti, že posudkoví lekári ako zamestnancami odporcu

predmetné zdravotné posudky a správy vypracovali, však nie je naplnením postupu, ktorý je

pre navrhovateľku predpísaný prostredníctvom hore citovaných ustanovení § 181 až 183.

Iba dodržanie tohto postupu by bolo dôvodom, aby súd v správnom súdnictve mohol

preskúmať, či o práve navrhovateľky ako účastníčky spochybniť nezaujatosť konajúcich

osôb bolo riadne konané a rozhodnuté, a v konečnom dôsledku, či nebola ukrátená na

svojom základnom práve na spravodlivé konanie v oblasti sociálneho zabezpečenia. Preto

aj túto námietku Najvyšší súd vyhodnotil ako nepodloženú.

Ďalej navrhovateľka zdôraznila, že závery posudkových lekárov sú v absolútnom

rozpore so znaleckým posudkom MUDr. J. H. č. 2/2009 (č. 1. 19 súdneho spisu), ktorého

závery navrhovateľka krajskému súdu predložila. Na tomto mieste musí Najvyšší súd

konštatovať, že navrhovateľka súdu predložila iba fragment z tohto dôkazného prostriedku.

Napriek tejto, pre konanie podstatnej skutočnosti, Najvyšší súd z jeho neúplného obsahu

zistil, že znalecký posudok bol vyhotovený až po vydaní napadnutého rozhodnutia

odporkyňou (tzn. rozhodnutie vydané dňa 26.01.2009 a znalecký posudok spracovaný ku

dňu 04.06.2009), preto odporkyňa nemohla tento znalecký posudok zohľadniť pri

vyhodnotení podkladov pre vydanie svojho rozhodnutia.

Ak ho odporkyňa nemohla zohľadniť v svojom rozhodnutí, potom na takýto listinný

dôkazný prostriedok súd v správnom súdnictve môže prihliadnuť iba vtedy, ak

navrhovateľke existencia objektívnych dôvodov bránila dôkazný prostriedok predložiť

v konaní vo veciach sociálneho poistenia (m.m. veta prvá

Z.z.). Navrhovateľka však na takúto existenciu prekážok nepoukázala. Preto správne krajský

súd pristúpil k znaleckému posudku ako k dôkaznému prostriedku predloženému

oneskorene.

Ak aj za tejto situácie sa krajský súd s oneskorene predloženým dôkazným

prostriedkom zaoberal a vyhodnotil jeho vplyv na súdny prieskum, Najvyšší súd poukazuje

na to, že aj znalecký posudok obsahuje text „... kde rozhodujúcim zdravotným postihnutím

na účel posudzovania invalidity je u navrhovaleľky v súčasnej dobe pristredová prietrž

medzistavcovej platničky L5-S1 vľavo, a z nej vyplývajúcim chronickým LIS, s dráždením

koreňa L5 a znížením citlivosti v jeho dermatome, s výslednou poruchou dynamiky

driekovo-krížovej chrbtice a stereotypu chôdze...“ a preto správne krajský súd uzavrel svoje

úvahy, že názor posudkových lekárov nie je v rozpore s predloženým názorom znalca.

Navyše Najvyšší súd neustále v svojej rozhodovacej praxi upozorňuje účastníkov na

odlišný charakter správneho súdnictva, v ktorom prevažuje kasačný spôsob (§ 250i ods. 1

veta prvá ) prieskumu napadnutých správnych rozhodnutí, tzn. že správny súd

vykonáva iba prieskum správnosti zistenia skutkového stavu na základe podkladov

obsiahnutých v pripojenom správnom spise ( veta druhá ), a ak dospeje

k názoru, že skutkový stav nebol riadne zistený, nie je to dôvod na súdne zisťovanie

riadneho skutkového stavu vykonávaním dôkazov, ale naopak je to zákonný dôvod na

zrušenie rozhodnutia správneho orgánu.

Za takýchto okolností potom účastníci súdneho prieskumu nemôžu prirodzene

očakávať, že súd vyhovie ich požiadavke na vykonanie dôkazov v súdnom prieskume. ...

Na základe uvedeného sa Najvyšší súd stotožnil s názorom krajského súdu, že

dôkazné prostriedky produkované odporkyňou v konaní o sociálnom poistení boli

postačujúce a zistené zákonným spôsobom, nevykazovali vnútorné rozpory evidentne

zistiteľné súdom, a preto Najvyšší súd je nútený konštatovať, že navrhovateľka

nepreukázala, že by napadnutý rozsudok trpel vadami uvedenými v § 205 ods. 2 písm. c),

tzn. súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté

dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, , tzn.

súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam, a písm. f), tzn. že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci.»

V citovanej časti odôvodnenia namietaného rozsudku (nadväzujúceho na dôvody

rozhodnutia súdu prvého stupňa) najvyšší súd jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre

ktoré odvolaniu sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu nevyhovel. Ústavný súd

považuje za potrebné konštatovať, že predmetný postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

najvyššieho súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie

právneho názoru najvyššieho súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu v danej veci je

zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, ktorý ústavný súd považuje za ústavne

akceptovateľný. Zo záverov najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty či zmyslu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tiež poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. januára 2011, ktorým ten istý senát najvyššieho súdu v obdobnej

veci zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zrušil

a vec jej vrátil na ďalšie konanie. V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky ústavný súd

preskúmal rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 25. januára 2011 a konštatuje,

že vzhľadom na odlišné skutkové okolnosti a právnu situáciu prejednávaného prípadu ho

nemožno aplikovať na jej prípad.

Uvedené skutočnosti boli podkladom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť

sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

namietaným rozsudkom najvyššieho súdu bolo potrebné odmietnuť už pri jej

predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi

sťažovateľky uplatnenými v jej sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2011